Ročná banská značka v Prostrednej štôlni bane Všetkých svätých

Ročná banská značka roku 1510  v bani Všetkých Svätých

Banské značky vytesané v stenách banských diel , ktorých účelom bolo najmä zaznamenanie štvrťročných a ročných postupov banských  chodieb pri razení, významné dátumy spojenia banských diel a vyznačenie hraníc banských mier v podzemí sa v historických štôlňach vyskytujú častejšie ako by sa zdalo, na Slovensku však ich štúdiu, triedeniu a interpretácii  nebola venovaná väčšia pozornosť. 

Banské značky do bokov banských diel tesali tiež banskí merači oveľa skôr, ako boli kreslené prvé banské mapy, a štajgri, či banskí šafári kresali odobierkové značky pomerne pravidelne.

Meračské a odobierkové /evidenčné značky v banských dielach kresaných ručne pomocou kladivka a želiezka sa v hlbšej histórii vyskytovali pomerne často, veľká časť z týchto značiek najmä v kresaniciach ktoré sledovali rudné žily však bola s nástupom používania pušného prachu na trhanie hornín zničená .

 Po zavedení tejto prevratnej novinky sa totiž banskí podnikatelia húfne púšťali do znovu otvárania starých baní , úzke kresanice sa pristreľovali na „moderné“ širšie profily chodieb a ak chodba sledovala rudu, táto bola čo najskôr vydobytá  - väčšinou aj s pribraním kresanice.

 Banské značky z obdobia stredoveku až renesancie spred 17 storočia na Slovensku sa z tohto dôvodu stali vzácnejšími a vyskytujú sa len v banských dielach, ktoré neboli „postihnuté“ úpravami trhacích prác. Po zavedení pušného prachu sa meračské a odobierkové značky prakticky zredukovali len na vývrty, do ktorých sa nabili drevené kolíky –tzv. štufy.

V prípade, že majitelia baní uznali za vhodné trvalo zaznačiť nápismi dôležité skutočnosti ako napríklad návštevy panovníkov a podobne, začali do stien banských diel vkladať kamenné tabule s vopred vytesanými nápismi a dátumami tak, ako poznáme pamätné tabule z návštev panovníkov v Štiavnicko-Hodrušskom revíri dnes sekundárne umiestnené v podzemí Banského múzea v prírode v štôlni Bartolomej, alebo v štôlni Glanzenberg v Banskej Štiavnici.

Z historickej literatúry je známy popis nápisu s vročením 1400 z Bieber štôlne v Štiavnických baniach, prípadne nápis z roku 1520 z prekopu Drei Männer Prostrednej štôlne závodu Všetkých svätých z Hodruše , oba nápisy sú však dnes už neprístupné.

O to príjemnejšie prekvapilo znovuobjavenie  plošne pomerne veľkého vytesaného nápisu s vročením  a s prekríženými baníckymi symbolmi na úrovni Prostrednej  štôlne závodu Všetkých svätých (tiež nazývaného Horný Hodrušský banský závod), ktorý je jedným z najstarších svojho druhu v celom revíri.

Záber vytesaných banských symbolov - kladivka (mlátku) a želiezka s nápisom. Foto Marty

 O kráse a výnimočnosti podzemia bane Všechsvätých sa opakovane zmieňujú takí banskí odborníci  európskeho formátu ako Cseh, Szabó, ale aj Bergfest a iní znalci ako o učebnici baníctva, preto že v nej nájdeme stopy všetkých banských technológii používaných počas trištvrte tisícročia . Táto baňa sa písomne uvádza už v roku 1378 ako fungujúca a prosperujúca baňa. Dobývanie v nej sa ukončilo v 50 rokoch 20 storočia, má teda takmer 800 ročnú históriu.

V roku 2007 bol montanistickými nadšencami speleoalpinistickým spôsobom vylezený 30 metrový kresaný komín z 16 storočia od úpadnice Erzsinken. 

V novšej dobe bol považovaný za slepé banské dielo, preto že zdanlivo nemal žiadne rozrážky, zospodu sa dalo dosvietiť na čelbu komína.

Banská mapa je v týchto miestach  neprehľadná vzhľadom na veľký počet banských diel na rôznych obzoroch tejto prastarej bane, a tak boli banské diela nesprávne interpretované ako zavalené alebo neprístupné.

Nápis sa nachádza v krátkej slepej odbočke chodby ktorá stúpa v strmom výkrute kresanice z medziobzoru z 15 storočia na úroveň  1 obzoru Prostrednej štôlne. Miesto kde sa nachádza je označené žltou šípkou. Foto mapy K.Ivan

Prvé správy po prieskume hovorili o systéme kresaníc aj strieľaných chodieb na úrovni hlavy komínu a prinesené fotografie zobrazovali veľký kresaný nápis s letopočtom a banskými symbolmi. V roku 2008 bol preto pracovníkmi majiteľov bane v spolupráci s nadšencami montanizmu popri iných prácach tento starý komín vydrevený a vystrojený rebríkmi ako alternatívna trasa pre vyspelejších montánnych turistov ktorí navštevujú v súčasnosti vy budovaný banský skanzen v Hodruši.

     Vytesaný obraz samotný obsahuje veľký kvartálny „vinkel“ tvaru roztiahnutého „L“ vľavo od nápisu a vytesaných baníckych symbolov + prekrížený mlátok (kladivo s plochami na oboch stranách)  a želiezko (sekáč s jednou stranou plochou a druhou s britom, osadený na rúčke) veľkosti cca 40 x 40 cm . 

Vytesané symboly s nápisom nad nimi. Vľavo ako veľmi roztiahnuté "L" je vytesaný kvartálny "vinkel" Foto K.Ivan

Rúčky oboch symbolov sú prekrížené v spodnej tretine a zvierajú ostrý uhol. 

Dnes zobrazované „kladivká a želiezka“ majú rúčky  väčšinou skrížené v polovičke svojej dĺžky a to pod 90 stupňovým uhlom.  

Násadka - rúčka „želiezka“ je vyobrazená ako ohnutá, čo zodpovedá skutočnej ergonómii a reálnemu tvaru držadla stáročiami používania optimalizovanému do tejto podoby. Celkovo sa teda jedná o vyobrazenie oboch baníckych nástrojov v reálnej až mierne nadreálnej veľkosti  v usporiadaní, ako ich poznáme z erbových a pečatných zobrazení stredoveku.

Nad  vyobrazenými železnými časťami banských  nástrojov je vytesaný nápis s veľkosťou písma cca 6 – 8 cm, prečítaný a interpretovaný s najväčšou pravdepodobnosťou ako C V 1510 R , pričom jednotka a nula (10) v nápise je spojená priečkou  a tisícová jednotka je s vytesanou bodkou na spôsob i. Koncové "R" má  druhú "nôžku" prakticky vodorovnú. 

Detailnejšie foto nápisu nad kladivkom a želiezkom. Foto K.Ivan

 Na základe analógii z pojednaní o približne rovnako starých banských nápisoch zo saskej baníckej oblasti Nemecka (popísanej v diele Dr. Thomasa Witzke), odkiaľ k nám boli importované niektoré technológie a znalosti razenia banských diel prisťahovalcami pozývanými  panovníkmi, pokladá autor za vysoko pravdepodobné že nápis je možné interpretovať  ako upresnenie dátumu vročenia nasledovne:

C je značka Cuartal (Quartal - Kvartál)

V označuje  poradie týždňa v danom kvartáli – teda 5. týždeň kvartálu

1510 je rok

R je označenie kvartálu Reminiscere

Nápis by teda mal znamenať 5. týždeň kvartálu Reminiscere roku 1510.

( poznámka cirkevné kvartály dodnes používané už len Evanjelickou cirkvou a. v. sa nezhodujú s dnešným členením roku na kvartály podľa mesiacov. Odpočítavali sa od najväčšieho cirkevného sviatku, ktorým je Veľká Noc -  od Popolcovej Stredy.

 Kvartály delenia cirkevného roku boli:
Trinity - Popolcová streda  až Turíce
Cruciae - Turíce až Svätý Kríž
Luciae . Svätý Kríž - sv.Lucia
Reminiscere : sv.Lucia až Popolcová Streda

Po správnosti by prvým písmenom nápisu nemalo byť "C" ale "Q".
 Ako však uvádza Dr. Witzke , zámena Q za C pri kvartálnych banských značkách a nápisoch v Sasku nie je výnimočná, používali sa obe formy. Saskí majitelia baní tento zvyk používania C miesto Q pravdepodobne preniesli aj do vtedajšieho Uhorska.

Keďže sviatok Veľkej noci je pohyblivý, vzal som do úvahy výpočet dátumu Veľkého Piatku 1509 na internete, a započítal som časovú odchýlku Juliánskeho kalendára používaného v 16 storočí, od Gregoriánskeho kalendára používaného dnes.

Po zohľadnení vyššie uvedených zmien dátumov orientačne vychádza v dnešnom ponímaní na týždeň 11 až 18 januára 1510 Juliánskeho kalendára čo zodpovedá prvým pracovným dňom po sviatkoch Narodenia Pána (dnešné Vianoce, Nový rok - Silvester, Traja  Králi). Jedná sa teda pravdepodobne o ročnú značku – označenie, pokiaľ až sa podarilo vyraziť čelbu v danom roku 1509-1510. 
K hypotéze zmyslu nápisu ako ročnej značke ma vedie najmä vysekanie  veľkého kvartálneho znaku L ktorých mnohé príklady, potvrdené aj evidenciou metráže vyrazených diel v banských knihách baní 16 storočia, nájdeme v starých saských baniach - viď dielo. T. Witzke.

Dr. Milan Augustín vo svojej knihe "Neznáma história zeme baníkov a pôvodu striebra rádu templárov" z roku 2014 ponúka inú interpretáciu skratkovitého nápisu nad baníckymi symbolmi.

Podľa neho je významom nápisu Christi Victoriae 1510 Reminiscere ( Pamätaj na Víťazstvo Krista (nad smrťou)) teda datuje ho na Veľkonočnú Nedeľu 1510 , 10. Apríla 1510.

Nemôžem tvrdiť že moja interpretácia je jediná správna.
Pán kolega Augustín ale nijako nevysvetľuje prítomnosť veľkého "kvartálneho vinkla " vytesaného vľavo od symbolov s nápisom, ktorý vytesal zrejme ten istý baník. Kvartálny vinkel nemožno podľa môjho názoru oddeľovať od súvisu so zvyškom nápisu.    

Nápis so znakom je vytesaný v blízkosti vtedajšej čelby kresanice razenej po nevýraznej hlinastej poruche po tom ako z horizontálneho priebehu začína strmo stúpať v smere strmej skrutkovice, chodba bola razená následne strmšie a viac vpravo, čím nápis so značkami zostal v akomsi výklenku.

 

Nápis je vytesaný v stene slepej odbočky strmej kresanice. Umiestnenie  ja naznačené červenou šípkou.
Na "hrane" oboch banských diel je hrdzavá tabuľka štufy: meracieho bodu z cca 19 storočia.   Foto Marty

V blízkosti tohto  výročného nápisu sa nachádza viacero meračských značiek tvaru maltézskeho kríža, Dr. Thomas Witzke interpretuje vytesané "maltézske" kríže  väčšinou rozmeru 10 x 10 cm ako typické meračské značky v saskom banskom prostredí.

Na križovatke pri komíne je ďalší vytesaný „nápis“ či skôr nečitateľné značky , predbežne interpretované ako pravdepodobné znaky hraníc banských polí.

Nápis na križovatke  banských diel, cca 30 metrov od nápisu s vročením. Pre lepšiu "nečitateľnosť sú osobitne vykresané línie zvýraznené na fotografii farbou. Foto K.Ivan

Chodby samotné sú zaujímavé známkami vetracieho systému: na vtedajšie časy sú tieto kresanice nezvyklo vysoké – až viac ako siahu( 2 metre) – ale v stropnej časti sú vytesané „výklenky“ alebo „zápustky“ na hranoly,  na ktoré sa potom kládli dosky a tým v strope fungoval akýsi separátny  vetrací ťah – potrubie, v svojom čase zrejme napojené na drevený ručne poháňaný ventilátor.
Takýto systém vysokých kresaníc je známy v Hodruši z niekoľkých iných baní. Vysoké kresanice sa razili resp. sekundárne priberali v strope vždy tam, kde bola dlhoročná perspektíva využívania banského diela 

 

Miesto prechodu vysokej kresanice do normálnej výšky. Vpravo hore sú výklenky na stropné prepážky  , ktoré neskôr baníkom slúžili ako stanovištia na kahance. Vidno po nich očadené steny vpravo hore. Foto Marty

Podľa dostupných podkladov je táto výročná  kvartálna "tabuľa" svojou veľkosťou, spracovaním a kontextom umiestnenia jednou z najvýznamnejších montánnych pamätihodností svojho druhu  na Slovensku z obdobia neskorej gotiky, a je jednou z významných atrakcii tejto prastarej bane.

Treba si uvedomiť ešte jednu vec:  nápis je cca 1200 m od vchodu do tejto bane. V dobe vykresania nápisu už bol v bani niekoľkokilometrový systém chodieb, dobývok. komínov a iných banských diel. Datovanie počiatkov tejto bane niekedy do 12-13 storočia tak nebude ďaleko od pravdy.

Post Scriptum:
Ignác Born vo svojej cestopisnej sérii listov profesorovi Ferberovi z roku 1770 píše v dvadsiatom dopise:
"V južnej doline je Stará štôlňa Všetkých svätých, kráľovská baňa, ktorá kedysi dobývala veľmi bohaté rudy, ktorých zvyšky sa ešte stále dobývajú. (Dobývanie ) spojení niektorých veľkých žíl vyprodukovalo veľké dutiny, ktoré sú vystužené piliermi postavenými z jalovej horniny.
Tu som objavil v jednej jame letopočet 777 vysekaný v skale.
Myslíte, že by som z toho mohol vyvodiť záver o veľmi vysokom veku tejto bane? "   pýta sa Ferbera.

Vo výtlačku knihy je číslo 777 uvedené arabskými číslicami. Born neuvádza, akými číslicami bol nápis vysekaný. Pokiaľ by bol skutočne originálny, musel by nevyhnutne byť v rímskych čísliciach, teda: DCCLXXVII., preto že arabské číslice sa v Európe používajú len od konca 13 storočia.

Lenže  lokalizácia nápisu, ako uvádza Born:" v jednej jame",  nám dnes už nepomôže. Hľadať ju je beznádejné, lebo v bani sa pracovalo do konca 50tich rokov 20. storočia, a stovky "jám" v takej starej bani sa bežne zasýpali jalovinou, aby neužitočný kameň nemuseli vynášať na povrch.

Nikto dnes už nedokáže presne povedať ako vekovitá baňa Všechsvätých v skutočnosti je. Isté je, že najmenej 700 rokov.  Nemôžeme vylúčiť o niekoľko sto rokov staršiu históriu.

Text copyright Karsten IVAN, 25.9.2010 - 10.5.2015  . 

Článok bol publikovaný v skrátenej podobe na stránke www.minerály.sk v roku 2009 a v roku 2012 v časopise Montanrevue. 

Použitá literatúra a podklady:  

http://slovenskyarchivar.pweb.sk/article.php?url=delenie-roku

Dr. Thomas Witzke: Zeichen, Tafeln und Inschriften in Bergbau, PDF súbor na internete

Durbák a kol: Sprievodca po technických pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia, vyd. Harmony ISBN 80-968547-4-7

Milan Augustín: Neznáma história zeme baníkov a pôvodu striebra rádu templárov , vydalo Forum Sapientiae 2014, ISBN 978-80-970610-7-4

Barón Ignác Born : Travels through Banath of Temesvar, Transylvania and Hungary described.... in theYear 1770....Printed by Miller, Old Bailey , Fleet Street ,1777., sken z internetu
 

Hodrušské kamenné more

Kde je kamenné more v Štiavnických vrchoch?

To je ľahké, poviete si, - predsa vo Vyhniach!
Pravda, pravda.... ale nie celá!
Kamenné moria sú aj v Hodruši a v Hámroch.

 

Ako keby som počul znalcov Štiavnických vrchov : No teraz nám tu bude písať o nejakej väčšej halde  v Hodrušskej hornatine, mysliac si že objavil kamenné more, to určite...

Dobre, najprv si ujasnime technický termín „kamenné more“ . Podľa väčšiny literatúry zaoberajúcej sa podobnou tematikou je kamenné more definované ako väčšia plocha balvanitej sutiny  vznikajúca zvetrávaním a rútením  skalného masívu. Pozostáva obvykle z gravitačne roztriedených väčších a menších balvanov  rozmiestnených spravidla na  prudšom svahu.

Kamenné more vzniká prirodzeným spôsobom -  rozpadom tektonicky narušených vypreparovaných skalných  brál za spoluposobenia mrazu a vody. Hybnou silou ktorá urýchli rozpad môže byť aj seizmický otras- zemetrasenie.

Jedno z Hodrušských kamenných morí . Foto copyright K.Ivan

 Všeobecne možno definovať kamenné more ako masu balvanov , ktorá nevznikla pričinením človeka. Charakteristickým znakom kamenného mora je to, že na ňom nerastú krovité alebo stromové porasty. Z jednoduchého dôvodu – vrstva balvanov je taká hrubá, že na nej neudrží po stáročia žiadna hlina a rastliny v nehostinnom prostredí nemajú kde zakoreniť.

 Za kamenné more teda nemôžeme považovať žiadne haldy kamenného odpadu, nech už pochádzajú z baní alebo lomov. Za kamenné moria nemožno vydávať  ani rozsiahle polia balvanov pri slovenských starých lomoch. Také sú napríklad pri lome Panská Hora pri Hliníku nad Hronom, na Himmelreichu pri Novej Bani, alebo napríklad more okruhliakov po starovekej ťažbe zlata Roboty pri Malinovej neďaleko Nitrianskeho (Nemeckého) Pravna .

Všetky tieto a podobné „pseudo kamenné moria“ vytvoril človek.  Aj ony sú v lete rozpálené ako púšť , a v zime premrznuté na kosť, ale tie pravé kamenné moria sa musia vytvoriť samy prírodnou cestou  - bez človeka.

Kde máme na Slovensku oficiálne kamenné moria?  Literatúra  a internet uvádza tri:

• ·         najväčšie a najznámejšie ryolitové kamenné more vo Vyhniach na južnom úbočí Kamennej, rozloha 13 ha

  

  Známe Kamenné more vo Vyhniach  na úbočí Kamennej, najväčšie v Karpatskom oblúku. Foto copyright K.Ivan 

• ·         menšie  andezitové kamenné more na začiatku obce Ihráč v Kremnických Vrchoch s rozlohou 2,2 ha

  

  Kamenné more nad Ihráčom Foto K.Ivan

• ·         menšie andezitové kamenné more  pri obci Malá Lehota v pohorí Vtáčnik, sčasti v lese s rozlohou 1,4 ha
• ·         menšie bazaltové kamenné more pod hradom Šomoška, priamo pod Kamenným Vodopádom

Tieto štyri sú Chránenými Prírodnými Výtvormi. Tri z nich rozoberali ľudia na stavebný kameň : Vyhnianske, Lehotské a to pod Šomoškou.  Ihráčske nie, preto že je to skor sústava velikánskyxh balvanov  ako kamenná sutina. Na druhej strane, preto že sa nedalo rozoberať, je do Ihráčskeho kamenného mora z jednej strany zahryznutý starý kameňolom.

Panoráma Ihráča z tamojšieho kamenného mora. Aby malo futbalové ihrisko vpravo predpísanú veľkosť, trochu kamenné more odstránili

Nepochybujem o tom, že sa nájdu aj iné kamenné moria , roztrúsené po Slovensku.

My sa zameriame na tie naše: Hodrušské, granodioritové.

Áno používam množné číslo, preto že kamenné more v Hodrušskej doline nie je len jedno.

A nikdy neboli rozoberané ľuďmi, lebo sa to dosť dobre nedá. Sú také, ako ich príroda stvorila.
      

Niektoré balvanité svahy dnes porastené lesmi  možno boli kedysi kamennými moriami.

Príroda  každé kamenné more najprv vytvorí, a potom časom pohltí. Je to len otázka času. Ten príroda má, aj keď niektoré procesy trvajú tisícročia. Raz príroda zhltne porastom a pôdou aj pravé kamenné moria vo Vyhniach, na Ihráči, aj v Malej Lehote. Aj tie Hodrušsko –Hámorské, samozrejme.
Ale medzitým vzniknú nové kamenné moria inde.

Minimálne jedno rozsiahle kamenné more  pri Banskej Hodruši už príroda „zožula“ a pokryla lesom. Mám na mysli to, ktoré sa rozprestiera od Rabensteinu po dno doliny.
Dnes už ťažko zistíme , či naozaj vzniklo – ako hovorí miestna povesť – pri veľkom zemetrasení 5.Júna roku 1443 zrútením jedného skalného brala  Rabenštajnu.

Romantickí historici uplynulých storočí nezabudli pri tej príležitosti  vždy dodať pikantný detail, že na zrútenom skalnom brale údajne stáli zvyšky rímskej pozorovateľne, z ktorej strážili prístup dolinou od Hrona smerom na Štiavnicu.
Či vôbec nejaká pozorovateľňa bola  (Kvádska,Rímska ,Keltská alebo Slovanská) to sa už ťažko niekedy dozvieme. Ak aj bola, jej zbytky zleteli za hrmenia drveného brala dole do dvestometrovej hlbiny doliny spolu so skaliskom a zmiešala sa s balvanmi. 

V Hodruši sa ale okrem Havranej skaly – Rabenštajnu, dodnes zaužíva aj druhé meno lokality : Romrštán (Rőmerstein) 

Spoločná pamäť  ľudí hovorí okrem Hodrušského zrútenia Rabenštajnu aj o inom podobnom ale väčšieho rozsahu. Až do zemetrasenia v roku 1774 bola údajne najvyšším tatranským končiarom  hora, ktorú dnes voláme Slavkovským štítom.  Pri veľkom zemetrasení  z neho odpadlo do dolín niekoľko miliónov ton horniny, takže sa zmenšil o pár stovák metrov...

Nuž, kto už vie. O takýchto veciach by možno vedeli porozprávať naši horolezci, ktorí však už na veky odpočívajú pod skalnou lavínou pod Huascaránom v Južnej Amerike z roku 1973 vyvolanej zemetrasením.

Vráťme sa do Hodruše:
Kamenné more pod Havraňou skalou , ktoré vzniklo skalným rútením  však nebolo dostatočne hrubé na to, aby ním behom stáročí nezačala prerastať vegetácia,  a tak ho dnes pokrýva les. Nemožno ho teda už klasifikovať ako kamenné more.
 

Iné dve Hodrušsko – hámorské kamenné moria však lesy dodnes nepohltili.

Poloha dvojice kamenných morí v Jalšovej doline zo satelitu. Foto Google maps

Nie sú také veľké ako tie vyššie popísané, ale nie sú ani celkom malé a bezvýznamné.  Nechcem v tomto príspevku nafukovať  ich význam, ale mňa osobne pri ich návšteve príjemne prekvapili .

Neobjavil som ich samozrejme ja, preto že sú tam odjakživa - na trochu odľahlom mieste, kadiaľ nevedie žiadna turistická cesta. Nevidno ich inak ,ak len nezídete z vyznačených trás a ciest, a možno ich spozorovať  len z niektorých hodrušských vrchov , zo satelitu či iných vznášadiel.

Určite ich poznajú miestni lesníci,pilčíci,  hubári, poľovníci a ľudia, ktorí sa občas motkajú po horách  Hodrušských a hámorských mimo vychodených chodníčkov.

Ja osobne som si ich všimol pre nejakými dvadsiatimi rokmi, pri zostupe z Kerlingu do Jalšovej doliny. Na jednom mieste som si zo skalnej hrany chcel urobiť fotografiu a zaujali ma vzdialené skalnaté holiny . Pýtal som sa rodených Hodrušanov čo to je, ale nikto mi nevedel odpovedať .

Prezrel som si kamenné more s ďalekohľadom ponad Jalšovú dolinu, a zaumienil som si, že to musím preskúmať.  Poobzeral som si lokalitu na satelitních snímkách a po pár týždňoch som sa vybral na prieskum.

Technicky  obe kamenné moria ležia v katastri Dolných Hámrov, preto že deliacou hranicou katastrov častí obce Banská Hodruša a  Dolné Hámre je čiara Jalšovského potoka . Obe sa rozprestierajú na saverovýchodných svahoch výbežkov Kašivárovej .

Sú tu dve kamenné moria – menšie (vyššie) a väčšie (nižšie). 

Pre majiteľov GPS staníc  poloha Veľkého kamenného mora v Jalšovej : 48⁰ 28´ 13,36´´ N , 18^o 46´56,75“ E.
Poloha menšieho kamenného mora neďaleko toho väčšieho je 48^o 28´19,73“ N a 18^o46´49,55“ E.

Pre ostatných ktorí nemajú navigáciu je poloha na mapkách.

Trochu detailnejší pohľad. Snímka: Google maps

Väčšie kamenné more  je v priemernej  nadmorskej výške 533 mnm. (v skutočnosti od 522 do 556 m.n.m, preto že je na svahu).
Balvanitý materiál zaberá plochu najmenej  2320 m² , teda 0,23 ha. To je však plocha premietnutá na horizontálnu rovinu. Keďže kamenné more je na polostrmom svahu, jeho skutočná výmera je väčšia, a to nerátame časť kamenného mora na okrajoch, kde už je les.
Je nepravidelného tvaru.

  Na najdlhšom mieste je kamenné more cca 100 m dlhé a na najširšom mieste je do 50 m široké.  Teda zaberá rozlohu menšieho futbalového ihriska.

Pohľad z väčšieho kamenného mora v Jalšovej smerom do doliny a na Kerling. Foto K.Ivan 

Nepravidelné kusy granodioritu dosahujú rozmery od desiatok centimetrov po metrové kusy. Kamenné more je gravitačne roztriedené – na hornej úvrati sú relatívne menšie kusy horniny, na spodnom okraji relatívne väčšie kusy.

Chôdza po balvanoch je obtiažna, preto že niektoré z nich sa viklajú a tak treba dávať pozor.
Balvany kamenného mora sú porastené rôznymi druhmi machov a lišajníkov. V lete sú tieto kamenné moria obľubenými „solárkami“ plazov a hmyzu.

Panoramatický záber z hornej časti väčšieho kamenného mora z oboch. Foto K.Ivan

Menšie kamenné more je od väčšieho vzdialené 230 metrov severozápadne , v nadmorskej výške cca 620 m.n.m.  Rozmery sú : dĺžka cca 60 m, šírka 20 m . Je to teda maličké kamenné more s rozlohou cca 0,08 ha.

Ako som spomenul, tieto dve kamenné moria neboli nikdy ovplyvnené ťažbou kameňa, preto že nie sú dostupné inak ako pešo. Takže sú autentické nerozobraté.

 Keďže sú pomerne „zašité“ v lese, mám dojem, že o ich existencii netušia ani v Správe CHKO Štiavnické vrchy.

Ak ste tam ešte neboli, prinajmenšom návšteva väčšieho a nižšie položeného „Hodruskýho“ kamenného mora môže to byť pre turistov zaujímavá odbočka od modrej turistickej značky, idúcej dnom Jalšovej doliny.

Nie je podstatné, že sú malé. Hlavne že sú naše, Hodrušské.

Koniec koncov – ako hovorí staré príslovie: Čo je malé to je milé!

 Na týchto kamenných moriach sa určite so žiadnymi inými turistami, tak ako na Vyhnianskom, zrážať nebudete.  

Autorský text K.Ivana,  Marec-Apríl 2015

.........................................................................................................................................................

Použitá literatúra a pramene:

Wikipedia. cz: heslo „Kamenné moře“   

Ústredný zoznam pamiatkového fondu SR na internete. 

http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/164909-velke-zemetrasenie-sa-slovensku-nevyhne-varuju-dejiny/

M.Štefánik J Lukačka a kol.: Lexikón stredovekých miest na Slovensku, časť Banská Štiavnica, - vznik a formovanie mesta, Vyd. Prodama 2010 pre Historický Ústav SAV, ISBN 978-80-89396-11-5  

vlastný výskum a merania autora. 

Ester Plicková: Klopačka

Klopačka

Príspevok k baníckym pracovným tradíciám

(preklad nemeckého textu E. Plickovej)

  Využívanie klopania na klopačke bolo na Slovensku od počiatkov rozšírené prakticky vo všetkých banských revíroch. 

Jednako však chceme náš výskum  obmedziť len na Banskú Štiavnicu a jej blízke okolie, kde malo klopanie svoj typický vývoj a kde sa jeho tradičná forma dochovala do dnešných čias.

(poznámka prekladateľa: pokiaľ je v preklade použité slovo klopačka s malým písmom, jedná sa o dosku s dreveným kladivkom, teda klopacie zariadenie. Ak je v preklade použité slovo Klopačka s veľkým začiatočným písmenom, jedná sa o  vežovitú stavbu , na ktorej vrchole bola zavesená samotná klopačka, teda Klopačka-budova.) 

   Banské mesto Štiavnica leží v plochom kotli, ponorenom do čerstvej zelene lesov , lúk a záhradiek. Pre banské mestečká tak charakteristický súzvuk prírodného terénu a mestského osídlenia tu výrazne vystupuje v charakteristickom prejave. 

Štiavnica vyrástla bez toho, aby sa riadila základnými pravidlami výstavby stredovekého mesta. 

Na podoryse úzkej kotliny sa vytvorilo nepravidelné námestie podobné širokej ulici a postupne vyrástli kostoly , Starý Zámok a veľkorysé domy vlastníkov baní, komorských grófov a waldbürgerov. 

Neskoršia zástavba čoraz viac vypĺňala úzke výbežky a vyústenia dolín. Drobné chalúpky baníkov sa uhniezdili vysoko na svahoch kopcov ku ktorým vedie spleť úzkych a strmých chodníkov.

   Všetko je stiesnené na pomerne malej ploche, len na okrajoch mesta stoja na voľných plochách renesančné stavby Nového zámku a barokový Kalvársky vrch. Blízke okolie a stred mesta samotného sú spolu previazané malebnou architektúrou umelecky zakomponovanou do prírodného rámu. Zo zelene stromov, ktorá zjemňuje strohosť múrov, sa vypína charakteristická stavba Klopačky, ku ktorej sa viaže miestny zvyk klopania (Tabuľka IX).

   Nad vchodom do budovy , ktorá dnes patrí štátnemu riaditeľstvu baní , sa nachádza vo forme kamenného reliéfu z roku 1681 mestský erb s motívom dvojice jašteričiek. 

Ku vzniku mesta sa viaže zakladacia legenda o pastierovi, ktorý  pri dnešných základoch mesta pásol svoje ovce a videl dve jašteričky pokryté zlaým a strieborným prachom,  tieto ho upozornili na náleziská drahých kovov. Motív jašteríc sa na mestskom znaku opakuje v mnohých variantách, ale nekonvenčné ľudovoumelecké stvárnenie neznámeho majstra na Klopačke sa vyhýba naskrz bežnej heraldickej schéme. Vo vežovitej budove bolo odjakživa využívané banícke väzenie , ako uvádza zmienka z mestského archívu z roku 1743 : „Ex metallifossoris carcere, quam vulgus klopacskam nominat“¹) 

Je povšimnutiahodné, že tu sa už nachádza slovenský názov „Klopačka“ ako názov klopacej veže.

  Vrchol veže ukrýva klopačku samotnú: s kladivkom a jeden meter dlhú a 15 cm širokú dosku ktorá sa na koncoch trochu zužuje a na oboch koncoch je opatrená trojicou tonálnych kanálikov. 

Pre jej zhotovenie sa používalo drevo jaseňa, javora, hrabu obyčajného, jablone nikdy však nie agátové drevo, preto že agát sa, ako sa vraví, rozvlákňuje. Starí baníci boli tej mienky, že najlepší materiál je bazové drevo, ktoré dáva najlepší zvuk.

Štiavnický klopačkár Jozef Šedivý

 Z dobre urasteného bazového kmeňa sa vyštiepla doska,  do ktorej sa po celej jej dĺžke vypálili tri ozvučnicové kanáliky  s priemerom cca. 1 ½ cm . Hobľovaním ziskala doska svoju konečnú podobu a ešte raz sa riadne vysušila. Od začiatku 20 storočia bola zavedená zatiaľ jediná novinka, že kanáliky sú do klopacej dosky vyvŕtané, zväčša však len do jednej pätiny jej celkovej dĺžky. Druh dreva a sposob vŕtania majú podstatný vplyv na akustické posobenie klopania (obr. 1 a 2, strana 306)

  Klopačkár udiera dreveným kladivkom na oba konce klopacej dosky – jeden úder vľavo, jeden vpravo, tretí úder na stred dosky. Staré klopacie dosky sú na týchto miestach často značne opotrebované. 

Ozvučné kanáliky vydávajú dutý zvuk, ktorého intenzita sa ovládala silou úderov. Klopacia doska je kvoli nerušenému šíreniu zvuku klopania zavesená vysoko hore na veži, ale v prípade potreby može byť zvesená a prenesená na iné miesto. 

Je obdivuhodné, aký silný akustický účinok majú tieto, z merania veľmi krátke, údery. Človek ich može aj bez ozveny zaznamenať prakticky v celom meste. 

Keď sa pri slávnostných príležitostiach rozoznejú z veže tlmené rytmické údery, znie to ako keby sa rozozvučali priestory v celej kotline doliny, ale je menej smutné ako zvonenie.

Klopačkár  s klopačkou pred Štiavnickou Klopačkou Foto: Ľudové umenie na Slovensku

  Okrem klopačky na klopacej veži mal kedysi každý banský závod svoju vlastnú klopačku na oznamovanie začiatku a konca pracovnej smeny. Rovnako tak tomu bolo aj v blízkych dedinách Piargu, Hodruši, Štefultove.  

Zvyčajne bola zavesená pri cachovni závodu pod malou ochrannou strieškou, tak ako je tomu pri šachte František (v 50tich rokoch 20 storočia v Banskej Štiavnici;dnes táto klopačka neexistuje pozn. prekladateľa) Ale aj tu sa posledný krát klopalo v roku 1935 (Tabuľka X)

  Archívne a literárne pramene poskytujú informácie o zmysle a histórii tohto domáceho baníckeho zvyku. Najstaršiu zmienku nájdeme v listine z 15. Apríla 1526. Tu odsudzuje palatín Štefan Verbőczy baníkov ktorí sa zúčastnili na vzbure , a prikazuje Hodruši, aby sa podriadila príkazom meststkej rady Štiavnice a Klopačku bez jej povolenia zakazuje používať na zhromažďovanie ľudu. Pravdepodobne vodcovia baníckej vzbury zhromažďovali baníkov pomocou klopačky. 

Podľa nariadenia Banského súdu z 23. Mája 1609 museli všetci pracovníci banského závodu pri zvuku klopačky pred začiatkom pracovnej zmeny pri modlitbe pokľaknúť ³). Korabinsky uvádza klopaciu vežu k roku 1786,  vo svojom Lexikóne a označuje Klopačku ako „banícky zvon“, ktorá v noci klope už o 2 hodine, aby mohli muži sfárať do baní o 3 hodine ⁴) 

Cestopis E. Jancsika z roku 1861 hovorí o klopaní do práce o 3 hodine rannej ⁵) 

Korabinsky uvádza klopanie tiež v prípade vypuknutia požiaru ⁶)  

To potvrdzujú znovu mestské predpisy z roku 1899 ⁷) V roku 1895 bolo v štiavnickom týždenníku uvedené, že pri pohrebe posledného komorského grófa ako najvyššieho banského radcu bolo zrejme klopané na klopačku ⁸).

Hodrušská Klopačka foto E. Plicková

   Zjavne malo klopanie pre potreby baníctva ako aj pre potreby celej obce funkciu veľmi podobnú ako zvonenie.

   Starí baníci zo Štiavnice láskavo poskytli podrobnosti o funkciách klopania. 

Prvé klopanie do práce (klopanie „na baňu“ pozn. prekladateľa)  bolo znamením pre maželky baníkov aby vstali a pomohli baníkom pri príprave do práce. 

Na začiatok zmeny samotnej o tretej, neskor o štvrtej hodine rannej- sa klopalo na banskom závode. V okolitých dedinkách sa klopanie obmedzovalo iba na jedno klopanie do fárania. Každý baník chcel do práce prísť presne , oneskorencom bolo pred niekoľkými storočiami väčšinou zakazované fáranie, alebo pokutované 50 grošmi, čo robilo takmer polovicu dennej mzdy. 

Pravidelné klopanie na Klopačke v Štiavnici skončilo v roku 1930, a postupne vymizlo aj na banských závodoch.

  Každé klopanie pozostávalo z troch „sád“ klopaní, z ktorých každé jedno trvalo 5-6 minút. Všetky tri klopania mali rovnakú rytmiku so zmenami akcentovaných a neakcentovaných úderov. Len rýchlosť klopania bola iná, so stúpajúcim trendom, takže tretia sada klopania bola najrýchlejšia. Baníci sa ponáhľali podĺa rytmusu klopania na banský závod až do behu. 

Starí baníci hovorili, že zrýchľujúci zvuk klopania ich tak poháňal, že bolo nemožné nebežať. Rytmika úderov nebola pevne stanovená, ale riadila sa individuálnymi odchýlkami. 

Každý klopačkár mal, obrazne povedané, svoj vlastný charakteristický rukopis. 

V Štiavnici sa klopalo inak ako v Hodruši , inak zase v Kremnici. 

Baníci v Štiavnici a Hodruši poznali presne mená klopačkárov a hovorili, že už o skorej tretej hodine bola radosť počúvať ich klopanie. 

Niektorí majstri klopačkári vykonávali svoj úrad dlhé roky, preto že porozumeli tomu, ako melódiu klopania pekne vyšperkovať a viesť. 

Bolo však potrebné mať školený sluch na to aby ste rozoznali melódiu akcentovaných a neakcentovaných úderov na klopačku. 

Hodrušský aušusník p. Azor v uniforme klope na prenosnej klopačke na Hornom Hodrušskom banskom závode. Foto: Ester Plicková

Spoločné pokusy so starými baníkmi napriek tomu potvrdili, že rytmické nuansy a druh zvlnenej melódie boli skutočne rozoznateľné. 

Umelecké prostriedky vyjadrenia spočívali v triolách namiesto obyčajných úderov alebo rýchlejších a nepravidelných zmenách medzi akcentovanými a neakcentovanými údermi ( ako pani Plicková v ďalšom texte vysvetlí, akcentovaný úder je úder na stred dosky s vyšším tónom – klik, neakcentovaný úder je na okraj dosky s nižším tónom – klok. pozn. prekladateľa)

  Radostná horlivosť pri ceste do práce , podľa starších správ, mala svoj povod pravdepodobne v tom, že rytmika a agogika boli v minulosti vnímané omnoho roznorodejšie.

  Úrad klopačkára nadobudol nepochybne veľký hospodársky význam. Dodnes (1958) sa považuje v Hodruši za veľkú česť pre mladého baníka, ak ho ako člena bratstva poveria touto funkciou.

  Klopalo sa tiež na iných baníckych lokalitách , napríklad v Kremnici, v Španej Doline, v Smolníku a na Soľnej Bani (Solivar pri Prešove) kde v niektorých prípadoch dodnes stojí budova Klopačky.

Všade žijú ešte ľudia, ktorí si na túto obyčaj spomínajú. Miestami majú Klopačky určité akustické podmienky, ktoré im umožňujú v uzavretých horských dolinách dobré šírenie zvuku klopania v odrazoch od hor sú dobre počuteľné v celej doline. 

Miestne sa používalo klopanie ešte pred prvou svetovou vojnou. 

Len v Štiavnici sa dodnes klope pri dvoch príležitostiach: pomalší, tichší rytmus tlmenejších úderov sprevádza baníka na jeho poslednom fáraní na posledný odpočinok. 

Keď smútočný pochod minie Klopačku, klopačkár zvesí klopaciu dosku s kladivkom, aby ho zavesil niekde na strom a zvyčajne pokračuje klopaním dovtedy, kým nie je človek odnesený na cintorín. Na dosiahnutie tlmenejších tónov bývajú pri tom ozvučné kanáliky zaslepené. 

To sa robí aj v okolitých osídleniach, kam v prípade potreby zapožičiavajú Štiavnickú klopačku.

  Ďalej sa klope na Deň Baníkov. Na túto príležitosť si oblečie v Hodruši klopačkár starú tradičnú uniformu Baníckeho bratstva . Jednu až dve hodiny sa rozlieha klopanie blízkymi bočnými dolinami pri slávnostnom pochode celou dedinou. Tento zvyk , tak úzko spätý s baníckymi životmi odzrkadľuje spevné a umelecké cítenie obyvateľov. 

S výrazným rytmom klopačky je spojené množstvo ľudových nápevov. Budovy Klopačiek inšpirovali mnohokrát ľudovú umeleckú tvorivosť. Ľudia ich tvorili  z roznych materiálov. Niekedy aj z kúskov minerálov opatrených vyrezávanými figúrkami z dreva (Tabuľka XI)

Motív Klopačiek nachádzame aj na väčších kompozíciách – takzvaných Handsteinoch

  V notovom písme možeme zapísať klopanie nasledovne:

Ranné klopanie v Štiavnici:

Zvukomalebný preklad: klikk – klok, klikk – klok, klikk – klok, klok – klok

Ranné klopanie v Kremnici:

Zvukomalebný preklad: klikk – klok, klikk – klok, klikk – klok, klikk –klok, klik-klok-klik-klok, klik-klok-klik-klok, klik-klok-klok-klik-klok-klok, klik-klok-klok-klik-klok-klok, klok-klok-klik-klok-klok-klik, klok-klok-klik-klok-klok-klik, Klokkk, Klokkk, Klokkk.

Klopanie pri pohrebe v Štiavnici:

Zvukomalebný preklad:klikk – klok – klok –klok, klikk – klok – klok –klok, klikk klokiklokk-klok-klok, klikk klokiklokk-klok-klok, klikk – klok – klok –klok, klikk – klok – klok –klok

Ako mi baníci klopanie objasňovali a reprodukovali, sprevádzali ho vždy (pri klopaní napríklad na stol a podobne) vždy zvukomalebnými slovami klik –klok, ktoré rozne akcentovali. 

Klik je akcentovaný úder, klok je úder bez akcentu. 

Tiež táto reprodukcia, ktorá je neobyčajne preukazná podáva melodický obraz.

Najjednoduchší príklad je schéma ranného klopania v Štiavnici:

Klik –klok                              Varianta: klik-klok

Klik – klok                                            klik-klok

Klik – klok                                            klik-klok-klok-klok

Táto schéma sa opakuje a zrýchľuje

V Hodruši:  klik – klok           Varianta: klik – klok

                    Klik – klok, klok                 klik – klok, klok, klok

Tradícia klopania vyplynula z nutnosti používania a odovzdávania signálov a znamení v baniach.

 Toto sa používalo v bani pri roznych príležitostiach. údermi na vetracie potrubie keď vozíky križovali chodbu , oznamovali sa tiež odstrely hornín. Pokiaľ to pomery v bani umožňovali, baníci si klopaním odovzdávali signály a oznamy. 

Podľa správy J. Fallera ⁹) boli, ako uvádzajú starí baníci, v bani oznamované začiatky a konce pracovných zmien klopaním šichtmajstra na vahadlá čerpadiel v šachte. Baníci si klopaním signály odovzdávali ďalej. 

Signalizovalo sa aj z obzoru na iný obzor bane klopaním na výstuž v chodbe, takzvanom "láfe". 

Baníci si oznamovali klopaním aj prípadné nálezy bohatého zrudnenia. 

Na základe týchto starých správ sa následne rozšírilo klopanie na závesnú signálnu dosku ako nástroj s vylepšenými akustickými vlastnosťami aj na signálne veže.

  Otázka, prečo nebol ako materiál na klopanie použitý kov,  može byť zodpovedaná odpoveďou starých baníkov tým, že drevo vydáva jasný ďaleko sa šíriaci zvuk  rozoznateľný v hlukoch bane, iné silné údery, pískanie by mohli zahnať dobrých banských duchov,  okrem toho signálne údery na drevo výstuže a výstroja baní boli známe všetkým baníkom.

  Staré banícke zvyky by však  nemali byť posudzované izolovane.

Klopacie dosky rozličných foriem slúžili vo vojnových časoch tiež ako signálne (pre vojsko a obyvateľstvo pozn. prekladateľa.) 

To potvrdzuje poznatok z roľníckych vojen v Nemecku v 16. storočí ¹⁰) 

Analogický materiál je známy tiež z Bulharska ¹¹), kde boli drevené klopačky všeobecne rozšírené v časoch protitureckých vojen, a do dnešku, aj keď v pozmenenej forme, sa používajú v niektorých kláštoroch.

 Určite je tu prepletenie ich úloh ktorými prispeli v službách spoločností a ich prastaré používanie v oblasti baníctva ktoré prežilo takú dlhú dobu.

Technický výkres na zhotovenie klopacej dosky zo stredoslovenskej banskej oblasti. Dlhšie klopačky majú lepšie rozlíšenie zvukov stredu a kraja. Variantne môžu byť aj s tromi aj so štyrmi ozvučnými otvormi na každej strane. Výkres Ing. Gurského 

Ešte výkres klopacieho dreveného kladivka. "Cifruvanie" si môžete uroviť na točke vlastné.

Použitá literatúra a pramene (E. Plicková)

¹) Meststký protokol z roku 1743, strana 42, Mestský archív B.Štiavnica

²) P. Ratkoš: Dokumenty k baníckemu povstaniu na Slovensku, Bratislava 1957, strana 162

³) Citované podĺa : Selméczbánya történetébol, Selmécbányai Hetilap 1896, 12. XI, č. 47

     Mestský protokol z roku 1741, str. 109 Mestský archív Banská Štiavnica

Grundbuch z roku 1752, č. 24, mestský archív v B. Štiavnici

⁴) J. Korabinsky : Geographisch-historisches und Produkten-Lexikon von Ungarn, Pressburg 1786 str. 665

⁵) E. Jancsik : Peströl a középponti Kárpátok felé és vissza, Budapesti Vásarnapi ujság VIII, 1861, č. 44, str. 518

⁶) Korabinsky tamtiež strana 665

⁷) Selmecz- bélabánya tüzrendészeti szabályrendelete 1899, par. 14. 15. 16 Mestský archív B. Štiavnica

⁸) Selmeczbányai Hetilap 1895, č. 9, strana 34-35

⁹) J. Faller: Néhány szó a lármafáról, Bányasati és kóhászati lapok 76 (Budapest 1943) č. 2, 15.1. strany 34-36

¹⁰) W.P.Fuchs: Akten zur geschichte des Bauernkrieges in Mitteldeutschland. II. 1942

¹¹) I. Gošev: Pravilata na Studijskija manastir, Godišnik na Sofijska Universitet (Sofija 1939-40) s: 1-73     

Poznámka prekladateľa na záver: Copyright originálu diela je vlastníctvom dedičov Ester Plickovej.

Obrázky na ktoré odkazuje originál textu z roku 1958 , nie sú k dispozícii

Preklad z nemeckého originálu je dielom K. Ivana. 

Menej známe tajchy Hodrušskej doliny: Býčí alebo Stier Tajch v Pivnej doline

Menej známe tajchy Hodrušskej doliny:  Býčí alebo Stier Tajch v Pivnej doline

V predchádzajúcom článku sme pohovorili o zaniknutom tajchu v Hölle (Peklisku) blízko Horného Hodrušského tajchu.

Avšak  o máloktorom tajchu v celých Štiavnických vrchoch je tak málo informácii , ako o Býčom tajchu   ( Stier /čítaj štír/ z nemčiny = Býk) v Pivnej doline.

 Písomné pramene z minulosti ho spomínajú len okrajovo, väčšinou je len uvedené že tajch existoval

(napríklad z 3.7.1882 pochádza zápisnica z terénnej pochôdzky predstaviteľov ťažiarstiev Gerambovskej banskej únie, Moder , Finsterort a Banského eráru) 

Chcete vedieť  ako to je ďalej?

Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov https://tajchyjarky.blogspot.com/