Vápenícka pamiatka vo Vyhniach

Výborne si pamätám obrázky, veľmi dobre prečítané texty a vypočutú hudbu. Slabšie si pamätám mená, a ešte slabšie čísla a dátumy.Ja to mám takto, Vy možno inak.

Prečo som zvolil úvod o mojom type pamäti to hneď vysvetlím. 

V októbri minulého roka som sa vybral trochu sa potúlať  po jesennej prírode do Vyhnianskej doliny s fotoaparátom. 

Na takéto výlety si podľa možnosti vyberám miesta s výhľadmi . 

Vo Vyhniach som už síce pobehal kadečo, ale napríklad miestny biatlonový areál som ešte zblízka nevidel. Zobral som sa popozerať si teda túto časť , či tam nie sú nejaké pekné výhľady.

Keď som sa vynoril  po výšľape z krátkeho úseku cesty vedúcou lesným porastom, ktorým sa prechádza od parkoviska Hotela Sitno k biatlonovému areálu, zaevidoval som po ľavej strane nejakú menšiu ruinu -  akési základy.

  Asi tu stál nejaký z osamelých štálov, akých sú v štiavnických vrchoch roztrúsené dodnes stovky, povedal som si v duchu.

Keď som si poobzeral a pofotil areál  aj výhľady z neho, rozhodol som sa pohľadať nejaké vyvýšené miesta, skadiaľ by sa dal lepšie pofotiť Vyhniansky pivovar, tesne zovretý v doline dole podomnou . Stúpajúca poľná cesta ma znovu viedla popri  základoch domnelého domu. 

Teraz som sa pri objekte zastavil aby som si ho lepšie poobzeral.

Objekt vzerá takto. Foto K.Ivan

 Na  murované základy domu to nevyzeralo, tie bývajú pravouhlé.

 Toto boli múry vyklenuté. 

Starý spôsob murovania na horúcu murovku s nehaseným vápnom. 

V tejto časti svahu vysoko nad starými zaniknutými kúpeľmi je len dolomit, ale kamene stavby sú vulkanické. 

Niekto si teda dal pred pár sto rokmi prácu , nepoužil kameň z bezprostrednej blízkosti, ale navozil ho zobďaleč, pár kilometrov vyššie proti prúdu potoka na dne doliny. 

Prečo?

Tunajší dolomit z tejto časti doliny je tvrdý, odolný, na stavbu dosť dobrý.  

Zaklenbovaný vstupný portál malých rozmerov vpredu, ale príliš malý pre človeka na pohodlné prechádzanie. Prinajhoršom po štvornožky by sa dalo... 

Nie, pivnička to asi nebude. 

Na ľadovňu je to zase príliš ďaleko od osídlenia a niekdajších krčiem dole v údolí.

 Poobchádzal som stavbičku dookola a zistil som že najviac zo všetkého to pripomína kamenné eskimácke iglú zahĺbené do svahu, ktorému sa preborila kupolová strecha. 

Priemer asi jeden a pol siahy - teda 3 metre. 

Okrúhla stavba, určite nie základ domu. 

Také niečo som už niekde videl, len si ešte spomenúť kde to bolo? 

Vystúpal som na lúčinu povyše,  skadiaľ vidno pekne na pivovar, nacvakal som nejaké panorámy, aj tele zábery, vyskúšal nový vreckový fotoaparát.

 Pri cvakaní to zacvaklo v hlave aj mne.

Už viem! 

Pred hádam 15 rokmi som videl takéto niečo v čiernobielom dokumente o etnických Slovákoch žijúcich v srdci maďarského pohoria Bukové hory ,v dedine kde je ďaleko odvšadiaľ.

 Tá maďarská dedina so slovákmi bola niečo ako Skýcov, podobne odľahlá . 

A tí Slovenskí maďari podobne ako Skýcovčania pálili z miestneho vápenca nehasené vápno, v peciach kúrili celé dni a noci miestnou bukovou siahovicou. 

Iná partia Slovákov v dokumente pálila v milieri z tvrdého bukového dreva drevené uhlie rovnako ako naši rakúsko-uhorskí uhliari po tisíce rokov. Už sa nepamätám či to boli Bukové hory alebo Pilišské - ale v oboch pohoriach žili etnickí dlonozemskí Slováci.

Mali tam v tom dokumente pece na vápno prakticky rovnakého tvaru. 

Takže som našiel neočakávane vo Vyhniach zrejme vápenícku pec starého typu!

Stará vápenícka pec z okolia Brezna . Foto z 50tich rokov minulého storočia z webu Etnofolk

Tie skýcovské vápenícke pece som si poobzeral už dávnejšie, tamojšie sú ale v rade, je ich celá "batéria" a sú modernejšej konštrukcie s roštom a popolníkom pod ohniskom. Nie sú ako táto.

 Pri podrobnejšom skúmaní- pri už tretej obhliadke behom jednej hodiny-  som ponachádzal veľa očadených kameňov, a  vedľa pece množstvo prepálených drobných kusov vápenca podradnej kvality - na fotkách ich vidno vľavo od "hrude" pece. 

To vysvetľuje, prečo niekto doviezol alebo doniesol odolný granodiorit z dna doliny niekoľko kilometrov hore do svahu.  Tento typ horniny totiž vydrží aj niekoľko stovák cyklov zohriatia vysokou teplotou bez väčšej ujmy - praskania alebo natavenia.

Pozostatky pomerne dobre zachovanej pece na pálenie vápna znovuobjavenej vo Vyhniach sú - ako som napísal- starého typu. 

Z doby keď sa vápno nepálilo priemyselne vo vápenkách, teda z doby prinajmenšom spred 150 rokov, možno aj podstatne viac storočí dozadu.

 Takéto pece na vápno obdobného tvaru a konštrukcie používali už Rímske légie v Rusovciach aj v stredoveku sa až do novoveku sa používali prakticky všade kde bol vápenec a lesy. 

Až do zavedenia šachtových pecí na sklonku feudalizmu ľudstvo nepotrebovalo nič zlepšovať na ich konštrukcii. 

V podstate boli dokonalé, odlišovali sa len v detailoch.

Rímska a stredoveká pec na vápno z archeologických vykopávok. Foto z webu Vápenictví a cihlářství

Vyhnianska vápenícka pec je od zdroja dolomitického vápenca o niečo viac vzdialená, ako je zvyčajné v iných krajoch. 

Od tunajšieho lomu na vápenec je táto pec postavená vo vzdialenosti nejakých 800 metrov.  

Mám niekoľko teórii prečo to tak je alebo by mohlo byť, tu sú možnosti:

• ·         Predovšetkým všetky lúčiny dookola boli kedysi ornými pozemkami. Je možné že vápeník, staviteľ pece,  nemal možnosť získať pozemok na jej stavbu bližšie k dnešnému lomu, a tak ju postavil na svojom pozemku-  slížiku zeme, ktorý mal k dispozícii.
• ·         Podložie okolia je tu vápencové, pri orbe iných okolitých pozemkov určite vápencové kamenivo oráči s ich ženami a deťmi vyberali a vyhadzovali na tzv. medze alebo hroble. Tam ich stačilo nechať opršať,  možno mal vápeník dohodu s ostatnými vlastníkmi oráčin o odbere tohto v podstate odpadu.
• ·         Vápeník využívajúci pec nemusel mať vápeníctvo bezpodmienečne ako hlavné zamestnanie, mohol to byť spôsob privyrábania si mimo hlavnú pracovnú sezónu. Potom by bolo praktické mať jednu či dve pece na svojich pozemkoch, aj keď obďaleč od lomu.
• ·         Až keď boli pozemky vyčistené od kameňov, čo mohlo trvať aj niekoľko sto rokov, musel začať jeden z vápeníkov nakoniec  chodiť na lepší dolomitický kameň do lomu pri malom cintoríne.  Niečo cez kilometer nebolo pre vtedajších ľudí, zvyknutých chodiť každodenne aj desiatky kilometrov, nič zvláštne. Brnkačka.
• ·         Vápennícka pec potrebuje na svoju činnosť okrem vápenca alebo dolomitu ešte jednu surovinu. Drevo. Pokiaľ možno suché a tvrdé drevo, preto že to malo vyššiu výhrevnosť aj horúcejší - takzvaný "dlhý" plameň.  Na vypálenie jednej pece vápenca na vápno potreboval každý vápeník niekoľko kubických siah dreva. Drevo bolo potrebné dať si vycachovať lesným správcom mesta Štiavnica alebo súkromným vlastníkom lesa, vyrúbať ho podľa možnosti v zime a nechať ho jedno leto preschnúť na vzduchu. Každý vápeník preto musel mať permanentne nachystané mnoho siahovice. Vápenec Vám nikto neukradol, ale hotová siahovica sa kradla v stredoveku rovnako ako dnes.  Je preto možné, že vápenícka pec bola umiestnená nárokom pri sklade dreva, a nie pri lome.
• ·         V neposlednom rade vápeník pri stavbe pece musel myslieť aj na odťah spalín z pece. Táto vápenícka pec je postavená na severnom svahu. Prevládajúce západné prúdenie vetrov preto spaliny zapálenej pece odvievalo smerom na východ, teda k lomu a vysoko nad dno doliny. Tu však už boli dymy na takúto vzdialenosť dostatočne rozptýlené na to, aby niekoho obťažovali dole v doline alebo lome. 
• Dôvod vzdialenosti umiestnenia pece od lomu mohol byť teda aj praktický - meteorologický. Z iných banských revírov sú známe príklady umiestnenia hutníckych pecí a piecok náročky na vybraných  svahoch tak, aby boli splodiny horenia a tavby odfukované vetríkom preč od chájd hutníkov.

Ako sa vápenícka pec kupolovitého tvaru plnila surovým dolomitickým vápencom určeným na vypálenie je zrejmé z pripojených obrázkov.

Najprv sa zo sviežich alebo polosuchých  porozpieraných ohnutých vetiev pozväzovaných lykom opretých o bok - rímsu z kameňov pri dne pece uplietla malá kupolovitá konštrukcia  ktorá tvorila kostru a podperu priestoru klenby budúceho kúreniska. 

Na túto konštrukciu sa dôkladne v smere od krajov k stredu klenby poukladali vápencové skaly  s veľkou kusovitosťou, až kým sa celý priestor nezaklenul - nerozoprel o vymurované okraje pece do klenby .

 Toto vytvorenie klenby z väčších kusov nad budúcim ohniskom bolo kľúčové.

 Samonosná klenba z naloženého vápenca sa nesmela počas procesu pálenia vápna zbortiť, lebo vtedy by bolo pálenie predčasne ukončené, pec by vlastne zlyhala. 

Drevená podperná konštrukcia podopierajúca klenbu zhorela hneď po zakúrení, preto musela klenba niesť váhu samej seba a ďalších vrstiev nad ňou.  V niektorých oblastiach sa ešte pred ukladaním vápenca do klenby zvykli do pece zvislo zapichnúť dva - tri kusy hrubšieho suchého alebo mierne práchnivého dreva, ktoré potom počas začiatku pálenia vyhoreli a vytvorili tak ťahové otvory pre spaliny - sopúchy.

Toto je postup nakladania vápenca do klenby do hlinenej vápeníckej pece bez predku. Takéto pece sa stavali v oblastiach s nedostatkom vhodných kameňov - napríklad pri rímskych táboroch pri Dunaji. 

 Na odskúšanú stabilnú klenbu z veľkých kusoav sa následne navŕšila hrubšia vrstva stredne veľkých kusov vápenca, podľa možnosti tiež vo forme klenby, a na ne išla vrstva menších kameňov, až na koniec len drobné kamenivo - vápencový hrubší štrk. Pec sa pred pálením vyplnila tak, že pálený vápenec vyčnieval z pece ako kupola iglú. 

 Podľa údajov z internetu sa  niekde horná časť takto vyplnenej pece ešte z dvoch tretín výšky omazala blatom z haseného vápna a odpadu. 

Tu je rez a schéma naloženia vápeníckej pece aj s českým vápeníckym názvoslovím a náradím

V novšej - neskoršej dobe sa namiesto omazania prípadne zvrchu pozakrývala kusmi železných plechov. Vrch kupoly naloženej vápeníckej pece sa ale na rozdiel od miliera neomazal ani neprikryl, preto že bolo dôležité aby spalné plyny z kúrenia pod vápencom mali kadiaľ unikať, čo pri milieri nie je veľmi žiadúce - tam musí dôjsť k nedokonalému spaľovaniu.

Vo vápeníckej peci naopak musí drevo horieť dobre, aby plamene dosahovali teplôotu okolo 1000 stupňov Celzia. 

Schéma rez väčšou vápenickou pecou so spomínanými zvislými kmeňmi

Potom sa kúrenisko pod klenbou hrubého vápenca naložilo suchým štiepaným drevom a zapálilo sa.
Keď sa pec dobre rozhorela, oheň sa ďalej udržiaval prikladaním metrovice alebo siahovice.
 V naloženej peci sa kúrilo 3 - 4 dni, v závislosti od veľkosti naloženia- teda rozmerov pece. Menšie pece sa dali podľa literatúry údajne vypáliť aj za dva dni a dve noci kúrenia. 

Vrchol naloženej kupolovitej vápeníckej pece pred zapálením. Foto z Maďarska , z 60tich rokov z webu Etnofolk. Tu si vápeníci po okraji pomohli pálenými tehlami. 

Podľa podkladov na internete sa to, že je vápno už dobre vypálené, dalo spoznať podľa zmeny - zhoršenia horenia dreva. 

Po dokončení pálenia sa pec nechala vyhasnúť, popol sa po dohorení uhlíkov vyhrabal, preosial, odložil do nejakej bečky alebo krošní na predaj sklárom alebo salajkárom.

Pec sa nechala vychladnúť zo dva dni - údajne zvyčajne cez sobotu a nedeľu. Potom sa kusové spečené nehasené  vápno z pece ešte teplé pajsrom povylamovalo a uložilo pod strechu alebo do voza na predaj. 

Pec bola následne vyčistená a vápeníci ju pripravili  na ďalší cyklus pálenia, pokiaľ mali dostatok zásob dreva a vápenca.

Vápenícka pec zo slovenskej dediny Répáshuta v Bukových horách v Maďarsku. Vrchol kupoly pece naloženej vápencom pripravenej na zapálenie je tu obložený železnými plechmi . Foto zo súčasnosti , web sedlonka

Porozprávali sme si o tom, ako sa vápenícka pec obsluhovala a ako sa s ňou pracovalo.

Povedzme si ešte niečo o tom, ako to v Štiavnických vrchoch bolo s vápeníctvom.

Pálenie vápna sa mohlo robiť len tam, kde boli ložiská vápenca a zároveň dostatok dreva na kúrenie pri jeho vypaľovaní.  

V oblasti dnešného mesta Štiavnice je len jeden výskyt vápencov na povrchu - na Juraj (Jergy) štôlni nad Banskou Belou. 

Možno preto predpokladať, že v počiatku výstavby múrov mesta sa aj tu na Jergyštôlni vápenec ťažil a pálil. 

Keďže je táto  malá vápencová oblasť  "zovretá" medzi dvojicu bývalých rannostredovekých banských oblastí  Belú a Štiavnicu, možno oprávnene predpokladať, že v tejto oblasti sa veľmi rýchlo vyčerpala druhá najdôležitejšia surovina - palivové  drevo, ktoré sa v obrovských množstvách spotrebúvalo v baníctve a hutníctve. 

Preto som toho názoru, že už najneskôr v nejakom 15 - 16. storočí sa vápeníctvo v oblasti presunulo a posilnilo do vzdialenejších , na vápenec a drevo bohatších oblastí: Sklených Teplíc, Vyhní, Hodruše a Kopaníc. 

V Sklených Tepliciach sa vyvinulo už v skorom stredoveku hlavne sklárstvo a uhliarstvo, hoci nepochybujem že tu bolo rozvinuté aj vápeníctvo, preto že v tejto doline sú výskyty vápenca najväčšie z celého okolia . 

V Teplickej doline bolo baníctvo málo vyvinuté, po zániku sklárskej huty bola poniže kúpeľov postavená jedna strieborná huta.

 V Hodruši sú druhé najväčšie výskyty vápencov, nie všetky boli ale vhodné na výrobu vápna. V Hodruši sa v porovnaní s Vyhňami alebo Sklenými Teplicami viac vyvinulo baníctvo a hutníctvo. Dodnes je v Hodruši-Hámroch známe menšie vápennícke centrum "Do Vápna" pri Kopaniciach-časti Dedina. 

Vápenícke pece sa tu ale zachovali už len ako séria jám vo svahu. Predpokladám, že boli rovnakého typu ako táto vo Vyhniach.

Vo Vyhniach sa vyvinulo drahokovové  baníctvo v porovnaní s Hodrušou v menšej miere, ale o to viac sa tu rozvinulo železorudné baníctvo, 

Železné baníctvo a hutníctvo vo Vyhniach pretrvalo aj po zániku železorudného baníctva v Hodruši, ktoré sa pretransformovalo ešte viac na drahokovové. 

O tom, že vo vápencovom lome pri terajších futbalových ihriskách sa ťažil vápenec aj na vápenícke účely sa odjakživa vedelo, ale na pec či pece sa zabudlo.

 Nevylučujem ani to, že tu vo vyhniach ešte nejaké zvyšky ďalších vápeníckych pecí v okolí budú nájdené. 

         

Nakoniec si treba povedať v akom stave táto konkrétna pec je.

 Je ešte vo vcelku v zachovalom stave, na pravej strane čela pece treba domurovať pár vypadnutých kameňov.

Záber do vnútra polokupoly kamennej vápeníckej pece. Plno odpadu, niečo sa dá aj recyklovať v zberných surovinách

 Vnútrajšok pece je ale z väčšej časti vyplnený rôznym stavebným a kovovým odpadom.
Ten by bolo treba povyberať, okolie pece trochu vyčistiť od náletových krovín,  aby sa pec ukázala v celej kráse.
stavil by som sa, že vo vnútri pece bude dookola vymurovaný "schod" - sokel na ukladanie základov klenby z vápencových blokov.

Možno by nebolo zle na jar usporiadať malú brigádu na jej vyčistenie a malú opravu pravého boku.
Prípadne k nej potom možno spredu pristaviť malý drevený prístrešok, aký pri takýchto peciach býval, aby prikladač počas dažďa nezmokol na kosť.
Na prístrešok primontovať tabuľku s informáciou, čo to je, a načo to zariadenie slúžilo. 

Poloha vápeníckej pece a lomu na vápenec o ktorých v článku píšeme. Foto z webu mapy.cz

Poloha pece vo Vyhniach pri biatlonovom areáli je : 48°30'6.62"N ,18°47'22.86"E odčítaná z webovej aplikácie

Vo Vyhnianskom  biatlonovom areáli je naplánovaná  veľká rekonštrukcia celého areálu na modernejší areál , so spevnenými cestami, osvetlením a ďalšími zásahmi do terénu .

Zostáva nám dúfať, že tieto adaptácie  a zmeny nezničia vápenícku pec samotnú. 

Viem si predstaviť aj prezentáciu vápeníckej pece , zasadenú do zmodernizovaného areálu.

  Kto vie, možno sa raz podarí z nej urobiť  aj významnejšiu atrakciu - raz za čas sa v nej možno bude dať aj vypáliť jedna-dve menšie várky vápna. 

Na okolitých opravovaných hradoch Revište a Šášov by možno privítali klasické starosvetské  pálené kusové vápno.  

Keď nič iné, počas biatlonových podujatí v nej môže symbolicky horieť biatlonovo -vápenícky oheň, kde sa môžu ohrievať diváci aj organizátori.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

text: K.Ivan ,  September 2017 - Január 2018

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. 
Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo. 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Podklady a webové stránky: 

https://is.muni.cz/el/1421/podzim2012/AEA_59/37296374/Senkyr_vapenictvi_a_cihlarstvi.pdf

https://www.researchgate.net/profile/Richard_Ther/publication/287677628_Roman_age_lime_kilns_in_Tunechody_near_Chrudim_eastern_Bohemia/links/5840068708ae61f75dcc98f4/Roman-age-lime-kilns-in-Tunechody-near-Chrudim-eastern-Bohemia.pdf

http://mapio.net/pic/p-71164696/

http://vapenici.webnode.cz/l/kanalova-pec/

http://podzemi.solvayovylomy.cz/techpam/cernydul/cernydul.htm

https://exarc.net/issue-2013-1/ea/experimental-lime-burning-based-findings-roman-empire-period

http://www.ludovakultura.sk/index.php?id=689

http://www.sedlonka.com/zahranici/madarsko_03/39.jpg

Banícke mýty a skutočnosť - Baníci a potkany

V tomto blogu čitateľov nezahrniem dátumami ani technickými výrazmi, bude skôr taká rozprava o súbore mýtov, ktoré si o baníkoch myslí nebanícka verejnosť

Nie je to tak dávno – len pár desiatok rokov uplynulo od dôb , keď ešte v Štiavnici fungovali štyri stredné školy. Gymnázium, Banícka priemyselná, Chemická priemyselná a Lesnícka priemyselná škola.  Z tých priemysloviek dodnes zostali len dve – Lesnícka a Stredná priemyselná škola, ktorá však už nie je baníckou.

Práve priemyslováci z pôvodnej trojice sa ešte donedávna navzájom označovali navzájom expresívnymi , tak trochu prekáravými menami:  borievkári, smraďoši a potkanári. Čo ktorý odbor malo charakterizovať, to ste si už hádam domysleli

V tomto spise sa teda budeme venovať vzťahom potkanárov k hlodavému zvieratku, ktoré by malo baníkov údajne charakterizovať. Možno pre istotu treba ešte upresniť, že pod potkanármi nemyslím malé plemená havkáčov, ktorí potkany bytostne nenávidia, a preto ich ľudia šľachtili na to, aby sa potkany držali ďalej od obydlí. Potkanármi bývali v študentskej Štiavnici prekáravo nazývaní študenti baníckej školy – respektíve tak ich volali „borievkári“ a „smraďoši“  

Takže povedzme si najprv o tom, čo „každý vie“ a keď to vie každý, tak je to pravda, no nie?

·         Potkany a baníci žijú v baniach vo vzájomnom rešpekte, baníci potkany nikdy nezabíjajú, preto že:

·         Potkany baníkom slúžia ako systém včasného varovania – ak z nejakej časti bane utekajú potkany, tak utekajú aj baníci

Preosejme si najprv zrnká faktov od pliev výmyslov a domnienok .

Za prvé: žiadne hemženie potkanov v baniach sa nekoná.

 Potkany v baniach sú, ale nie sú ich tam žiadne enormné množstvá – žiadne pišťavé pobehovanie ako ste možno videli v niektorých dokumentárnych záberoch z Austrálie, kde v minulosti došlo okrem králikov aj k extrémnym premnoženiam myší a hrabošov. 

Z vyššie uvedených laických tvrdení by sa mohlo zdať, že si baníci v podzemí potkany nejako pestujú alebo hýčkajú. 

Omyl.  

Žiadne pestovanie potkanov sa v banich v súčasnosti totiž nekoná.

Potkany  sú v banich rovnako časté, ako trebárs na našich sídliskách. Nevidíte ich každý deň. Potkany sú totiž veľmi inteligentné zvieratká, šikovné, obratné, ale zároveň plaché. Neradi sa ukazujú, žijú si svoje skryté životy v tmavých zákutiach aj pod zemou. Keď im ľudia vybudujú podzemné trasy a tunely vo forme kanalizácie či káblovodov v betónových chráničkách, potkany to radi príjmú, Nemusia potom totiž toľko kopať, ani nemajú starosti kam s vykopanou zeminou pri hĺbení chodbičiek – nemusia ju nahŕňať na povrch ako krtkovia. Potkany nakopaný hlinený materiál jednoducho presunú do kanalizácie kde ju voda spláchne .

Možno to neviete, ale potkany, ktoré tu máme dnes, nie sú tak celkom naše potkany. Sivé hnedavé potkany, ktoré dnes možno kde tu vidieť pri domoch, v kanalizáciách a aj v baniach sú potkany, ktoré sem do Európy doputovali zhruba pred 400 rokmi v podpalubí lodí zámorských obchodníkov. Sú to reprezentanti druhu Potkan Hnedý (Rattus norveigicus) 

Potkan hnedý dnes tvorí zhruba 80-90% populácie európskych potkanov.

Zvyšok potkanieho etnika (20%)  tvorí starší a odveký európsky druh: Potkan Tmavý (Rattus rattus) , kedysi zvaný aj Potkan Čierny.  Potkana tmavého  od Potkana hnedého možno laicky rozlíšiť len podľa farby – druhové meno  napovedá dosť. 

Potkany hnedé boli o niečo životaschopnejšie ako potkany tmavé a tak sa pred pár sto rokmi odohrala v tmavých zákutiach miest a dedín tichá vyhladzovacia potkania občianska vojna. Zvíťazili potkany, ktoré napriek druhovému latinskému menu neprišli z Nórska.

Nenápadná genocída jedného druhu druhým mala pre Európu a jej obyvateľstvo jeden dobrý efekt – potkany čierne boli totiž hostiteľmi morových bĺch ktoré medzi ľudskými obyvateľmi šírili nespočetné lokálne epidémie rôznych foriem moru spôsobovaných baktériou Yersinia pestis : Mor pľúcny, Mor hľuzový (bubonický). kožný, pľúcny a iné formy "Čiernej smrti". Keď hnedé potkany vyhladili čierne potkany, morové rany – epidémie pravého moru sa prestali opakovať, preto že blche morovej hnedé potkany – respektíve ich krv – z nejakého dôvodu nechutili a tak vykapali aj tieto blchy.

 Pre úplnosť ale treba dodať že ešte v renesancii a osvietenstve ľudia veľmi nerozlišovali medzi morom a epidemickými chorobami s podobnými príznakmi , takže za mor sa v neskoršej dobe označovali aj epidémie čiernych kiahní, hemoragických horúčok typu Marburg, epidémii antraxu a podobných bleskovo sa šíriacich nákaz.

Akokoľvek hrozne to dnes môže znieť, aj morové epidémie od stredoveku do moderných dôb, ktoré majú na svedomí často vymretie celých krajov, sú na niečo dobré. Vedci zistili, že napriek všetkým  epidémiám a miliónom ľudských obetí v Európe ,vďaka tým ktorí epidémie nejakým zázrakom prežili, je dnes odhadom 10 až 20% európskej populácie prirodzene odolná voči nákaze AIDS, pravému moru a niektorým krvácavým horúčkam.

Späť k potkanom. 

Môžeme si nostalgicky povzdychnúť, že už ani tých potkanov nie je toľko ako ich kedysi bývalo. Potkany sa totiž držia tam, kde je žrádlo.

Ešte pred tridsiatimi rokmi na dedinách každý dvor choval nejakú hydinu, alebo prasa či zajace. Kde boli úžitkové zvieratá , tam bolo aj krmivo, z ktorého mohla potkania rodinka potichu nenápadne odjedať. Potkany nie sú veľmi vyberavé, keď nie je dostupné zrno, stači aj to, čo z prasaťa či husi vypadne na opačnej strane od rypáka alebo zobáka. Na každom dvore bývali príručné smetiská a hnojiská kde sa dalo nájsť niečo pod hlodáky. 

Situácia sa ale v posledných dvadsiatich rokoch rapídne zmenila. Drobnochov je na ústupe, odpad sa už aj na dedinách dáva do smetiakov.  Preto je aj potkanov na vidieku  podstatne menej, dobre sa stále majú len mestské potkany, preto že ľudia im ešte stále do kanalizácie splachujú dostatok potravín, ktoré považujú za odpad.

Potkany sú v podstate všade tam kde sú ľudia. Su aj na observatóriu na Skalnatom plese, a sú aj v hlbokých baniach. Kde sú ľudia , tam je istá aj potrava. Potkany či už tmavé alebo hnedé, boli pôvodne lesnými a stepnými hlodavcami podobne ako sysle alebo škrečky. Na rozdiel od svojich krátkochvostých príbuzných však už pred tisícročiami potkany zistili, že držať sa ľudí prináša viac výhod ako nevýhod.

Takže kde sa v baniach potkany držia? 

Hlavne tam, kde sú stále ľudia – nájdeme ich napríklad v okolí remíz strojov, v cachovniach, pri podzemných jedálňach, v dielňach. Väčšinou si v baniach nehĺbia svoje chodby – to sa v prípade rudných baní a niektorých uhoľných baní s tvrdými horninami vlastne ani nedá. Potkan sa síce na krátku vzdialenosť dokáže prehlodať napríklad aj betónom, ale nerobia to, ak nemusia. 

Radšej si žijú v poloskrytých chodbičkách v medzerách medzi horninou a banskou výstužou.

Počas svojho banského života som mal s potkanmi veľa stretnutí. Nie sú mi odporné, ani sa ich nebojím. Tak to má väčšina baníkov. Baníci sa s potkanmi v podstate tolerujú.

Potkany sa v podzemí nezabíjajú z praktických dôvodov. Pravdepodobne vám je známe, že zabitý hnijúci potkan poriadne smrdí. V bani vzduch prúdi len po človekom vyhĺbených chodbách. A tak jeden zdochnutý potkan ktorý zaliezol za výstuž, smrdí v smere prúdiaceho vzduchu na kilometer ďaleko . Čo sa deje s potkanmi ktorí zídu zo sveta prirodzenou smrťou, to nie je v baniach celkom jasné, ale je pravdepodobné, že telo potkana je príbuznými pietne zožrané. 
Keby však bol otrávený, ostatné potkany sú dostatočne inteligentné na to aby si uvedomili že niečo nie je v poriadku a nechajú ho tak. Výsledkom by bol zase smrad po bani.
V neposlednom rade treba pripomenúť aj staré banícke zásady dodržiavané po tisícročie, medzi ktoré patrilo: nezabiť v bani nič živé, preto že by to mohlo privolať nešťastie.

Ak sa na nejakom mieste v blízkosti zhromaždiska  baníkov v podzemí potkany premnožia, urobia sa protiopatrenia. Odpadky sa zhromažďujú v uzavretých kovových nádobách, do ktorých sa potkan nedostane. Strava sa tiež uzatvára do kovových skriniek. 

Ak nie sú skrinky, tašky so stravou sa vešajú pod strop banských diel na drôty, aby sa k nim potkany nedostali.

Niekedy sú potkany v podzemí aj zdrojom žartíkov a príbehov. Keďže majú v povahe hlodanie a radi zjedia čokoľvek, dá sa to občas zneužiť. 

Stalo sa, že baník bol veľmi hrdý na svoju novú koženú stravnú kapsičku na plece – papajku. Všade s ňou machroval a vychvaľoval sa. Jeho parťáci už toho po nejakej dobe mali plné uši aj zuby. A tak na jednu šichtu jeden z partie doniesol do roboty kus slaninky, a keď si papajkový chválenkár zavesil svoju hrdú desiatovú tašku na hajcmanový zámok, rýchlo ju celú , včítane remeňa dôkladne ponatierali údeninou. Tomu potkany nedokázali odolať a podnikli na opustenú tašku nájazd. Za pár hodín ju hlodákmi rozsekali na mraky, a keď sa chválenkár na fajront vrátil pre papajku, našiel z nej už len pár kožených franforcov a kovové pracky. Zvyšok potkany zožrali a rozsekali ostrými hlodákmi na trhance.

  Ja som napríklad pri práci v bani videl potkana závisláka na nikotíne. 
V uhoľnej bani sa nesmie fajčiť a tak silnejší fajčiari žujú bago alebo močku – žuvací tabak. Pri žutí často výdatne odpľúvajú – crkajú – žltohnedé nikotínové sliny. V štajgrovskej kutici v Handlovej na bývalom 5. úseku žil potkan, ktorý sa z nejakého dôvodu naučil na nikotín. 

Akonáhle bol v partii žuvač tabaku, tamojší polokrotký potkan – tuším mal aj meno -  začal opatrne vykukovať a ak boli baníci ticho , osmeľoval sa olizovať močkové sliny na podlahe aj v ich prítomnosti.

Baníci vedia aj to, že ak musia ísť v bani na záchod, je radno sa najprv pred usadnutím na banský klozet pohľadom do jeho útrob presvedčiť , či vo vnútri záchodovej nádoby náhodou nie je zalezený potkan. Banícka latina totiž hovorí, že sa kdesi stalo, že si baník obsah nádoby pohľadom neskontroloval a potkan tam náhodou bol. Keď baník usadol na dosku, potkan sa vyplašil, vo výskoku sekol hlodákmi po tom, čo sa v priestore hompáľalo. Však viete po čom...

Potkany sú síce plaché a opatrné ale občas sa viac osmelia. Videl som ako baník jedol desiatový chlebík, sediac opretý pohodlne chrbtom o výstuž. Spoza obkládky výstuže opatrne vyhliadol mladý potkan, a špekuloval, ako by sa dostal ku chlebíku. Nakoniec sa polovysúkal zo škáry a prednými labkami sa opatrne oprel o baníkove plece. Chvíľu sledoval každé priblíženie chleba k ústam a keď si ho desiatujúci baník všimol, potkaník sa mu z jeho pleca nablízko drzo pozrel do očí, ako že „No čo čumíš?! Davaj odhryznúť!!“

Treba ešte na záver doriešiť otázku, či sú v podzemí potkany naozaj indikátorom hroziaceho nebezpečenstva.

Tak toto nemôžem ani potvrdiť, ani vyvrátiť.

Uznávam, že potkany majú jemnejšie a ostrejšie zmysly než ľudia.

 Fúzmi určite vnímajú jemné otrasy horniny predchádzajúce otrasom alebo náhle zvýšeným tlakom citlivejšie ako človek. Tak isto môžu jemným ňuchom zacítiť zvýšené koncentrácie  plynu pred prietržou plynov alebo prievalom vody. 

Takže pokiaľ by som v bani videl hromadný útek potkanov po chodbe, radšej by som išiel či pobehol v rovnakom smere aj ja.  

Či sa to naozaj niekde niekedy reálne stalo, že pred nejakým banským nešťastím potkany panicky opúšťali ohrozenú časť bane , to neviem. 
Internety tvrdia , že áno, ale internety tvrdia kadečo, aj korunované blbiny. 

Možno sa jedná o banícke bájky, možno nie.

 Možno ma nejakí kolegovia opravia.  

Text : Karsten Ivan Február - Marec 2017

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. 
Nie je dovolené kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho za svoje vlastné dielo. 

            

Mýty spojene s Kremnickou podzemnou elektrárňou

Ako som už napísal vo viacerých blogoch o baníckych mýtoch, po literatúre a písomnostiach – a to nie len bulvárnych , ale aj populárno-náučných. Čo je najhoršie – občas  aj v odborných spisoch nám straší veľa ničím konkrétnym nepodložených mýtov. 

Postačí, keď si nejaký pán alebo pani s akademickým titulom , ktorý je všeobecne považovaný neinformovanou verejnosťou za odborníka v danom odbore, trochu pošpekuluje , pofantazíruje v nejakom texte, a zrazu „žblnk!“ – nad hladinu pravdy a faktov sa nám vynorí čerstvo vyliahnutý mýtus.

Naozaj najhlbšia?!? Nesprávne informácie sa šírili už za prvej republiky!

Výživou mýtusu je jeho šírenie – v dnešnej dobe internetov a fejsbúku niekedy až oči otváram, čo za otrasné blbiny sa dnes šíria ako pravda, či tzv. alternatívne spravodajstvo. Hlúposti a výmysly sa šíria prostredníctvom jednoduchších konzumentov internetu rýchlejšie ako španielska chrípka.

Dúfam, že čitatelia týchto textov vedia kriticky myslieť, a neuveria všetkému, čo je niekde napísané, hneď na prvý raz. V dnešnej dobe plnej hoaxov, propagandy a dezinformácii si treba všetko overovať.

V tomto príspevku chcem riešiť jedinečnosť a unikátnosť Kremnickej vodnej elektrárne pod šachtou číslo IV .

Páni a panie žurnalisti najmä v uhorkovej sezóne často potrebujú zverejniť nejakú „pikošku“ a preto raz za nejaký čas spracujú originálny článok nebohého Ing. Kafku. 

Prečítať si originál môžete tu:

http://kremaho.blogspot.sk/2011/04/dedicna-stolna-cisara-krala-ferdinanda.html

Z prečítaného článku si podaktorí redaktori vyvodia, že je táto hydroelektráreň jedinou – a teda unikátnou. Pochopia prečítané tak, že žiadna iná podzemná banská elektráreň nikdy nikde nebola, že je Kremnická podzemná hydroelektráreň tou najstaršou, najhlbšou, najväčšou a dokonca jedinou v Európe.

Olej do ohňa dezinformácii ešte prilieva fakt, že dole do elektrárne sa kvôli banským predpisom dostane málokto, a tým sa  do informačného guláša pridá  ingrediencia "pikantého tajomna“ 

Žiaľ, niektoré veci, ako sa píšu po internete ,v novinových a časopiseckých kópiách článku o podzemnej vodnej elektrárni, pán Kafka nikdy nenapísal. Určite si síce musel prečítať nesprávne informácie napríklad v socialistickom turistickom sprievodcovi Kremnické vrchy a Vtáčnik, ale zdržal sa šírenia neoverených "naj!" Zato kadečo popísali interpreti jeho textov a popridávali si veru kadejaké výmysly.      

IV šachta v Kremnici v dobe Rakúsko-uhorska . Už s železnou šachtovnou vežou (pôvodná bola drevená) a parným ťažným strojom

Nechápem, prečo by malo mať Slovensko nejaký komplex menejcennosti.

Nie sme hlúpejší ako iné národy. Pomer trepákov máme rovnaký ako iné národy. Že sme malý národ? No a čo? Čo je malé - to je pekné! hovorí staré príslovie.

Prečo však niekedy hľadáme jedinečnosť a prvenstvá tam, kde nie sú? Potom sa čudujeme, ze sa nám v zahraničí smejú, keď vyjde na svetlo sveta. že zverejňujeme nezmysly.

Poznáte tú rozprávku o kohútikovi , ktorý sa chválil cudzím perím?

Nakoniec všetky zvieratká na dvore prišli na to, že pierka v jeho chvoste mu nepatria a kohút s obyčajným (rozumej :dosť pekným) perím bol zahanbený -  všetci sa mu smiali, hoci predtým vlastne všeobecne uznávali jeho prirodzenú krásu.  Nepostačovala jedine jemu samému.

Osobne som si vďaka ochote zástupcov Kremnickej banskej s.r.o.  mohol hydroelektráreň  pri IV šachte poriadne prezrieť a pofotiť.

Je pekná, má krásne detaily a je estetická aj ako celok, preto že v starých dobách, za prvej republiky a c.k. mocnárstva, sa okrem úžitkovej hodnoty veľmi dbalo aj na pohľadovú krásu komplexu a estetiku jej starých strojov.

To bohužiaľ nemožno vždy tvrdiť o dnešných priemyselných a strojových zariadeniach – česť výnimkám!

Elektráreň na IV šachte má inštalované tri Peltonove turbíny s tromi generátormi: 370 kW, 380 kW a 1270 kW. 
Táto podzemná banská elektráreň bola spustená v máji 1922

Tým, že je v hĺbke 240 metrov od povrchu, je na Slovensku naozaj unikátom vo svojej triede. Nesmieme však zabudnúť, že táto trieda je veľmi malá.

Neviem však o tom, že by sa spoločnosť, ktorá ju vlastní, udržiava a prevádzkuje, niekedy chválila tým, že je najstaršia, jediná v Európe, najväčšia, najhlbšia, ako sa občas dočítame na internete.

Tieto prívlastky jej popridávali iní, rôzni žurnalisti a pisatelia.

Zaujímavá fotografia z razenia hlavnej turbínovej haly v podzemí IV šachty, okolo roku 1919. Priestor bol vyrazený tunelárskym spôsobom, - teda najprv sa vyrazil stropný oblúk, ten sa pristreľovaním rozšíril, potom vystužil buď kvalitnými tehlami zvonivkami, alebo liatym betónom, a potom sa popristreľoval spodok priestoru

Pohľad zhruba rovnaký ako na starom obrázku, ale o 103 rokov neskôr

Teraz si však musíme takpovediac „naliať čistého vína“

Čo teda kremnická hydroelektráreň v podzemí IV šachty  je, a čo nie je?

Podzemná hydroelektráreň v Kremnici :

·         JE jedinou funkčnou podzemnou elektrárňou z doby c.k. monarchie na území Slovenska

·         NIE JE jedinou podzemnou elektrárňou na Slovensku, v súčasnosti je ich niekoľko, a v dobe okolo konca monarchie a začiatku prvej ČSR ich bolo ešte viac

·         NIE JE jedinou zachovanou banskou hydroelektrárňou v Európe, a ani zďaleka NIE JE najväčšou , ani z tých starších, ani z tých novších

·         NIE JE prvou a teda najstaršou banskou hydroelektrárňou na území dnešného Slovenska, ale je fakt, že z tých banských, ktoré kedy boli na dnešnom Slovensku JE najväčšou a nateraz jedinou zachovanou.

Teraz si to čo je vyššie napísané , rozoberieme podrobnejšie. Najprv ešte pár fotiek z Kremnickej elektrárne

Pohľad na 1,3 MW turbínu cez statorové vinutie rozobratého 1,2 MW generátora

pohľad na časť starého ovládania elektrárne

Panoramatický pohľad na halu Kremnickej podzemnej elektrárne

  

Prvenstvo vo Svete, Európe, Rakúsko-Uhorsku, Slovensku.

Prvou elektrárňou vysekanou v skale, v podzemí, je elektráreň pri vodopáde Snoqvalmie v USA, v štáte Washington, z roku 1898 kedy bola spustená. Je vlastne pod skalným stupňom vodopádu a jej spád vody a rovná výške vodopádu.

Vodné elektrárne uviedli do praxe – či sa Vám páči alebo nie – Američania. Edison –jeden z viacerých zlepšovateľov dynama- bol Američan, Pelton -vynálezca takzvanej korýtkovej turbíny, ktorá sa v banskom priemysle najviac používala a používa- bol tiež Američan. Okolo roku 1880, keď sme na starom kontinente nemali ešte žiadnu elektráreň na vodný pohon, sa v Amerike krútilo už okolo 200 hydroelektrární.

Prvé vodné elektrárne si pre svoje podniky budovali najmä podniky ťažkého priemyslu: huty, valcovne, bane. Problémom dovtedy používaných parných strojov, ktoré sa už používali na pohon dynám a generátorov, nebola hospodárnosť či nehospodárnosť parných strojov, ako si dnes mnohí ľudia myslia.

 Možno Vás prekvapí informácia, že parné lokomotívy nie sú menej hospodárne ako súčasné dízlové rušne. Účinnosť premeny energie paliva na mechanickú energiu je pri parných strojoch približne  rovnaká, a niekedy aj vyššia ,ako u spaľovacích motorov. Jediným problémom parných strojov je ich ťažkopádnosť – na rozkúrenie lokomotívy alebo stacionárneho parného stroja na plný výkon pred použitím potrebujete hodinu až dve, a rovnaký čas potrebujete na vychladnutie a vyčistenie po ich prevádzke. V tom je problém.

Pri vode otvoríte ventil, turbína alebo koleso sa roztočí za menej ako minútu, a už ide na plný výkon. Podobne  je to pri spaľovacích motoroch, naštartujete a ide. To, čo potrebuje dnešná doba je okamžitá akcia. Nikto nechce byť trpezlivý a čakať.

Preto neprekvapuje, že baníci objavili turbíny ako výhodný zdroj elektrickej  energie ako jedni z prvých.

V baniach sa voda bežne vyskytuje, o výškové spády nie je núdza, a energia takto získaná sa dá ľahko využiť na čerpanie vody, vetranie, výrobu stlačeného vzduchu, vŕtanie a podobne.

Najstaršie povrchové malé vodné elektrárne vyrábajúce elektrický prúd pre potreby banských podnikov sa na dnešnom Slovensku objavili v roku 1892 v Žakarovciach a v roku 1896 v Smolníku. Boli to povrchové malé vodné elektrárne.

Takto v dneńej dobe vyzerá štvrťmegawattová povrchová elektrárnička s peltonovou turbínou. Táto je v Liptovskej Dúbrave. Foto: K.Ivan

 Prvá podzemná hydroelektráreň nebola na území dnešného  Slovenska postavená v Kremnici, ale v Banskej Štiavnici.

Bola postavená v šachte Ondrej – dnešnom Banskom skazene Slovenského Banského múzea. Strojovňu turbíny vystrieľali na úrovni Svätotrojičnej dedičnej štôlne – v hĺbke 105 metrov pod ústím šachty na povrchu.

Jednalo sa pravdepodobne o Peltonovu turbínu, voda bola ku nej privádzaná potrubím v šachte od tajchu Klinger.

 Skolaudovali ju 30.8.1898, a pripojeným 15 kW dynamom odvtedy vyrábala jednosmerný prúd pre nie príliš vzdialenú šachtu Amália, ku ktorej bolo z Ondrej šachty vyvedené vedenie po povrchu.

Pôvodný plán znel, že elektrina vyrobená Ondrej šachtovnou turbínou bude poháňať aj nový elektrický ťažný stroj Kachelmann ktorý sa postaví na povrchu pri Ondrej šachte, ten však osadili na miesto až v roku 1908.

Dovtedy slúžil na dopravu v šachte Ondrej (druhý v poradí) vodostĺpcový stroj značky Kachelman. osadený na úrovni Hodrušskej dedičnej štôlne v roku 1858.

Keď sa v roku 1890 prerazili raziči Voznickej dedičnej štôlne do banských diel šachty Ondrej na úrovni XII obzoru, šachta sa už málo využívala. Odmontovali z nej aj vodnostĺpcové čerpacie stroje.

 Údržba šachty bola zanedbávaná a tak sa jej úvodná časť výstuže od povrchu porušila , následný pohyb šachtového telesa staticky narušil aj budovu šachty na povrchu.    

V poradí druhou podzemnou banskou hydroelektrárňou na dnešnom Slovensku bola hydrocentrála na slepej Michal šachte, ktorú postavili v roku 1909 v hĺbke 384 metrov pod povrchom- na úrovni IX obzoru. Bola to Peltonova turbína so spádovou výškou vody 260 metrov, voda bola privádzaná od Michalštôlnianskych tajchov (ja dodávam že k tomu ešte zrejme aj voda od Ján-Jozef šachty). Generátor tejto elektrárničky mal výkon 15 kW. Vyrobený elektrický  prúd poháňal ťažný stroj Michal šachty. Voda od generátora na IX obzore odtekala prekopom k Žigmund šachte a potom stekala na XII dedičný obzor.

Treťou banskou podzemnou elektrárňou bola hydrocentrála pri šachte Lill v Banskej Hodruši.

Spustili ju do prevádzky v roku 1913 v hĺbke 207 metrov pod povrchom. Spád vody bol 159 metrov.

Bola tu tiež osadená Peltonova turbína, ale už s  trojfázovým generátorom s výkonom 21 kW, ktorá vyrábala elektrický prúd pre elektrický ťažný stroj slepej Hodrušskej Michal šachty. Táto elektráreň ale nepracovala nepretržite, preto že sa o tlakovú vodu delila s vodostĺpcovým ťažným strojom Lill šachty, ktorý je dnes vystavený ako jediný stroj svojho druhu v Štiavnickom skanzene.

V dobe, keď vyššie menované banské vodné elektrárne v Štiavnici a Hodruši už dávno vyrábali prúd pre bane, bola Kremnická podzemná hydroelektráreň ešte len v plánoch.

Michalštôlnianska hydroelektráreň bola o 140 metrov hlbšie od povrchu, než Kremnická.

Lenže keď bola spustená Kremnická podzemná hydroelektráreň, a prúd z nej bol v roku 1924 dovedený do Hodruše, bola Lill šachtovná hydroelektráreň zdemontovaná. Koniec – koncov prúd vyrábala pre Hodrušskú Michal šachtu, a tá bola vyradená z prevádzky ešte v druhej polovici 19. storočia.

Sústava kremnických elektrární (dvoch povrchových a tej podzemnej  totiž dodávala nepomerne vyšší výkon a  lokálnych malých hydroelektrární v tejto oblasti už nebolo viac treba.

Tak to chodí, a aj v prípade banských elektrární platí, že klin sa klinom vyráža. Silnejšie elektrárne likvidujú svojou prevádzkou tie menšie, slabšie.  

Najstaršia hydroelektrárnička v šachte Ondrej bola podľa všetkého tiež demontovaná okolo roku 1924, keď sa táto šachta likvidovala.

Ohľadom vodného systému Ondrej šachty sa viac dočítate v mojom staršom blogu TU: 

http://karstenivan.blogspot.com/2015/03/vodohospodarsky-system-tajchu-klinger.html

Teraz sa pozrieme , ako to bolo so stavbou banských hydroelektrární  umiestnených v podzemí v Európe.

Ako Vám je určite známe rozsiahle baníctvo rúd a nerúd prebiehalo v Rakúsku, Nemecku, Čechách a Británii.

O podzemných elektrárňach v Čechách do konca roka 1918 som sa zatiaľ nedočítal, zato o Nemeckých elektrárňach v baniach je materiálu dostatok. Zeme česko-Moravské a Anglicko mali totiž od počiatku priemyselnej revolúcie  dostatok uhlia ako paliva a tak sa nemuseli uchyľovať k výrobe elektrického prúdu z vody hlboko pod povrchom.  Stačilo im na povrchu postaviť parný stroj s dynamom alebo alternátorom.

Dnes je malá vodná pokusná elektrárnička – prvá v Čechách – postavená na vodnej jame Jeremenko na Ostravsku.

Napriek tomu, čo všetko o nej napísali českí žurnalisti, je to len drobná pokusná elektrárnička, nič vážne, ani schopné dlhodobej prevádzky. Voda jej stačí na 10 minút prevádzky, nič viac.

 

Takto vyzerá tá pokusná elektrárniťka na Jeremenkovi. Vpravo peltonova turbina s odkrytým víkom a vľavo červený generátor. 

Ešte sa krátko pristavíme pri tom, prečo boli na turbíny elektrární pripájané dynamá alebo alternátory.

Dynamá vyrábajú jednosmerný prúd, alternátory striedavý prúd, to dúfam viete.

Pokiaľ ste chceli elektrický prúd použiť pre pohon ťažného stroja, bolo v minulosti výhodnejšie na turbínu či parný stroj pripojiť dynamo.

Väčšina ťažných strojov totiž má aj v súčasnosti ako hlavný elektromotor na JEDNOSMERNÝ prúd, nie striedavý, ak to náhodou neviete. Jednosmerný motor má jedinečnú výhodu: 

Dá sa mu totiž to plynule pridávať či uberať na otáčkach.

To sa na motoroch na  striedavý prúd prakticky nedá – alebo je to veľmi komplikované. Ťažný stroj na šachte v bani sa musí rozbiehať a zaberať pomaličky – striedavý motor sa rozbehne naplno na skonštruované otáčky a tie si drží. To je pre veľké elektromotory ťažných strojov nevhodné, preto že by ste museli medzi motor a ťažný stroj zaradiť treciu spojku a prevodovku.

Keďže koncom 19. storočia vyhralo vojnu prúdov ( vyhľadajte si na Wikipédii výraz „válka proudu“ )  Teslovo striedavé napätie nad Edisonovým jednosmerným prúdom, dnes máme na stacionárnych rozvodoch striedavý elektrický prúd.

Preto až do rozvoja tyristorových usmerňovačov v 80-tich rokoch minulého storočia mali všetky ťažné stroje tzv. Ward-Leonardove sústrojenstvo . To je vlastne stredne veľký elektromotor na striedavý prúd, ktorý na priamo ženie stredne veľké dynamo, vyrábajúce jednosmerný prúd pre motor ťažného stroja. Zjednodušene povedané : Ward –Leonardovo sústrojenstvo je malá elektráreň na elektrický pohon, ktorá cez mechanickú energiu mení striedavý prúd na silný jednosmerný.

Preto je pri turbínach postavených kedysi pre pohon banských ťažných strojov výhodné mať na turbínu napojené priamo dynamo. Ak ste elektrikou chceli poháňať napríklad úpravňu alebo čerpadlá, je výhodnejšie na turbínu namontovať alternátor na výrobu striedavého prúdu.       

Teraz sa vrátime k téme podzemných elektrární v zahraničí.

Vo Freibergu v Sasku sa do dnešných čias dochovala sústava dvojice podzemných banských elektrární. Prvou je elektráreň na šachte Constantin v hĺbke 134 metrov pod povrchom, prevádzkovanou od roku 1914 do roku 1970.  Má výkon 2000 kW  teda okolo 2 MW, odpadová voda z nej pretekala dedičnou štôlňou .

Záber z komory podzemnej banskej elektrárne pod Constantin šachtou ešte pred obnovou jej zariadenia. Foto Günther M.

 Táto elektráreň je vodnou cestou a štôlňou dlhou1408 metrov  prepojená s  druhou elektrárňou na šachte Drei Brüder, ktorá je v hĺbke 270 metrov pod povrchom.

 Elektráreň Drei brüder  (Traja Bratia) prevádzkovala nakoniec systém so štvoricou peltonových turbín a výkonom 4 MW pracovala od roku 1914 do roku 1972, pričom ale nebola zlikvidovaná tak ako to bývalo zvykom u nás.

 Elektráreň bola poškodená zaplavením pri veľkých povodniach v roku 1994, ale keďže v 21. storočí prepukol veľký záujem o obnoviteľné zdroje energie , je už v roku 2016 plne obnovená a pripravená na spustenie. Len namiesto synchrónnych generátorov dostala asynchrónne alternátory.

Hlavná komora  Elektrárne Drei Brűder . Panoramatický záber foto Holger Lausch

Jedná sa o zaujímavý typ dvojičkovej elektrárne, ktorá nie je len prietočnou, ako Kremnická, ale využíva rozsiahlu sieť banských chodieb a dobývok ako objemnú nádrž na nahromadenie vody.

 Horný stupeň Constantin je síce prietočný, využívajúci vody zberných jarkov a tajchov odpadová voda sa hromadí za sústavou banských diel vybavených tlakovými hrádzami, a z tejto podzemnej „zdrže“ je zásobovaná akumulačná banská elektráreň Drei Brűder.

Tu je schéma rozloženia a fungovania dvojice elektrární Constantin a Drei Bruder šachty aj s miersmi. Autor: M.Dőring

 Objem zadržanej vody v štôlniach a dobývkach  je okolo 1,5 mil. metrov kubických.

Odpadná voda z DreiBrüder elektrárne odteká dedičnou štôlňou Sieberstollen dlhou 22 kilometrov do Labe. 

Pre porovnanie Voznická Dedičná štôlňa  mala aj po dokončení všetkých rozrážok a odbočiek okolo 18 kilometrov...

Inou zaujímavou banskou podzemnou dvoj-elektrárňou je prevádzka na šachte Samson v Sankt Andreasbergu v dolnom Harzi neďaleko od slávnejšieho banského mesta Goslar.

Je tam  sústava povrchových elektrární do ktorých sa privádza voda z reťaze tajchov a jarkov podobne ako v Kremnici (I. a II. stupeň). 

Schéma usporiadania a rozloženia vodných zdrojov, povrchových a podzemných elektrární pri šachte Samson v Hornom Harzku. Schéma M.Döring

 Elektráreň na šachte Samson na úrovni dedičnej štôlni Grüne Hirsch / Zelený jeleň je v hĺbke 141 metrov pod povrchom, má Peltonovu turbínu a generátor o výkone 200 kW.

Druhá z dvojice elektrární na šachte Samson je v hĺbke 190 metrov pod povrchom na úrovni dedičnej štôlne Sieberstolen , má Peltonove turbíny a výkon 528 kW. 

Záber na pracovníkov podzemnej elektrárne na úrovni Sieberstollen. Vľavo turbína - vpravo generátor

Obe elektrárne boli prevádzkované od roku 1910 do 70 tich rokov minulého storočia, dnes sa uvažuje s ich znovu sprevádzkovaním, pracuje na tom s.r.o.Harz Energie.  

Jedna z Peltonových turbín na podzemnej elektrárni Sieberstollen pod šachtou Samson v Sankt Andreasbergu

Ďalšou zaujímavou podzemnou elektrárňou je stará podzemná elektráreň v Clausthali Zellerfelde (Ober Harz) pri šachte Kaiser Wilhelm na úrovni dedičnej štôlne Ernst August.

Prvá Peltonova turbína spojená s dynamom bola v komore pri šachte Wilhelm osadená ešte koncom 19. storočia.

V hlbke 360 metrov pod povrchom.

  Do začiatku 20 storočia pridali ďalšie dve Peltonove turbíny napojené na dynamá, preto že jednosmerný prúd potrebovali pre dvojicu ťažných strojov pri prehlbovaní vedľajšej slepej šachty Ottilia a slepej šachty Wilhelm na hĺbku 1050 metrov.

Záber z komory elektrárne pri šachte Wilhelm

 Do roku 1914 pridali ešte ďalšie dve turbíny po 750 kW pri susednej šachte Ottilia a tak pred rokom 2014 už dvojičková elektráreň produkovala  4,7 MW elektrického výkonu. 
Okrem iných povrchových spotrebičov dodávala prúd aj pre povrchovú elektrickú železnicu, zrušenú v roku 1930.

Pohľad do komory strojovne elektrárne pri šachte Ottiliae

 Viac sa už výkonu pod Zellerfeldom pridávať nedalo, preto že prietok elektrárne dosiahol 1,7 m³/ sekundu, čo bola maximálna prietočná kapacita odpadovej vody v štôlni Ernst August. 
Mimochodom , Dedičná štôlňa Ernst August má spolu 41 kilometrov chodieb

Elektráreň pod Wilhelm šachtou bola v Clausthale Zellerfelde odstavená v roku 1980.

 

pohľad na elektráreň pri Ottilia schacht keď bola ešte v plnej prevádzke

Treba ale podotknúť, že túto elektráreň nemci tiež nezlikvidovali, len odstavili z prevádzky. 

Uzavreli šachtu pod ústím na povrch betónovým štupľom. 

Elektráreň je prístupná pre domácich znalcov v smere od odtokovej dedičnej štôlne.  

Je možné že ju energetické spoločnosti v dohľadnej dobe znovu sprevádzkujú, pracujú na tom od roku 1990.    

 Takže v okolitej Európe máme viacero hlbšie uložených a väčších elektrární v baniach, z ktorých niektoré sú funkčné.

Tá Kremnická je pekná, zvláštna, zaujímavá.

 Unikátna je len na Slovensku, aj to len preto, že staršie a menšie banské podzemné elektrárne boli zlikvidované.

Post scriptum:

Možno niektorí z lokálpatriotov z vyššie uvedeného textu zavetrili šancu nejako nájsť nejaké ďalšie prvenstvo Slovenska vo svete.

Patríte k tým, čo si povedali – Čo ak elektráreň v podzemí Ondrej šachty postavili vôbec najstaršiu podzemnú elektráreň?

Myslíte že som si nevšimol roky vznikov jednotlivých popísaných elektrární?

Veci sa majú takto:

Okolo roku 1898 takéto podzemné elektrárne v Európe rástli ako huby po daždi.

Lenže  prvá  hydroelektráreň bola postavená už v roku 1878 v Anglicku,

v roku 1886 už v Amerike a Kanade fungovalo 45 hydroelektrární,

a v roku 1890 ich už len v Amerike a Kanade bolo viac ako 200.

Vtedy u nás nebola ešte ani len jedna!

Neštudoval som materiály tak hlboko, aby som vedel všetko o Anglických, Amerických, Francúzskych a Španielskych hydroelektrárňach v starých baniach.

Pochybujem o tom, že by niekto vyňúral v otázke "prvosti" štiavnickej Ondrej elektrárne  niečo prevratné.

Z technického hľadiska je úplne jedno, či bola niektorá elektráreň spustená o mesiac skôr, alebo neskôr.

Už roky sa bavím na akademických teoretických sporoch o tom, či bola staršia Freibergská banícka akadémia, alebo tá Štiavnická. Tento spor beží už zhruba 40 rokov. Znalci sa prú o nejakých pár desiatok dní, a tiež to, či tá- ktorá škola bola vyšším technickým učilišťom alebo nižším technickým učilišťom, prú sa o to, ktorý okamih alebo dokument robí učilište akadémiou a tak ďalej, a tak podobne.

Podľa môjho názoru sú to žabomyšie spory a tiež naháňanie pseudosenzácii.

Akadémie vznikli obe v rovnakom roku a to je tak asi všetko čo k tomu môžem povedať.

Na nemeckých weboch som tiež našiel niekoľko zmienok o nádeji, že elektráreň v DreiBruder šachte z roku 1913 je najstaršia banská hydroelektráreň na svete. Rakúšania si niečo podobné myslia o svojej povrchovej elektrárni v Tirolsku. 

Ak si niekto myslí, že v Štiavnici bola prvá banská podzemná elektráreň na svete, alebo čo aj len prvá v Európe, dovoľte mi, aby som Vás sklamal.

Podobných spisov o  výnimočnosti je na weboch najmenej toľko, ako opíc v Singapúre. Napríklad stále všade v literatúre faktu a po webe straší údaj, že v Štiavnici bol prvý krát na svete použitý pušný prach na banský odstrel. Pán profesor z Rakúska exaktne dokázal, že to tak nebolo, už pred 40 rokmi, napriek tomu stále tvrdošijne a zaťato opakujeme tento historický hoax. 

O tom som však už vo voľnom cykle o Baníckych Mýtoch písal.   

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Text : Karsten Ivan December 2016 - Január 2017

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. 
Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho za svoje vlastné dielo. 

Použité podklady a zdroje 

Anton Dvorzsák : Poznámky ku štatistickým dátam pre banských technikov: Hodruša 1919 -1921 rukopisná kópia, nevydané, archív autora (minimálne jedna kópia by mala byť aj v Banskom Archíve, ale číslo nepoznám) údaje o parametroch podzemných hydroelektrární v Štiavnici a Hodruši

Eugen Kladivík:  Elektrocentrály a lokálne hydroelektrárne v Banskoštiavnickom rudnom revíre, strany 134 - 154 v zborníku Slovenského Banského Múzea XVIII, 1997, vyd. Erland , ISBN 80-967846-0-9
údaje o parametroch podzemných hydroelektrární v Štiavnici a Hodruši

Internet - podklady o nemeckých a českých podzemných elektrárňach

https://de.wikipedia.org/wiki/Kaiser-Wilhelm-Schacht_(Clausthal)

https://de.wikipedia.org/wiki/Drei-Br%C3%BCder-Schacht#Kavernenkraftwerk

https://de.wikipedia.org/wiki/Grube_Samson

http://www.harzer-roller.de/grube/de/text/geschichte4.html

http://ostrava.idnes.cz/precerpavaci-elektrarna-v-podzemi-byvaleho-dolu-v-ostrave-pnx-/ostrava-zpravy.aspx?c=A150717_140050_ostrava-zpravy_sme