Banícke mýty a skutočnosť - Baníci a potkany

V tomto blogu čitateľov nezahrniem dátumami ani technickými výrazmi, bude skôr taká rozprava o súbore mýtov, ktoré si o baníkoch myslí nebanícka verejnosť

Nie je to tak dávno – len pár desiatok rokov uplynulo od dôb , keď ešte v Štiavnici fungovali štyri stredné školy. Gymnázium, Banícka priemyselná, Chemická priemyselná a Lesnícka priemyselná škola.  Z tých priemysloviek dodnes zostali len dve – Lesnícka a Stredná priemyselná škola, ktorá však už nie je baníckou.

Práve priemyslováci z pôvodnej trojice sa ešte donedávna navzájom označovali navzájom expresívnymi , tak trochu prekáravými menami:  borievkári, smraďoši a potkanári. Čo ktorý odbor malo charakterizovať, to ste si už hádam domysleli

V tomto spise sa teda budeme venovať vzťahom potkanárov k hlodavému zvieratku, ktoré by malo baníkov údajne charakterizovať. Možno pre istotu treba ešte upresniť, že pod potkanármi nemyslím malé plemená havkáčov, ktorí potkany bytostne nenávidia, a preto ich ľudia šľachtili na to, aby sa potkany držali ďalej od obydlí. Potkanármi bývali v študentskej Štiavnici prekáravo nazývaní študenti baníckej školy – respektíve tak ich volali „borievkári“ a „smraďoši“  

Takže povedzme si najprv o tom, čo „každý vie“ a keď to vie každý, tak je to pravda, no nie?

·         Potkany a baníci žijú v baniach vo vzájomnom rešpekte, baníci potkany nikdy nezabíjajú, preto že:

·         Potkany baníkom slúžia ako systém včasného varovania – ak z nejakej časti bane utekajú potkany, tak utekajú aj baníci

Preosejme si najprv zrnká faktov od pliev výmyslov a domnienok .

Za prvé: žiadne hemženie potkanov v baniach sa nekoná.

 Potkany v baniach sú, ale nie sú ich tam žiadne enormné množstvá – žiadne pišťavé pobehovanie ako ste možno videli v niektorých dokumentárnych záberoch z Austrálie, kde v minulosti došlo okrem králikov aj k extrémnym premnoženiam myší a hrabošov. 

Z vyššie uvedených laických tvrdení by sa mohlo zdať, že si baníci v podzemí potkany nejako pestujú alebo hýčkajú. 

Omyl.  

Žiadne pestovanie potkanov sa v banich v súčasnosti totiž nekoná.

Potkany  sú v banich rovnako časté, ako trebárs na našich sídliskách. Nevidíte ich každý deň. Potkany sú totiž veľmi inteligentné zvieratká, šikovné, obratné, ale zároveň plaché. Neradi sa ukazujú, žijú si svoje skryté životy v tmavých zákutiach aj pod zemou. Keď im ľudia vybudujú podzemné trasy a tunely vo forme kanalizácie či káblovodov v betónových chráničkách, potkany to radi príjmú, Nemusia potom totiž toľko kopať, ani nemajú starosti kam s vykopanou zeminou pri hĺbení chodbičiek – nemusia ju nahŕňať na povrch ako krtkovia. Potkany nakopaný hlinený materiál jednoducho presunú do kanalizácie kde ju voda spláchne .

Možno to neviete, ale potkany, ktoré tu máme dnes, nie sú tak celkom naše potkany. Sivé hnedavé potkany, ktoré dnes možno kde tu vidieť pri domoch, v kanalizáciách a aj v baniach sú potkany, ktoré sem do Európy doputovali zhruba pred 400 rokmi v podpalubí lodí zámorských obchodníkov. Sú to reprezentanti druhu Potkan Hnedý (Rattus norveigicus) 

Potkan hnedý dnes tvorí zhruba 80-90% populácie európskych potkanov.

Zvyšok potkanieho etnika (20%)  tvorí starší a odveký európsky druh: Potkan Tmavý (Rattus rattus) , kedysi zvaný aj Potkan Čierny.  Potkana tmavého  od Potkana hnedého možno laicky rozlíšiť len podľa farby – druhové meno  napovedá dosť. 

Potkany hnedé boli o niečo životaschopnejšie ako potkany tmavé a tak sa pred pár sto rokmi odohrala v tmavých zákutiach miest a dedín tichá vyhladzovacia potkania občianska vojna. Zvíťazili potkany, ktoré napriek druhovému latinskému menu neprišli z Nórska.

Nenápadná genocída jedného druhu druhým mala pre Európu a jej obyvateľstvo jeden dobrý efekt – potkany čierne boli totiž hostiteľmi morových bĺch ktoré medzi ľudskými obyvateľmi šírili nespočetné lokálne epidémie rôznych foriem moru spôsobovaných baktériou Yersinia pestis : Mor pľúcny, Mor hľuzový (bubonický). kožný, pľúcny a iné formy "Čiernej smrti". Keď hnedé potkany vyhladili čierne potkany, morové rany – epidémie pravého moru sa prestali opakovať, preto že blche morovej hnedé potkany – respektíve ich krv – z nejakého dôvodu nechutili a tak vykapali aj tieto blchy.

 Pre úplnosť ale treba dodať že ešte v renesancii a osvietenstve ľudia veľmi nerozlišovali medzi morom a epidemickými chorobami s podobnými príznakmi , takže za mor sa v neskoršej dobe označovali aj epidémie čiernych kiahní, hemoragických horúčok typu Marburg, epidémii antraxu a podobných bleskovo sa šíriacich nákaz.

Akokoľvek hrozne to dnes môže znieť, aj morové epidémie od stredoveku do moderných dôb, ktoré majú na svedomí často vymretie celých krajov, sú na niečo dobré. Vedci zistili, že napriek všetkým  epidémiám a miliónom ľudských obetí v Európe ,vďaka tým ktorí epidémie nejakým zázrakom prežili, je dnes odhadom 10 až 20% európskej populácie prirodzene odolná voči nákaze AIDS, pravému moru a niektorým krvácavým horúčkam.

Späť k potkanom. 

Môžeme si nostalgicky povzdychnúť, že už ani tých potkanov nie je toľko ako ich kedysi bývalo. Potkany sa totiž držia tam, kde je žrádlo.

Ešte pred tridsiatimi rokmi na dedinách každý dvor choval nejakú hydinu, alebo prasa či zajace. Kde boli úžitkové zvieratá , tam bolo aj krmivo, z ktorého mohla potkania rodinka potichu nenápadne odjedať. Potkany nie sú veľmi vyberavé, keď nie je dostupné zrno, stači aj to, čo z prasaťa či husi vypadne na opačnej strane od rypáka alebo zobáka. Na každom dvore bývali príručné smetiská a hnojiská kde sa dalo nájsť niečo pod hlodáky. 

Situácia sa ale v posledných dvadsiatich rokoch rapídne zmenila. Drobnochov je na ústupe, odpad sa už aj na dedinách dáva do smetiakov.  Preto je aj potkanov na vidieku  podstatne menej, dobre sa stále majú len mestské potkany, preto že ľudia im ešte stále do kanalizácie splachujú dostatok potravín, ktoré považujú za odpad.

Potkany sú v podstate všade tam kde sú ľudia. Su aj na observatóriu na Skalnatom plese, a sú aj v hlbokých baniach. Kde sú ľudia , tam je istá aj potrava. Potkany či už tmavé alebo hnedé, boli pôvodne lesnými a stepnými hlodavcami podobne ako sysle alebo škrečky. Na rozdiel od svojich krátkochvostých príbuzných však už pred tisícročiami potkany zistili, že držať sa ľudí prináša viac výhod ako nevýhod.

Takže kde sa v baniach potkany držia? 

Hlavne tam, kde sú stále ľudia – nájdeme ich napríklad v okolí remíz strojov, v cachovniach, pri podzemných jedálňach, v dielňach. Väčšinou si v baniach nehĺbia svoje chodby – to sa v prípade rudných baní a niektorých uhoľných baní s tvrdými horninami vlastne ani nedá. Potkan sa síce na krátku vzdialenosť dokáže prehlodať napríklad aj betónom, ale nerobia to, ak nemusia. 

Radšej si žijú v poloskrytých chodbičkách v medzerách medzi horninou a banskou výstužou.

Počas svojho banského života som mal s potkanmi veľa stretnutí. Nie sú mi odporné, ani sa ich nebojím. Tak to má väčšina baníkov. Baníci sa s potkanmi v podstate tolerujú.

Potkany sa v podzemí nezabíjajú z praktických dôvodov. Pravdepodobne vám je známe, že zabitý hnijúci potkan poriadne smrdí. V bani vzduch prúdi len po človekom vyhĺbených chodbách. A tak jeden zdochnutý potkan ktorý zaliezol za výstuž, smrdí v smere prúdiaceho vzduchu na kilometer ďaleko . Čo sa deje s potkanmi ktorí zídu zo sveta prirodzenou smrťou, to nie je v baniach celkom jasné, ale je pravdepodobné, že telo potkana je príbuznými pietne zožrané. 
Keby však bol otrávený, ostatné potkany sú dostatočne inteligentné na to aby si uvedomili že niečo nie je v poriadku a nechajú ho tak. Výsledkom by bol zase smrad po bani.
V neposlednom rade treba pripomenúť aj staré banícke zásady dodržiavané po tisícročie, medzi ktoré patrilo: nezabiť v bani nič živé, preto že by to mohlo privolať nešťastie.

Ak sa na nejakom mieste v blízkosti zhromaždiska  baníkov v podzemí potkany premnožia, urobia sa protiopatrenia. Odpadky sa zhromažďujú v uzavretých kovových nádobách, do ktorých sa potkan nedostane. Strava sa tiež uzatvára do kovových skriniek. 

Ak nie sú skrinky, tašky so stravou sa vešajú pod strop banských diel na drôty, aby sa k nim potkany nedostali.

Niekedy sú potkany v podzemí aj zdrojom žartíkov a príbehov. Keďže majú v povahe hlodanie a radi zjedia čokoľvek, dá sa to občas zneužiť. 

Stalo sa, že baník bol veľmi hrdý na svoju novú koženú stravnú kapsičku na plece – papajku. Všade s ňou machroval a vychvaľoval sa. Jeho parťáci už toho po nejakej dobe mali plné uši aj zuby. A tak na jednu šichtu jeden z partie doniesol do roboty kus slaninky, a keď si papajkový chválenkár zavesil svoju hrdú desiatovú tašku na hajcmanový zámok, rýchlo ju celú , včítane remeňa dôkladne ponatierali údeninou. Tomu potkany nedokázali odolať a podnikli na opustenú tašku nájazd. Za pár hodín ju hlodákmi rozsekali na mraky, a keď sa chválenkár na fajront vrátil pre papajku, našiel z nej už len pár kožených franforcov a kovové pracky. Zvyšok potkany zožrali a rozsekali ostrými hlodákmi na trhance.

  Ja som napríklad pri práci v bani videl potkana závisláka na nikotíne. 
V uhoľnej bani sa nesmie fajčiť a tak silnejší fajčiari žujú bago alebo močku – žuvací tabak. Pri žutí často výdatne odpľúvajú – crkajú – žltohnedé nikotínové sliny. V štajgrovskej kutici v Handlovej na bývalom 5. úseku žil potkan, ktorý sa z nejakého dôvodu naučil na nikotín. 

Akonáhle bol v partii žuvač tabaku, tamojší polokrotký potkan – tuším mal aj meno -  začal opatrne vykukovať a ak boli baníci ticho , osmeľoval sa olizovať močkové sliny na podlahe aj v ich prítomnosti.

Baníci vedia aj to, že ak musia ísť v bani na záchod, je radno sa najprv pred usadnutím na banský klozet pohľadom do jeho útrob presvedčiť , či vo vnútri záchodovej nádoby náhodou nie je zalezený potkan. Banícka latina totiž hovorí, že sa kdesi stalo, že si baník obsah nádoby pohľadom neskontroloval a potkan tam náhodou bol. Keď baník usadol na dosku, potkan sa vyplašil, vo výskoku sekol hlodákmi po tom, čo sa v priestore hompáľalo. Však viete po čom...

Potkany sú síce plaché a opatrné ale občas sa viac osmelia. Videl som ako baník jedol desiatový chlebík, sediac opretý pohodlne chrbtom o výstuž. Spoza obkládky výstuže opatrne vyhliadol mladý potkan, a špekuloval, ako by sa dostal ku chlebíku. Nakoniec sa polovysúkal zo škáry a prednými labkami sa opatrne oprel o baníkove plece. Chvíľu sledoval každé priblíženie chleba k ústam a keď si ho desiatujúci baník všimol, potkaník sa mu z jeho pleca nablízko drzo pozrel do očí, ako že „No čo čumíš?! Davaj odhryznúť!!“

Treba ešte na záver doriešiť otázku, či sú v podzemí potkany naozaj indikátorom hroziaceho nebezpečenstva.

Tak toto nemôžem ani potvrdiť, ani vyvrátiť.

Uznávam, že potkany majú jemnejšie a ostrejšie zmysly než ľudia.

 Fúzmi určite vnímajú jemné otrasy horniny predchádzajúce otrasom alebo náhle zvýšeným tlakom citlivejšie ako človek. Tak isto môžu jemným ňuchom zacítiť zvýšené koncentrácie  plynu pred prietržou plynov alebo prievalom vody. 

Takže pokiaľ by som v bani videl hromadný útek potkanov po chodbe, radšej by som išiel či pobehol v rovnakom smere aj ja.  

Či sa to naozaj niekde niekedy reálne stalo, že pred nejakým banským nešťastím potkany panicky opúšťali ohrozenú časť bane , to neviem. 
Internety tvrdia , že áno, ale internety tvrdia kadečo, aj korunované blbiny. 

Možno sa jedná o banícke bájky, možno nie.

 Možno ma nejakí kolegovia opravia.  

Text : Karsten Ivan Február - Marec 2017

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. 
Nie je dovolené kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho za svoje vlastné dielo. 

            

Mýty spojene s Kremnickou podzemnou elektrárňou

Ako som už napísal vo viacerých blogoch o baníckych mýtoch, po literatúre a písomnostiach – a to nie len bulvárnych , ale aj populárno-náučných. Čo je najhoršie – občas  aj v odborných spisoch nám straší veľa ničím konkrétnym nepodložených mýtov. 

Postačí, keď si nejaký pán alebo pani s akademickým titulom , ktorý je všeobecne považovaný neinformovanou verejnosťou za odborníka v danom odbore, trochu pošpekuluje , pofantazíruje v nejakom texte, a zrazu „žblnk!“ – nad hladinu pravdy a faktov sa nám vynorí čerstvo vyliahnutý mýtus.

Naozaj najhlbšia?!? Nesprávne informácie sa šírili už za prvej republiky!

Výživou mýtusu je jeho šírenie – v dnešnej dobe internetov a fejsbúku niekedy až oči otváram, čo za otrasné blbiny sa dnes šíria ako pravda, či tzv. alternatívne spravodajstvo. Hlúposti a výmysly sa šíria prostredníctvom jednoduchších konzumentov internetu rýchlejšie ako španielska chrípka.

Dúfam, že čitatelia týchto textov vedia kriticky myslieť, a neuveria všetkému, čo je niekde napísané, hneď na prvý raz. V dnešnej dobe plnej hoaxov, propagandy a dezinformácii si treba všetko overovať.

V tomto príspevku chcem riešiť jedinečnosť a unikátnosť Kremnickej vodnej elektrárne pod šachtou číslo IV .

Páni a panie žurnalisti najmä v uhorkovej sezóne často potrebujú zverejniť nejakú „pikošku“ a preto raz za nejaký čas spracujú originálny článok nebohého Ing. Kafku. 

Prečítať si originál môžete tu:

http://kremaho.blogspot.sk/2011/04/dedicna-stolna-cisara-krala-ferdinanda.html

Z prečítaného článku si podaktorí redaktori vyvodia, že je táto hydroelektráreň jedinou – a teda unikátnou. Pochopia prečítané tak, že žiadna iná podzemná banská elektráreň nikdy nikde nebola, že je Kremnická podzemná hydroelektráreň tou najstaršou, najhlbšou, najväčšou a dokonca jedinou v Európe.

Olej do ohňa dezinformácii ešte prilieva fakt, že dole do elektrárne sa kvôli banským predpisom dostane málokto, a tým sa  do informačného guláša pridá  ingrediencia "pikantého tajomna“ 

Žiaľ, niektoré veci, ako sa píšu po internete ,v novinových a časopiseckých kópiách článku o podzemnej vodnej elektrárni, pán Kafka nikdy nenapísal. Určite si síce musel prečítať nesprávne informácie napríklad v socialistickom turistickom sprievodcovi Kremnické vrchy a Vtáčnik, ale zdržal sa šírenia neoverených "naj!" Zato kadečo popísali interpreti jeho textov a popridávali si veru kadejaké výmysly.      

IV šachta v Kremnici v dobe Rakúsko-uhorska . Už s železnou šachtovnou vežou (pôvodná bola drevená) a parným ťažným strojom

Nechápem, prečo by malo mať Slovensko nejaký komplex menejcennosti.

Nie sme hlúpejší ako iné národy. Pomer trepákov máme rovnaký ako iné národy. Že sme malý národ? No a čo? Čo je malé - to je pekné! hovorí staré príslovie.

Prečo však niekedy hľadáme jedinečnosť a prvenstvá tam, kde nie sú? Potom sa čudujeme, ze sa nám v zahraničí smejú, keď vyjde na svetlo sveta. že zverejňujeme nezmysly.

Poznáte tú rozprávku o kohútikovi , ktorý sa chválil cudzím perím?

Nakoniec všetky zvieratká na dvore prišli na to, že pierka v jeho chvoste mu nepatria a kohút s obyčajným (rozumej :dosť pekným) perím bol zahanbený -  všetci sa mu smiali, hoci predtým vlastne všeobecne uznávali jeho prirodzenú krásu.  Nepostačovala jedine jemu samému.

Osobne som si vďaka ochote zástupcov Kremnickej banskej s.r.o.  mohol hydroelektráreň  pri IV šachte poriadne prezrieť a pofotiť.

Je pekná, má krásne detaily a je estetická aj ako celok, preto že v starých dobách, za prvej republiky a c.k. mocnárstva, sa okrem úžitkovej hodnoty veľmi dbalo aj na pohľadovú krásu komplexu a estetiku jej starých strojov.

To bohužiaľ nemožno vždy tvrdiť o dnešných priemyselných a strojových zariadeniach – česť výnimkám!

Elektráreň na IV šachte má inštalované tri Peltonove turbíny s tromi generátormi: 370 kW, 380 kW a 1270 kW. 
Táto podzemná banská elektráreň bola spustená v máji 1922

Tým, že je v hĺbke 240 metrov od povrchu, je na Slovensku naozaj unikátom vo svojej triede. Nesmieme však zabudnúť, že táto trieda je veľmi malá.

Neviem však o tom, že by sa spoločnosť, ktorá ju vlastní, udržiava a prevádzkuje, niekedy chválila tým, že je najstaršia, jediná v Európe, najväčšia, najhlbšia, ako sa občas dočítame na internete.

Tieto prívlastky jej popridávali iní, rôzni žurnalisti a pisatelia.

Zaujímavá fotografia z razenia hlavnej turbínovej haly v podzemí IV šachty, okolo roku 1919. Priestor bol vyrazený tunelárskym spôsobom, - teda najprv sa vyrazil stropný oblúk, ten sa pristreľovaním rozšíril, potom vystužil buď kvalitnými tehlami zvonivkami, alebo liatym betónom, a potom sa popristreľoval spodok priestoru

Pohľad zhruba rovnaký ako na starom obrázku, ale o 103 rokov neskôr

Teraz si však musíme takpovediac „naliať čistého vína“

Čo teda kremnická hydroelektráreň v podzemí IV šachty  je, a čo nie je?

Podzemná hydroelektráreň v Kremnici :

·         JE jedinou funkčnou podzemnou elektrárňou z doby c.k. monarchie na území Slovenska

·         NIE JE jedinou podzemnou elektrárňou na Slovensku, v súčasnosti je ich niekoľko, a v dobe okolo konca monarchie a začiatku prvej ČSR ich bolo ešte viac

·         NIE JE jedinou zachovanou banskou hydroelektrárňou v Európe, a ani zďaleka NIE JE najväčšou , ani z tých starších, ani z tých novších

·         NIE JE prvou a teda najstaršou banskou hydroelektrárňou na území dnešného Slovenska, ale je fakt, že z tých banských, ktoré kedy boli na dnešnom Slovensku JE najväčšou a nateraz jedinou zachovanou.

Teraz si to čo je vyššie napísané , rozoberieme podrobnejšie. Najprv ešte pár fotiek z Kremnickej elektrárne

Pohľad na 1,3 MW turbínu cez statorové vinutie rozobratého 1,2 MW generátora

pohľad na časť starého ovládania elektrárne

Panoramatický pohľad na halu Kremnickej podzemnej elektrárne

  

Prvenstvo vo Svete, Európe, Rakúsko-Uhorsku, Slovensku.

Prvou elektrárňou vysekanou v skale, v podzemí, je elektráreň pri vodopáde Snoqvalmie v USA, v štáte Washington, z roku 1898 kedy bola spustená. Je vlastne pod skalným stupňom vodopádu a jej spád vody a rovná výške vodopádu.

Vodné elektrárne uviedli do praxe – či sa Vám páči alebo nie – Američania. Edison –jeden z viacerých zlepšovateľov dynama- bol Američan, Pelton -vynálezca takzvanej korýtkovej turbíny, ktorá sa v banskom priemysle najviac používala a používa- bol tiež Američan. Okolo roku 1880, keď sme na starom kontinente nemali ešte žiadnu elektráreň na vodný pohon, sa v Amerike krútilo už okolo 200 hydroelektrární.

Prvé vodné elektrárne si pre svoje podniky budovali najmä podniky ťažkého priemyslu: huty, valcovne, bane. Problémom dovtedy používaných parných strojov, ktoré sa už používali na pohon dynám a generátorov, nebola hospodárnosť či nehospodárnosť parných strojov, ako si dnes mnohí ľudia myslia.

 Možno Vás prekvapí informácia, že parné lokomotívy nie sú menej hospodárne ako súčasné dízlové rušne. Účinnosť premeny energie paliva na mechanickú energiu je pri parných strojoch približne  rovnaká, a niekedy aj vyššia ,ako u spaľovacích motorov. Jediným problémom parných strojov je ich ťažkopádnosť – na rozkúrenie lokomotívy alebo stacionárneho parného stroja na plný výkon pred použitím potrebujete hodinu až dve, a rovnaký čas potrebujete na vychladnutie a vyčistenie po ich prevádzke. V tom je problém.

Pri vode otvoríte ventil, turbína alebo koleso sa roztočí za menej ako minútu, a už ide na plný výkon. Podobne  je to pri spaľovacích motoroch, naštartujete a ide. To, čo potrebuje dnešná doba je okamžitá akcia. Nikto nechce byť trpezlivý a čakať.

Preto neprekvapuje, že baníci objavili turbíny ako výhodný zdroj elektrickej  energie ako jedni z prvých.

V baniach sa voda bežne vyskytuje, o výškové spády nie je núdza, a energia takto získaná sa dá ľahko využiť na čerpanie vody, vetranie, výrobu stlačeného vzduchu, vŕtanie a podobne.

Najstaršie povrchové malé vodné elektrárne vyrábajúce elektrický prúd pre potreby banských podnikov sa na dnešnom Slovensku objavili v roku 1892 v Žakarovciach a v roku 1896 v Smolníku. Boli to povrchové malé vodné elektrárne.

Takto v dneńej dobe vyzerá štvrťmegawattová povrchová elektrárnička s peltonovou turbínou. Táto je v Liptovskej Dúbrave. Foto: K.Ivan

 Prvá podzemná hydroelektráreň nebola na území dnešného  Slovenska postavená v Kremnici, ale v Banskej Štiavnici.

Bola postavená v šachte Ondrej – dnešnom Banskom skazene Slovenského Banského múzea. Strojovňu turbíny vystrieľali na úrovni Svätotrojičnej dedičnej štôlne – v hĺbke 105 metrov pod ústím šachty na povrchu.

Jednalo sa pravdepodobne o Peltonovu turbínu, voda bola ku nej privádzaná potrubím v šachte od tajchu Klinger.

 Skolaudovali ju 30.8.1898, a pripojeným 15 kW dynamom odvtedy vyrábala jednosmerný prúd pre nie príliš vzdialenú šachtu Amália, ku ktorej bolo z Ondrej šachty vyvedené vedenie po povrchu.

Pôvodný plán znel, že elektrina vyrobená Ondrej šachtovnou turbínou bude poháňať aj nový elektrický ťažný stroj Kachelmann ktorý sa postaví na povrchu pri Ondrej šachte, ten však osadili na miesto až v roku 1908.

Dovtedy slúžil na dopravu v šachte Ondrej (druhý v poradí) vodostĺpcový stroj značky Kachelman. osadený na úrovni Hodrušskej dedičnej štôlne v roku 1858.

Keď sa v roku 1890 prerazili raziči Voznickej dedičnej štôlne do banských diel šachty Ondrej na úrovni XII obzoru, šachta sa už málo využívala. Odmontovali z nej aj vodnostĺpcové čerpacie stroje.

 Údržba šachty bola zanedbávaná a tak sa jej úvodná časť výstuže od povrchu porušila , následný pohyb šachtového telesa staticky narušil aj budovu šachty na povrchu.    

V poradí druhou podzemnou banskou hydroelektrárňou na dnešnom Slovensku bola hydrocentrála na slepej Michal šachte, ktorú postavili v roku 1909 v hĺbke 384 metrov pod povrchom- na úrovni IX obzoru. Bola to Peltonova turbína so spádovou výškou vody 260 metrov, voda bola privádzaná od Michalštôlnianskych tajchov (ja dodávam že k tomu ešte zrejme aj voda od Ján-Jozef šachty). Generátor tejto elektrárničky mal výkon 15 kW. Vyrobený elektrický  prúd poháňal ťažný stroj Michal šachty. Voda od generátora na IX obzore odtekala prekopom k Žigmund šachte a potom stekala na XII dedičný obzor.

Treťou banskou podzemnou elektrárňou bola hydrocentrála pri šachte Lill v Banskej Hodruši.

Spustili ju do prevádzky v roku 1913 v hĺbke 207 metrov pod povrchom. Spád vody bol 159 metrov.

Bola tu tiež osadená Peltonova turbína, ale už s  trojfázovým generátorom s výkonom 21 kW, ktorá vyrábala elektrický prúd pre elektrický ťažný stroj slepej Hodrušskej Michal šachty. Táto elektráreň ale nepracovala nepretržite, preto že sa o tlakovú vodu delila s vodostĺpcovým ťažným strojom Lill šachty, ktorý je dnes vystavený ako jediný stroj svojho druhu v Štiavnickom skanzene.

V dobe, keď vyššie menované banské vodné elektrárne v Štiavnici a Hodruši už dávno vyrábali prúd pre bane, bola Kremnická podzemná hydroelektráreň ešte len v plánoch.

Michalštôlnianska hydroelektráreň bola o 140 metrov hlbšie od povrchu, než Kremnická.

Lenže keď bola spustená Kremnická podzemná hydroelektráreň, a prúd z nej bol v roku 1924 dovedený do Hodruše, bola Lill šachtovná hydroelektráreň zdemontovaná. Koniec – koncov prúd vyrábala pre Hodrušskú Michal šachtu, a tá bola vyradená z prevádzky ešte v druhej polovici 19. storočia.

Sústava kremnických elektrární (dvoch povrchových a tej podzemnej  totiž dodávala nepomerne vyšší výkon a  lokálnych malých hydroelektrární v tejto oblasti už nebolo viac treba.

Tak to chodí, a aj v prípade banských elektrární platí, že klin sa klinom vyráža. Silnejšie elektrárne likvidujú svojou prevádzkou tie menšie, slabšie.  

Najstaršia hydroelektrárnička v šachte Ondrej bola podľa všetkého tiež demontovaná okolo roku 1924, keď sa táto šachta likvidovala.

Ohľadom vodného systému Ondrej šachty sa viac dočítate v mojom staršom blogu TU: 

http://karstenivan.blogspot.com/2015/03/vodohospodarsky-system-tajchu-klinger.html

Teraz sa pozrieme , ako to bolo so stavbou banských hydroelektrární  umiestnených v podzemí v Európe.

Ako Vám je určite známe rozsiahle baníctvo rúd a nerúd prebiehalo v Rakúsku, Nemecku, Čechách a Británii.

O podzemných elektrárňach v Čechách do konca roka 1918 som sa zatiaľ nedočítal, zato o Nemeckých elektrárňach v baniach je materiálu dostatok. Zeme česko-Moravské a Anglicko mali totiž od počiatku priemyselnej revolúcie  dostatok uhlia ako paliva a tak sa nemuseli uchyľovať k výrobe elektrického prúdu z vody hlboko pod povrchom.  Stačilo im na povrchu postaviť parný stroj s dynamom alebo alternátorom.

Dnes je malá vodná pokusná elektrárnička – prvá v Čechách – postavená na vodnej jame Jeremenko na Ostravsku.

Napriek tomu, čo všetko o nej napísali českí žurnalisti, je to len drobná pokusná elektrárnička, nič vážne, ani schopné dlhodobej prevádzky. Voda jej stačí na 10 minút prevádzky, nič viac.

 

Takto vyzerá tá pokusná elektrárniťka na Jeremenkovi. Vpravo peltonova turbina s odkrytým víkom a vľavo červený generátor. 

Ešte sa krátko pristavíme pri tom, prečo boli na turbíny elektrární pripájané dynamá alebo alternátory.

Dynamá vyrábajú jednosmerný prúd, alternátory striedavý prúd, to dúfam viete.

Pokiaľ ste chceli elektrický prúd použiť pre pohon ťažného stroja, bolo v minulosti výhodnejšie na turbínu či parný stroj pripojiť dynamo.

Väčšina ťažných strojov totiž má aj v súčasnosti ako hlavný elektromotor na JEDNOSMERNÝ prúd, nie striedavý, ak to náhodou neviete. Jednosmerný motor má jedinečnú výhodu: 

Dá sa mu totiž to plynule pridávať či uberať na otáčkach.

To sa na motoroch na  striedavý prúd prakticky nedá – alebo je to veľmi komplikované. Ťažný stroj na šachte v bani sa musí rozbiehať a zaberať pomaličky – striedavý motor sa rozbehne naplno na skonštruované otáčky a tie si drží. To je pre veľké elektromotory ťažných strojov nevhodné, preto že by ste museli medzi motor a ťažný stroj zaradiť treciu spojku a prevodovku.

Keďže koncom 19. storočia vyhralo vojnu prúdov ( vyhľadajte si na Wikipédii výraz „válka proudu“ )  Teslovo striedavé napätie nad Edisonovým jednosmerným prúdom, dnes máme na stacionárnych rozvodoch striedavý elektrický prúd.

Preto až do rozvoja tyristorových usmerňovačov v 80-tich rokoch minulého storočia mali všetky ťažné stroje tzv. Ward-Leonardove sústrojenstvo . To je vlastne stredne veľký elektromotor na striedavý prúd, ktorý na priamo ženie stredne veľké dynamo, vyrábajúce jednosmerný prúd pre motor ťažného stroja. Zjednodušene povedané : Ward –Leonardovo sústrojenstvo je malá elektráreň na elektrický pohon, ktorá cez mechanickú energiu mení striedavý prúd na silný jednosmerný.

Preto je pri turbínach postavených kedysi pre pohon banských ťažných strojov výhodné mať na turbínu napojené priamo dynamo. Ak ste elektrikou chceli poháňať napríklad úpravňu alebo čerpadlá, je výhodnejšie na turbínu namontovať alternátor na výrobu striedavého prúdu.       

Teraz sa vrátime k téme podzemných elektrární v zahraničí.

Vo Freibergu v Sasku sa do dnešných čias dochovala sústava dvojice podzemných banských elektrární. Prvou je elektráreň na šachte Constantin v hĺbke 134 metrov pod povrchom, prevádzkovanou od roku 1914 do roku 1970.  Má výkon 2000 kW  teda okolo 2 MW, odpadová voda z nej pretekala dedičnou štôlňou .

Záber z komory podzemnej banskej elektrárne pod Constantin šachtou ešte pred obnovou jej zariadenia. Foto Günther M.

 Táto elektráreň je vodnou cestou a štôlňou dlhou1408 metrov  prepojená s  druhou elektrárňou na šachte Drei Brüder, ktorá je v hĺbke 270 metrov pod povrchom.

 Elektráreň Drei brüder  (Traja Bratia) prevádzkovala nakoniec systém so štvoricou peltonových turbín a výkonom 4 MW pracovala od roku 1914 do roku 1972, pričom ale nebola zlikvidovaná tak ako to bývalo zvykom u nás.

 Elektráreň bola poškodená zaplavením pri veľkých povodniach v roku 1994, ale keďže v 21. storočí prepukol veľký záujem o obnoviteľné zdroje energie , je už v roku 2016 plne obnovená a pripravená na spustenie. Len namiesto synchrónnych generátorov dostala asynchrónne alternátory.

Hlavná komora  Elektrárne Drei Brűder . Panoramatický záber foto Holger Lausch

Jedná sa o zaujímavý typ dvojičkovej elektrárne, ktorá nie je len prietočnou, ako Kremnická, ale využíva rozsiahlu sieť banských chodieb a dobývok ako objemnú nádrž na nahromadenie vody.

 Horný stupeň Constantin je síce prietočný, využívajúci vody zberných jarkov a tajchov odpadová voda sa hromadí za sústavou banských diel vybavených tlakovými hrádzami, a z tejto podzemnej „zdrže“ je zásobovaná akumulačná banská elektráreň Drei Brűder.

Tu je schéma rozloženia a fungovania dvojice elektrární Constantin a Drei Bruder šachty aj s miersmi. Autor: M.Dőring

 Objem zadržanej vody v štôlniach a dobývkach  je okolo 1,5 mil. metrov kubických.

Odpadná voda z DreiBrüder elektrárne odteká dedičnou štôlňou Sieberstollen dlhou 22 kilometrov do Labe. 

Pre porovnanie Voznická Dedičná štôlňa  mala aj po dokončení všetkých rozrážok a odbočiek okolo 18 kilometrov...

Inou zaujímavou banskou podzemnou dvoj-elektrárňou je prevádzka na šachte Samson v Sankt Andreasbergu v dolnom Harzi neďaleko od slávnejšieho banského mesta Goslar.

Je tam  sústava povrchových elektrární do ktorých sa privádza voda z reťaze tajchov a jarkov podobne ako v Kremnici (I. a II. stupeň). 

Schéma usporiadania a rozloženia vodných zdrojov, povrchových a podzemných elektrární pri šachte Samson v Hornom Harzku. Schéma M.Döring

 Elektráreň na šachte Samson na úrovni dedičnej štôlni Grüne Hirsch / Zelený jeleň je v hĺbke 141 metrov pod povrchom, má Peltonovu turbínu a generátor o výkone 200 kW.

Druhá z dvojice elektrární na šachte Samson je v hĺbke 190 metrov pod povrchom na úrovni dedičnej štôlne Sieberstolen , má Peltonove turbíny a výkon 528 kW. 

Záber na pracovníkov podzemnej elektrárne na úrovni Sieberstollen. Vľavo turbína - vpravo generátor

Obe elektrárne boli prevádzkované od roku 1910 do 70 tich rokov minulého storočia, dnes sa uvažuje s ich znovu sprevádzkovaním, pracuje na tom s.r.o.Harz Energie.  

Jedna z Peltonových turbín na podzemnej elektrárni Sieberstollen pod šachtou Samson v Sankt Andreasbergu

Ďalšou zaujímavou podzemnou elektrárňou je stará podzemná elektráreň v Clausthali Zellerfelde (Ober Harz) pri šachte Kaiser Wilhelm na úrovni dedičnej štôlne Ernst August.

Prvá Peltonova turbína spojená s dynamom bola v komore pri šachte Wilhelm osadená ešte koncom 19. storočia.

V hlbke 360 metrov pod povrchom.

  Do začiatku 20 storočia pridali ďalšie dve Peltonove turbíny napojené na dynamá, preto že jednosmerný prúd potrebovali pre dvojicu ťažných strojov pri prehlbovaní vedľajšej slepej šachty Ottilia a slepej šachty Wilhelm na hĺbku 1050 metrov.

Záber z komory elektrárne pri šachte Wilhelm

 Do roku 1914 pridali ešte ďalšie dve turbíny po 750 kW pri susednej šachte Ottilia a tak pred rokom 2014 už dvojičková elektráreň produkovala  4,7 MW elektrického výkonu. 
Okrem iných povrchových spotrebičov dodávala prúd aj pre povrchovú elektrickú železnicu, zrušenú v roku 1930.

Pohľad do komory strojovne elektrárne pri šachte Ottiliae

 Viac sa už výkonu pod Zellerfeldom pridávať nedalo, preto že prietok elektrárne dosiahol 1,7 m³/ sekundu, čo bola maximálna prietočná kapacita odpadovej vody v štôlni Ernst August. 
Mimochodom , Dedičná štôlňa Ernst August má spolu 41 kilometrov chodieb

Elektráreň pod Wilhelm šachtou bola v Clausthale Zellerfelde odstavená v roku 1980.

 

pohľad na elektráreň pri Ottilia schacht keď bola ešte v plnej prevádzke

Treba ale podotknúť, že túto elektráreň nemci tiež nezlikvidovali, len odstavili z prevádzky. 

Uzavreli šachtu pod ústím na povrch betónovým štupľom. 

Elektráreň je prístupná pre domácich znalcov v smere od odtokovej dedičnej štôlne.  

Je možné že ju energetické spoločnosti v dohľadnej dobe znovu sprevádzkujú, pracujú na tom od roku 1990.    

 Takže v okolitej Európe máme viacero hlbšie uložených a väčších elektrární v baniach, z ktorých niektoré sú funkčné.

Tá Kremnická je pekná, zvláštna, zaujímavá.

 Unikátna je len na Slovensku, aj to len preto, že staršie a menšie banské podzemné elektrárne boli zlikvidované.

Post scriptum:

Možno niektorí z lokálpatriotov z vyššie uvedeného textu zavetrili šancu nejako nájsť nejaké ďalšie prvenstvo Slovenska vo svete.

Patríte k tým, čo si povedali – Čo ak elektráreň v podzemí Ondrej šachty postavili vôbec najstaršiu podzemnú elektráreň?

Myslíte že som si nevšimol roky vznikov jednotlivých popísaných elektrární?

Veci sa majú takto:

Okolo roku 1898 takéto podzemné elektrárne v Európe rástli ako huby po daždi.

Lenže  prvá  hydroelektráreň bola postavená už v roku 1878 v Anglicku,

v roku 1886 už v Amerike a Kanade fungovalo 45 hydroelektrární,

a v roku 1890 ich už len v Amerike a Kanade bolo viac ako 200.

Vtedy u nás nebola ešte ani len jedna!

Neštudoval som materiály tak hlboko, aby som vedel všetko o Anglických, Amerických, Francúzskych a Španielskych hydroelektrárňach v starých baniach.

Pochybujem o tom, že by niekto vyňúral v otázke "prvosti" štiavnickej Ondrej elektrárne  niečo prevratné.

Z technického hľadiska je úplne jedno, či bola niektorá elektráreň spustená o mesiac skôr, alebo neskôr.

Už roky sa bavím na akademických teoretických sporoch o tom, či bola staršia Freibergská banícka akadémia, alebo tá Štiavnická. Tento spor beží už zhruba 40 rokov. Znalci sa prú o nejakých pár desiatok dní, a tiež to, či tá- ktorá škola bola vyšším technickým učilišťom alebo nižším technickým učilišťom, prú sa o to, ktorý okamih alebo dokument robí učilište akadémiou a tak ďalej, a tak podobne.

Podľa môjho názoru sú to žabomyšie spory a tiež naháňanie pseudosenzácii.

Akadémie vznikli obe v rovnakom roku a to je tak asi všetko čo k tomu môžem povedať.

Na nemeckých weboch som tiež našiel niekoľko zmienok o nádeji, že elektráreň v DreiBruder šachte z roku 1913 je najstaršia banská hydroelektráreň na svete. Rakúšania si niečo podobné myslia o svojej povrchovej elektrárni v Tirolsku. 

Ak si niekto myslí, že v Štiavnici bola prvá banská podzemná elektráreň na svete, alebo čo aj len prvá v Európe, dovoľte mi, aby som Vás sklamal.

Podobných spisov o  výnimočnosti je na weboch najmenej toľko, ako opíc v Singapúre. Napríklad stále všade v literatúre faktu a po webe straší údaj, že v Štiavnici bol prvý krát na svete použitý pušný prach na banský odstrel. Pán profesor z Rakúska exaktne dokázal, že to tak nebolo, už pred 40 rokmi, napriek tomu stále tvrdošijne a zaťato opakujeme tento historický hoax. 

O tom som však už vo voľnom cykle o Baníckych Mýtoch písal.   

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Text : Karsten Ivan December 2016 - Január 2017

Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora. 
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
 Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. 
Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho za svoje vlastné dielo. 

Použité podklady a zdroje 

Anton Dvorzsák : Poznámky ku štatistickým dátam pre banských technikov: Hodruša 1919 -1921 rukopisná kópia, nevydané, archív autora (minimálne jedna kópia by mala byť aj v Banskom Archíve, ale číslo nepoznám) údaje o parametroch podzemných hydroelektrární v Štiavnici a Hodruši

Eugen Kladivík:  Elektrocentrály a lokálne hydroelektrárne v Banskoštiavnickom rudnom revíre, strany 134 - 154 v zborníku Slovenského Banského Múzea XVIII, 1997, vyd. Erland , ISBN 80-967846-0-9
údaje o parametroch podzemných hydroelektrární v Štiavnici a Hodruši

Internet - podklady o nemeckých a českých podzemných elektrárňach

https://de.wikipedia.org/wiki/Kaiser-Wilhelm-Schacht_(Clausthal)

https://de.wikipedia.org/wiki/Drei-Br%C3%BCder-Schacht#Kavernenkraftwerk

https://de.wikipedia.org/wiki/Grube_Samson

http://www.harzer-roller.de/grube/de/text/geschichte4.html

http://ostrava.idnes.cz/precerpavaci-elektrarna-v-podzemi-byvaleho-dolu-v-ostrave-pnx-/ostrava-zpravy.aspx?c=A150717_140050_ostrava-zpravy_sme

  

Banské nápisy II - Zdokumentované a jedna banská záhada naviac

V defilé nápisov 1. dielu tejto rozpravy vidíte , že tu prevažujú počtom aj formami nápisy z Prostrednej Bane Starovšechsvätých. 

Je to najstaršia a veľmi rozsiahla baňa , prevádzkovaná najmenej 700 rokov. Jej dĺžku chodieb som na základe máp odhadol na 50 km. Momentálne jej časť medzi tromi obzormi slúži ako autentické banské múzeum stredovekej bane.

Nápis - iniciály na začadenom kameni pravdepodobne z 18 storočia. Horná baňa starovšechssvätých. Foto P.Š.

Pokiaĺ sa o bani Oberbíber v Štefultove pri Štiavnici a Piargu hovorilo ako o matke všetkých baní, tak o  bani Všetkých svätých sa tí istí odborníci vyjadrovali ako o "učebnici baníctva", preto že v nej nájdeme dôkazy používania všetkých základných banských technológii.
Návštevníkov do nej dnes láka najmä jej pôvodnosť  - baňa je taká, ako ňou chodili desiatky  generácií baníkov, sú tam chodby 500 – 600 rokov staré, aké v celom revíri Štiavnických vrchov už  inde v takom rozsahu nenájdete. Možno je baňa Oberbíber staršia, ale na rozdiel od Bíberky je baňa Všetkých svätých prístupná, a je jediná svojho druhu na Slovensku.

Možno si položíte otázku ako som prišiel k záveru, že sa jedná o najstaršiu prístupnú baňu? No, predsa ako Šerlok – dedukciou.
 Jeden z veľkých znalcov hornouhorského baníctva – Anton Péch (alebo ak chcete Péch Antal) *1822 +1895, vo svojom diele o hornouhorskom baníctve uvádza, že v roku 1378 sa v Hodruši spomína baňa Flache Putten- nemecké meno starej časti bane Všetkých svätých . Tiež baňa Altrád schacht- teda staré (vodné) koleso

Flache  je jasné slovo – dodnes to znamená v nemčine: plochý/á/é.
Putten je už ťažší oriešok. V staronemčine je odvodené od slova Pűtten. Nám slovákom to evokuje naššské slovo putňa- teda drevená nádoba. Pravda je však niekde inde, na putňu zabudnite. Skôr má korene v latinskom slove "puttei"

 Až po rokoch pátrania na internete som sa „domákol“ správneho vysvetlenia – v hornonemčine toto slovo označuje baňu, dobývku. Jedná sa teda o plochú – málo uklonenú podzemnú baňu. Rozsiahle podzemné priestory, ktoré zostali po vydobytí hrubých žíl sa v podzemnom komplexe, ktorý dnes nazývame baňou Starovšechsvätých , nazývali zeche- po slovensky cachy – čo je označenie pre banský závod.
 Jednotlivé cachy v Hornej, Prostrednej aj Dolnej bani mali v minulosti rôznych vlastníkov, boli to vlastne samostatné bane , pospájané malými tesanými chodbami – kresanicami.

Podľa môjho názoru či teórie, je Plochou baňou spomínanou v 14 storočí dnešná dobývka Breite zeche – Široký cach.
Dodnes je  táto dobývka otvorená a prístupná, aj keď sa do nej bežní návštevníci bane Všetkých svätých nevodia, preto že cesta do nej je trochu náročná pre nebaníkov, nutné lezenie po uzučkej krivolakej kresanici , miestami po kolenách.
Dobývka samotná je pekne plochá, stúpa postupne smerom na sever – hlbšie do hory pod ktorou leží. S dnešnou cestou, po ktorej chodia návštevníci ju spája krivolaká skokovo stúpajúca kresanička malého prierezu
Vedľajší Kamenný cach/šút (Stein zeche/schutt) je ťažko možné označiť za plochú dobývku – je totiž strmo naklonená. 
Dnešné dobývky v tejto bani už majú iné názvy ako v stredoveku, preto že sa postupne zlučovali do jednej bane tak, ako sa menili ich vlastníci.

Časť mapy II. obzoru Prostrednej štôlne Všetkých svätých. Vchod je pri dolnom okraji. K tejto mape sa vzťahuje väčšina textov tohto blogu 

Poďme však k nápisom a záhadám tejto prastarej bane.

To čo si všetci z tejto bane určite zapamätajú z výkladu, je pravdivý príbeh o náleze sediacej múmie baníka  z obdobia pred 16 storočia, ktorú našli v 18. storočí .
To je špeciálna  informácia – pikoška, ktorá uviazne každému v hlave.
Stredovekého baníka našli na medziobzore Prostrednej.  Pri bani Drei Männer teda Traja muži.

Podrobnejšie som o tomto a podobných prípadoch nečakaných nálezov banských múmii pojednal v inom blogu. Tu:

http://karstenivan.blogspot.com/2015/08/nalezy-obeti-banskych-nestasti-v.html

Stále mi však vŕtalo hlavou čo to tá baňa Troch mužov je, ako prišla k svojmu podivnému menu.

Ťažko sa o tom presvedčiť na mieste, keďže táto časť stredovekej bane je už jedno storočie neprístupná, aj keď som samozrejme špekuloval, ako by sa tam  dalo dostať.
Pri sprístupňovaní bane pre návštevníkov sa na túto časť bane nemyslelo, koniec koncov –o takomto magnete pre turistov s dramatickým príbehom sa v dobe skúmania a sprístupňovania bane ešte nevedelo.

Perspektívy možného znovu sprístupnenia tejto časti sa po rokoch trochu zreálnili v roku 2007, keď sa brnenským montanistom podarilo nájsť cestu z Erzsinken dobývok okľukou späť na úroveň 2 obzoru cez kresaný komín.

Moje nádeje na to, že sa niekedy pozriem na Dreimänner,  znovu pohasli, keď som sa po štúdiu máp tejto časti bane presvedčil, že v ceste k úpadnici Traja muži na úrovni 2. Obzoru stoja závaly.

V 18. storočí sa totiž po vylepšení úpravníckych technológii baníci na opustené časti baní vrátili .Vyčistili (vypratali) baňu a vyrúbali trhavinami aj slabšie rudy, ktoré stredovekí baníci ešte považovali za jalovinu – teda výplň , ktorú sa neoplatí dobývať a spracovávať v stupách na rudný koncentrát.

Popod dobývku/zrob Kegelplatz (Kolkáreň) a Obere Gevőldigung (Horná Klenba) v 18 storočí baníci nanovo vyrazili a zaklenuli murovanice, ktoré však po vydobytí  nevydržali bočný tlak zo sadania jalovinového zásypu a ich kamennú výstuž zatlačilo.

Zdanlivo je teda pokračovanie 2 obzoru smerom na západ, to znamená aj k dobývke Troch mužov, neprístupné.
 Schválne som uviedol že zdanlivo.
Preto že skutočnosť je taká, že sa cez dobývku Kolkáreň dá preliezť, montanisti z Brna cez ňu v roku 2007 prešli, a zistili, že spomenuté závaly na hlavnej slednej chodbe sú len na úsekoch cca 10 metrov, a hlavná chodba 2.obzoru Všechsvätých v peknej klenbe pokračuje stovky metrov za závalmi smerom na západ.

Tu je záber z murovanej hlavnej chodby II. obzoru za domnelými rozsiahlymi závalmi pri Erzsinken. Takto za závalom pokračujú ešte stovky metrov

V ceste, ktorou sa dnes závaly dajú obísť, stojí len jeden úsek – jalovinou založená kresaná stredoveká chodba – spojka, ktorú v 18 storočí zaplnili kusmi kameňa, aby ich nemuseli nosiť  ďaleko na povrch.
 Pozrite si vyššie uvedenú mapu.
Založená kresanica je označená zelenými linkami.
Túto kresanicu v 19. storočí už nepotrebovali – mali vystrieľanú a kameňom vymurovanú priestrannú chodbu, skratku. Lenže táto novodobá chodba nemala ani zďaleka takú dlhú trvácnosť ako staré kresanice.

Som toho názoru, že starú založenú kresanicu treba "vypratať" , a touto obchádzkou sa bude dať dostať na miesta, kde banícka noha nebola 100 rokov, teda okrem nôh Brnenských montanistov.

Prečo by sa to malo spraviť?
Vysvetlím.

Ako som vyššie spomenul, dlhodobo som pátral po tom, ako Baňa Troch mužov prišla k svojmu menu. Hovorí sa, že trpezlivosť ruže prináša...
No, mne nepriniesla trpezlivosť ruže, ale skôr poznanie.

Nakoniec som sa dopátral prečo a ako to zrejme bolo, ale chcelo to prečítať stovky stránok bez výsledkov. Až nakoniec, jedného dňa som sa dočítal nasledovné:

Kráľovský banský radca a profesor Bergakadémie Gustáv Faller uverejnil v roku 1868 článok „O starých prácach kladivkom a želiezkom“ vo Viedenských Baníckych a Hutníckych listoch. V tomto článku sa nadchýna krásnymi a zaujímavými ručne kresanými chodbami a dobývkami v bani Starovšechsvätých v Hodruši.

K najzaujímavejším ručne kresaným banským dielam radí profesor Faller takzvaný Thurm šút
(pre nebaníkov : šút je banícky výraz pre sypné a presypné komíny – banské diela, ktorými sa presýpala menej kvalitná –stupná- ruda z vyšších úrovní bane na nižšie, aby sa potom plnila do košov alebo huntíkov a vyvážala na povrch)

 Šút však nemusí byť len výraz pre sýp, často sú takto označené aj hlavné fáracie komíny.
 Faller píše, že Thurm šút je skrutkovicové kresané banské dielo stúpajúce na spôsob točitých schodov  z druhého obzoru na prvý obzor.  

Thurm je celkom určite staronemecká transkripcia slova, ktoré sa dnes používa v tvare „der Turm“ – po slovensky veža. Skrutkovicové strmé schodisko naozaj pripomína točité vežové schody.
Hneď, keď som na tento názov narazil, rozsvietilo sa mi niekde vzadu v tmavých kútoch pamäte varovné svetielko – ten názov som videl v nejakej mape.
Prehrabal som teda kópie máp v mojom archíve, a BINGO!!
 Našiel som!

Fallerov nákres Turm šútu

O Turm šúte som už v blogu o bansko-technických pamiatkach písal, len som ho nespojil s týmto názvom. Preto že som ako podklad použil slovenskú kópiu staršej mapy, ktorá má nemecký pôvod, a aj jej maďarskú verziu.
 V slovenskej verzii popis „Turm sýpu“ totiž chýba – ten,  kto kopíroval a prekladal nemecké či maďarské názvy do slovenčiny, pomenovanie tohto banského diela vynechal...

 Keď som si pozrel maďarskú variantu mapy bane Starovšechsvätých , našiel som na nej Turm guritó.

Na obrázku G. Fallera si všimnite, že „vežová“ polskrutkovicová chodba je nakreslená ako založená jalovinou . Postupne sa smerom nahor zužuje až do nepriechodného profilu.

Ak ste čítali moje staršie blogy, a patríte k priaznivcom banskej histórie, snáď  už „zacvaklo“ aj Vám.
Fallerove „vežové (točité) schodisko - Turmšút - je na sto percent banským dielom , v ktorom moravskí montanisti znovu objavili v stene vysekaný nápis CV1510R s kladivkom a želiezkom.

 Vo Fallerových časoch však bola horná časť tohto ojedinelého banského diela založená naukladanou jalovinou. Faller teda nemohol vedieť, že za základkou je veľmi zaujímavá banská značka, rovnako ako nemohol vedieť ani to, že Turmšút vyššie nad založenou časťou ešte zostrmuje svoj priebeh, a otáča sa na druhú stranu, takže tvorí akési e„S“íčko.

Kedy bola základka rozobratá a esíčkový „šút Turm“ vyčistený, to zatiaľ nie je známe .
Isté je len to, že to bolo po roku 1868.

V tejto súvislosti je zaujímavé, že si profesor Faller nevšimol záhadný „kresbo-nápis“ na križovatke chodieb pod Turm šútom. Možno bol v tom čase zamazaný blatom alebo sadzami od strieľania blízkej chodby.
My sme o 150 rokov neskôr išli  do Turmšútu hľadať banskomeračské značky – kríže na stenách a našli sme ich hneď niekoľko.
Záleží na tom,  ako sa viete v stiesnených priestoroch pozerať.

Tu je jeden z „maltézskych“ meračských krížikov vykresaných v stene. Jeho poloha je vyznačená vo Fallerovom nákrese mojim doplneným malým červeným krížikom

Pre lepšiu viditeľnosť v stene kresanice som meračskú značku - maltézsky krížik označi vo fotke červenými linkami

Pán profesor Faller však popisuje aj ďalšie nápisy  v kresaniciach v priľahlom banskom poli, západne od Turmšútu.
Je to s najväčšou pravdepodobnosťou  na miestach, kde vedie  od Turmšútu kresanica západného smeru, ktorá je dnes založená jalovinou - pozri hore mapu na obrázku
V blízkosti Turmšútu zakreslil pri čelbe nedokončenej – slepej kresanice ďalšie symboly kladivka a želiezka s nápisom „GLÜCK...“
Píše, že je tam aj letopočet, ktorý nie je čitateľný. Nápis je podľa Fallera na ľavej strane banského diela.
Tu je Fallerov obrázok:

Nápis bude najpravdepodobnejšie pri niektorej čelbe jednej z  kresaníc vyznačených na výreze mapy hore,  na mape označených čiernymi elipsami.

Ako šľahačku na torte poskladanej z hrstí poznatkov pán profesor Faller objasňuje, čo to cach Troch mužov (Drei Männer Zeche) je:  citujem:

„ V ďalej viac na západ ležiacom krásnom prekope „Troch mužov“ ktorý je vykresaný kladivkom a želiezkom bolo pred pár rokmi vidieť na boku banského diela v skale vysekanými líniami nakreslené ľudské postavy, ktoré predstavujú baníkov v životnej veľkosti, z toho v strede jedna figúra bola ležiaca, medzi dvomi po stranách postavami vo vzpriamenej polohe.
 Dve z vykresaných postáv  (nedávno) odpadli zo steny spolu so skalami, v ktorých boli vykresané."

Takže dnes je viditeľná už len jedna postava neďaleko od vytesaného letopočtu 1560.
Tu je Fallerov nákres zachovanej postavy a letopočtu.

.
G. Faller ďalej objasňuje: „O mieste sa hovorí povesť, že na tomto mieste sa dostali do prudkého sporu traja baníci. Spor sa rozhodli vyriešiť bitkou.
Hovorí sa,  že sa rozostavili do trojuholníka, prvý proti druhému, druhý proti tretiemu, a tretí proti prvému.
Na dohovorený signál sa v rovnakom okamihu začali biť banskými kladivami, pričom sa všetci traja prvou ranou navzájom zabili.“

Čo bolo príčinou sporu, ktorý sa skončil v tejto bani pred takmer 500 rokmi takto tragicky, už môžeme  len špekulovať.
Láska?
Peniaze?
Ktože ho už dnes vie...

Môže Vám pripadať čudné, že sa pobili kladivami, nie päsťami.
História nám však hovorí, že obyčajní ľudia v hlbokej minulosti pri bitkách často používali svoje náradie, na ktoré boli zvyknutí.
Zo Slovenska sú napríklad doložené prípady bitiek dievčat a žien, ktoré sa v poli v zúrivých sporoch dosekali náradím s ktorým dennodenne pracovali a dokonale ho ovládali.
Kosákmi.

Z takých kosákových ženských bitiek v poli museli vznikať strašné rany, ktorých následky bývali vo väčšine prípadov fatálne.
Kováči sa v minulosti tiež na "férovke" bijávali kladivami.
V týchto súvislostiach je bitka trojice mužov kladivami – puckami dosť pravdepodobná.
Nenadarmo staré príslovie hovorí, že kto čím za života zachádza, tým zo sveta schádza...
.Platí to nie len pre meče!

Pokladám za pravdepodobné, že postava zvyšnej figúry baníka v renesančnom odeve bdie v banských temnotách cachu Troch mužov dodnes.
Ak by sme sa k nej dostali, bola by to rovnaká „bomba“ – magnet na montanistických turistov, ako čerstvo zverejnené novoobjavené rozsiahle dómy s aragonitovou výzdobou v Gombaseckej jaskyni!

Dúfam, že sa raz rozobratím základky v založenej kresanici smerujúcej na západ podarí znovu preniknúť aj do týchto „zabudnutých“ priestorov, a figúru po storočí opäť osvetlí banské svetlo.

Na začiatku tohto príspevku som Vám, čitateľom týchto baníckych blogov, sľúbil jednu staronovú záhadu prastarej bane Všetkých svätých.

Slovutný banský radca a profesor Gustáv Faller píše:

"Všetko doteraz povedané  prevyšujú cenou komíniky na medziobzore Plebs.
 Tieto komíniky sú čiastočne oválneho, avšak väčšinou kruhového prierezu, a majú priemer 19, najviac však 22 palcov ( jeden rakúsky palec je 2,63 cm –, potom teda 50 -58 cm priemer pozn. K.I)   a zdajú sa byť vyrobené na prieskum polohy žiloviny v blízkosti nadložia a podložia.
Ich vnútorná valcová plocha je hladká a je teda možno odmietnuť myšlienku,  že boli vyrobené kladivkom a želiezkom.
Preto že ich prierez nie je presným kruhom, skôr pripomína vŕtanie veľkého priemeru."

Fallerov nákres ako keby vŕtaných malopriemerových dlhých komínikov na obzore Plebs

 Problémom je, že v oblasti sú LEN kresané banské diela spred roku 1628.

Žiadne prieskumné vŕtanie, mechanické ani strojové v tejto oblasti v dobe ich razenia ani do roku 1868 nepripadá do úvahy.
 Do 19. storočia v tomto revíri neboli žiadne podzemné vŕtacie stroje, z 19 storočia by existovali nejaké záznamy o vŕtaní, preto že baňa v tom storočí už stovky rokov patrila eráru.
Lenže žiadne záznamy o vŕtaní prieskumných vrtov až do 20 storočia z Hodruše nie sú známe.

 Diery priemeru do pol metra by sa dali vysekať dlhými sekáčmi.
Lenže nemohli by byť dlhšie ako siahu /2 metre.

Tieto komíniky kruhového prierezu do 50 cm sú však podľa Fallerovho popisu podstatne dlhšie. Nejaké drevené stredoveké  stroje na vŕtanie dlhých veľkopriemerových vrtov tiež s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou môžeme vylúčiť.

Som toho názoru, že z uvah môžeme vylúčiť aj otrockú prácu malých detí pri razení takýchto dielok kladivkom a želiezkom. Na to je tamojší trachyt-andezit príliš tvrdý.

Pri ohňovej metóde sa vyskytujú malé chodby kruhového prierezu, problém však je, že vždy majú priemer aspoň jeden meter a viac, a vždy boli ohňom hĺbené úpadne - zhora nadol. Nikdy nie dovrchne, teda zdola nahor, preto že spaliny by nemali kam odchádzať, a dusili by oheň.
Môžeme teda  vylúčiť aj razenie pomocou ohňa, ktoré by mohlo vysvetľovať hladké steny.

 Okrem toho by ohňové razenie spôsobovalo v tejto bani veľké komplikácie s vetraním, preto že tieto chodby sú stovku metrov pod povrchom, a viac ako kilometer od pôvodného vchodu bane Flache Putten (Starovšechsvätých – Prostrednej)

Ako teda stredovekí baníci vyhĺbili dlhé metre uklonených malopriemerových chodieb- komínikov podobných vrtom z úzkych kresaných chodieb ??

Odpoveď je jednoduchá:

To vie len svätý Mikuláš so svätým Klementkom...
Možno niektorý z nich urobil nejaký zázrak. Určite existuje racionálne vysvetlenie. Problém je v tom, že nevieme aké.

Mňa nič nenapadá – len to, že takéto banské diela v stredovekej bani jednoducho nemôžu byť.
 Lenže že v Plebs obzore také nemožné banské stredoveké diela sú.
Že by ich vykopali permoníci, na ktorých sa v dobe stredoveku, a ešte dlho po ňom nie že verilo, ale boli považovaní za bežnú súčasť baníckeho života?
.
Vážený pán profesor Faller by hádam neklamal, a nevymýšľal si "akože objavy" do váženého vedeckého časopisu, ktorý čítali najväčší banskí odborníci tej doby. Popisuje to, čo videl v roku 1867, a čo si mohli prísť prezrieť aj iní.

Takže jednu záhadu sme vyriešili, a objavila sa ďalšia, ešte záhadnejšia...
Taký je už život.

Text : Karsten Ivan 
Júl – August 2016


Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastíctvom autora. Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum. Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora. Je zakázané kopírova´t ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho za svoje vlastné dielo.