Prepadlisko Šturec v Kremnici: prirodzené alebo umelé?

Niektorí slovenskí historici stále nemôžu pri diskusiách okolo pôvodu Kremnického prepadliska Šturec prísť na chuť pomysleniu, že také veľké prepadlisko sa môže vytvoriť behom pár sekúnd po kolapse silne podrúbaného ložiska. Ako banský inžinier s pomerne slušnou praxou som už zažil pár menších závalov a viem si predstaviť čo a ako sa v bani deje.   

História bane Falun z predchádzajúceho blogu je príklad, že môže nastať aj veľký celkový zával podzemnej bane, a nie je to žiadny ojedinelý prípad - ako si povieme v ďalšom.  

Tvrdenia o tom, že Šturec pri Kremnici vznikol prevažne prírodnými pochodmi, a že sa tam určite nevyskytol veľký zával, že veľký kráter ktorý tam je, vznikol výhradne postupne , považujem dnes za nepravdepodobné a za uši pritiahnuté teórie.

Závaly veľkého rozsahu, aké sa vyskytli v bani Falun alebo na cínovcových pňoch pri Krásne sú spomínané tu: https://karstenivan.blogspot.com/2015/08/nalezy-obeti-banskych-nestasti-v.html

Nikto nemôže vylúčiť, že zemetrasenie z Turíc 1443  spôsobilo veľký zával v narušenej drvine žily a výrazné prehĺbenie už predtým existujúcej pomerne veľkej prepadliny - poklesu v dôsledku podzemného dobývania.

Pohľad na severnú stenu prepadliny Šturca . Dno sa tiahne cez pravý dolný roh sprava do ľava. Foto z archívu SBM, poskytnuté p. Čabákom

Pozrime sa podrobnejšie na nasledovné fakty:

Dvojica žíl Schrämen (z nemčiny Schrämen = dobývať, odťažovať). (výrazy šrámať, šramačka sa v hlbinnom baníctve bežne dodnes používajú)) a Hlavná vytvárali pri prepadline Šturec (Sturz zo staronemčiny – prepadlina, zával, dobývka, zlomisko) prírodnými silami – tektonikou – rozdrvenú masu kremitých balvanov .

Kremenná rudnina zo Šturca mala a má priemerný obsah zlata 1-3 g/tona, miestami sú polohy s obsahmi 30 – 40 g/tona. Zlato je na Šturci málokedy viditeĺné, v drvine je väčšinou submikroskopické až mikroskopické zlato jemne rozptýlené.

 Toto pásmo „rozmrvenej“ žily o hrúbke až 100 metrov bolo dlhé 250 m . Drvina rudy siaha do hĺbky 160 metrov, hlbšie sa už žila Schrämen s Hlavnou stenčujú, navzájom oddeľujú a sú celistvé. V hĺbke pod Šturcom rudu od 16 storčia odťažovali šachty Ludovika a Anna, predtým na tento účel slúžili štôlne vyrazené do úbočia Volle Henne (Jarabica). 

Schematický geologický rez žilou Schrämen na Šturci z knihy Zlato na Slovensku

• Šturec má dnes rozmery 300 x 150 metrov s hĺbkou okolo 100 -150 m, ale jama sa na každú stranu zväčšila aj prehĺbila najmä v 20 storočí vplyvom vybudovania povrchového lomu, v ktorom sa zlato dobývalo do roku 1992. Pred 30 rokmi, keď ešte nebola zarastená drevinami, bol na rozľahlý kráter so starými baňami v holých skalnatých stenách  veľmi impozantný pohľad. 
• Prvá depresia na Šturci vznikla pravdepodobne už v období mnohých storočí pred prvými písomnými záznamami o ťažbe kovov v tejto oblasti Rozmernú jamu vytvorili ťažiari, ktorí povrchovo dobývali sekundárne zvetrávaním silno nabohatenú rudnú štruktúru. Ani odolný kremeň nie je totiž schopný po desaťtisíce rokov odolávať zvetrávaniu a humínovým kyselinám. Zlato zvetraniu aj bežným kyselinám odoláva, preto sa plytko pod povrchom v hline a kamení v hlbokej minulosti musela vyskytovať na zlato veľmi bohatá zóna. Pokladám za možné, že sa do jeho dobývania mohli pustiť už keltské kmene, známe ako veľmi zdatní prospektori, baníci a hutníci. Ako to už v baníckom teréne, kde žiadny kameň neleží tam kde pôvodne ležal, často býva, priame dôkazy na keltskú ťažbu nemáme.
• Na základe analógii z iných zlatonosných revírov môžem, myslím kvalifikovane predbežne odhadnúť , že prvá depresia po povrchovej ťažbe najbohatších zón zlatého zrudnenia nebola hlbšia ako 20 – 30 metrov. Teda ako 6 až 8 poschodový dom.  
• Šturcom je depresná povrchová štruktúra nazývaná od počiatku písomných záznamov a prepadlina je preto zrejme značného veku, možno má o niekoľko storočí viac ako si trúfame odhadovať.
• Historik Daniel Kianička vo svojej publikácii (viď Zdroje) správne poznamenáva, že keby bolo v povestnom mohutnom závale zabitých 400 baníkov, určite by sa to odrazilo v mestských záznamoch a súpisoch obyvateľov, výroba zlata by bola výrazne poklesla, a do Kremnice by bolo bývalo potrebné presídliť niekoľko tisíc ľudí (400 baníkov a ich početné široké rodiny). O ničom takom však mestské záznamy nehovoria.
• Banská činnosť do 17 storočia v Kremnici prebiehala takmer výhradne len na Prvom žilnom systéme , teda žilách v ktorých centre je Šturec. Žily 2. a 3 kremnického systému boli objavené až neskôr, baníctvo sa v nich rozvinulo až v druhej polovici 17 storočia s rozvojom trhacích prác ktoré výrazne uľahčili a urýchlili dovtedy ručné razenie, hĺbenie a dobývanie .
• Počet banských mlynov (nemýliť si so stupami – tie v Kremnici slúžili len na pred-drvenie vsádzky do rudných mlynov!) v Kremnici je v porovnaní s inými podobnými revírmi veľmi vysoký. Súvisí to s charakterom rudy, z ktorej sa zlato dalo získať až po veľmi jemnom rozdrobení inak jalového kremeňa. Zlato sa muselo z jaloviny doslova najemno „vymlieť“ aby sa v šľamovni dalo zachytiť. V iných revíroch išla do stúp a mlynov len vyberaná ruda a triedená stupná ruda, v Kremnici išlo do mlynov všetko, čo sa na 1. žilnom systéme a neskôr aj 2. žilnom systéme vyťažilo a obsahovalo kremeň.  Mlyny na rudu teda museli zomlieť rádovo desaťnásobne viac materiálu, než v iných revíroch.
• V Kremnici sa na prvom žilnom systéme spočiatku preukázateľne využívalo razenie chodieb sádzaním ohňom, tamojší kremeň je na túto metódu vhodný, tepelným pnutím pekne praská. V oblasti Šturca za zachovalo niekoľko častí banských chodieb, podľa charakteristického oblého profilu jednoznačne vyrazených sádzaním ohňom.

Povrch prepadliny Šturca s naznačeným zrudnením Hlavnej a Schrämen žily, farebne odlíšené sú zóny obsahu zlata. Najlepšie zrudnenie je v červených a fialových častiach. Obrázok firmy Ortac.

 Rozoberme si teraz, aké dobývacie metódy sa v prvopočiatku kremnického hlbinného dobývania na žile Schrämen rúd mohli a museli používať.

Najstaršou dobývacou metódou pre drvený alebo silne zvetralý kusový materiál  žiloviny, aký sa vyskytuje na podpovrchovej zóne žily Schrämen je mlynkovanie. (Pozor, to čo sa Vám na internete pri zadaní hesla „mlynkovanie“ zobrazí,    NIE JE klasické mlynkovanie , ale ZOSTUPKOVÉ dobývanie. Keby ste v rozrušenej žilovine použili tú metódu, o ktorej sa na internete tvrdí, že je mlynkovanie, zabijú vás zosypané skaly behom prvého dňa.)

Klasické mlynkovanie je vypúšťanie a odťažba rozrušenej rudy hrubších žilných telies z chodby vyrazenej v pevnej hornine smerom k narušenej rude. Ložisko rozbitej polosypkej rudy sa podfára najlepšie z podložia paralelnou smernou chodbou, a z tejto dopravnej chodby sa do „melnej“ rudy vyrazia vo vhodných odstupoch odťažbové chodbičky, kde sa sypúca rudnina odoberá, nakladá a odváža na povrch na spracovanie.
V úplných počiatkoch podzemného dobývania mohla byť využitá aj dobývacia metóda chodbicovaním. V takom prípade sa relatívne plytko pod povrchom v podstate chaoticky razia chodby v snahe zasiahnuť nabohatené zóny, a tieto vyťažiť komôrkami, ak to masív narušenej žiloviny umožňuje.
Chodbicovanie a mlynkovanie sa v rannom stredoveku mohli navzájom ako metódy dobývania prelínať a využívať naraz spoločne.  

Schematický nákres dobývania mlynkovaním v prirodzene balvanitej rude, s hlbšie uloženou kompaktnou žilovinou v rannej fáze dobývania. Nie je v mierke. Kresba K.Ivan

Je dôležité, aby sa ruda odoberala z viacerých odťažbových chodbičiek, aby sa materiál nad chodbicami nakyproval a bol v pohybe v smere pôsobenia gravitácie. Pokiaľ do miesta odberu rudy v banskom diele spadol väčší balvan, baníci sa ho snažili páčidlami – šramačkami –a sochormi dostať do chodby do zaisteného priestoru, kde ho roztĺkli na menšie kúsky ťažkými kladivami- puckami. 

Ostrohranný balvanitý materiál zlatonosného kremeňa zo žily Schrämen a iných hrubých žíl v iných revíroch máva jednu nepríjemnú vlastnosť – má sklony k vytváraniu prirodzených klenieb.

Vtedy sa kamene v zosýpajúcej sa kusovej rude navzájom vzpriečia, rozoprú o pevné veľké bloky, a vytvoria prírodnú kamennú klenbu. Kvôli tomu sa nakoniec odťažovaný rudný materiál  prestane zosýpať k miestu odberu. Vytvorí sa dutina – niekedy banícky nazývaná ako „kaplnka“ .Vojsť do takejto kaverny a uvoľňovať balvany prirodzenej klenby je extrémne nebezpečná aktivita, ale pokiaľ nie je kaverna veľká, dá sa klenbou pohnúť dlhým sochorom – páčidlom – šramačkou spod bezpečného zaisteného priestoru. Najjednoduchšou metódou ako pohnúť klenbou, je začať odťažovať rudu vedľa alebo o jednu úroveň nižšie pod „kaplnkou“. Keď sa pohne rúbanina pod "kaplnkou" zaklenbované dutiny sa samovoľne zrútia. 

 Dnes je pomerne jednoduché takéto prirodzené klenby narušiť trhavinami, ale to je možné robiť len od roku 1627, kedy sa začal pušný prach používať v podzemí ako priemyselná metóda rozpojovania tvrdých hornín.

V dobách pred vyššie uvedeným rokom bolo možné iba vyčkať, či klenba náhodou nespadne sama pohybom materiálu z iných miest odoberania rudy, prípadne či nepomôže klenbu uvoľniť voda pôsobiaca medzi balvanmi ako mazadlo. Ak máte šťastie a klenby sa v materiáli netvoria, ruda sa odpĺňa - odoberá dovtedy, kým nezačne prepadávať do odbernej chodby trávnik s hlinou, alebo nezačne priamo  svietiť svetlo denné do podzemia.

V takom prípade sa treba presunúť o jeden obzor nižšie, a celý cyklus práce odoberania rudy opakovať. Tak sa na povrchu vytvára prepadlina postupne, krok po kroku, rok za rokom.

Schéma mlynkovania - priečny rez žilou a banskými dielami v pokročilejšej fáze, s vytvorenými prirodzenými klenbami a odťažbovými chodbami, s vytváraním povrchovej prepadliny. Náčrt: K.Ivan

  V stredoveku sa  pri hlbinnej odťažbe drvenej žiloviny z hrubých žíl používalo len mlynkovanie. Pri dobývaní pevnej žiloviny na tenkých žilách sa používali iné dobývacie metódy, ktoré tu nebudeme rozoberať.

Hromadné dobývacie metódy používané v dnešných veľkokapacitných baniach sú len vylepšenými, efektívnejšími  a bezpečnejšími variantmi mlynkovania starého tisícky rokov. Prípadne sa dnes kompaktná ruda rozruší pred odťažbou trhacími prácami väčšieho rozsahu a potom sa rudná rúbanina už len odpĺňa a odpĺňa.

Na nič lepšie a lacnejšie  pri dobývaní rúd než je mlynkovanie, človek doteraz  neprišiel, akurát že rozdrvená ruda sa namiesto fúrikmi spod drevenej výstuže dnes odťažuje spod bezpečia oceľovo-betónovej výstuže pneumatickými alebo motorovými nakladačmi.  

Dôsledkom odťažovania drvenej rudy je okrem iného aj vytváranie postupne sa prehlbujúcej kráterovej prepadliny na povrchu, ktorá vťahuje do hlbiny materiál z povrchu, alebo vyššie položených podzemných diel. Včítane dreva a hliny.

Z éry zatiaľ posledného dobývania zlatej rudy zo Schrämen žily štolňou Milan je známy prípad nálezu starého banského dreva ktoré vyšlo z dobývky počiatkom 90-tich rokov. Rádiouhlíkovou metódou bol jeho vek  určený na  rok 1075 n.l. plusmínus 25 rokov.

Promovaní historici sa k tomuto nálezu vyjadrujú veľmi opatrne.
Do histórie ako keby nepasovalo hlbinné dobývanie zlatej rudy už na prelome tisícročí. 
Naznačuje sa, že nemuselo ísť o banské drevo, ale mohlo ísť o kus kmeňa stromu z povrchu.
Dovoľte mi, aby som sa nad takouto teóriou pousmial.
Autor tohto výmyslu je možno dobrý v histórii, ale o baníctve vie toho zrejme asi toľko, ako priemerná hus domáca o postupe varenia piva.   

Môže byť pravda, že drevo nevyzeralo byť opracované nástrojmi – neviem, nevidel som ho . Mám však nálezu rozumieť tak, že do rudného balvanitého materiálu sa drevo dostalo samo?

Predstava, že sa čerstvý kmeň zlomený trebárs veternou smršťou  dostal do rudniny a tá ho zasypala pri „prirodzenom prepadnutí“ Šturca je poriadne pritiahnutá za vlasy (samo sa to urobilo, samo sa to stalo.).

Ak vznikla na Šturci "prirodzená prepadlina", narušený skalný materiál sa musel zrútiť do nejakej dutiny, a pritom vtiahnuť drevo do závalu.
Povedzme, že by to malo byť niečo podobné tomu, ako vznikla priepasť Macocha, alebo Zádielska dolina. Obe vznikli prepadnutím stropov rozľahlých krasových dutín.  

Lenže , vážení pražení, pýtam sa: do akej prírodnej dutiny sa prepadol kremnický Šturec  pred tisíc rokmi?! 
Toto nie je vápencový alebo dolomitový kras, kde dutiny vytvára voda rozpúšťaním horniny, toto je prakticky čistý kremeň, rozdrvený tektonikou. Kremeň voda síce rozpúšťa, ale len pri veľmi vysokom tlaku a teplote nad 350 stupňov Celzia .
Chce niekto tvrdiť že pod kremnickým Šturcom vznikla nejaká dutina prírodnými procesmi sama od seba? Kremenný kras v Kremnici?
(V skutočnosti aj také niečo existuje, napríklad v štiavnickom Šobove, ale sú to len také malé diery, vhodné akurát tak pre jazvece. A nevznikajú pri tom prepadliny)   

Iní autori bez znalostí v oblasti oblasti geológie a geomechaniky si predstavujú  a naznačujú, že tektonické pochody spôsobili na žile Schrämen akési rozostúpenie hornín, vznik niečoho ako pukliny vo vyschnutej zemi vo veľkom merítku, a  nepriamo je čitateľ navádzaný k myšlienke. že do vzniknutej priepasti sa pováľali zo strmých zrázov balvany, ktoré prípadne mohli strhnúť drevo ktoré vyráslo okolo prvého tisícročia. Dovoľte mi skonštatovať, že takáto hypotéza je jednoducho... naivná blbosť.

Áno, aj takéto pochody sa v prírode dejú, volá sa to priekopová prepadlina alebo graben, lenže ani geológ, ktorý užil niečo nelegálne, nemôže ani len v tom najdivokejšom sne považovať Šturec za „priekopovú prepadlinu“.  To sú totiž geologické procesy, ktoré majú rozmery v desiatkach až stovkách kilometrov, tektonická priekopová prepadlina sa jednoducho NEMOŽE otvoriť len na 500 metrovej dĺžke.

Nemám za zlé takéto názory romantickým historikom z 19 a počiatku 20 storočia, ale je prinajmenšom poľutovaniahodné, ak sa takéto prekonané laické teórie bez rozmyslu a znalostí baníckych postupov papagájujú dookola aj v súčasnosti, v roku 2015. Veda aj v oblasti geológie totiž za posledných 100 rokov výrazne pokročila, čo si evidentne mnohí ešte stále nestihli všimnúť, a stále si myslia, že zemetrasenie vzniká, keď v podzemí obri Titani myksľujú stĺpmi, ktoré podopierajú zospodu plochý svet .  

 Problematika teórie „toku rúbaniny“  sa vyučuje na školách pre banských inžinierov.  Tieto znalosti sú dôležité pre správne ovládanie rovnomerného vypúšťania narúbaných rúd, nerúd alebo uhlia z banských sýpov. Najväčší pohyb materiálu v rozpojenom skalnom masíve pri jeho odťažovaní je priamo zvislo nad výpustným otvorom – sýpom - v bani. Materiál v rozpojenej rude sa v trojdimenzionálnom priestore pohybuje v rotačných elipsoidoch - teda ako keby vo vajcoidných priestoroch ktoré sú v sebe naskladané navzájom ako matrjošky. Najprv z ťažobného otvoru vyjde najmenšie vnútorné vajíčko materiálu, potom väčšie a väčšie. Zároveň sa postupne začína na povrchu tvoriť plytká lievikovitá depresia, ktorá sa postupne prehlbuje . V prípade že sa materiál nevzprieči, nakoniec sa otvorí lievikovitá depresia s o sklonom stien zvyčajne pod uhlom 52 – 57 stupňov od horizontály

Ak sa drevo alebo čokoľvek iné dostane na dno  prehlbujúceho sa lievika, pohyb kameňov ho rýchlo vtiahne dnu medzi skaly.

Ovšem predstava, že kus dreva ležal tisíc rokov nehlboko pod povrchom a do väčšej hĺbky ho vtiahla ťažba za ostatných 300 rokov, mi príde prinajmenšom rovnako naivná ako nepravdepodobná. Výskumy montánnych archeológov ukazujú, že domnienky o technologickej zaostalosti slovanského baníctva, a že skutočný pokrok hlbinného dobývania priniesli do tunajšieho baníctva až saskí baníci – hostia, je ničím nepodložený „výcuc z prstov“, výmysel, ktorý sa stáročným opakovaním stal pravdou.

Slovanskí baníci na prvom prelome tisícročí nášho letopočtu  zrejme poznali a praktizovali zásady a postupy podzemného dobývania rudných ložísk a mali ho technologicky dobre zvládnuté.

Drevo, ktoré „vyliezlo“ z rudného sýpu v Andrej štôlni pochádza pravdepodobne z prvej povrchovej alebo podpovrchovej fázy dobývania zlatom nabohateného materiálu Šturca, možno okolo roku 1100.   

Českomoravské drahokovové baníctvo a hutníctvo bolo napríklad na prelome prvého tisícročia podľa všetkého vyspelejšie  a rozvinutejšie než baníctvo v nemecky hovoriacich susedných  banských revíroch. Vlny prvých baníckych prisťahovalcov prišli z Čiech a Moravy ešte v 10 storočí. Dolno- a hornouhorské baníctvo malo sľubný štart a do úpadku bolo uvrhnuté až po totálnom krachu ekonomiky a masívnom vymieraní obyvateľstva následkom epidémii a hladomorov po tatárskom vpáde a  vyhladzovacej vojne 1241 -42.

Povedzme si to otvorene: nemecky hovoriaci baníci ktorí prišli na dnešné Slovensko v prvej vlne prisťahovalectva v 12 storočí, pred Tatárskou inváziou v rokoch 1241- 1242 v podstate „zdrhli“ pred tatármi do bezpečia svojich materských krajín, kam svojim známym a rodinám doniesli zvesti o bohatých Uhorských ložiskách kovov.

 Domáci slovanskí baníci počas tatárskej invázie nemali kam ujsť, a v dôsledku tatárskeho vpádu ich zachytili vyvražďovania, epidémie a hladomory. Počty miestneho obyvateľstva sa skokovo rapídne znížili, preživší jedinci boli slabí a nedokázali v baniach, rudných mlynoch a hutách pracovať.

Panovníci ale potrebovali pre prázdnu pokladňu mocnárstva zlato a striebro z baní. A potrebovali ho hneď, nebol čas na nejaký postupný rozvoj a dlhodobé koncepcie.

Preto boli nemecky hovoriaci banícki „hostia“ pozývaní s lákadlom neslýchaných výsad, o ktorých domáci banskí podnikatelia nemohli ani len snívať. „Návnada privilégii“ zabrala a banícki prisťahovalci z čiastočne vyčerpaných nemeckých banských revírov sa v stredoslovenských banských mestách a dedinách rýchlo uchytili v priebehu druhej polovice 13. storočia. Následne nemeckí osadníci finančne a mocensky banícke podnikanie na Slovensku a Rumunsku v podstate ovládali až do 17. storočia, kedy sa banských podnikov krok za krokom opäť zmocnil banský erár, - teda štát.

Pravidlo, že v Kráľovských banských mestách vládli klany nemeckých mešťanov, ktorí medzi seba Slovákov a iné národnosti nepúšťali, má svoje výnimky. Napríklad v Kráľovskom banskom meste Pukanci sa domácim slovákom podarilo celkovo ovládnuť riadenie mesta a odobrať ho nemcom už do prvej polovice 16. storočia. Bohužiaľ , rozvoj baníctva potom v Pukanci zastavili turecké nájazdy a plienenie.     

Vráťme sa k prepadline Šturca.

Legenda hovorí, že baníci pracovali v podzemí Šturca na dobývaní rudy, a práve pred Turíčnymi sviatkami narazili na bohatú rudu. Rozhodli sa z chamtivosti a vidiny rýchleho zbohatnutia práce neprerušovať , a pokračovať aj na Turíce. Dvakrát ich permoni, ktorí sa v bani znenazdajky objavili, vyzvali, aby prestali pracovať a odišli sláviť sviatky. Po ignorovaní druhej výzvy sa ozvalo hrozné dunenie a celá baňa sa prepadla aj s baníkmi. Zavalených baníkov bolo vraj vyše 300 či 400, a ešte tri dni po prepade bane vytekala z bane do Kremnického potoka voda sfarbená krvou nešťastných obetí.

 

Toľko miestna legenda.

Táto povesť má jednu logickú chybu: KTO (?) by počas sviatkov bol mohol ukradnúť a odniesť baníkom bohatú rudu z podzemia, keď všetci, ktorí boli zdraví, mali sedieť pár hodín v kostole na sviatočnej omši a potom doma pri rozjímaní?
Iní baníci z nejakých ďalekých cudzích baní ktorí neslávia Turíce?
Permoni?

Existuje aj ďalšia, menej známa povesť o nájdení prameňa Zlatého potoka zachytená J.C. Hronským.

V skratke: jeden z ryžovačov na kremnickom Zlatom potoku pri Hrone stále špekuloval, kde pramení tento potok a skadiaľ prináša zlato. Do temných hôr sa však nikto neodvažoval. Nakoniec za ním prišiel permoník , že mu miesto prameňa ukáže.

 Ryžovač podľa inštrukcie mužíčka sledoval počas Svätojánskej noci jednu mušku svetlušku, ktorá ho ráno doviedla k prameňu Zlatého potoka  . Vyvieral spod ohromnej zlatej skaly, a všetko dookola bolo pozlátené. Permoníci stojaci dookola ho milo privítali, ale chlapa schytila chamtivosť a chcel si kladivom zo zlatej skaly stoj čo stoj odlomiť.
Udrel do zlata kladivom raz a hora hrozne zacvendžala, permoníci začali horekovať, bedákať a plakať. Udrel druhý raz a hora opäť zacvendžala, permoníci s nárekom a hrozením chamtivcovi poskákali do prameňa Udrel tretí raz a odvalil veľký kus zlata pričom hora najhroznejšie zahučala, vtom ale nazlostení permoníci vyskočili z prameňa, schmatli nášho zabaženého ryžovača a vtiahli ho do prameňa. 

Poddaní Šášova v Starej Kremničke počuli ten hrozný hluk a vybrali sa proti prúdu potoka a našli ohromné bohatstvo, oznámili to kráľovi, ten povolal baníkov a odvtedy sa tam dobýva zlato v novo založenej Kremnici.

 

Táto rozprávka zapísaná Jozefom Cígerom je na pár miestach nejaká kostrbatá a drhnúca. V jednej časti logicky správne popisuje objavenie zdroja zlata postupom ryžovačov proti prúdu potoka. Na druhej strane je v povesti nelogická ponuka od permoníka ukázania zdroja zlata a prevážením temnej stránky ľudskej túžby po zlate, za čo sa ryžovačovi pomstia na mieste jeho vtiahnutím pod vodu a zem. Na vine je v podstate teda aj utáraný permoník. Keby nebol machroval a pozýval baníka, mohli ešte pár storočí zlatú skalu tajiť.
 Aj táto povesť obsahuje motív prepadu či ponorenia chamtivca pri hroznom hučaní hory., čo môže byť odkazom na banský zával, aj keď motív „vyhárania“ a prepadnutia zlata do hlbín za Svätojánskej- magickej a najkratšej- noci nie je v ľudovej slovesnosti nijako ojedinelý.        

S Turíčnym zemetrasením 1443, ktoré je historickým faktom, sa však spája niekoľko nezrovnalostí. Najmä tieto:

• Turíčna Nedeľa v roku 1443 padla na 10. Júna
• Historik D. Kianička-Haas uvádza, že podľa záznamov farára Benedikta z Turca bolo veľké zemetrasenie 5. Júna 1443, teda v stredu, čo bol normálny pracovný deň, iné zdroje uvádzajú dátum zemetrasenia na  6. Júna, teda štvrtok.
• Väčšina historikov uvádza že toto zemetrasenie malo epicentrum v Žiline alebo jej okolí, lenže zachované žilinské dokumenty, ako sa zdá, nehovoria nič o zničení mesta zemetrasením, kde by pri epicentre museli otrasy všetko z kameňa postavené zrovnať so zemou. Skutočne by ma zaujímalo, kto a hlavne AKO prišiel v modernej dobe na to, že epicentrum zemetrasenia bolo pri Žiline?. Podľa intenzity otrasov? Podľa miery poškodenia stavieb, ktoré ale závisí od druhov stavebných materiálov?  No, kto prvý vyslovil takúto teóriu, je vlastne jedno. Upozornil som len na to, že legendy sa veľmi ľahko ukotvujú v kolektívnych spomienkach ľudstva , ak sa zapíšu do literatúry faktu. Martinský farár Benedikt to určite nebol. Je zvláštne, že ani z Banskej Bystrice nie sú žiadne záznamy o zemetrasení, ani z blízkej Prievidze/Bojníc či zo staroslávneho Zvolena,  
• Písomné záznamy o silnom Turíčnom zemetrasení s ťažkým poškodením stavieb a baní sú len z Kremnice, Štiavnice, Banskej Belej, Pukanca a Martina.  
• Rok predtým (1442) boli vyššie menované banské mestá postupne dobyté, vypálené, vyrabované a ťažko poškodené trestnou výpravou spojených vojsk Rábskeho biskupa a Levického kastelána ako odplata za spoločnú bojovú akciu banských miest proti svätobeňadickému opátstvu v rámci zápasu dvoch kráľov o uhorský trón – dvojročnej občianskej vojny. Banícke osadenstvo muselo byť zredukované a oslabené aj čo do počtu. Mestá mali čo robiť, aby sa pozviechali z vojnovej rany, a už nasledujúci rok udrelo silné zemetrasenie. 
• V zápätí v nasledujúcich rokoch udreli ďalšie zemetrasenia , konkrétne 15.júna 1444, 25.apríla 1445, a 6.januára1453

 Ak teda došlo k zemetraseniu skutočne 5. alebo 6. Júna 1443, bol to normálny nesviatočný pracovný deň. V tom období sa dobývacími prácami ťažilo zrejme len na prvom žilnom systéme žily Schrämen a Hlavnej. Možno si aj všimnúť, že zemetrasenie v roku 1444 prišlo  

Všeobecne možno povedať, že kresané alebo ohňovou metódou vyrazené banské diela – chodby nemuseli byť zemetraseniami veľmi poškodené. Podľa súčasných poznatkov hlbšie bane nebývajú zemetraseniami vážnejšie poškodené, preto že zemetrasné vlny sa svojimi účinkom podobajú vodným morským vlnám.
Vlnobitie má najväčšiu ničivú energiu na hladine vody.
Podobne pôsobia aj zemetrasné vlny. Najsilnejšie otrasy z pozdĺžnych a priečnych zemetrasných vĺn sú vždy na povrchu zemskom, smerom do hĺbky rýchlo slabnú.

To však neplatí o mlynkových alebo chodbicových dobývkach na Schrämen žile, ktoré tam už pred polovicou 15. storočia veľmi pravdepodobne boli. Pokiaľ boli v drvenom skalnatom materiáli vytvorené dutiny po prirodzenom klenbovaní balvanov –  preto že mlynkovanie ich vznik podporuje -, tieto dutiny pri silnom zemetrasení pohybom balvanitej sute skolabovali a zarútili sa.
 Všetky naraz v jednom okamihu, v priebehu pár sekúnd.
Na povrchu Šturca muselo v takom prípade dno dobývkovej depresie zrazu spadnúť až o niekoľko desiatok metrov hlbšie a strhnúť aj prípadné drevené výstuže odťažbových chodieb nad nimi. Ak boli ľudia v dobývkach, tak aj s nimi.

Ovšem zavalených baníkov podľa logickej poznámky pána Haasa-Kianičku nemohli byť stovky, maximálne ak desiatky, aj preto, že na miestach odťažby zvyčajne pracovali baníci po dvaja alebo po traja. Pokiaĺ  bolo „šramacích“ miest v podzemí do 10, zahynúť mohlo odhadom 30 – 40 baníkov. Tí baníci ktorí sa v kritickom čase pohybovali v kresaniciach v pevnej hornine a takých býva v tomto prostredí väčšina, pravdepodobne neboli priamo zabití.

Treba však vziať do úvahy aj nasledovné efekty závalov veľkého rozsahu: pri veľkom závale vzniká v podzemí aj tlaková vlna vytlačeného vzduchu, ktorá sfúkne kahance , a do baní sa dostane veľké množstvo prachu. Nezriedka je väčší zával spojený aj s uvoľnením nedýchateľných plynov , (najmä oxidu uhličitého) ,naakumulovaných v puklinách medzi suťou.  Všetko záleží od toho, v ktorej dennej alebo nočnej dobe sa nestabilný materiál v dobývke zrúti. 

Legenda o závale sa nemusí vzťahovať len k prvému zaznamenanému zemetraseniu, ale aj k niektorému z ďalších vyššie uvedených, alebo vice versa  -k zemetraseniam z mladšej doby, než je 15. storočie. 

Paradoxom pri tom všetkom je to, že veľké závaly na Šturci pravdepodobne priaznivo pôsobili na rozvoj baníctva na Schrämen žile. Staré zaklenbované mlynkové dobývky sa po zemetrasení zarútili -naplnili drvinou a kamennú suť bolo možné znovu odoberať aj zo starších opustených mlynkových či chodbicových dobývok.

Pokiaľ spod Šturca vytekala dočervena sfarbená voda, musela vytekať z nejakej dedičnej štôlne zarazenej z dna doliny, preto že prepadlinová štruktúra Šturec pokiaľ viem, nemá a nemala prirodzený odtok zrážkových vôd vnikajúcich do depresie. Červené sfarbenie vody, ako sa zachovalo v ústnej tradícii (tri dni vraj vytekala krvavá voda po mŕtvych baníkoch)  nepochádzalo z krvi baníkov, ale prevažne z limonitu uvoľneného z rudy po kolapse alebo sérii kolapsov dnešného prepadliska.

Na prepadlinu Šturca v nezalesnenom otvorenom teréne musel byť pre miestnych obyvateľov  odjakživa impozantný aj desivý pohľad. Tak si Šturec pod Volhenne z detstva, keď bolo zarastené iba kríkmi, pamätám aj ja. Jeho rozmery dnes z podstatnej časti kryjú náletové dreviny staré 30-40 rokov.
Ako monumentálne desivé prepadlisko ho popisujú napríklad anglickí cestovatelia z počiatku 19. storočia (Clarke:  v ďalšej rade blogov www.napisalionas.blogspot.com).

  Dodnes však Šturec u banských odborníkov vyvoláva rešpekt nad rozsahom baníctva v stredoveku a novoveku.
Časom sa zrejme pod dojmom velikánskeho rozďaveného krátera vytvorila tak trochu nafúknutá legenda o božom treste za banícku chamtivosť, ktorá sa vďačne príležitostne opakuje dodnes. Napríklad aj vtedy, keď "treba" v Kremnici použiť akýkoľvek argument proti akejkoľvek ťažbe čohokoľvek.

Letecká snímka dnes už zarasteného Šturca zo servera www.mapy.cz . Mierku máte vľavo dole

Skutočný rozsah prepadliny a jej prípadného rozšírenia o povrchové dobývky v neskoršom období si ale uvedomíme až pri modernom snímku z radaru - Lidaru: 

Mierka je vpravo dole. Dnešný Šturec na snímke je ale prehĺbený na spodku povrchovou ťažbou zlata. Rozmery však zostávajú - v najširšom uzle 400 x 600 metrov. 

Takže zhrňme si to:

• Nikto dnes nemôže jasne vylúčiť , že na Šturci sa hlbinne nedobývala zlatá ruda celé storočia  pred príchodom nemeckých "hosťov".
• Rozrušená žila Schrämen bola od počiatku baníctva v Kremnici najvhodnejšou štruktúrou na nenáročné dobývanie zlatej rudy vo veľkom rozsahu. Rozrušená ruda  pod dnešným dnom Šturca  má aj dnes (po dlhodobej, najmenej 1000 ročnej intenzívnej banskej činnosti) značný hĺbkový dosah v stovkách metrov.
• Nikto presne nepozná stav narušenia štruktúry Schrämen žily podrúbaním z polovice 15. storočia.
• Na základe analógii z iných podobných ložísk z približne rovnakej doby s podobnými dobývacími metódami môžem zodpovedne vyhlásiť, že depresie veľkého rozsahu sa môžu (ale nemusia) vytvoriť hromadným prepadnutím  vydobytých priestorov. Veľký kolaps Šturca v roku 1443 alebo nasledujúcich rokov zachytený v povestiach má veľmi pravdepodobne reálny základ. To, že o tom neexistuje priamy písomný dôkaz v archívnych prameňoch z pohnutej doby, ešte nemusí nutne znamenať, že sa veľký kolaps nestal v tomto roku, alebo niekedy predtým či potom. http://karstenivan.blogspot.com/2015/08/nalezy-obeti-banskych-nestasti-v.html
• Výskyt silného zemetrasenia v banskej oblasti značne zvyšuje pravdepodobnosť výskytu veľkých závalov podrúbaných rudných štruktúr v prípade použitia najstarších hlbinných dobývacích metód.V 15 storočí už bolo hlbinné dobývanie všeobecne rozšírené, a praktizované dlhé stáročia, aj keď niektorí banskí historici (s papiermi na svoj odbor) hovoria, že do polovice 15. storočia sa dobývali bohaté zlaté rudy v Kremnici hlavne povrchovým spôsobom. 
• Argument , že práve v polovici 15. storočia ustalo prúdenie zlatých florénov z Kremnice do Benátskej republiky možno vysvetliť tak, že baníctvo muselo z povrchového dobývania prejsť na drahšie hlbinné, (čo je oficiálna banskohistorická teória).
• Prerušenie prísunu florénov z Uhorskej Kremnice do Benátok však vysvetliť aj tak, že už rozvinuté podpovrchové baníctvo bohatých rúd utrpelo ťažký úder zničenia infraštruktúry baní zemetrasením a zarútením Šturca. Baníctvo v Kremnici po kolapse nehlbokých pozemných baní mohlo potrebovať na znovuoživenie nejakých 10 rokov, a potom sa postoj vládnych štruktúr mohol zmeniť z "teraz nemáme!" na "už Vám viac nepredáme!"   
• Obete prípadného banského závalu na Šturci sa pravdepodobne nepočítali v stovkách ale (len) v desiatkach. 
• Veľká prepadlina Šturca nie je ani z časti dielom prírodných síl, ale je výsledkom povrchovej a pravdepodobne aj podzemnej baníckej činnosti desiatok až stovák generácii miestnych baníkov.
• Iným argumentom proti možnému katastrofálnemu zrúteniu podzemných baní v Šturci môže byť fakt, že takáto povesť o náhlom zrútení rozsiahlych podzemných vydobytých priestorov ako "božieho trestu za bezuzdne nemorálne správanie panstva" pochádza aj z Novej Bane - Königsbergu, odkiaľ ho poznamenáva Matej Bel v Notíciách, v časti o Tekovskej Župe. Dokonca sa zhoduje aj s poznámkou o dlhom vytekaní krvavej vody z podzemia. Pri Novej Bani však žiadne rozsiahle banské prepadlisko nie je známe. Pomýlil sa Matej Bel a splietol si Novú Baňu s Kremnicou? Nevieme. 
• Ďalšia podobná zmienka o katastrofálnom banskom zrútení je v poznámkach pri doposiaľ nelokalizovanom banskom sídle Rudna cpt. Geyera - viď blog Dve a pol záhady...

  https://karstenivan.blogspot.com/2015/12/dve-pol-zahady-geyerovych-map-v.html

 Skúsme ešte nahrubo odhadnúť objem materiálu odťaženého z prepadliska.

Pre zjednodušenie použijeme objemový model kvádra: zredukovaná dĺžka 200 metrov, zredukovaná šírka 70 metrov, zredukovaná výška (či skôr „hĺbka“)  kvádra 80 metrov To máme 1 120 000 kubických metrov kameňa. Kremeň má mernú hmotnosť cca 2,5 tony na jeden kubický meter.

 To znamená že baníci len z depresie Šturca odťažili za nejakých 1000 rokov aspoň 2 800 000 ton rudy, z toho najmenej polovicu ručne, bez mechanizmov!

Reálne číslo bude však bude pri Šturci zrejme o nejaký ten „miliónik“ ton vyššie. Celkom sa vyťažilo zo Šturca zhruba najmenej 3 000 000 ton rudy.

 Neviete si to predstaviť? 

Dobre, tak inak : je to 300 000 plne naložených Tatroviek, alebo vlak  s 60 000 vagónmi, teda dlhý 900 kilometrov. To je vlak dlhý od Kremnice až po Paríž   

Za svoju osobu môžem povedať , že som patril desiatku rokov skôr k skupine, ktorá sa na prípadný veľký zával na Šturci pozerala skepticky.

Po zvážení faktorov, ktoré takúto udalosť mohli ovplyvniť a dosiaľ nazhromaždených indícii či čiastkových dôkazov sa však dnes prikláňam k názoru, že veľký kolaps drvenej rudy na Šturci pravdepodobne skôr bol, ako nebol.

Veľká prepadlina nazývaná Grosse Bunge vzniknutá náhlym prepadnutím podrúbaného cínovcového pňa v roku 1612 pri Altenbergu, Nemecko

   V roku 2015 sa po 23 rokoch od druhého uzavretia  baní znovu pokusne v kremnickom prvom žilnom systéme začala spoločnosťou Ortac  dobývať ruda kvôli technologickému  pokusu  s flotačnou úpravou rudy.

Kto vie, možno sa baníkom zase raz podarí nájsť v kamennej sutine niečo zaujímavé, čo posunie naše vedomosti.

Veľké čerstvé prepadlinové štruktúry sa vyskytujú aj dnes.
Dva zábery na prepadlinu Žebračka pri Zlatých Horách na Severnej Morave, kde sa náhle prepadla veľká otvorená komora po vydobytí polymetalického rudného telesa v 80tich rokoch 20.storočia

V porovnaní so Šturcom je Žebračka len také tintítko, rozmerov 75 x 50 metrov, len nejakých 60 metrov hlboká. Keďže však nie je zarastená, pri státí na jej okraji sa zdá byť gigantická. Vznikla cca v roku 1991, a dnes je obohnaná dvojitým ostnatým plotom, kamerami, detektormi pohybu a ampliónmi ako nejaký čudný banský koncentrák. Obe foto z internetu, heslo Žebračka

Závaly a hromadné veľké prepadnutia po dobývaní sa občas v banskej histórii vyskytujú .
Jeden z mnohých príkladov, ktoré som nespomenul v blogu o obetiach banských nešťastí, je náhle prepadnutie podrúbaného greisenového pňa pri Krušnohorskom nemeckom mestečku Geyer. Stalo sa to 11. Mája 1803 a zahynuli pri tom dvaja baníci. Dnes je táto prepadlina  využívaná ako turistická atrakcia. V porovnaní s kremnickým Šturcom je to ale len taká jamka.

Zostáva nám ešte popremýšľať nad jednou vecou: Ak sa náhly kolaps podrúbanej žilnej štruktúry nezaobišiel bez mnohých obetí banského nešťastia a teda sa stal v pracovný deň, kde sú pozostatky baníkov???  Aspoň niekoľko z nich by sa muselo neskôr nájsť v neporušenom masíve Volle Henne v ručne alebo ohňom razených chodbách, na príprave ktorých sa muselo pracovať súbežne s dobývaním. Pri neskoršom ani modernom dobývaní sa ale kosti či pozostatky nenašli žiadne - respektíve z novoveku o tom nie sú správy. 

Kremnickí baníci v 60tich rokoch 20. storočia v čelbe jednej z mnohých nájdených kresaníc v útrobách Jarabice. Fotografia z facebooku od M.Weissa staršieho

 Ak by baníkov zachytil kolaps prepadu poddolovanej žily priamo v štruktúre, nezostalo by z nich prakticky nič. Telá rozdrvia v okamihu desaťtisíce ton skál na kašu, mäkké časti zhnijú, a úlomky kostí za pár storočí úplne rozpustí agresívna kyslá voda na roztok sadrovca a rozpustných fosforečnanov, a odnesie ich preč. 
Keby sa ešte v Šturci povrchovo ťažilo, bolo by asi zaujímavé sledovať,  čo sa zachytí na magnetoch nad pásmi pri drvičoch. Želiezka a kladivká sa už dnes dajú pomerne spoľahlivo datovať.

Na druhej strane,  v blogu o nálezoch pozostatkov baníkov v podzemí  ste si mohli povšimnúť, že náhle plošné prepadnutia banských dobývok sa až pozoruhodne často udiali v nepracovných dňoch, keď v podzemí baní nebol vôbec nikto, alebo tam bolo len pár technikov. Stovky potenciálnych obetí sa vďaka súbehu okolností alebo z božej vôle nekonali . 

Vyzerá to tak, že samotný Boh má rád baníkov. Možno preto,  že ich regule odjakživa zakazovali v bani kliať a nadávať, hoci ich práca bola vždy jednou z najťažších, a dôvody k nadávaniu by sa našli.

Myslite si čo chcete. 

Zdar Boh!

K.Ivan – Júl-August 2015. 

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom K. Ivana. Možno ho citovať, používať pre ďalšiu tvorbu a výskum, ale nemožno ho kopírovať a vydávať za svoje vlastné dielo. Vydanie tlačou je možné len po predchádzajúcom písomnom súhlase autora. 

Použitá literatúra  a zdroje informácii

1. Daniel Haas Kianička: Kremnica –mesto pokladov, I. Zväzok, vyd. nakl. RAK Budmerice 2014 , ISBN 978-80-85501-62-9 (údaje o počtoch obyvateľstva, poznámka k Štureckým „obetiam“)

2. F. Bakoš, M.Chovan a kolektív:  Zlato na Slovensku, vyd. Slovenský Skauting 2004. ISBN 80-89136-21-4 (údaje o parametroch Šturca, žily Schrämen,hĺbkovom dosahu drvenej zóny, obsahoch zlata v žilovine)

3.Josef Suldovský: Kronika hornictví zemí koruny české , vyd. CDL Design s r.o. Ústí nad Labem 2006. ISBN: 80-903760-0-2 (údaje o historickej ťažbe zlata a striebra v zemiach českých do 12. storočia)

4.  http://ziar.sme.sk/c/5929963/legenda-hovori-ze-banske-nestastie-v-kremnici-bolo-bozim-trestom.html

5. Jozef Cíger Hronský: Povesť o Zlatom Potoku, cca. 1930

6. Štefánik, Lukačka a kolektív : Lexikón stredovekých miest na Slovensku,
Historický ústav SAV, vyd. Prodama s.r.o. Bratislava 2010 , ISBN 978-80-89396-11-5 (state o banských mestách a dátumoch zaznamenaných  zemetrasení)  

Nálezy obetí banských nešťastí v dejinách

V pondelok 10.8.2015 sme si už po niekoľký krát za sebou pripomenuli Pamiatku obetí banských nešťastí, niekedy nazývané aj Dňom Bielych Ruží. Zo spomienky zavedenej pred niekoľkými rokmi sa pomaly stáva tradícia

Je len niekoľko povolaní, kde pracovníci zápasia priamo so základnými živlami – prírodnými silami: Zemou, Ohňom, Vzduchom, a Vodou. Dodal by som snáď ešte piaty živel Vesmír, ale kozmonautov bolo doteraz len pár stovák. Ostatné povolania prichádzajú do styku s týmito živlami len sprostredkovane – s ich produktami, energiami.
 Spomeňme aspoň základné povolania, ktoré dennodenne majú do činenia s živlami: drevorubači a lesníci, požiarnici, hutníci, letci, moreplavci, stavbári, kozmonauti a samozrejme baníci. Niektoré z vymenovaných povolaní majú tú česť (snáď s výnimkou Kozmu) potýkať sa s všetkými štyrmi živlami: baníci a požiarnici.

Niet divu, že tieto povolania sú považované za nebezpečné. Technika a veda však pomáha vzdorovať silám prírody čoraz lepšie. Stačí sa pozrieť na tabuľky štatistík príčin úmrtí pri pracovných úrazoch: v lesníctve či stavebníctve umiera každý rok viac ľudí než v baníctve, a to nehovorím o dopravných nehodách.
 

Či už sa Vám to, milí čitatelia, páči alebo nie, tie základné suroviny ktoré nedokážeme vypestovať, musíme niekde vyťažiť. Kovy, umelé hmoty, palivá, stavebné hmoty, plyn sa najprv ŤAŽIA. Hlboko spod zeme.

80% elektrickej energie na svete je vyrobených z vyťažených surovín, a stále nemáme fúzne reaktory, ktoré by ju robili zadarmo. Na solárne články, veterné vrtule, vodné turbíny aj geotermálne, prílivové či atómové elektrárne musíme materiály ako kovy, plasty najprv vyťažiť, aby sme z nich mohli tie elektrárne vôbec postaviť. Káble elektrických vedení sú tiež kovové. A na  spracovanie surovín musíme použiť energiu z fosílnych palív, preto že energia z jadra a obnoviteľných zdrojov jednoducho nestačí. Nie je jej dosť.

Baníctvo je preto jedno z najstarších povolaní a po tisícročia užívalo primeranú vážnosť a úctu. Posledných 30 rokov sa zrazu milióny ľudí tvária, že baníctvo nepotrebujeme. Naozaj? Zamyslite sa nad tým.

Nie je iná možnosť, suroviny ako ľudstvo musíme ťažiť, preto že veľká časť z nich sa pri používaní stráca alebo znehodnotí tak, že sa už nedá znovu použiť. Recyklácia bohužiaľ na všetko nefunguje. Aby sme sa rozumeli: som nadšený propagátor ochrany prírody , šetrenia a recyklácie všetkých surovín. Ako všetko (ťažbu surovín nevynímajúc) , aj zelená politika sa ale musí robiť s mierou a vyvážene. 

Ale nie o tom som chcel...

Pri baníctve sa vyskytujú nehody, preto že baníctvo pracuje s mocnými silami prírody a jej produktami.

Občas sa prihodí, že sily prírody prekonajú všetko čo bolo v podzemí ľudským úsilím vybudované.

Baníctvo nie je pre padavky a kecky, čo o nebezpečenstvách rozprávajú do médii a strašia ostatných ľudí ako je v bani hrozne. Baníci dnes nie sú otroci, ktorým túto prácu niekto nanútil.

 Baníci si svoju prácu vybrali. Každý baník, ktorý nemá v hlave otruby vie, že sfárať môže, ale vyfárať nemusí.    

Dnes a po stáročia platí v baníctve nepísané pravidlo, že ak je to možné, tých, ktorí pri výkone svojho baníckeho povolania v bani zahynuli, v baniach nenechávame. Väčšinou sa podarí  všetkých postihnutých z hlbín zeme dostať, aby mohli byť ich pozostatky odovzdané zemi podľa našich zvykov.
 

V minulosti sa to však nie vždy darilo, a v starých revíroch spočívajú ešte mnohí baníci svoj večný sen stovky metrov pod povrchom. Princíp vyprosťovania ostatkov baníkov platí zhruba len od 19. storočia, a ani dnes sa to vždy nepodarí. Paradoxne, v niektorých prípadoch sú nálezy obetí banských nehôd zo starších dôb cennými dokladmi o živote v dobách dávno minulých, a ich pozostatky sú už aktívne vyhľadávané , ako vysvetlíme v tomto článku.

Určite každý z čitateľov niečo vie o vedeckej senzácii spred 20 rokov– náleze Őtziho v Tirolskom ľadovci. Okolnosti a predmety ktoré mal pri sebe nám povedali o jeho živote v dobe bronzovej oveľa viac ako desaťtisíce pohrebísk vykopaných archeológmi. Podobne sú dnes na viacerých miestach svetacentimeter po centimetri dobývaní spod závalov starí baníci.

Prvé banícke nešťastia sa stávali už v dobe kamennej – pri banskom podzemnom dobývaní pazúrika ako cenenej minerálnej suroviny sa občas zrútil nedostatočne podopretý strop kriedovej vrstvy. Nehody sa stávali pri dobývaní medených , železných a iných rúd, ale aj pri kopaní soli už tisícky rokov pred našou civilizáciou.

V nasledujúcom si preberieme najznámejšie nálezy múmii baníkov v starých baniach.

Začneme zatiaľ nepotvrdenou slovenskou baníckou legendou , spomenieme  aj potvrdené nálezy nešťastných baníkov.V tomto materiáli nebudeme pojednávať vyprosťovaní tiel baníkov bezprostredne po nešťastiach, ale o nálezoch zabudutých obetí banských nešťastí až po stáročiach až tisícročiach.

Ľudoop v Nováckej uhoľnej panve, štvrtohory (15 mil. rokov), Slovensko

Keďže neexistujú žiadne hmatateľné dôkazy, budeme ju považovať pracovne za banícku legendu.

Túto banícku povesť som si vypočul od starých baníkov niekedy v roku 1983, keď som prišiel brigádovať – povinne praxovať- na Baňu Mládeže do Novák.  Vtedy sa už 30 rokov hovorilo o tom, že na jednej ručnej stene Nováckej Bane Mier v 50tich rokoch natrafili v uhoľnom sloji na fosilizovaného ľudoopa či opicu. Niektorí  baníci dodávali,  že v náručí ako keby zvierala mláďa, že to boli dva jedince. 

Zrejme sa vraj utopil/la v rašeliniskových močiaroch, z ktorých potom časom vzniklo hnedé uhlie.

Na nejaké odborné skúmanie nálezu však vraj nebol čas. Boli 50te roky, plán ťažby sa musel plniť stoj čo stoj. V prvej polovici sa v strane, priemysle a hospodárstve stále hľadali takzvaní vnútorní nepriatelia, špióni, sabotéri a imperialisti.

Ak nechceli podaktorí súdruhovia baníci skončiť na uránových baniach za vymyslené sabotáže,  tak radšej fosíliu spolu s uhlím rozdrvili a odťažili a plán splnili. Zrejme teda naša fosília – pokiaľ naozaj existovala- zhorela v kachliach alebo nejakej kotolni, hoci mohla mať nedoziernu vedeckú hodnotu a Nováky by boli bývali zapísané do histórie ľudstva VEĽKÝMI PÍSMENAMI.  Nič také sa však nekonalo. Plán je plán - kostra či nekostra.

V dvadsiatom prvom storočí som legendu preveroval u vierohodných osôb.

Potvrdili mi, že táto banícka story je  na Hornej Nitre medzi baníkmi od 50tich rokov  všeobecne rozšírená.

Pri uvažovaní o tom, či je to len čistá legenda alebo má aj reálny základ, treba zvážiť aj nasledovné fakty:

·         Nikto z tých, ktorým sa to malo stať, už nežije, a k udalosti neexistujú žiadne zápisy v archívoch baní.

·         Nikto z banských technikov pri údajnom náleze nebol.

·         Fosílie rastlín, rýb, niekedy aj zuby mastodontov sa nachádzajú buď v nadloží alebo v podloží sloja, v uhlí sa  doteraz okrem drobných doplavených šupín rýb riadne zdokumentovaná fosíliu nepodarilo nájsť 

·         Tunajšie uhlie je staré približne 15 mil. rokov, v súčasnosti sa prvé dôkazy o ľudoopoch podobných človeku posunuli zhruba do doby 3 milióny rokov späť. Opice sú zrejme podstatne staršie, možno aj 20 mil. rokov.

·         Ak tam teda niečo bolo, musela by to byť veľmi stará praopica alebo hominid.

     Kto vie, kde je pravda.

Možno opica v uhlí bola, možno nie.

Je jasné, že fosíliu ľudoopa za pozostatky baníka rátať nemôžeme. Našla sa však údajne v bani a preto ju tu spomíname.

Pokiaľ sa pokladáte za odborníka alebo aspoň dobre informovaného/ú, a ste toho názoru, že nič také ako kostra ľudoopa sa v uhlí nájsť nemôže, tak Vás ale musím vyviesť z omylu.

V 60tich rokoch 20. storočia na ložisku Rudabánya v blízkosti slovensko-maďarskej hranice sa odstraňovala skrývka nad ložiskom železa a Pb-Zn-Cu polymetalickej rudy. Súčasťou nadložia bolo aj malé ložisko lignitu. V tomto lignite, starom 12 mil. rokov sa našla spodná čeľusť - sánka hominida. Nemali by sme zabúdať, že každé ložisko uhlia nie je nič iné, ako zvyšky prastarého hlbokého močiaru. A v močiaroch sa zvieratká , občas aj ľudia, topia aj dnes.   

 

Doba bronzová, severovýchodné Alpy, okolie banského mesta Hallein a Halstatt v dnešnom Rakúsku, Soľná komora – Salzburský kraj.

Rozprávka soľ nad zlato má v sebe racionálne jadro. Kamenná soľ bola v minulosti veľmi vzácnou surovinou potrebnou pre všetkých ľudí a zvieratá žijúce vo vnútrozemí. Preto sa naozaj vymieňala za zlato, aj keď nie v pomere 1:1. Už v dobe bronzovej vznikli v predhorí Alp na miestach v vysoko v horách praveké bane na soľ, a okolo nich osady špecializované na jej banícke dobývanie a obchod so soľou v Salzburgskej oblasti Hallein, Altausee, Halstatt. Dobývanie soli v na tú dobu sofistikovaných baniach malo veĺkopodnikateľský charakter, začalo už pred 2500 rokmi, a po tisícročia živilo región.

V mäkkých horninách razili keltskí baníci štôlne, šachty a rozľahlé dobývky, pomocou dovážaných a na mieste aj recyklovaných bronzových a neskôr železných nástrojov, ktoré menili za soľ. Bežne sa už v tej dobe sériou šácht dostávali do hĺbok okolo 200 metrov

Náhle závaly sa  stávali aj tu, či už ako následok banských tlakov, horských otrasov, alebo nedostatočného vystuženia banských diel. V soľných slojoch sa niekedy vyskytujú bubliny metánu, ktoré môžu náhle vybuchnúť.

Ak závaly zachytili ľudí, ich telá veľmi rýchlo nasiakli soľu a takto nasolení zostali zachovaní po tisícky rokov. V dobývaní soli sa pochopiteľne pokračovalo aj v stredoveku a novoveku, a občas sa znovuotváraním starých baní našli nasolené telá pravekých baníkov. Prvé zaznamenané nálezy takzvaných soľných mužov alebo „mužov v soli“ pochádzajú z konca 16 a začiatku 17. storočia.

Písomný záznam z neskoršej doby (preklad K.Ivan) hovorí :

  " V roku 1577 bol v soľnej bani pri Dürrnebergu v hĺbke 6300 stôp (údaj je chybný, znamenalo by to 1890 metrov, ale v takej hĺbke tamojšie soľné bane nie sú ani dnes, skôr by malo byť uvedené  630 stôp = 189 m alebo 63 stôp=19 m) vykopané telo muža, ktoré bolo 9 piadí dlhé a ešte nebolo zotleté, preto že svalstvo , kosti, vlasy, brada a oblečenie boli dobre zakonzervované. Svalovina bola stvrdnutá a žltá, ako zaúdená sušená treska. V tomto čase bola na nebi viditeľná strašná kométa.

Iný muž bol vykopaný v roku 1616 v tých istých vrchoch v štôlni Svätého Juraja. Obaja zachovaní solní muži boli uložení do komôrky pri štôlni Clamerais niekoľko rokov, a uvádzali do úžasu starých aj mladých. Keď však nakoniec začali zapáchať a objavovali sa na nich známky hniloby, boli obaja po kresťansky pochovaní."

Umelecká rekonštrukcia nálezu Druhého soľného muža. Foto: Salzwelten Halstatt

Na počudovanie dnešných montánnych archeológov bolo podzemné dobývanie soli v dobe bronzovej, dobe železnej označovanej dnes ako Halštat, pomerne vyspelé. Výskumy preukázali že z úvodnej štolne bola hĺbená celá kaskáda šácht a v šošovkách čistej soli vyrúbali baníci rozľahlé komory.

Schéma dobývania soli v dobe Halstattskej obrázok: Dominic_Groebner_Hans_Reschreiter_NHM_Wien_Abb_Salz-Reich_2008_Seite_67

 Zachovali sa aj drevené schody na pohodlnú chôdzu pri preprave narúbanej soli, ktoré dnes kúsok po kúsku znovu vykopávajú v podzemí. Štôlňa Juraj bola identifikovaná a montánni archeológovia v nej opäť kopú s nádejou , že sa im podarí nájsť ďalšieho soľného muža.

Podľa námetu nálezu druhého soľného muža napísal spisovateľ Ludwig Ganghofer svoj v Nemecku slávny historický román: Muž v soli, zaoberajúci sa nešťastnou láskou a intrigami v prostredí soľných baníkov.  

Umelecká rekonštrukcia rúbania soli v komore v dobe železnej. Obrázok:  Dominic_Groebner_Hans_Reschreiter_NHM_Wien_Abb_Salz-Reich_2008_Seite_48 

 Ďalší nález soľného muža v Halstatte.   

V roku 1734 bol v bani Kibwerk  nad Halstattom nájdený ďalší banícky muž v soli , tento bol bez meškania pochovaný na miestnom cintoríne. Stalo sa to preto, že miestna autorita, školený Halštatský pán farár dospel k názoru, že je to baník spred 150 rokov. Neskôr boli v oblasti nájdené ďalšie nálezy ako bronzový čakan, kožená obuv, krošňa na chrbát, aj tkaniny.

Bronzový hrot čakanu na kopanie soli, inštalovaný na drevenej násadke. Foto NHM Vien

 Baňa bola uzavretá 1810 po ďalších závaloch, a dnes v nej pracujú montánni archeológovia v nádeji na ďalšie nálezy, ktoré sa skutočne sem tam daria. Tkáčske rozbory zdobených tkanín napríklad ukázali, že vtedajší spracovatelia tkanín dokázali utkať zložité ozdobné vzory z farebných nití.

Schody z doby železnej  odkryté po tisícoch rokov v soli Foto: Univerzita Bochum

Banícke nástroje staré tisícky rokov - kamenné kladivo a zvyšok drevenej nádoby, foto: NHM Wien

Takto boli po kresťansky pochovaní traja soľní muži, hoci sa narodili v dobe, keď založenie kresťanstva ešte ani nebolo v pláne, ako sa hovorí. 

Ďalší banícu v soli z Iránu spred roku 0 n.l.

V bani Čerhabád  provincia Zanjan v rokoch 1993 – 2010 našli v závaloch miestnych soľných baní celkom pozostatky 6 ľudí, z toho jednej ženy a jedného cklapca . Sú však z troch rôznych období 500 – 250 prnl, najlepšie sa zachoval „saltman č. 4“ viď obrázok nižšie,  Zo soľného muža č. 2 je v miestnom múzeu uložená hlava a predkolenie jednej nohy . Kope tam montánny archologický tím Bergbaumuseum Bochum.

Solný muž číslo 4 z bane Čerhabád, Irán, po vyprostení zo soli. Je tak trochu "rozpleštený" ako vysušená mŕtvolka žaby na ceste. Foto : Bergbaumuseum Bochum

Časti tela soľného muža č. 2 z Čerhabádu, hlava, noha v čižme a menšie kúsky v nádobe zľava

Medený muž z Chiquicamata, Čile.

Dnes je v Chiquicamate najväčšia povrchová baňa na svete hlboká 850 metrov v nadmorskej výške 2500 mnm. Ročná produkcia z tejto bane dosahuje 500 000 ton medi .

V počiatkoch dobývania v roku 1899 v bani Restauradora mine pri Chiquicamate našli v plytkej zavalenej štôlni múmiu Coppermana s kompletnou baníckou výstrojou, datovanú  do roku 550 n.l. Jeho telo zakonzervovali meďnaté roztoky z bohatej rudy a suchý vzduch, takže je celý zelený . Múmia je vystavená v múzeu v USA.

Copperman. Foto: National Geographic

Múmia baníka z bane Všetkých svätých , Hodruša, Slovensko

Baňa Starovšechsvätých (Technická pamiatka UNESCO) so svojou najmenej 700 ročnou históriou dobývania zlata a striebra patrí k najstaším zachovaným baniam v Štiavnických vrchoch vôbec. Keďže sa metódy získavania striebra so zlatom v priebehu stáročí stále vylepšovali, časom bolo možné ťažiť aj chudobné rudy, ktoré si starí baníci nevšímali, a do starých baní sa noví majitelia vracali a čistili ich.  Pri jednom takomto vypratávaní bane na druhom obzore našli v úpadnici Drei Männer (Traja Muži) zachovanú múmiu baníka.

 Nechajme prehovoriť dokument z fondu Banský úrad Vindšachta, spis č. 626/rok 1824 , Štátny Ústredný Banský Archív Banská Štiavnica v preklade Mgr. Lucie Krchnákovej:

medzi rokmi 1760 - 1770 v prekope/chodbe v bani Ku trom mužom (na mape je zakreslená značkou) pri  zmáhaní tej istej (rozumej tej bane) v čelbe muž s  dlhou bradou a "cudzím"/neznámym oblečením v sediacej polohe bol nájdený, ktorý sa pri najmenšom  pohybe na prach rozpadol...

Kresba ako mohol nález hodrušskej múmie v čelbe vyzerať.  Autor: K.Ivan  

Samozrejme , nález sa neutajil, a baníci si vytvorili hypotézu, že práve v tejto bani pracoval za rímskych čias svätý Klement – biskup, a nie v bani na poloostrove Cherson, ako sa uvádza v starodávnej knihe Legenda Sanctorum.

Sv. Klement spolu so Sv.Mikulášom boli v Hodruši, Pukanci, Štiavnici ale aj na Španej Doline a niekorých iných revíroch Slovenského rudohoria najváženejšími baníckymi svätcami obyčajných baníkov, zatiaľ čo sv. Barbora bola baníckou patrónkou nemeckej „panštiny“, a obyčajní baníci ju nijako zvlášť neadorovali.
 

Preto je návštevníkom tejto bane dodnes ukazovaný stĺp svätého Klementa, (fragment drevenej stojky) ktorý on osobne postavil niekedy v 2 storočí nášho letopočtu. Vieme určite, že na prach rozpadnutá múmia nebola svätým Klementom. Koniec koncov ostatky  sv. Klementa na Slovensko priniesli vierozvestcovia Cyril a Metod od byzantského cisára ako dar.

Určite sa  toto nešťastie stalo pred rokom 1628, kedy bola úspešne zavedená metóda banských odstrelov pomocou čierneho prachu – v tejto oblasti bane sú prítomní ručne kresané banské diela.  

V ústnom podaní v Hodruši sa traduje to, čo dokument nezmieňuje – že pri múmii bol v stene letopočet 1520, ale nemožno ani vylúčiť to, že vročenie bolo niekde nablízku .

Marco Vincenc Lipold vo svojom komplexnom Popise Štiavnického baníctva z roku 1867 uvádza na strane 57 pri popise bane Staro-Všechvätých, že v nadložnom prekope pri Drei Männer bol vytesaný dátum 1560 ! Čítal Lipold dokument v archíve z roku 1824 neporiadne, pomýlil sa?  Alebo mal aj nejaké iné zdroje informácii? V roku 1867 bol cach Traja Muži prístupný. Bol tam Lipold osobne alebo len od niekoho odpisoval?

Nevieme či tam je letopočet 1520, 1560, alebo tam nie je nič, táto časť bane nebola v 21. storočí pri sprístupňovaní na muzeálne účely vyzmáhaná, a tak miesto,  ani nápis nikto zo súčasníkov nevidel.

   Pokiaľ by sme tieto roky brali do úvahy ako dátum zasypania únikovej cesty nešťastného baníka , bolo by pochopiteľné, prečo ho spoza závalu druhovia nevyslobodili. V tom čase totiž začali turbulentné doby náboženských vojen, tureckých nájazdov, morových epidémii,devalvácie meny a baníctvo upadalo. Nemožno ani vylúčiť, že do bane išiel postihnutý sám, bez toho, aby to niekde nahlásil, a vyvolaný zával ho uzavrel na stáročia v podzemí.

Múmia Fat Mata z bane Falun 1727

Baňa Falun (Falu Grubu po švédsky) známejšia v európe ako Baňa Kopparberg (Technická pamiatka UNESCO) je jednou z najstarších baní vo Švédsku. Vo svojej dobe tu bola najväčšia medená baňa na svete, ktorá zásobovala celú Európu meďou po tom, ako pohasla sláva bystrických mediarskych podnikov Thurzovcov a Fuggerovcov. Zisky z exportu medi vydobytej v bani Falun boli také enormné, že dokonca umožnili financovanie švédskeho vojenského dobrodružstva v zemiach českých počas Tridsaťročnej vojny.

Baníci v bani Falun pracovali od desiateho storočia nepretržite až do konca 20 storočia (1992). Centrálne rudné teleso rozfárali už v stredoveku na mnohých úrovniach do hĺbky 100 – 150 metrov. Ako raziacu a dobývaciu metódu používali sádzanie ohňom ktoré umožňovalo v podzemí ponechávať tenučké podperné piliere. Na sádzanie ohňom bolo v Švédsku vždy dostatok dreva v obrovských lesoch a tak sa táto metóda používala až do konca 19. storočia.

  V bani sa nepracovalo len cez Vianoce a cez sviatok letného Slnovratu, teda na Svätého Jána.

V roku  1687 sa presne na Svätojánsku noc zrejme pod váhou klenieb rozpadli niektoré kľúčové kamenné piliere a nastal reťazový prepad  dobývacích komôr v bani. Celá baňa sa zosunula za pár sekúnd do kráteru o priemere 600 metrov, hlbokého 100 metrov. V bani bolo v tom čase zrejme len niekoľko štajgrov, ktorí nemali šancu prežiť.

Panoramatický záber prepadliny bane Falun v súčasnosti. Foto: Baňa Falun, Kopparberg

 Ťažba na bani po závale neprestala, len sa vybudovali cesty do krátera na povrchovú ťažbu rudy z prepadnutej bane a vedĺa prepadliny sa vyhĺbili nové šachty, ktoré umožnili ďalšiu ťažbu rudy spod prepadliny. V bani sa vyrábala okrem iného aj po tisíc rokov najpopulárnejšia švédska farba : Falunská červeň, ktorou je v Švédsku natretá drvivá vačšina tamojších drevených domov.

 V roku 1727 našli v starej štôlni bane Falun telo mŕtveho baníka , všetko železné na ňom a pri ňom bolo údajne rozpadnuté , ale telo a šaty nešťastníka zostalo zachované.

Lekárska fakulta v Uppsale chcela získať nájdené telo na výskum ale keď pozostatky vyniesli z bane na svetlo, jedna stará dáma, ktorá bola jednou účastníčok zvedavého zhromaždenia pri bani, v mŕtvom baníkovi spoznala Matthiasa Israelsonna ( prezývaného Fat Mat) ktorého si ako svojho milého mala brať, a ktorý v osudnú svätojánsku noc slúžil v bani. Tak bolo nakoniec telo Fat Mata riadne pochované, a romantický nešťastný príbeh sa skončil.

 

14.4. 1568 cínovcové pne pri Horní Blatné a Krásně, Česká Republika

 Iným príkladom naraz zavalenej bane s desiatkami ak nie stovkou zabitých baníkov je z Krušnohoria – z dobývok cínovej rudy . Cín sa v regióne  pri meste Krásno a Hornom Slavkove začal ťažiť už pred 10 storočím, v 13 storočí miestni baníci objavili dvojicu rozsiahlych greisenov – takzvaných rudných pňov, oddelených od seba pásmom jalovej horniny. Podobne ako v bani Falun, aj krušnohorskí baníci využívali pri podzemnom dobývaní tvrdej rudy v žule metódu sádzania ohňom.

 Hubský (Huberov) peň bol v 16 storočí už veľmi silno a dosť chaoticky rozvŕtaný spleťou banských diel a dobývacích komôr. O pár stovák metrov juhozápadne bol podobne rozvŕtaný Schnödov peň. V roku 1568 14. apríla, došlo ku  prepadnutiu dobývok celého Schnödovho pňa, vraj aj s veĺkými stratami baníkov ktorí mali vtedy pracovnú zmenu. V tom istom roku sa situácia s náhlym prepadnutím baní v rudnom telese zopakovala aj na vedľajšom Hubskom pni. Po prepadnutých pňoch zostali na povrchu veĺké krátery. Ten väčší, Hubský, je po prepadnutí rozmerov 300 x 200 metrov a hlboký viac ako 100 m.

Prepadlina Hubský peň  v súčasnosti. Foto: Marcel Vanek

Závaly z tej doby dnes podĺa neskorších meraní siahajú do vyše 200 m hĺbky. Kolapsy oboch hlavných rudných telies baníctvo a spracovanie cínovej suroviny nezastavili, len sa zmenili dobývacie a otvárkové metódy smerom k lepšiemu plánovaniu a bezpečnosti, pri kolapse Schnödovho pňa v tom istom roku sa už obete medzi baníkmi nespomínajú, aj keď zával bol oveľa väčší  . Baníctvo cínu skončilo až koncom 20 storočia, prepadliny oboch pňov používali na povrchovú ťažbu rudy ešte ďalších 450 rokov

Hubský (vpravo hore) a Schnödov peň (vľavo dole) už z väčšej časti zavezený jalovinou.  Letecký záber z mapy.cz . Mierka je úplne dole vľavo

Copyright: K.Ivan, Júl-August 2015

Písomný materiál je duševným vlastníctvom K.Ivana. 

Autorstvo použitých fotografii je uvedené v popisoch záberov . 

Použitá literatúra a podklady.

Autor by chcel týmto vyjadriť poďakovanie pani Lucii Krchnákovej zo Štátneho Ústredného Banského Archívu v Banskej Štiavnici za sprístupnenie a preklad zápisu o náleze múmie v podzemí bane Všetkých svätých v Hodruši  

Josef Suldovský: Kronika hornictví zemí koruny české , vyd. CDL Design s r.o. Ústí nad Labem 2006. ISBN: 80-903760-0-2

Dokument z fondu Banský úrad Vindšachta, spis č. 626/rok 1824 , Štátny Ústredný Banský Archív Banská Štiavnica

Marco Vincenc Lipold : Schemnitzer bergbau und... , Jahrbuch des k.u.k. Geologische Reichanstalt 1867, strana 51

Hodrusa : Kolektív autorov:  Zborník prednášok konferencie  3-5 1997  vydal Bevex Prievidza

Internetové stránky:

http://www.kleinezeitung.at/s/kultur/4156097/Hoffen-auf-weiteren-Mann-im-Salz-in-Hallstatt

http://www.sagen.at/texte/sagen/oesterreich/salzburg/tennengau/Mann_im_Salz.html

https://en.wikipedia.org/wiki/Falun_Mine

www.mapy.cz