Menej známe a neznáme tajchy Štiavnických vrchov (1) starý Tajch v Hölle

Menej známe tajchy Hodrušskej doliny: Tajch v Hölle

Slovom tajch (z nemeckého Teich : umelá vodná nádrž pre technické účely baníctva a hutníctva) sa na Slovensku označujú umelé vodné nádrže, postavené v uplynulých storočiach hlavne pre potrebu banských a hutných prevádzok ako zdroj energie na pohon technologických zariadení. 

Jazerom nazývame vodnú plochu, ktorá vznikla pôsobením prírodných síl napríklad zosuvom, rybníkom zase umelo vytvorenú vodnú nádrž primárne vytvorenú pre chov rýb.

 Kto teda nazýva naše tajchy rybníkmi alebo jazerami, ten sa vyjadruje nesprávne.

Voda bola a je po stáročia požehnaním a občas aj pohromou. Už po stáročia naši predkovia vodu rozlišujú na dobrú – tú ktorá slúži na pitie, zavlažovanie, na ochladenie ľudí aj strojov, ako pohonná energia , - a na druhej strane poznali vodu zlú , ktorá berie majetky, úrodu a niekedy aj životy. V našej oblasti voda zatápala aj bane a tak brala chlieb ľuďom pracujúcim v kedysi najrozšírenejšom zamestnaní.

Voda ako zdroj energie má oproti dnešným modernejším zdrojom energie ako je elektrina, (získaná z fosílnych palív , vody ,vetra alebo slnka) , jednu nespornú výhodu – na rozdiel od elektriny aj jej spomenutých zdrojov sa dá dlhodobo „skladovať“ v obrovských množstvách pri pomerne malých nákladoch, a neustále sa dažďami a snehom obnovuje. Stovky a stovky rokov bola voda jedinou lacnou energiou, ktorú okrem ľudskej a zvieracej sily bolo možné použiť na pohon strojov a všetkých možných zariadení. Voda nemôže ochorieť, unaviť sa, netreba ju kŕmiť ani ubytovať. O vodu sa stačí postarať v tom zmysle, aby bola nazhromaždená, aby bola privedená tam, kam potrebujeme dostať, a aby sa nedostala tam kde ju nechceme.

Keď sa spýtame chalupára, ktorý do Hodruše - Hámrov len občas dochádza , koľko že je v Hodruši – Hámroch tajchov , väčšinou sa dočkáme jasnej odpovede: „jeden – Hodrušský. !“ Ak má chalupu na Kopaniciach, pravdepodobne odpovie že dva: Kopanický a Hodrušský Keď sa však spýtame domáceho obyvateľa znalého svojho kraja, mal by odpovedať : „Štyri – Dolný a Horný Hodrušský, Kopanický a Praniarsky.“ Je to síce správna odpoveď, ale nieje to celá pravda.

V doline máme viac tajchov a tajšíkov , ako je prstov na oboch rukách, a práve o tých menej známych, v ktorých sa už málokto z čitateľov okúpal, by som chcel v nasledujúcich článkoch pohovoriť.

Začneme málo známym, ale veľmi starým tajchom v Hölle – Peklisku. 

 Týmto názvom sa označuje najvyššia časť Hodrušskej doliny, miesta, kde sa dnes nachádza baňa Rozália, včítane Dolného a Horného Hodrušského tajchu. 

Dolina tu na svahoch hlavného hrebeňa Štiavnických vrchov – Tanádu , Červenej Studne a Kamenného Závozu vytvára akýsi kotol – prirodzenú zbernicu všetkých zrážok.

 Pravdepodobne už pred 16. storočím tu naši prapradedovia začali budovať systém menších vodných nádrží, ktoré pôvodne plnili funkciu dnešného Horného a Dolného Hodrušského tajchu , a po ich vybudovaní alebo počas ich výstavby v 18. stor. zanikli.

Situácia polohy starého tajchu v Hölle

Z čisto technického hľadiska môžeme rovnaký objem vody zhromaždiť buď vo viacerých menších tajchoch postavených v rade pod sebou, alebo vybudovaním jedného veľkého tajchu. 

Pôvodná a staršia je metóda budovania sústavy viacerých menších tajchov. 

Na vybudovanie hrádze menšieho tajchu je potrebné menej ľudí, menej peňazí, aj kratší čas. 

Sústava reťaze menších tajchov poskytuje aj výhodu menšieho rizika havárie hrádze – ak sa pretrhne hrádza jedného tajšíku povedzme vplyvom silnej prietrže mračien, jeho vodu zachytia alebo aspoň spomalia hrádze tajšíkov nachádzajúce sa pod ním.

Koncepcia budovania veľkých tajchov s hrádzami dlhými aj niekoľko stoviek metrov a výškou desiatok metrov je relatívne nová – v našej oblasti sa používa len od druhej polovice 18. storočia

Samotný tajch označovaný v starých dokumentoch ako Tajch v Hölle je zvyšok vodnej nádrže, bývalá plocha ktorej je dnes označovaná ako Ciblíkovská lúka alebo Skautský tábor pri Bani Rozália.

 Nachádza sa v nadmorskej výške 610 m n.m.  cca 100 metrov západne od dnešného  Horného Hodrušského tajchu , za poschodovou budovou dnešného hotela Salamander, ktorý vznikol dostavbou a prestavbou Rudnobanskej budovy označovanej ako D4.

Tajch mal  sypanú hrádzu dlhú cca 120 metrov,  jej dnešná výška na vzdušnom svahu dosahuje maximálne 7 metrov . Hrádza však mohla byť sekundárne v minulých storočiach znížená, preto že pravdepodobne v neskorších dobách slúžila ako zdroj stavebného materiálu pri prestavbách a zvyšovaní väčšej hrádze  Horného Hodrušského tajchu.

 Hrádza samotná je dnes porastená lesom, na dvoch miestach je prekopaná kvôli odvodneniu Ciblíkovskej lúky. 

Teleso hrádze Tajchu v Hölle - Ciblíkovskej lúky foto K.Ivan

Napriek vcelku úctyhodným parametrom hrádze – porovnateľným s nejedným doteraz funkčným tajchom v Štiavnických vrchoch – objem zadržiavanej vody nebol príliš veľký, môžeme ho odhadnúť na cca. 70 000 – 90 000 m³ . 

Pre porovnanie: Dolný Hodrušský tajch má objem cca 640 000 m³  . 

Tajch na Ciblíkovskej lúke totiž  telesom hrádze neprehradil hlbšiu dolinu, a tak bol  aj v dobe svojho vybudovania pomerne plytký, v najhlbšom mieste mohol mať kedysi hĺbku maximálne 7 - 10 metrov .

Juhozápadný koniec hrádze, v mieste, kde sa opiera o prirodzený svah. Voda bola na úplne pravej  strane fotografie.
Foto: K.Ivan

 V malej dolinke južne a trošku vyššie od tajchu v Hölle sa nachádza ešte jedna, tiež už úplne zanesená bývalá malá vodná nádržka s plochou cca 10 x 20 metrov.

Tajch v Hölle podľa dnešného stavu okolitého terénu nemal žiadny jarok ktorý by k nemu viedol vodu z potokov alebo vedľajších dolín. Nemožno však  vylúčiť že v minulosti prívodný jarok  neexistoval, mohol cca v dĺže 300 m privádzať vodu potoka tečúceho spod Kamenného závozu od juhovýchodu. Po vybudovaní a rozšírení Horného  Hodrušského tajchu bol možno uvažovaný jarok (ako zbytočný) jednoducho zrušený – zasypaný.

Panoráma návodnej strany tajchu v Hölle. Hrádza je vpravo na okraji lesa. Foto K.Ivan

Dno Tajchu v Hölle je v súčasnosti úplne zanesené naplaveninami z okolitých svahov ,prakticky až po úroveň dnešnej koruny hrádze, o problémoch  so zanášaním tajchu sú správy už v 17. storočí.

Kedy presne bol tento tajch vybudovaný, nie je známe.

 Pravdepodobne sa tak stalo koncom 15. alebo začiatkom 16. storočia.

Prvú písomnú zmienku o tejto vodnej nádrži poznáme z roku 1584 kde sa spomína v súvislosti s výpočtom banských diel Brennerskej spoločnosti.

Návodná strana tajchu v Hölle z ľavého brehu. Hrádza tajchu je na ľavej strane v miestach okraja hory. Panely označujú miesto skautskej chaty.

Opäť sa spomína r 1617 a 1619 ako jedna z dvojice nádrží v Hölle, „starý tajch“ je podľa zápisu vraj už zanesený bahnom, druhým z dvojice spomínaných tajchov je pravdepodobne vtedajší predchodca dnešného Horného Hodrušského tajchu, Hrádza Horného tajchu bola totiž neskôr v priebehu storočí viackrát zväčšovaná, rozširovaná a zvyšovaná.

Dolina pod tajchami v Hőlle bola už v týchto časoch uvádzaná ako „Hodritscher Puchgrund“ teda Hodrušská "stupná" dolina. Stupy ako zariadenia na drvenie ,mletie a ďalšie zušľachťovanie strieborných rúd  boli rozťahané celým dnom Hodrušskej doliny až po Žarnovicu. Stupných budov boli v minulosti desiatky  , nachádzali sa dokonca aj na mieste kde je dnes  hrádza a dno Dolného Hodrušského tajchu.

Neskôr sa spomína už len Horný Hodrušský tajch, v súvislosti s jeho opravami zvyšovaním a zväčšovaním objemu – r. 1705, r.1736. Môžeme teda oprávnene predpokladať, že starý Tajch v Hölle sa v 17 storočí už prestal používať.

Náplavy bahna  a piesku , ktoré zaniesli dno tajchu v Hölle , vytvorili rovinu, ktorá sa v priebehu storočí stala močaristou lúkou. Lúku neskôr odkúpila rodina Ciblíkovcov, ktorá ju obhospodarovala až do 30. rokov 20. storočia, kedy bola na ľavej strane návodného  svahu bývalej hrádze vybudovaná chata Skautov ako jej stála základňa. 

Skautská chata v blízkosti hrádze. Smreky v pozadí rastú  na bývalej hrádzi starého tajchu, aj samotná chata je postavená na návodnom svahu hrádze. Foto Richter okolo 1930

Chata mala kamenné základy , jej obytná časť bola drevená. Na priľahlej lúke každoročne v lete táborili skauti, na rekreáciu využívali blízky vtedy napustený Horný Hodrušský tajch, ktorý podľa mnohých svedectiev pamätníkov patril k najkrajším  v celých Štiavnických vrchoch. Žiaľ, chata po roku 1945 vyhorela, hovorilo sa, že ju podpálili miestni aktivisti komunistickej strany, ktorým bol skauting tŕňom v oku .

Dnes sú znateľné len základy tejto chaty, opäť vykopané v predchádzajúcich rokoch . Skautská tradícia letných táborov na Ciblíkovskej lúke bola obnovená až po roku 1990 , po roku 2000 je však skautský tábor opäť ,žiaľ, opustený, a jeho ďalší osud je zatiaľ nejasný.

Od roku 2015 sú letné skautské tábory na Ciblíkovskom tajchu opäť organizované. 

  

V ďalšom pokračovaní sa pozrieme na Býčí tajch nad Pivovarskou dolinou

................................................................................................................................................................

Text copyright K. Ivan, 2007 - 2014. 
text a fotografie sú autorským dielom K.Ivana. Možno ich použiť na ďalší výskum, ako citácie, ale nie je možné uvádzať ich ako svoje vlastné dielo.

...............................................................................................................................................................

Použitá literatúra: 

Kolektív : Spravodaj BVÚ 3-5/1997 a 2-3/2000 Vydal Bevex Prievidza

Zborníky SBM III - XX, vydalo SBM Banská Štiavnica

Vlastný priesskum a merania K.Ivana