Niektoré príbehy začínajú celkom obyčajne.
Pred 20 rokmi sme sa na meračskom oddelení bane zaoberali
baňou Všetkých svätých po jej prefáraní.
Kým si človek baňu aspoň trochu nepobehá, aj pre baníka
je mapka zo začiatku len zmäťou čiar, aj v prípade, keď sú na mape jednotlivé
obzory odlíšené farbami.
V to leto sme boli na prieskume práve tohto starého
banského diela, ktoré dnes návštevníci hodrušského múzea a bane poznajú ako
Prostrednú štôlňu Všetkých Svätých v Hodruši.
Študovali sme na banskej mape z 1. československej republiky
kadiaľ sme prešli , kam až sme sa dostali.
Vedúci vytiahol ešte jeden mapový list list , malej kópie mapy tej istej bane, ale starší o nejakých 150 rokov, z roku
1824 (nakreslená meračom J.J. Gőllnerom) .
Porovnávali sme banské diela či mapy
súhlasia .
Zaujalo ma ale čudný detail - akási škvrna na severozápadnom okraji
banskej mapy.
Čo je toto? - ťukol som do mapy.
"Ále, to bude asi nejaká zaschnutá kvapka
od kávy, alebo sa tam mucha vysrala... " odtušil vedúci. Hmmmm, nepovedal som nič,
ale urobil som si v pamäti malú poznámočku.
 |
| Göllnerova mapa priestoru baní okolo Všetkých svätých z roku 1824. "mucha sa poondiala" bodkovane pri ľavom hornom rohu pri styku hraníc banských polí - červenej a modrej linke |
O pár mesiacov na to sme študovali zase nejakú mapu Všetkých
svätých, ktorú doniesli skopírovanú z vtedajšieho Štátneho Ústredného Banského
Archívu v Štiavnici.
Napodiv, na tom istom mieste na samom severozápadnom
okraji starej bane Všetkých Svätých bolo opäť niečo vyznačené. Vyzeralo to ako
pavučinka, či letokruhy rezu polienka - sústredné kruhy.
A toto je čo vyznačené?, opäť mi nedalo,
a položil som tú istú otázku.
Odpoveď bola tá istá, že sa tam asi mucha
vysrala.
Vedúci je považovaný za znalca s r.o. , ale 100% znalec starých banských diel Hodruše Emil
Kamody už bol pár mesiacov na pravde božej, a tak som tú mapovú zvláštnôstku už nemal s
kým prekonzultovať.
Vŕtalo mi to hlavou, preto že mi prišlo divné, že by sa
mucha bola "posrala" na dvoch rozdielnych mapách, medzi ktorými bol vekový
rozdiel 12 rokov - ale vždy sa to stalo na tom istom mieste.
 |
| Staršia mapa toho istého z roku 1812. Tu sa "mucha poondiala" tiež pri hranici banského poľa, trochu vľavo od stredu horného okraja fotky, |
Zaumienil som si, že to miesto preskúmam, preto že nejasný
objekt nakreslený na oboch mapách bude niečo iné, než "odkaz" nejakej muchy spred
viac ako 150 rokov.
Vybral som sa na tie miesta pri jednej z mojich vychádzok.
Že som v starom banskom teréne mi prezradili haldy a pingovisko v strmom
teréne. Použil som klasickú metódu vyhľadávania - cik-cakové križovanie strmého
terénu – takzvanú „rekognoskáciu“ .
Zrazu na mňa v teréne
vybaflo to, čo vedúci považoval za výčin hmyzu na papieri.
Jama - ba čo viac - poriadna jamisko.
Prepadlina značných
rozmerov.
Bývam v okolí starých prepadlín veľmi obozretný, preto že ak sa
neopatrnému osamelému turistovi či prieskumníkovi pri starej prepadline šmykne,
nemusí to dobre dopadnúť.
 |
| To je to miesto, kde na mape nechávajú odkaz "muchy" |
Fotoaparát som so sebou nemal, ale vedel som podľa
haldy , že som pravdepodobne našiel starú šachtu. Nie nejaký komín, ale podľa
rozmerov starú ťažobnú šachtu.
Otázka znela: -akú šachtu?
V mapách okrem nakreslenej
prepadliny nič nie je, žiadny popis.
Rozsvietilo sa mi až po pár rokoch, keď som si po večeroch
opakovane prečítal prepisovaný materiál
Inžiniera Arpáda Bergfesta - jedného z najväčších znalcov v celom revíri
Štiavnických vrchov, o starých baniach v Hodruši.
Jeho nikdy nevydané spisy sú
studnicou poznania o histórii baníctva v stredoslovenskej banskej oblasti, aj keď dnes sa mnohí snažia pretlačiť na miesto Ing. Bergfesta, ťažko sa im to podarí.
Zaujala ma Bergfestom
uvádzaná stať o sporoch Mikuláš šachty s Baňou Starovšechsvätých.
Zrazu mi zacvaklo - to čo opisuje, sedí topograficky s tou
jamou, čo je na mapách vyznačená ako fľak.
Musí to byť pozostatok starej
hodrušskej šachty Mikuláš.
 |
| Poloha pozostatku vyústenia Mikuláš šachty na južnom úpätí Vtáčnika. |
Čo píše Bergfest, a čo Mikuláš šachta v Hodruši je
Mikuláš šachta patrí do skupiny veľmi starých stredovekých
banských diel v Banskej Hodruši.
V spisoch banského súdu v Štiavnici bola v minulosti
spomínaná veľmi často, ale dnes sa v Hodruši nenájde takmer nikto, kto by
ju vedel lokalizovať.
Nemali by sme si ju mýliť s štôlňou Mikuláš, -pamiatkou UNESCO ktorá sa nachádza priamo
v historickom centre Hodruše, ani Mikuláš štôlňou v Dolných Hámroch
-Kyslej.
Väčšine laikov výrazy ako štôlňa, šachta a baňa splývajú do jedného
celku - proste "baňa".
Baníci však striktne rozdeľujú a rozlišujú šachtu –
vertikálne banské dielo, štôlňu – horizontálne banské dielo (chodbu) a baňu či
ťažiarstvo – súbor štôlní, šácht a dobývok v úradne pridelenom dobývacom
poli.
Až na niektoré výnimky sú o šachte Mikuláš – Nicolaus
schacht - známe zmienky len
zo zachovaných písomností. Na banských mapách ju
dnes sotva nájdeme označenú menom, podľa
vedomosti autora nie sú
k dispozícii žiadne banské mapy banských diel tejto starej bane. (poznámka autora – nemýliť si prosím Hodrušskú
šachtu Mikuláš ani s Belianskou Mikuláš šachtou, ktorá je podstatne
mladšia)
Ako však uvedieme neskôr , ťažiarstvo Mikuláš šachty vlastne zaniklo
skôr, ako sa prax kreslenia banských máp vôbec v Uhorsku rozšírila, preto v neskoršej dobe potom nebolo potrebné bane Hodrušskej Mikuláš šachty mapovať
ani zakresľovať do novších máp.
Vysvetlenie prečo tomu tak je, je vcelku prozaické: Napriek
tomu že v najstarších dobách bola Mikuláš šachta samostatnou baňou a mala
vytýčené vlastné dobývacie polia, zrejme sa časom jej rudné zásoby vyčerpali, a banský závod šachty
Mikuláš sa dostal do problémov .
Nakoniec bolo toto ťažiarstvo podľa všetkých indícii pohltené
silnejším susedom s ktorým bola
takmer neustále rozhádaná a v písomnostiach sa prestala objavovať pod
menom Mikuláš šachta.
Historické udalosti
vygumovali históriu Mikuláš šachty.
Tou susednou baňou, ktorá mala trochu viac šťastia na zásoby
strieborno zlatej rudy, a túto príležitosť
patrične využila na pohltenie suseda, bola totiž baňa Allerheiligen –
Hodrušanom a dnes už aj turistom známa Baňa Všetkých svätých.
K tomu, že baňa a šachta Mikuláš zapadla prachom
histórie určite prispel historický vývoj v blízkej Štiavnici.
Prapôvodný banský archív kráľovského banského mesta
totiž v roku 1443 zhorel pri veľkom požiari celého mesta, a
v ňom sa zmenili na dym a popol stovky, možno tisíce cenných listín,
ktoré by nám dnes odpovedali na otázky mnohých
súvislostí a nejasností, stratených v temnotách času.
Keď Jágerský biskup Šimon Rozgonyi (z Rozhanoviec) a Levický hradný pán Ladislav Sárasi (zo
Šároviec) v roku 1442 so svojimi vojskami vpadol do miest Pukanca a Štiavnice s úmyslom
strestať ich vypálením za bojový výpad
Štiavničanov s Hodrušanmi proti opátstvu v Hronskom Beňadiku počas bojov o následníctvo
trónu, asi by si sotvakto bol pomyslel, že taký útok vymaže podstatnú časť
vedomostí o počiatkoch a najstaršej histórii baníctva stredoslovenskej banskej
oblasti.
Keď archiválie strávi plameň, na väčšinu z toho,
čo kedysi popisovali, sa rýchlo v zlých časoch zabudne.
Časť dokumentov ohľadom štiavnických baní a banských
miest sa možno ešte nejakú dobu zachovala vo vtedajšom archíve v (Banskej) Bystrici, lenže aj Bystrica v roku 1500 komplet ľahla
popolom.
Väčšina z toho,
čo o baníctve pred rokom 1500 vieme, je pracne poskladané z útržkov
zápisov ktoré oheň nezničil a zachovalo sa v iných, šťastnejších
archívoch.
Veľmi cenný zoznam starých banských diel "v zemi
baníkov" vypracoval všestranne nadaný polyhistor Mathias Bel z Očovej
– označovaný spolu s Mikovínym za „Ozdoby Uhorska“ .
V kapitole
Hontianska župa vo svojich Notíciách z roku 1717 nám Bel podáva zoznam známych
baní v jednotlivých oblastiach štiavnických vrchov.
Na rozdiel od mnohých
iných autorov ich aj do istej miery lokalizoval v teréne a podľa
vtedajších orientačných bodov - dolín, jarkov, významných stromov či domov.
Lenže stromy časom uschnú a zhnijú, domy sa rozpadnú, zhoria alebo inak zaniknú, prípadne ich
zbúrajú a prestavajú. Orientačné body sa stratia.
Od Mateja Bela tento
zoznam doslovne poodpisovali neskorší historici baníctva Czeh, Lipold a iní neskôr známi znalci.
Keďže ich diela sa vydávali
v opakovaných vydaniach vo viacerých jazykoch, časom sa začalo aj v odborných kruhoch veriť, že tento zoznam je ich dielom. Starú Belu! – teda skôr starého
Bela! Zoznamy starých baní spracoval
Matej Bel, nie jeho neskorší nasledovníci.
Kvôli zhorenému archívu Štiavnickému aj Bystrickému sa však ani Matej Bel nedostal
v zozname banských diel v čase hlbšie, než po začiatok 16. storočia.
Spory o rudu
Šachta Mikuláš v historickom kontexte doplatila aj na svoju polohu. Jej hlavné
fáracia dielo - šachta- bolo zahĺbené tesne pri hranici dobývacieho poľa neskoršej bane Všetkých svätých - pri
jeho severozápadnom okraji.
Od
najmenej cca. 13 - 14. Storočia už bolo starým baníkom známe , že pod kótou Kamenčok a Vtáčnik sa nachádzajú
hneď pod povrchom rudné žilníky plné striebra.
Oprávnene /z analógii vývoja
baníctva) môžeme predpokladať, že baňa Všetkých svätých je staršia, preto že
najvýhodnejšie pozície pri otváraní panenských rudných žíl sú na dne
doliny.
Aby situácia pri rozmotávaní zachlpeného klbka historických
zmienok o baníctve v Hodruši bola čo najkomplikovanejšia, treba si uvedomiť, že
dnešná baňa Všetkých svätých v minulosti pozostávala z najmenej 8
pôvodne samostatných ťažiarstiev, ktorých mená sa k tomu všetkému časom
menili podľa toho, ako sa zjednocovali, nakupovali a predávali ich podiely:
- Klingsputten
=Neuradschacht = Prostredná štolňa
- Busenloch
dedičná štolňa= neskor tiež Altrád dedičná= malá dedičná štôlňa v komplexe Všechsvätých
- Altrád
šachta = Lill šachta
- Mikuláš šachta
- Handel
Hodritsch ťažiarstvo
- Feisstritz
ťažiarstvo
- Kleingappel
ťažiarstvo
- Katharina, Hauerle, Schutzwand a viaceré
ďalšie malé ťažiarstva ( napríklad Alte Leeg, Steinerschut, Kegelplatz, Rauchfang,
Langen Stempel, Breite Zeche, Wasserbrucher, Gewöldigung a.i.) - to všetko
sú dnes mená jednotlivých dobývok v zjednotenom banskom podniku, známom
dnes pod menom Baňa Starovšechsvätých v Hodruši, ale v stredoveku to boli samostatné ťažiarske bane vlastnené rôznymi ťažiarstvami
Je zaujímavé, že okrem Mikuláš
šachty, ktorá mala vlastné fáracie dielo, sa všetky ostatné vyššie uvedené
ťažiarstva museli spolu deliť o dve hlavné fáracie diela, ktoré spolu
používali:
Hornú a Prostrednú štôlňu bane Všetkých svätých.
Ak ich
spoločne používali, museli sa deliť aj o náklady na ich údržbu, vetranie
a odvodňovanie spoločných priestorov bane.
Ako si na historickom príklade ukážeme, vlastne jedinou možnou cestou
udržania ťažby bolo zjednocovanie drobných ťažiarstiev do spoločných
„podnikov“.
V ďalšom texte sa zameriame len na ťažiarstva Altrád
a Mikuláš , preto že ich spory
o hranice dobývacích polí nám dajú predstavu o tom, ako tvrdo sa bojovalo
o každý kus rudy striebra a zlata ukryté v podzemí.
Ťažiarstvo Altrad (teda Staré (vodné) koleso) sa rozprestieralo v dnešnej západnej a západo-
severozápadnej časti žilníku Všetkých Svätých.
Ťažiarstvo Mikuláš šachty bolo prevažne v Severnej až
severo-severo-západnej časti toho istého žilníka.
Šachta Mikuláš má hlavné fáracie dielo -šachtu s ústím v nadmorskej výške 570 metrov nad morom, zatiaľ čo Altrád baňa má hlavné
fáracie dielo - šachtu Fáraciu dnes zvanú
Lill – vo výške 465 metrov, k tomu aj dvojicu fáracích prekopov.
To všetko spolu znamená, že baňa Altrád je zrejme staršia , preto že si
zaregistrovala banské pole nižšie v
doline, čo je jedinečný náskok .
Kto má šachtu či štôlňu v banskom
poli vyústenú nižšie, má obrovskú
výhodu: do priestoru ložiska rúd sa dostane rýchlejšie, má viacej zásob rudy a skôr dosiahne zisk,
preto že voda z jeho hornej časti ložiska - nadložia - samospádom vytečie cez štôlne na povrch.
Keď máte
v horskom teréne dobývacie pole pri
dne doliny , máte zásoby rudy ako nad sebou, tak aj pod sebou. S tými
zásobami ktoré sú pod dnom doliny, ktorou preteká potok, je trochu problém – všetky
trhliny v horninách sú plné nazbieranej vody, ktorá sa stále dopĺňa
puklinkami v skalách od vody potoka na dne doliny.
Tento problém treba
riešiť nákladným čerpaním.
Vyššie položená šachta (Mikuláš) musela vynaložiť nepomerne vyššie náklady na hĺbenie banských
diel , kým dosiahla v tom istom ložisku porovnateľnú hĺbku ako Altrád.
Väčšinou
vyššie položené dobývacie pole nemá štartovaciu výhodu ľahkoprístupných rúd nad
sebou, má však zase na druhej strane výhodu v odvodňovaní.
Nižšie položené bane
(včítane tých konkurenčných) všetku vodu ,ktorú by inak vyššie bane museli
čerpať, jednoducho samospádom "vypustia" zo skalného masívu pri
razení chodieb.
Jeden z najväčších znalcov pomerov baníctva
v Štiavnických horách Ing. Arpád
Bergfest obsiahlo popisuje ako boli
v 16. storočí ťažiarstva Mikuláš šachty a Altrád šachty vo „vojnovom
stave“
Keďže bane v tejto časti revíru boli činné možno už od
13 storočia , v 16.storočí v žilníku Všetkých svätých už obe
konkurenčné ťažiarstva vyberali len
slabšie rudy, to najbohatšie a najlepšie nehlboko pod povrchom už bolo dávno
vyrúbané a vytavené v početných hutách v Banskej Hodruši.
Zostatkové slabšie rudy sa teda vyberali cca 100 metrov
od dna doliny nahor, a 100 metrov od dna doliny nadol , až pod úroveň
dnešnej Hodrušskej dedičnej štolne. Tu však bol už spomenutý problém
s vodou, preto že od cca. 14 storočia razená Hodrušská dedičná štolňa ešte
v 15 storočí nebola vyrazená až pod žilník Všetkých svätých.
Do dobývok
Neuradschacht sa dedičná štôlňa prerazila až v roku 1566.
Ako sa ukazovalo
v priebehu postupu storočí, čím viac na sever, tým bola ruda
v žilníku (roj, zhluk viacerých menších žíl) slabšia. Podľa píng a odvalov
mnohých menších štôlní sa ruda ťahala skôr smerom na severozápad od šachty
Mikuláš, ale do masívu vrchu Vtáčnika veľmi hlboko nešla.
Ťažiarstvo Mikuláš
preto potrebovalo ísť do hĺbky, alebo na juh.
V hĺbke pod poľom Mikuláš
šachty smerom na juh však už bolo ťažiarstvo Altrád .
Altrád ťažiarstvo zase
nemohlo ísť na juh, lebo tam bol povrch
dna doliny, smerom nadol malo problémy s vodou, a tak muselo smerovať na
severozápad a nahor.
Lenže tá časť rudy podľa odvekého a písaného banského práva patrila
zase Mikuláš šachte.
Jednoducho povedané,
prírodné podmienky nasmerovali obe
ťažiarstva Altrád a Mikuláš proti sebe.
Raz, ešte v 15 storočí ťažiari z Altrád šachty
vyťažili z poľa šachty Mikuláš rudu v hodnote 600 zlatých.
Bergfest vo svojich rukopisoch píše:
„ Keď Mikuláš šachta už vyťažila najvrchnejšie čiastky žily,
a Altrád šachta pre vodu už nemohla pokračovať v práci hlbšie ,
prinútená bola Mikuláš šachta nadol a Altrád šachta smerom nahor
postupovať s dobývaním a tak sa
stále približovali k sebe.
A preto že nemali máp , myslela si každá
stránka, že pracuje na svojom poli a protivníka držala za zlodeja
(rudy). Altrád šachta pre toto (zlodejstvo) zasypala
jalovinou jednu šachticu ťažiarstva Mikuláš šachty.
Spor sa vyriešil banským
súdom v roku1536 priaznivo pre Altrád šachtu. Po tomto bol pokoj medzi ťažiarstvami asi 20
rokov."
Vlastníkom ťažiarstva Mikuláš bol Pavol Rubigall,
Altrád
šachtu vlastnil Hieronymus Saly, obaja súčasníci boli štiavnickí waldburgeri a
mešťanostovia, a obaja sa neskôr v dielach Jozefa Horáka dostali aj do literárnej klasiky Sloveských románov.
Prvý písomný záznam
o vymeraní hraníc banských polí
banským kompasom je z Hodruše
Bergfest ďalej píše:
"Dňa 26. Júna 1552
urobili obe ťažiarstvá písomnú dohodu, že si budú navzájom pomáhať, hranice
budú rešpektovať a priateľsky sa budú chovať pri všetkom.
V roku 1554 ale
vnikli baníci Mikuláš šachty do poľa Altrád šachty vydobytím žily v dĺžke cca 4 metre (2 siahy). Keď boli
na to upozornení, nedovolili urobiť nutné banské meračské práce na vytýčenie
hranice (polí) cez svoje dobývky."
Salyovská Altrád šachta zažalovala protivníka -
Rubigallovskú Mikuláš šachtu opäť na Banskom súde.
Dňa 18.1. 1555 bol
tento spor riešený na banskom súde za prítomnosti zástupcov 6 banských miest,
jednalo sa teda o veľký a vážny právny spor.
Rozsudok znel opäť v neprospech Mikuláš
šachty.
Bergfest opäť píše:
Dňa 12.III. 1555 bola
medzi obomi baňami v podzemí
vymeraná hranica.
Pri tomto meraní banských diel bol použitý banský kompas, a toto je vôbec prvá
písomná zmienka o použití banskomeračského kompasu v baniach
Štiavnických vrchov, aj na území Slovenska.
Pre úplnosť údajov musíme dodať, že dnes je už známa staršia zmienka o použití banského kompasu pri vymeriavaní banských diel zo Španej Doliny z roku 1535, teda o dvadsať rokov skôr. Možno hovoriť maximálne o prvom zázname použitia kompasu v Štiavnických vrchoch.
Okrem kompasu bol možno už vtedy použitý
aj banský závesný uhlomer s olovnicou a takzvaný "šíncojg" čo je
zvláštna bansko-meračská reťaz s článkami presne stanovenej dĺžky - predchodca dnešných meračských
kovových pásiem s minimálnou rozťažnosťou.
Týmto jednoduchým súborom nástrojov sa dajú banské diela a
jaskyne merať dodnes, aj bez zložitých a citlivých elektronických a optických prístrojov.
Je však pravdepodobné, že na zameranie hraníc banského poľa bol použitý univerzálny banský kompas, ktorý bol
síce ešte príložníkového typu, ale mohol mať integrovaný aj sklonomer, dokonca aj olovnicu
Dobre si ho prezrite, pochádza z približne rovnakej doby ako spory o rudu v Hodruši
 |
| Veľmi pekný banský kompas z kráľovských zbierok prístrojov v Drážďanoch. Pochádza z 80tich rokov 16 storočia, teda okolo 1580. Vôbec sa nepodobá dnešným banským kompasom, ale je vybavený ukazovateľom uhlov smeru, dokonca aj sklonomerným uhlomerom . Čerešničkou na tortičke je pidiolovnička pri zvislom hriadeli. Ak vám nie je jasné, ako tento banský kompas fungoval, napíšte mi do komentára, a ja to dodatočne vysvetlím, preto že nechcem príspevok naťahovať odbočkami. Foto z Wikimedie, viď odkaz v Zdrojoch |
Banský meračský kompas bol zásadne vylepšený až o sto
rokov neskôr v prvej polovici 17. storočia (1632) českým montánnym všeumelcom
Baltazárom Rösslerom, ktorý vybavil príložníkový kompas kardanovým závesom ktorý ho držal aj pri úklonných banských dielach vo vodorovnej polohe, vybavený aj s úchytmi - háčikmi na meračskú šnúru, a sklonomerný uhlomer s olovnicou sa stal už oddeleným prístrojom.
Baltazár Rössler sa ako evanjelik pri náboženskom prenasledovaní počas 30 ročnej vojny musel uchýliť
do nemeckých banských miest. Hoci sa narodil a žil v Čechách,
vypracoval sa až v Nemecku a preto je Nemcami považovaný za Nemca . Dá sa povedať, že Rőssler dosahoval, pokiaľ sa úrovne vedomostí o baníctve a hutníctve týka, úroveň Georga Agricolu, len za sebou nezanechal také písomné diela.
 |
| Nákres Rősslerovho vylepšenia banského kompasu s šnúrovým a kardanovým závesom je druhý zľava v hornej rade. Tento sa už dnešným kompasom do bane podobá veľmi. Ostatné kruhy sú rôzne delenia stupníc merania smerov. Dodnes sa banské kompasy používa stupňová aj grádová stupnica - obe paralelne. Ružica je teda rozdelená buď na 360 dielikov, alebo 400 dielikov |
Rösslerova konštrukcia závesného kompasu sa prakticky nezmenená v podzemí používa ako lacná a pomerne presná alternatíva digitálnych prístrojov dodnes , teda viac ako 380 rokov.
 |
| Takáto zostava jednoduchých mechanických zariadení stačí každému, aj nevyškolenému meračovi bez patričného vzdelania v odbore bohato na základné pomeranie bane alebo jaskyne. |
Ako to celé súdne
sporenie v Hodruši vlastne dopadlo?
Handel Hodritsch (dedičná) štôlňa sa 60 hĺbkových metrov pod Prostrednou štôlňou prerazila do
tzv. „hlbokých“ vodou zaplavených dobývok Neuradschachtu v roku 1566.
Všetka voda spod dna doliny
postupne dedičnou štôlňou vytiekla, a baňa Všetkých svätých je od tých dôb prakticky suchá od povrchu až po 5.obzor – teda dnešnú Hodrušskú dedičnú štôlňu. Aj úroveň až po 14 hodrušský obzor ( 12ty štiavnický - Voznickú dedičnú) je už takmer bez vody.
Prerážka Hodrušskej dedičnej štôlne (Handel Hodritsch) do
vtedy zatopených Neuradschachtovných dobývok je dnes 2100 metrov od jej vyústenia na povrch
a v celej dĺžke, až pod dnešnú Baňu všetkých Svätých bola vyrazená
len kresaním kladivkom a želiezkom.
1300 metrov pod Leuthaus šachtu a smerom
na Finsterortské bane však bolo od Hodrušskej dedičnej štôlne vyrazených už do roku 1494, teda v čase, keď Kolumbus ešte ani nestačil doručiť správu o tom, že objavil domnelú "Indiu".
Zvyšných 800 metrov bolo smerom pod baňu Všechsvätých razených
(s prestávkami kvôli baníckym vzburám a nepokojom) ešte 71 rokov .
To je
priemerne 11 metrov za rok,
v skutočnosti však kvôli
neželaným „prestávkam“ to mohlo byť priemerne 15 – 16 metrov za rok. Dnes sa v 1280 tich metroch starej dedičnej štôlne Handel Hodritsch napája na jej úroveň „Nová“
Hodrušská dedičná štôlňa cisára Františka z 18. storočia.
Zlé časy a zánik ťažiarstva Mikuláš šachty
Ťažiarstvu Altrád sa v roku 1555 už darilo zle,
a nakoniec 9.januára 1571 zaniklo -spojením sa s ťažiarstvami Handel
Hodritsch, Busenloch, Neuradschacht a Brenner šachtovným ťažiarstvom .
Spojená baňa bola nazvaná
Alt Allerheilige – Starovšechsvätých, a od 9.Januára 1571 patrila
pod zjednotené ťažiarstvo Brenner.
Čo sa
stalo s ťažiarstvom Mikuláš šachty sa síce v dochovaných zápisoch banského súdu jednoznačne neuvádza, ale zrejme sa tiež stalo súčasťou mocného ťažiarstva Brenner, ktoré
bolo v tej dobe najväčším a najbohatším banským podnikom v Štiavnických vrchoch
.
Do zápisu Banského súdu
o založení ťažiarstva Brenner sa
ako svedkovia podpísali aj kráľovskí komisári Jakub Gienger, David Hag
a Ulrich Dreiling, bola to teda vtedy veľmi významná udalosť.
Spoluvlastníkmi Ťažiarstva Brenner (ktoré vlastnilo prakticky všetky najbohatšie
bane v revíri V Hodruši,
Belej, Štiavnici, Piargu ) založeného roku 1571 a skrachovaného roku 1640
boli bohatí ťažiari Schall , Rössel, Rubigall ,
a samozrejme Ján Brenner.
Ale v tej dobe si už na najlepšie súkromné bane dlhšie brúsil zuby
postupne mocnejúci Kráľovský banský erár, ktorý kupuje ešte v roku 1578 prvú z hodrušských taviacich hút od Dóczyovcov. (O miestach, kde ležali Hodrušské
strieborné huty, ktorých bolo viac ako v Štiavnici, napíšem v inom spise)
Nakoniec sa eráru podarilo - až na malé výnimky- skúpiť všetky najlepšie bane a celkovo
ovládnuť baníctvo v Štiavnických vrchoch. Urobili to klasickým spôsobom -cez štátne pôžičky peňazí
ktoré súkromné ťažiarstva často nevládali splácať a štát následne ich
majetky získal do svojho vlastníctva – dalo by sa povedať, že na slabšie
podniky uvalili v zlých časoch "štátne exekúcie".
To je však už iný príbeh.
Vráťme sa ešte na moment k Mikuláš šachte.
Pri ústí
na povrch má dnes stredne hlboká pinga priemer cca. 10 metrov, je už ale zasypaná do hĺbky nejakých 10 metrov od úrovne ohlbne . Zásyp z veľkej miery pochádza z 20 storočia, keď sa tesne pri hornom okraji lievika budovala lesná cesta okolo Vtáčnika, a materiál do nej natlačili buldozéry.
Smerom na juh je v stene šachtovnej pingy rozoznateľná
krátka štôlnička, ktorou sa zrejme vypúšťala čerpaná voda zo šachty počas jej
hĺbenia a prevádzky, až kým nebola prepojená banskými dielami s Altrád šachtovnými dielami .
Zvislá šachta je zarazená v podloží žíl, ktoré dobývala vo
svojom poli, teda na východ od nich, na samom kraji svojho dobývacieho poľa.
To jest hranice, kvôli ktorej sa dostala do dôležitého zápisu v banskom
archíve, ktorý sa nám dochoval.
V dnešnej dobe
teda táto „jama v lese“- ústie šachty Mikuláš predstavuje okrem listiny, kde je to zapísané, jedinú hmatateľnú nehnuteľnú pamiatku
na dôležitý míľnik banského meračstva u nás - prvé zaznamenané použitie banského kompasu
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
K.Ivan, máj 2017 –
september 2019
Vyššie uvedený text je autorským dielom a duševným vlastníctvom autora.
Je možné ho citovať a používať ako podklad na ďalší výskum.
Nie je možné kopírovať ho alebo zverejniť v tlačovej forme bez predchádzajúceho požiadania a písomného súhlasu autora.
Je zakázané kopírovať ho bez uvedenia autorstva alebo vydávať ho prípadne pozmenené ako svoje vlastné dielo.
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Použitá literatúra
a pramene:
Ing Arpád Bergfest: Hodruša , kópia nevydaného diela
Fotokópie Máp bane Starovšechsvätých - z archívov
autora
Martin Beneš, Petr Pauliš : Z historie hornického
kompasu, Časopis Minerál , ročník XIX, číslo 3/2011
