Železná minulosť Hodruše Hámrov - revidovaná doplnená verzia

V súvislosti s históriou obce Hodruša –Hámre sa už stáročia hovorí prakticky len v súvislosti s dobývaním a spracovaním rúd zlata a striebra.

V lesku (a biede) oboch drahých kovov sa v histórii akosi  stratili zmienky o spracovaní  železa a iných kovov v našej doline. Možno je to tým, že ostatných päťsto rokov písali dejiny zlato -strieborné bane a neskôr chýrna „Továreň na výrobu strieborného riadu“ – Sandrik

Paradoxne, v susednej Vyhnianskej doline sa  z povedomia ľudí a mnohokrát aj zmienok odbornej verejnosti nenápadne vytratili vedomosti o dobývaní a spracovaní zlatostrieborných rúd, a za posledných dvesto rokov sa hovorí o „železných“ Vyhniach. 

Je to tak zrejme kvôli starým názvom:  Isenpach =Eisenbach (Železný potok), aj dnešnému menu obce Vyhne – veď kto už kedy počul o tom, aby sa v kováčskej vyhni spracovávalo niečo iné ako železo ?!

O svoj kus  slávy a histórie Vyhieň železných sa zaslúžila chýrečná, viac ako dvestoročná činnosť Kachellmannovskej zlievárne a strojárne.

Novšia história zatláča tú staršiu postupne do pozadia, až sa nakoniec dávne fakty postupne stanú len legendou. Napriek tomu, ak sa podrobnejšie ponoríme do historických podkladov, mnohokrát zistíme, že nie všetko bolo a udialo sa tak, ako by to na prvý  a jednoduchý  pohľad vyzeralo .

 Vo Vyhniach sa stovky rokov ťažilo a spracovávalo okrem železa aj zlatostriebro, a naopak – v Hodruši-Hámroch sa okrem striebra a zlata stovky rokov ťažilo a tavilo aj železo.

Po krátkom prebehnutí do vedľajšej Vyhnianskej železnej doliny sa teraz vrátime do Hodrušskej doliny, a ukážeme si, že nie všetok  kov, ktorý sa tu ťažil a tavil, niesol chemickú značku Ag. a Au.

Na satelitnej snímke sú zachytené polohy ložiskových výskytov kvalitnej magnetit-hematitovej rudy v katastri obce Hodruša Hámre. Na všetkých týchto ložiskách prebehla niekoľkostoročná povrchová a j podzemná ťažba. Na niektorých ložiskách (Včelín, Straka, Trenč, Kerlíng) v značnom rozsahu

Prečo sa Hodruša volá Hodrušou, nikto nevie uspokojivo vysvetliť.

Ľudská pamäť jednotlicov je síce krátka, ale pamäť ľudstva ako celku pretrváva tisícročia.

Možno je koreň názvu Hodruše ešte predslovanského – germánskeho alebo keltského – pôvodu. V každom prípade je zaujímavé povšimnúť si, že všade, kde sa Hodruša , Hodruška ako názov vyskytuje, nájdeme bane na železnú rudu. Na druhej strane, nemôžeme vylúčiť že sa nám tu zaplietla príčina s následkom. Možno vysťahovalci z Hodruše zakladali ďalšie Hodruše a Hodrušky  po Uhorsku.

Prinajmenšom osada  Hodruša medzi Bocou a Malužinou bola založená vysťahovalcami - železnými baníkmi a hutníkmi z pôvodnej Hodruše zo Štiavnických vrchov.

Naproti uvedenému slovný koreň pôvodného názvu spodnej časti obce Hodruša – Hámre  - Dolné Hámre je jasný: Hammer, Hämmern z nemeckého názvu pre veľké kovacie kladivo, poháňané väčšinou vodným kolesom. (Á propos,  obyčajné  domáce kladivo sa v doline volá dodnes starým názvom : hámrik.)

Od 16 storočia sa veľmi zriedkavo slovo hámor používalo tiež pre drviarne rudy na vodný pohon – stupy, názov Dolné Hámre je však oveľa starší – prvá písomná zmienka o obci je ešte z roku 1351. Názov hámor v sebe už veľmi skoro začal zahŕňať celú hutnícko – kováčsku prevádzku V 18. a 19 storočí sa význam slova hámor  alebo hámre spája v názvoch obcí Slovenska takmer výlučne so železiarskou výrobou kovaného tovaru, s výnimkou  Medeného hámra v Banskej Bystrici.

Umiestnenie kovacích hámrov v priestore Dolných Hámrov je až prekvapujúco logické – zatiaľ čo ktorékoľvek iné hámre na Slovensku poháňané vodou museli byť po väčšinu zimy kvôli namŕzaniu vody na pohonné koleso počas mrazov odstavené, hámre v Dolných Hámroch zásobovalo relatívne teplou  4 ^oC a teda nemrznúcou vodou veľké prírodné jazero nad osadou.

Rozprestieralo sa od dnešného Muráňa – Hámorského cintorína -  až po  dnešný Sandrik, a zadržiavalo niekoľko miliónov m³ vôd Hodrušského potoka, bolo pomerne hlboké – pravdepodobne okolo 30 – 40 metrov. Ako je známe, sladká voda už v hĺbke 10 m nikdy nezamŕza, preto že sladká voda dosahuje minimálny možný objem práve pri teplote 4^oC. Táto teplota zostáva konštantná od 10 m až do veľkých hĺbok  

A tak kým v tuhých zimách inde na Slovensku vodou poháňané vyhne a kladivá museli stáť, tunajšie veselo búchali.

  

V literatúre sa síce spomína, že v Dolných Hámroch existovali železné hámre, ale dnes už takmer zanikli zmienky o tom, kde  a ako sa železo v Hodrušsko – Hámorskej doline získavalo.

Na výrobu železa sú potrebné 2 hlavné suroviny : železná ruda  a palivo. V staroveku a stredoveku bolo palivom výlučne drevné uhlie, na ktoré poskytovali surovinu miestne rozsiahle bukovo dubové lesy . Neskôr, po zlepšení technologických postupov tavby železných rúd vo vysokých peciach sa k základným surovinám pridružila  aj tretia  surovina vápenec – ako troskotvorná prísada.

Najlepšou , a zároveň najvzácnejšou rudou železa je magnetit, ďalej hematit a potom je tu menej kvalitný limonit, ktorý je produktom zvetrávania oboch predchádzajúcich druhov rúd.

Na fakt, že práve magnetitovo – hematitové rudy spolu s limonitom sa pomerne hojne vyskytujú aj v Hodrušsko – Hámorskej doline, a tieto rudy boli predmetom intenzívnej ťažby a spracovania, sa dnes už aj v odbornej literatúre takmer úplne zabudlo.

 Keď sa však poriadne zahĺbime do archívnych podkladov, a tieto údaje porovnáme so skutočnosťami, zistenými v miestnom teréne, všetko zrazu začne do seba krásne zapadať.

Na starých banských mapách nájdeme 2 lokality označené ako „Stará železná baňa – Régi Vaskóbánya alebo Alt Eisenbergwerck“ 

Výrez z mapy Mathiasa Zipsera (Mikovínyho súčasník) z roku 1747 zachytávajúci Jalšovské (Erlengrundské) staré železné bane, dnes označované ako Čelín západ

Jednou z nich je sústava rozsiahlych povrchových dobývok  Včelín (tiež Čelín) západ a Včelín juh pri okraji katastra Dolné Hámre .

Druhou lokalitou je  Juhovýchodný výbežok Kerlinského hrebeňa – tzv. Trenč nad Banskou Hodrušou. Treťou , veľmi významnou lokalitou dobývania a zrejme aj spracovania železných rúd je celý priestor Malého a Veľkého Kerlingu ktorého súčasťou je  v stredoveku zaniknutá banícka osada Kerling (Karlík) medzi Jalšovou dolinou (Erleingrund) a historickým centrom Banskej Hodruše .

Iný výrez z tej istej mapy 1747 železné bane pod Kerlingom

Tu všade sa podľa autorových terénnych výskumov  nachádzali a ešte nachádzajú kvalitné, ľahkotaviteľné a pritom bohaté železné rudy  - napríklad magnetit  obsahuje vyše 50 % železa.

Ďalšou známou lokalitou ťažby železa je magnetitové ložiskoŽelezná hora neďaleko lokality Do Vápna juhozápadne od  Kopaníc . Časť Kopaníc dnes označovaná ako Dômky, sa v minulosti označovala ako Železiarske dômky  

Snímok z ortofotomapy Google Maps s označením lokalít Železná Hora a Do Vápna pri Kopaniciach- Dedine

Dobývanie  a spracovanie železa v okolí Hodrušskej doliny pritom neprebiehalo len v nejakom  obmedzenom rozsahu – dnes viditeľná vyrúbaná najvýraznejšia časť skarnového ložiska Včelín západ je tvorená „zárezom“ vo svahu rozmeru 150 x 40  m priemernej hĺbky 15 m. To predstavuje vyťaženie 300 000 ton horniny, ak uvažujeme mocnosť samotnej magnetitovo- hematitovej polohy 5 až 10 m, tak samotnej rudy mohlo byť len z tejto (malej)  časti ložiska teda vyťažené 30 000 ton rudy.

Pri  uvažovanej skromnej výťažnosti 10% čistého kovu je to 3 000 ton získaného železa len z tejto časti dobývky . V skutočnosti však výťažnosť určite prekračovala 10%, dosahovala možno až 30%

Rádovo môžeme v našej doline teda reálne počítať  s vydobytím a spracovaním desiatok tisícov ton čistého surového železa v priestore Hodruše a Hámrov.

Ako teda výroba surového železa prebiehala?

Technológiu výroby dreveného uhlia ponecháme bokom, je dostatočne známa a podrobne spracovaná. Je pravdepodobné, že uhliarstvo sa vyvíjalo najprv spoločne s hutníctvom, časom sa oddelilo na samostatnú profesiu, ktorá na Slovensku zamestnávala desaťtisíce ľudí

Po vyťažení sa ruda  rozbíjala a triedila, to bola práca žien, detí a starcov. Od neďalekého Hrona boli dovážané vhodné horninové okruhliaky a plochšie kamene vyberané z koryta. Tie slúžili ako prostriedky na rozbíjanie rudy. Plochšie kamene ako podložky – „nákovy“ okrúhlejšie kamene ako „kladivá“ ktorými sa udieralo na kusy rudy umiestnené na podložke kým kúsky neboli prijateľnej veľkosti. Čisté kúsky magnetit-hematitu sa z drviny vyberali, ostatné kúsky prerastené s jalovinou sa ešte ďalej rozbíjali a znovu triedili. Odpad jaloviny sa vysýpal v blízostí triediarní.

Napríklad v okolí niekdajšej starej železiarskej osady Karlík – Kerling sú v lesoch rozsiahle plochy drobných kamienkov – odpadu z triedenia železnej rudy.

Vytriedená najkvalitnejšia ruda sa zhromažďovala v košíkoch alebo kôpkach v blízkosti pecí, spolu s dreveným uhlím.

Piecky na výrobu železa sa robili v strmších hlinitých svahoch. Vykopala sa šachtica piecky  kolmo nadol, zo strany svahu sa prepojila tunelíkom , z ktorého sa na konci procesu po vylomení otvoru nakoniec vybrala železná „huba“ Železná piecka sa zvnútra vymazala mastným ílom a nechala sa vyschnúť, neskôr sa dosušila zapálením suchého raždia. Vopred sa z hliny  vymodelovali a vypálili nákončia fúkacích mechov, ktoré sa zapracovali do piecky 

Schéma tavby železných rúd v svahových pieckach od staroveku až do konca stredoveku. Zdroj: Internet

Potom  do piecky vhodili hutníci žeravé uhlie, doplnila sa až po vrch ďalším dreveným uhlím a začalo sa dúchanie vzduchu  mechom.  Keď sa celý obsah uhlia v piecke rozžeravil, začalo sa striedavé  dávkovanie drobnej železnej rudy a uhlia vo vrstvách. Za stáleho dúchania sa pokračovalo v dávkovaní rudy a uhlia do piecky počas niekoľkých hodín.

 Dvojica zemných svahových železných pecí pri pokusnej tavbe železnej rudy na Morave. Foto Igor Staník 
 

Po niekoľkých hodinách dúchania a dosýpania surovín sa nakoniec uzavretý  tunelovitý predok pece vylomil, a zvnútra pece sa vybrala poloroztavená železná huba, ktorá sa hneď zahorúca vykovala z časti trosky na železný polotovar – kusy tyčoviny, pásoviny,železné „hrivny“

Vylamovanie predku pece pri dokončení tavby vpravo sú hlinené výfučne-nákončia mechov Foto Igor Staník 

Vyňatie žeravej železnej huby z piecky Foto Igor Staník 

 

Celý proces prípravy piecok, sušenia,  tavby  sa robil sériovo, čiže niekoľko železiarov malo na starosti práce na celej batérii železných piecok, a produkovali železnú hubu dennodenne.
Zároveň sa piecky po tavbe čistili, opravovali, chystali sa nové v nekončiacom cykle.

V priebehu stáročí boli pece ešte vylepšené povrchovou „nadstavbou“ komínovitého sopúcha, ktoré zväčšili kapacity a výnosy pecí. Tieto typy pecí sa časom začali nazývať „slovanskými“, a  slovanské pece boli až do 18 storočia rozšírené na veľmi veľkej časti Rakúsko –Uhorskej ríše.

Prvé vykovanie trosky a dreveného uhlia po vyňatí z taviacej piecky Foto Igor Staník 

Nazhromaždené  kusy železa sa nakoniec zniesli dole do doliny do Hámrov, kde ich znova v pieckach a vyhniach rozžeravili a ťažkým vodným kladivom z nich pri opakovaných prekovávaniach vykovali všetku trosku, kým nezostalo čisté železo, ktoré sa už dalo použiť ako surovina na nástroje alebo ako tovar na predaj.

Po prvom vykovaní sa železná huba vplyvom straty pórovitosti a vypadaní trosky hodne zmenšila Foto Igor Staník 

Po druhom nahriatí a vykovaní huby je získaný už kus kompaktného kujného železa vhodného na ďalšie spracovanie Foto Igor Staník 

Železiarstvo sa v priestore Hodruše, Hámrov a Kopaníc úspešne rozvíjalo až do polovice 17. storočia, kedy boli železné bane príkazom kráľa z roku 1630 v Štiavnických horách zastavené v záujme rozvoja drahokovového baníctva. Ukončenie železiarstva v štiavnických vrchoch určite neprebehlo bleskovo, „ako keď utne“. Ťažiari z Banskej Štiavnice mali veľa významných kuksov aj v Hodrušských železných baniach a hámroch, a tak útlm dobývania a výroby železa určite prebiehal niekoľko rokov až desiatok rokov.

Lokality železorudných piecok- hút dnes v okolí ložísk v Hodruši nie sú známe, učite by ich však špecializované montánne výskumy odhalili niekde na svahoch Včelína a nad „Starou“ Banskou Hodrušou, aj pri Železnej hore pri Kopaniciach.

Časti železorudných baníkov a železiarskych hámorníkov sa útlm výroby železa zrejme nepáčil, a ako slobodní ľudia mimo poddanstva  jednoducho odišli hľadať železiarske šťastie do iných regiónov , napríklad aj na už spomenutý Liptov.

Rozsiahle dobývky baníctva železnej rudy v Hodruši , Hámroch a Kopaniciach podľa môjho názoru svedčia o tom, že celková výroba železa v Hodrušskej doline v 12-13 storočí zrejme dlhú dobu prevyšovala produkciu železa v susedných „železných“ Vyhniach, kde napríklad známe ložisko Klokoč v skutočnosti nebolo „vážnejšie“ nikdy ťažené - rozumej: v priemyselnom meradle.

Vyhnianske železné bane najmä v doline Hodruška a na Klokoči sa podľa všetkého začali výraznejšie rozvíjať až v 15. -16.storočí, kedy už železné bane v Jalšovej, Kerlingu či Trenči boli za svojim zenitom.
Ťažba železa vo Vyhniach aj Hodruši a na Kopaniciach pokračovala zároveň s ťažbou zlatostriebra prakticky až do konca 19. storočia. To sa už síce železo pre bane dávno dovážalo z Hronca a okolia Podbrezovej, lenže tamojšie železiarne spracúvali najmä limonitové železné rudy.

Vyhnianske a Hodrušské železné bane však ťažili kvalitný magnetit, ktorý bol nutnou prísadou do tavieb drahých a ušľachtilých rúd. Preto sa v ťažbe železných rúd v malom meradle pokračovalo až do spustenia centrálnej (Dolnej)  huty pod Banskou Štiavnicou    

Pramene k vyhnianskej Kachelmannovskej zlievárni neobjasňujú, či v zlievarni používali železo miestne alebo dovážané. Skôr to druhé, lebo vysoká pec vo Vyhniach nikdy nebola . Neviem však o tom, že by tu niekedy od 18. storočia vôbec pokračovala prvovýroba železa z rudy. Tá fungovala len za čias hámru Vavrinca Rössela a jeho nasledovníkov od 14.- 15. storočia do 18 storočia.
  

Bol by som rád, keby sa železnému baníctvu v Hodruši raz mohol venovať podrobnejší montánny výskum. Možno by nám doniesol zaujímavé prekvapenia.   

        

        

Text copyright K.Ivan 2009 , revidované február 2015 

Podklady a pramene:
 

Mapa Mathias Zipser 1747 z archívu autora, prameň www.staremapy.cz 

Zábery z tavby železnej rudy - fotografie Igora Staníka z tavby v máji 2014 v Starej Huti v Adamove pri Brne 

Google Maps

Vodohospodársky systém tajchu Klinger a tajšíkov okolo Trojického vrchu 1.

Po technickej stránke systém jarkov – zberných aj náhonných obtáčajúcich Trojičný vrch, spolu s popisom trojice retenčných tajchov dostatočne vyčerpávajúco popísal pán doktor Daniel Kubínsky v svojom blogu Tajch nad Žigmund šachtou.

 Celý článok sa dá prečítať tu:

http://www.dkubinsky.sk/blog/rozne/bansky-vodohospodarsky-system-klinger-tajch-nad-zigmundsachtou-tajch-pri-maxsachte

K obsahu článku nie je veľmi čo  diskutovať. Popisuje presne AKO....

Chcete vedieť  ako to je ďalej?

Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov https://tajchyjarky.blogspot.com/

Mapa štúdie o tajchoch SVP ako podklad pre bádateľov?

Kritická revízia

Mnoho amatérskych bádateľov zozbieralo všetky možné dostupné podklady k tajchom v Štiavnických vrchoch. Základom by mali byť vierohodné mapy.  Pokiaľ sa nám podarí získať alebo preštudovať mapy z archívnych prameňov ako napríklad zo Štátneho Banského Ústredného Banského Archívu, väčšina  z bádateľov má sklon predpokladať že uvedené podklady sú na 100% vierohodné, že autori vedeli čo kreslili. 

Takýto predpoklad potom zvádza k tendencii písať o tajchoch a tajšíkoch takpovediac.....

Chcete vedieť  ako to je ďalej?
Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov https://tajchyjarky.blogspot.com/ 

Pamiatky UNESCO Hodruša-Hámre - Sádzanie ohňom v dobývkach Rabenstein

Ohňové dobývky Rabenstein v Banskej Hodruši

(text bol napísaný v Decembri 2012. V roku 2013 v zborníku Montánna História vyšiel článok iného autora ktorý riešil rovnakú tematiku týchto dobývok. Preto nebol tento text doteraz publikovaný. Samozrejme, pri analýze rovnakej problematiky nutne musíme dôjsť k  podobným záverom. Napriek možným podobnostiam  sa však jedná o úplne nezávislý autorský text, ktorý vznikol skôr, ako vyšiel spomínaný príspevok v Montánnej Histórii)

Dobývanie nerastných surovín a ich rozpojovanie žiarovou metódou – sádzania ohňom- je jednou z najstarších používaných technológii všeobecne rozšírenou po celom svete. Najprv sa pomocou ohňa ešte v dobe kamennej dobývali minerálne farbivá – okry a pazúrik. Dôkazy o rozpojovaní týchto surovín ohňom sa do dnešných dôb zachovali napríklad v Škandinávii.

V dobe medenej (7000 prnl ) sa oheň dokázateľne používal na rozpojovanie  medených rúd napríklad v Južnom Francúzsku – Okres Hérault , ale tiež napríklad na dobývanie chalkopyritu  na ložisku Rudna Glava v dnešnom Srbsku (cca. 5000 prnl.) Ďalšie dôkazy o používaní ohňovej metódy pri dobývaní medenej rudy nasledujú z doby bronzovej – napriklad z ložiska Schwaz-Brixlegg v Tyrolsku, Rammelsberg pri Goslare Tyrolsko  alebo z dobývania zlata na ložisku Goleen v grófstve Cork v Anglicku (3300 – 1100 prnl) aby sme spomenuli aspoň širšie okolie dnešnej Európy.

 Mnohé ďalšie dôkazy o využívaní ohňa na uľahčenie dobývania húževnatých hornín a minerálov máme z Malej Ázie, oblasti Kaukazu, Indie, Egypta, Severnej Afriky a mnohých iných lokalít. V helénskej a rímskej dobe bolo sádzanie ohňom všeobecne rozšírenou  banskou metódou v  odolných horninách v gréckych baniach- Laurion, a mnohých rímskych baniach na zlato ,striebro a meď .

 Menujme z mnohých aspoň  Alburnus Magna (Rosia Montana, Au) Rumunsko , Rio Tinto na zlato a striebro v dnešnom Španielsku a mnohé iné- napríklad dobývanie cínových greisenov, aj keď od doby železnej sa sádzanie ohňa už kombinovalo  s použitím nástrojov na kresanie a tesanie hornín. 

Sádzanie ohňom ako dobývacia a raziaca pomocná technológia  pretrvala až do 19 storočia v odľahlých regiónoch Škandinávie bohatých na drevo.

Prvé písomné zmienky o použití ohňa na rozpojovanie hornín nájdeme (paradoxne) napríklad v Starom Zákone (Kniha Jeremiáš 23, 29, (cca. rok 628 prnl.)) , vo viacerých knihách rímskych  historikov Plínia Staršieho, Lívia a ďalších. V stredoveku podrobnejšie metódu sádzania ohňom rozobral Georgius Agricola (De Re Metallica Libri XII)  v Piatej knihe

V rudnom obvode Štiavnických vrchov sa nedochovalo veľa montanistických pamiatok odkazujúcich na používanie sádzania ohňa pri razení chodieb a dobývaní žíl. Staršie dôkazy o sádzaní ohňom zotrela mladšia stredoveká a novoveká ťažba pri návratoch ťažiarov do starších dobývok po zvládnutí technologických problémov úpravy chudobnejších drahokovových rúd. Menší rozsah  stôp po ohňovom dobývaní nájde cvičené oko montanistu na povrchových dobývkach Starého Mesta pod vrchom Glanzenberg na východe polymetalickej žily Terézia.

O to viac poteší montanistov pomerne rozsiahly  súbor veľmi dobre zachovaných ohňom razených chodieb a dobývok na žile Rabenstein  a časti žily Jozef pod skalným bralom Rabenštajn (miestne tiež Romrštán alebo Havraní kameň) v Hodrušskej doline.  Dobývky sa tiahnu v dlhom pásme od žilného uzla križovania prakticky kolmej časti žily Jozef  priamo pod skalným bralom-  tu vydobytej  tiež ohňom – a pomerne plytkej klesajúcej žily Rabenstein dobývanej v starších dobách ktorým sa budeme venovať podrobnejšie.

Pôvod mena Havranieho kameňa  nemôžeme odvádzať od mena jedného z štiavnických komorských grófov (Rabenstein –Dittrichstein) preto že toto rodové meno pochádzalo z českého panstva a rovnomenného hradu, a dobývky sú podstatne staršie ako 17 storočie, kedy pôsobil gróf Ditrichstein. Skalný východ brala vyčnieva zo svahov hlbokých lesov, v okolí dodnes hniezdia krkavce, takže meno lokalite pravdepodobne  dali tu sídliace havrany a výrazná poloha.

 Miestna povesť dokonca odvodzuje názov od slova Römerstein (Rímsky kameň) a údajnej rímskej pozorovateľne na vrchole brala, ktorého časť sa zrútila do doliny po zemetrasení v 15 storočí. K jednej rozprávke sa ešte vrátime na konci tohto príspevku.

Bralo Rabenštajn je len niekoľko stovák metrov vzdialené od prastarej výšinnej cesty , ktorá po tisícročia spája hraničné sedlo Poiplia Červená Studňa cez Hadovú a Rumplovskú , Kerling a Vrchy s Pohroním, kde vyúsťuje neďaleko strážneho hradu Revište .  V okolitých lesoch sú rozľahlé pingové ťahy a polia žíl Jozef a Umbruch prechádzajúce z Hodrušskej doliny  do Vyhnianskej doliny k starej baníckej osade Hadová a Banky.

  Východy spodných žíl Rabenstein pod skalnou plošinou

Najprv však uvedieme niečo z teórie sádzania ohňa  ako dobývacej metódy. Aby bolo možné (a nutné) použiť otvorený oheň na drobenie horniny, musí sa stretnúť  naraz niekoľko prírodných faktorov vo vzájomnom súzvuku:

• Smer a sklon dobývanej žily: Ohňovou metódou sa dajú najlepšie dobývať veľmi strmé až zvislé žily pri ktorých nezáleží na smere, alebo naopak plytké žily, ktoré však musia v smere dobývania postupne klesať aby dym z ohňov mohol pod stropom stúpať k ústiu dobývky na povrch . Smerne stúpajúce žily a žily so sklonom medzi 30 – 70 stupňov sú na sádzanie ohňom menej vhodné, resp. vyžadujú postupy a technické opatrenia, ktoré dobývanie  predražujú (vystužovanie, zakladanie jalovinou, razenie vetracích komínov a podobne) 

• Vhodná húževnatá  hornina:  sádzanie ohňa je najúčinnejšie v silne prekremenelých horninách, niektorých húževnatých dolomitoch, ankeritových žilách. Hornina musí účinkom zohriatia znížiť svoju pevnosť v tlaku, v ideálnom prípade vplyvom zmeny napätí praskať.

• Dobývaná žilovina musí mať vhodné mineralogické zloženie: bez arzénu, antimónu, ortuti, málo olova a ďalších ťažkých kovov ktoré sa ľahko tavia a odparujú. V opačnom prípade prichádza k ťažkým otravám baníkov. Ideálne sú obsahy sírnikových rúd, ktoré sa vplyvom pôsobenia teploty ešte v žilnom masíve vypražia a sú následne vo forme oxidov kovov ľahko spracovateľné v jednoduchých peciach

• Dostatok vhodného palivového dreva v bezprostrednom okolí bane, inak stúpajú náklady na jeho prípravu a dopravu (drevo je potrebné spíliť a pokálať rok pred použitím, aby sa dobre vysušilo)

• Vhodný terén v okolí  východu žily na povrch – do bane by nemali príliš veľmi vnikať povrchové vody. Zdroj vody pri sádzaní ohňom nie je dôležitý, pretože skala sa po rozpálení neochladzovala oblievaním ako si ešte neskôr povieme.

V krátkosti si zhrňme postup:

V dobývacom páse rudnej žily, alebo v čelbe razenej chodby sa  na železné rošty pre lepší prístup vzduchu, alebo len tak priamo na kameň nakladie hranica suchého, pokiaľ možno tvrdého dreva. Hranica sa zo zadnej strany sa postaví múrik z vlhkého  ílu alebo kameňa na sucho , prípadne sa naň zo strany ohniska rozložia alebo poopierajú  vhodné platne ohňovzdorného kameňa.

Neskôr sa používali železné plechy na usmernenie žiaru k rudnej žile. Hranica sa spravidla v piatok alebo v sobotu zapáli a nechá sa zhorieť. Po návrate v pracovný deň sa popol oddelí od vypálenej hliny a kúskov rudy (preoseje), popol sa odloží na predaj, preto že je to cenná surovina pre hutníkov na výrobu keramiky, sklárov ako prísada do "kmeňa"  a pre koželuhov kvôli  relatívne vysokému obsahu sodného lúhu . 

 Popraskaná vypražená ruda roztrhaná vnútorným pnutím v tvare väčších alebo menších lupienkov sa poosekáva čakanmi a želiezkami až na celistvú skalu, pozornosť sa venuje aj stropu vystavenému pôsobeniu horúcich spalín, pár a kyselín z dymu. Cyklus  je ukončený, po niekoľkonásobnom opakovaní  postupu sa prípadne kresaním priberie počva, na ktorej stáli múriky na usmerňovanie žiaru ohňa.

   

V prípade drahokovových žíl Rabenstein a časti žily Jozef sú splnené všetky vyššie uvedené predpoklady na použitie sádzania ohňa. Žiarovou metódou vydobytá časť Jozef žily je zvislá, naopak  žila Rabenštajn je plytká, uklonená iba do 20 stupňov v smere sklonu, západo- východného smeru so  sklonom k juhu.  Nie je teda zhodného smeru a sklonu ako väčšina Hodrušských žíl, a preto je považovaná za staršiu. 

V nadloží a podloží oboch žíl je silne prekremenelý granodiorit, rudnou aureolou zmenený  na masívny kvarcit. Samotné žily sú tvorené prevažne bielym húževnatým kremeňom, v ktorom sa vyskytuje malý podiel karbonátov, striebornými a zlatonosnými minerálmi  boli argentit, stefanit, pyrargyrit a pyrit s markazitom. 

V dobe sádzania ohňom sa v okolí rozprestierali rozsiahle dubové bučiny a bukové dubiny, teda kvalitné tvrdé drevo s veľkou výhrevnosťou. Dnešné lesy v okolí sú zmiešané dubiny/bučiny s jedľou bielou a smrekom obyčajným, tiež smrekovcom opadavým, avšak mäkké rýchlorastúce dreviny tu boli vysádzané po vyčerpaní pôvodných lesov na banskú výstuž a uhliarstvo pre huty, len ostatných 300 rokov, sú teda umelé .

Dobývky pod bralom Rabenstein sú po generácie známe, . Osobne som ich navštívil už viackrát, ale až po ich fotodokumentovaní s ďalšími kolegami pri pohľade na ich plné osvetlenie na fotografiách sme si s baníckymi kolegami uvedomili, na čo sa to vlastne pozeráme. Dobývky a štolne razené po žile Rabenstein sú nepochybne razené sádzaním ohňa, v rozsahu aký v dochovaných baniach v oblasti Štiavnických vrchov nemá obdobu.

Horná dobývka na Rabenstein žile - pod bralom. Všimnite si oblé "lavóry" na strope aj spodku dobývky

Dobývka priamo pod skalnou vežou Rabenstein je  všeobecne známa, menej známe sú najkrajšie dobývky na východe žily v kolmej skalnej stene ku ktorým je vysekany starcami chodník – skalná rímsa na výraznej tektonickej potuche. 

Touto sa k dobývkam dopravovalo drevo a odnášala nasekaná ruda na spracovanie.

Dôkazom sádzania sú tvary zanechaných banských diel , podľa ktorých je táto technológia u nás aj vo svete jednoznačne identifikovateľná. Sú to polguľovité, šošovkovité duté tvary v stenách a strope dobývok o ktorých spoluautori fotografii  a montanistickí kolegovia  trefne vyjadrili,že vyzerajú ako keby dobývky nejaký obor hĺbil velikánskou zmrzlinárskou naberačkou, alebo pripomínajú odtlačky holého zadku v mäkkom snehu. Okrúhle sú aj tvary profilov ohňom razených štôlní  - kruh,elipsa, vajíčko, stojatá šošovka.

ohňom razená chodba vyrazená do podložia Rabenstein žily tvaru pretiahnutej stojatej elipsy

Steny štolní ani dobývok väčšinou nenesú známky kresania preto že železné nástroje , nech už boli akokoľvek kalené, v kremenci zlyhávajú.

 Napriek alebo práve vďaka tomu sú steny ohňom razených chodieb a steny dobývok až neprirodzene hladké, ako keby omietnuté. V strope ohňom razených chodieb a všetkých sú početné známky opálenia a očadenia hornín  ktoré nezotrela ani poltisícka rokov od ukončenia používania ohňa na razenie a dobývanie.

V iných revíroch sa v ohňom razených dobývkach často nachádzajú stopy po priberaní a kresaní  počvy, nakoľko jednotlivé nakladené hranice dreva  rozhorúčujú horniny v dobývanom páse a v strope, ale účinok žiaru ohňa  smerom k počve  chodby alebo dobývky je slabý. Následkom toho na počve dobývky  zostávajú zvyčajne „zuby“ nerozrušenej rudy ktoré sa musia- ako sme vyššie uviedli - následne priberať.  V prípade ohňových dobývok na Rabenstein žile stopy po pribierke počvy dobývok nájdeme len  v časti jednej z dobývok priamo pod bralom neďaleko od vstupnej prerážky. Vo väčšine dobývok  na Rabenštajn žile je totiž počva dobývky tvorená listerickou plochou- „hlaďákom“  alebo ak chcete – tektonickým zrkadlom, od ktorej sa ruda prirodzene oddeľovala.

Výrazné duto-oblé tvary v nadloží žily po ohňovom dobývaní 

Nemenej zaujímavým fenoménom zo sádzania ohňom sú až neuveriteľne subtílne občasne  ponechané piliere na podopretie stropu dobývok. Väčšina z nich nemá prierez s plochou väčšou ako 0,5 m štvorcového. Napriek tomu nie sú rozpraskané  a stále držia, preto že kameň nebol narušený trhacími prácami.

Súbor ohňových dobývok zahŕňa 3 väčšie dobývky  a niekoľko menších na Žile Rabenstein, niekoľko ohňom razených sledných chodieb a odvodňovacích prekopov , jedna ohňom razená chodba do podložia žily. Tiež je tu ohňovou metódou vydobytý úsek kolmo postavenej žily Jozef na križovaní  s Rabenstein žilou priamo pod rovnomenným bralom. Sú  tu rozšírené tiež povrchové kresané a ohňové dobývky. Z novšej doby tu nájdeme najmenej jeden kolmý pekne kresaný komín štvorcového prierezu po  nadložnom odžilku.

polostrmá žila vydobytá ohňom.V strope sú oblé tvary, na spodku tektonický "hlaďák"

V súčasnosti sa pokladá za pravdepodobné, že znalosť technológie sádzania ohňa do stredoslovenskej banskej oblasti so sebou priniesli baníci prisťahovalci z Tirolska, Korutánska a Saska, pozývaní uhorskými panovníkmi pred a po tatárskom vpáde (1241-1242) a následných hladomoroch a morových ranách, ktoré vyľudnili beztak riedko obývané oblasti. Nemožno však bezpečne vylúčiť ani miestne používanie tejto metódy ešte od keltských čias.

O veku ohňových dobývok sa zatiaľ môžeme len dohadovať.  Niekoľko stovák  metrov od Rabenštajnu je osada Hadová (starší názov Horný Dvor/Majer) , ktorá je spolu so štiavnickým Starým Mestom, Belou a Piargom považovaná za jedno z najstarších centier baníctva v celej oblasti. Možno teda oprávnene predpokladať ,že na žile Rabenstein sa podzemne dobývalo sádzaním ohňa  v 13 – 14 storočí.  Možno však skôr.

 Svetlo do tejto problematiky by vniesol špecializovaný montanisticko - archeologický výskum, zameraný napríklad na analýzu uhlíkov z používaného dreva. Relatívne presne vieme však povedať , že sádzanie ohňom bolo pravdepodobne v 16 storočí (ak nie skor) už silne obmedzené kvôli vysokej spotrebe dreva a vyčerpanosti okolitých lesov. 

  

Dovoľte mi prosím ešte jednu poznámku. Autor navštívil viaceré banské múzeá, mnohé s podzemnou expozíciou doma aj v zahraničí. Takmer v každej bani –skanzene majú exponát – sádzanie ohňa, a to dokonca aj v revíroch , kde sa takáto metóda nikdy nepoužila alebo nedala používať. A v každej takejto bani sprievodca návštevníkom vysvetlí, že po dohorení ohňa sa rozpálená skala poliala vodou, aby popukala od zmeny teploty. Dúfam, že ste sa nad týmto tvrdením pozastavili, a že si viete predstaviť, čo by sa vám v podzemnej čelbe alebo dobývke spravidla veľmi malého prierezu stalo, keby ste na rozžeravenú skalu chrstli vedro vody...

Tento postup možno použiť v obmedzenej miere, pokiaľ ohňom POVRCHOVO dobývate strmo alebo kolmo uloženú žilu.  Pokiaľ by ste to urobili v podzemí a nemáte strop dobývky aspoň 4 metre nad sebou keď stojíte, ste mŕtvy alebo prinajmenšom ťažko oparený baník. 

Schladzovanie vodou je jednoducho dobre vypadajúca  rozprávka pre laikov, v bežnom podzemí  pri sádzaní ohňom v malej hrúbke žily však prakticky nepoužiteľná.

Odvodňovacia štôlňa menšieho  takmer kruhového profilu razená ohňom pod Rabenstein žilami

Posledné pokusy s rozpojovaním hornín pomocou ohňa v Štiavnických vrchoch boli vykonávané v 19 storočí  príznačne tiež v Hodruši v bani Schöpfer. Výsledky rozpaľovania horniny naftovými horákmi usmernenými do miestneho kremeňa vykonávané Stočesom v roku 1922 ukázali dobrú účinnosť  pri rozpojovaní hornín, ale tiež  ekonomickú nevýhodnosť proti už klasickým vrtno trhacím prácam na rozpojovanie hornín. Kruh ohňovej metódy dobývania a razenia sa nám náhodou v priebehu vekov teda uzatvára tiež v Hodruši.

Rozsah a zachovalosť pozostatkov ohňového razenia a dobývania na žile Rabenstein  má mimoriadny význam nie len v Štiavnicko-Hodrušskom rudnom obvode. 

Podľa vedomosti autora a kolegov montanistov je nateraz  jedinou  zachovanou pamiatkou takéhoto druhu  na Slovensku vyskytujúcou sa v takomto meradle. Niečo podobné,ohňovú dobývku veľmi malého rozsahu, sa dá vidieť na podložnej žile Špitálerského Glanzenbergu.  Rabenštajnské ohňové dobývky sú však voči špitálerskej doslova obrovské.  

Použitá Literatúra a zdroje informácii: 

Wikipedia: Fire setting, Feuersetzen

Agricola Georgius: De Re Metallica Libri XII, Basel

Bergknappe 104 (1/2004)  článok Feuersetzen PDF článok spolku Graubunden, Švajčiarska federácia

Zborník Banského Výskumu Bevex, konferencia Hodruša 1997 a 2003

          

Text copyright : Ing.Karsten IVAN, OZ Kerling, Hodruša-Hámre December 2012.

Foto copyright : L. Lužina, K. Ivan, 2012 

Menej známe tajchy Vyhnianskej doliny (1): tajchy na Teplom Potoku

Zaujímavými tajchami sú málo známe nádržky- tajšíky na Teplom potoku.

 Sú tesne za hranicou povodia Hodrušského potoka a patria do povodia Vyhnianskeho potoka. Vodu vyššieho tajšíku z tejto dvojice (Teplopotockým tajchom) bolo možné neskôr vybudovaným  Hornohodrušským  jarkom viesť aj do  Hodrušskej doliny a k Piargskym tajchom, alebo .....

Chcete vedieť  ako to je ďalej?

Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov https://tajchyjarky.blogspot.com/

Banícke mýty a historická realita: Prvý banský odstrel na svete v Štiavnici?

Banícke mýty a realita : Prvý banský odstrel na svete v Štiavnici?

24. novembra 2014 o 17:14

Neviem ako Vás, ale mňa prekvapilo, keď som začal študovať históriu používania pušného prachu , že ľudia sa ním cielene zabíjajú ani nie 900 rokov. Myslel som si, že to bude takých 1200 -1300 rokov.

Vynález pušného prachu prislúcha nesporne číňanom.
 Samozrejme , nikto v číne si nepovedal niečo ako: „poďme teraz vynájsť niečo čo vybuchuje..“ Vynález tejto chemicky nesúrodej zmesi vznikol ako vedľajší produkt alchýmie, preto že už čínski panovníci túžili nikdy neumrieť, alebo prinajmenšom pridať si pár rokov života naviac, či dokonca omladnúť.

V čase vynálezu pušného prachu odborníci nie sú jednotní. Väčšinou sa prikláňajú k názoru, že alchymista Wei BoJang popísal princípy zloženia tejto substancie pozostávajúcej z sanitry, drevného práškového uhlia a síry  okolo roku 850 n.l. Ovšem vynález samotný sa pripisuje alchymistovi z dvora cisára Wu-Di z dynastie Han , teda z obdobia rokov 156-87 prnl. Nemenovaný alchymista z jeho dvora zmes namiešal a nechtiac podpálil, čo ho škaredo zranilo.

Kolegovia alchymisti spoznali potenciál explozívneho horenia tejto zmesi, a vyvinuli z neho najprv ohňostroje, používané pri oslavách. 

Schválne som použil termín explozívne horenie, preto že čierny pušný prach nie je výbušninou v pravom slova zmysle. Je to na voľnom priestranstve len rýchlo horiaca zmes. Lenže keď ho uzavriete do nejakej nádoby, ktorá obmedzí šírenie tlaku, horenie sa ešte násobne zrýchli a v podstate to vyvolá výstrel. Keby ste do stredovekého dela miesto pušného prachu naládovali skutočnú trhavinu, ktorá detonuje, delo by nevystrelilo, ale roztrhlo by ho.

Ja viem, znie to zložito, väčšine ľudí výrazy ako výbuch, výstrel, detonácia splývajú, ale baníci a pyrotechnici podľa rýchlosti horenia a citlivosti na mechanické podnety rozoznávajú streliviny, trhaviny a traskaviny.   

Neskôr,  po stáročných experimentoch začali číňania pušný prach používať na urýchľovanie a zväčšovanie dostrelu šípov lukov, či ťažkých oštepov vrhaných z mechanických katapultov. Priväzovali k nim prachové rakety.

Mongoli, ktorí od 9teho storočia nášho letopočtu útočili na čínu, boli v roku 904 prekvapení protiútokom hlučných a smradľavých prachových rakiet z čínskych šíkov. Číňanom ani takéto moderné zbrane nepomohli, a húževnatí mongoli dobyli čínu ešte predtým ako obrátili pozornosť na Japonsko, Perziu a nakoniec na Európu.

Kedy presne boli prvé delá vystreľujúce gule vyrobené, to nie je dodnes jasné. Je však zrejmé, že ich vyvinuli číňania, preto že títo po stáročia predtým dokázali majstrovsky odlievať bronz aj vo veľkých  a prepracovaných odliatkoch.

Výbušné či strelné zariadenia nazývali P´ao, čiže ohnivé kotly. Označenie prvých strelných zbraní ako „kotly“ je vlastne logické. Ak dáte na dno hlbšieho bronzového kotlíka či roztĺkacieho mažiara pušný prach a na to vložíte guľu zodpovedajúceho priemeru, máte jednoduchú strelnú zbraň, ktorú by sme dnes nazvali delostreleckým mažiarom alebo bombardou. 
Pochopiteľne novú vojenskú zbraň diaľkového ničenia mongoli prevzali do svojho arzenálu, vylepšovali a zaradili do výzbroje, často aj s ich čínskou obsluhou, preto že podrobení číňania sa zúčastňovali vojenských výprav pod vedením mongolských chánov.

Prvé známe vyobrazenie dela na pušný prach je známe z roku 1127. Arabskí a perzskí obchodníci dlhodobo obchodujúci s číňanmi s hodvábom, získali ešte v 12. storočí recept na pušný prach a ich vlastní alchymisti s pušným prachom široko experimentovali. Dokonca si zrejme po vlastnej osi vyvinuli svoje prvé strelné zbrane a použili ich v maurských vojnách proti južnej európe.

Prvá známa explózia „muničného skladu“ je známa z roku až z roku 1280 kedy pri meste Weijiang vybuchol veľký sklad pušného prachu. Cisárski vyšetrovatelia ktorí sa dostavili na miesto výbuchu o týždeň neskor zapísali, že pri výbuchu zahynulo 100 strážcov , a drevené trámy skladu boli od miesta výbuchu rozhodené 10 „li“ ďaleko, čo je asi 3,2 kilometra

V Európe však boli strelné zbrane  - najmä delá- podľa všetkého využité už skôr, než sa stal hore uvedený výbuch. Znalci sa síce nezhodujú, či boli použité delá alebo „len“  katapulty s prachom naplnenými guľami, alebo dokonca nejaký druh prachových plameňometov.

Možno budete znovu prekvapení, ale podľa všetkého boli mongolsko-čínske delá či bomby použité prvý raz na európskom kontinente veľmi blízko dnešného Slovenska pri dobývaní pevnosti Strigonium , čo je skomolenina latinského názvu pevnosti IstroGran, teda DunajHron. Máte pravdu, dnes sa táto pevnosť na opačnom brehu sútoku Hrona a Dunaja volá na maďarskej strane Esztergom, na slovenskej strane ho však voláme Ostrihomom.

Ostrihom bol po stáročia najvýznamnejšou strategickou pevnosťou Uhorska , a pár storočí dokonca aj hlavným mestom Uhorskej ríše.

John Merton Patrick z Michiganskej univerzity v roku 1961 vo svojej práci „Artillery and warfare during the thirteenth and fourteenth century“ uvádza : citujem v mojom preklade: „Meng Wu Er Ši uviedol, že Mongoli útočili s p´ao na Strigonium päť dní , kým ho dobyli , pričom mnoho Uhrov zutekalo. Na šiesty deň bolo mesto dobyté. Mocní bojovníci hádzali (strieľali?) Huo Kuan – ohnivé kotly- a hnali sa do mesta s revom a krikom. „ 

To sa stalo v lete či jeseni roku 1241, a Batuchánovej vetve Tatársko-ázijského vojska nestálo už nič v ceste pri vpáde do Uhorska po  porážke Uhrov pri Muhi na rieke Slaná v apríli roku 1241 a dobytí Ostrihomu.
Len Dunaj
Podľa niektorých zdrojov počkali mongolské hordy do zimy, potom cez zamrznutý Dunaj prešli aj s koňmi a vozmi na ľavý breh dunaja, a vpadli na dnešné Slovensko. 
Späť ku pušnému prachu. 
Pochopiteľne aj protistrane – teda „našim“, sa sem tam podarilo ukoristiť napriek porážkam nejaký ten „ohnivý kotol“ Huo-kuan či P´ao a tak sa, či už cez Taliansko, Poľsko, alebo dnešné Maďarsko a Slovensko dostali do Európy prvé palné zbrane.  

Mongolské hordy odtiahli v roku 1242 kvôli možným sporom o následníctvo na mongolský trón, ale "know-how" na pušný prach tu po nich zostal, aj napriek tomu že celé uhorsko zostalo prakticky rozvrátené, obyvateľstvo zdecimované vyvražďovaním, následným hladomorom a morovými ranami.

Pušný prach sa začal uplatňovať najmä vo vojenstve: ako nálože do diel, tarasníc, hákovníc, nakoniec aj pušiek a pištolí. 

Pri dobývaní opevnených hradov  na rovinách sa začali kopať sapy - teda cikcakovité podzemné plytké chodby plytko v hline pod povrchom, ktorých úlohou bolo dostať sa až pod základy hradieb, tam sa umiestnila veľká nálož čierneho prachu a odpálila sa. Keď v zrútenej časti hradobného múra vznikol prielom, dobyvatelia sa pokúsili vniknúť do pevnosti. 
Ale prvé sapy sú popísané až z 14. storočia . 

Týmto sa dostávame k pušnému prachu v baníctve     

Na Slovensku je v knihách a internetových stránkach všeobecne rozšírený mýtus, že 16. februára. 1627 vykonal baník z Tyrolska menom Gašpar Weindl prvý banský odstrel – teda prvé použitie pušného prachu na nevojenské účely – na svete.

 Bolo to vraj v prekope Daniel bane Horná Bíberštôlňa

Niektorí autori k tomu „zasvätene“ dodávajú, že Gašpar Weindl bol ako sapér dovedený do Štiavnice generálom grófom Jeremiášom Montecuccolim, ktorý bol príbuzným grófa Raimunda Montecuccoliho.

Tento bol v čase pokusného odstrelu principálom – teda riaditeľom – bane Horná Bieber štôlňa, ktorú vlastnila Brennerská spoločnosť. 

Fáranie šachtou v tzv. knechte zavesenom na konopnom lane a v pozadí je odstrel pušným prachom. Medirytina z konca 18 storočia 

Príslovie hovorí, že „na každom šprochu, je pravdy trochu“

Ovšem nemôžeme si nabubrelo prisvojovať  svetové prvenstvá, ktoré nám nepatria,a dookola opakovať prekrútené historické fakty tak, aby sa nám hodili „do krámu“. História nie je ohybná ako politika.

Pozrime sa preto na základné fakty: tak ako sú uverejňované dookola a omieľané ako „nemenná historická pravda“.

• Je fakt, že gróf Raimund Montecuccoli bol v čase pokusného odstrelu-odstrelov principálom v ťažiarstve Brenner, ktorému v tej dobe Horná Bíber štôlňa patrila predtým, ako sa bane zmocnil Banský erár  .
• Je fakt, že pokusný odstrel vykonal Gašpar Weindl v roku 1627 v banskom závode Horná Bíberštôlňa

To sú fakty.
Vie sa aj to, že Gašpar Weindl pochádzal zo starej baníckej rodiny ktorá pôsobila v nie príliš vzdialenom Tirolsku. Nikto už dnes presne nezistí, kde naďabil Weindl na poznatky o tom, že pušným prachom sa dá trhať aj skala. Baníci vo Weindlovej dobe, dlho predtým a dlho po tom v podstate migrovali medzi banskými revírmi úplne voľne, a klebetilo sa vtedy rovnako, ako dnes.

 Zrejme však tento nápad nebol z toho, že Weindla náhle osvietilo, aj keď vylúčiť to nemôžem. História dokázateľne ukazuje, že na niektoré vynálezy prišli premýšľavci v takmer rovnakom čase nezávisle od seba na miestach značne od seba vzdialených.
  

Všetko ostatné, uvedené vyššie zvýrazneným písmom, sú však už len domnienky od nekritických preberateľov informácii.
 Hoci banskí historici  ako Lajos Litschauer, Jozef Vozár, prof. Franz Kirnbauer už dávnejšie – prakticky od začiatku 20 storočia -  uviedli opakovane fakty, ktoré vyvracajú údajné pravdy o vynáleze trhania skál v baniach pri Štiavnici, ich bádania sú ako keby programovo prehliadané, a stále sa držíme zjednodušení, ktoré však ohýbajú históriu.  

Dnes sa považujú za písomne doložené a nesporné nasledujúce pokusy s odstrelmi hornín v podzemí banských prevádzok, ktoré predchádzali pokusu Gašpara Weindla z roku 1672:

• V roku 1573 až 1574 použil baník Giovanni Battista Martenengo v baniach na striebronosné olovo Schiao pri meste Vincenza odstrely pušným prachom , vo vyvŕtaných dierach v hornine na rozšírenie dopravnej kapacity hlavných fáracích diel. Martenengo vývrtmi v stenách šácht tieto rozšíril, aby sa nimi dalo dopravovať viac rudy a vzduchu. Mimochodom stalo sa tak s veľkou nevôľou a obavami majiteľov baní. Martenengo bol síce podľa všetkého vôbec prvým baníkom, ktorý použil pušný prach na trhanie hornín, ale podľa písomných záznamov to bol čudák, a považovali ho za poloblázna. Je síce pravda, že záznam o Martenengovom pristreľovaní šácht pušným prachom pochádza zo zápisu Filippo de Zorzi až o dvadsať rokov neskôr , teda z roku 1594, ale to nie je až také podstatné. Tak či onak, bolo to 30 až 50 rokov pred Weindlovým praktickým odstrelom. 
• 1617 sa strieľalo pušným prachom hornina v podzemí baní Le Thillot vo francúzskom Lotrinsku na úbočiach hôr v Ardennách
• 1621  odstrel v železných baniach Capo Corso, Korzika
• 1624  odstrel v baniach Rossiglione, Ligúria, Taliansko
• 1625 odstrel v bani Giro Magny, Francúzsko
• 1626 odstrel v baniach pri Chateau Lambert, Francúzsko 
• 1627 odstrel v bani závodu Hornej Bíber štôlni na Piargu

Aby nedošlo k nejakej lokálpatriotizmom motivovanému spochybňovaniu vyššie uvedených dát, a aby bolo jasné: vo všetkých prípadoch sa jedná o regulérne odstrely hornín vložením nálože pušného prachu do krátkych vývrtov alebo hlbokých zásekov v rastlej hornine, nejednalo sa o podloženie nejakého balvanu v bani náložou pušného prachu.

Ako to teda bolo s tým "prvým" odstrelom v štiavnických baniach?

Zápis Komisie Banského Súdu v zložení: Putscher G., Pistorius G., a Spilberger Ch. datovaný 16. 2.1627 pre hlavného Komorského grófa hovorí, že komisia si prehliadla výsledky pokusného banského odstrelu ,ktorý bol vykonaný za ich prítomnosti 8 februára 1627 (Ladislav Litschauer tvrdí že sa tak stalo 3.2.1627) Kasparom Weindlom v bani pod úrovňou hlavnej Bíber štôlne – v dnešnej štôlni Božie Požehnanie. 
Výsledky odstrelu po prehliadke banských diel a výdrevy komisiu uspokojili, preto že píšu „ Ako v šachtách, na stenách chodieb ,tak aj na počve sa strelné práce celkom osvedčili“ 

Z textu zápisu nám vyplýva, že Weindl zrejme pripravil pokusné odstrely na viacerých miestach štôlne Božie Požehnanie bane Oberbieber, menovite pri hĺbení šachty alebo úpadnice, pribierke počvy a v ulme už kladivkom a želiezkom predtým vyrazenej chodby.

Správa ďalej uvádza že: „Ačkoľvek sa niekedy tvorí dym, tento sa predsa len po štvrťhodine stráca a nezaviní pánom žiadne škody. Ale častý odstrel nerobil by dobre, lebo ostatné osádky baníkov v rudných poruboch a úpadniciach boli by hatené vo svojich prácach, ak by sa mali tieto častejšie zastavovať.

Pokladáme za vhodné nasadiť strelné práce v prekope Daniel, kde sú pekné rudné výskyty, ktoré sú však hodne tvrdé a niet nijakých haviarov, ktorých by tam bolo možné nasadiť“  

Weindl dal  ďalej do zápisu banského súdu napísať, že sa do odstrelov tvrdej rudy v prekope Daniel môže pustiť, ale bude potrebovať 40 – 50 baníkov. Pokiaľ mu úrad Komorského grófa dá na cestu peniaze a sprievodné listiny, vie týchto baníkov zabezpečiť z Tirolských banských revírov ( Weindl pochádzal z Rakúskeho Tirolska, povodia Innu, kraja so slávnymi starými baňami pri Schwazi. Jeho otec bol banským úradníkom v tamojších c.k. baniach).

Toľko zápis.

Tu je jeho fotokópia z Štátneho ústredného Banského Archívu B. Štiavnica

Teda, ako vidíme, nebol  žiadny prvý odstrel na svete, zo dňa  16.2.1627,  uskutočnený v Daniel prekope.
Niekto listinu prečítal len tak hala-bala, a ostatní opakujú jeho omyl stále znovu, do omrzenia, miesto toho aby si informácie preverovali. 

V skutočnosti sa tento odstrel konal 8.2.1627 v štôlni Božie požehnanie.

Tento odstrel bol v Európe síce „až“ šiesty, ale bol to prvý riadny pokusný odstrel hornín pušným prachom zdokumentovaný komisiou odborníkov, ktorý sa zo všetkých tých predchádzajúcich izolovaných pokusov ako technológia razenia a dobývania naozaj ujal v praxi, a práve až zo Štiavnice sa rozšíril do celého sveta.

Toto je skutočný skok v baníckej technológii, ktorý štiavnickým baníkom nikto nikdy „neodpára“

Mimochodom, Gašpara Weindla do Štiavnice nemohol priviesť generál Jeremiáš Montecuccoli.

Z jednoduchého dôvodu:

Gaspar Weind prišiel do Štiavnice okolo roku 1623 - 1624.

Neskorší generál Jeremiáš Montecuccoli mal v tom čase 16 rokov .
V roku 1627 bol Jeremiáš vojakom u svojho strýka.

 Kapitánom pešiakov sa stal o 2 roky neskôr.
Generálom sa Jeremiáš Montecuccoli stal až o 25 rokov.....

To, či Weindl neopozeral trhacie práce počas vojenskej služby vo Francúzsku, nie je doložené, ani vylúčené .

 Nevie sa ani naisto, či vôbec bol pri vojsku sapérom, ako sa zvykne uvádzať. Každopádne sa vie že pochádzal z oblasti Schwazu dnešného Tirolska, kde bol jeho otec banským úradníkom.
Mal teda vždy bližšie k baníctvu, ako k vojenskej službe. Ak na vojenskej službe bol, tak asi len ako dobrovoľník, preto že baníci do armády rukovať ani za vojen nemuseli. Ťažba surovín bola pre panovníkov dôležitejšia, a vo vojsku  mohli umierať aj roľníci či drevorubači. Na druhej strane, keď to bolo potrebné a v štátnom záujme, baníci v armáde pôsobili ako špecialisti na hĺbenie a razenie chodieb, priekop, kazemat v pevnostiach. Prípadne tiež vypomáhali sapérom. 
  

Čo sa naisto vie, je to, že Weindl bol za úspešnú demonštráciu odstrelu a úspešné zavedenie tejto metódy v masovom merítku odmenený doživotnou rentou a technickou funkciou.
Nikdy nebol z tejto funkcie zhodený, hoci, ako ukazujú niektoré neskoršie písomnosti, pracoval podľa svedectiev jeho súčasníkov dosť intenzívne na tom, aby svojich nadriadených a  mecenášov rozčúlil, hlavne svojím ožranstvom a grobianskym správaním v opilosti.
História sa opakuje, ani Weindl , podobne ako prvý zaznamenaný banský strelmajster Martenengo, asi nebol psychicky celkom vyrovnaný.

Takže tak.

 Nemusí sa Vám páčiť, že zdôrazňovaním opravy zažitých rozprávačiek búram mýtus o prvom odstrele na svete v Štiavnici.
Prvenstvo banského odstrelu Štiavnici evidentne nepatrí, darmo sa tu v našom revíri týmto chválime. Ak tvrdíme, že na Piargu sa strieľalo prvý krát na svete, tak pierka,  ktorými sa tu predvádzame, sú z celkom iného vtáka.

 V štiavnici sa však úspešným komisionálnym odstrelom podarilo zaviesť odstrely hornín čiernym trhacím prachom do banickej praxe ako technológiu, čo bol z pohľadu baníctva OBROVSKÝ technologický pokrok, ktorý výrazne zlepšil toto prastaré odvetvie. Ovšem bolo treba dodržiavať aj bezpečnosť zaobchádzania s pušným prachom. Už v roku 1628 došlo k prvému "smrťáku" v bani keď baníkovi Vavrincovi vybuchla nálož rovno do hornej časti tela.

Baníci sa s touto technológiou museli naučiť pracovať. Na druhej strane rozvoj trhacích prác umožnil prudký rozvoj prachárskeho remesla, sústredeného najmä v okolí dnešnej Banskej Bystrice - Sielnice, kde sa vyskytovalo niekoľko tzv. "mlynov" na strelný prach pre bane.

  Históriu síce dookola opakované nepodložené informácie trochu krivia, ale časom sa znova narovná. Možno som k tomu svojou troškou do mlyna prispel aj ja.

Zdar Boh a banským odstrelom v podzemí prajem zdar obzvlášť!


K.Ivan, december-január 2014 - 15
 

Použité zdroje informácii a literatúra
 

Zborník  prednášok konferencie Trhacie práce v baníctve 2002, prednáška prof. Dr. Ing. Franz Kirnbauer: Dejiny strelných prác v baníctve, Viedeň

Martin Lynch: Mining in World history, vyd. Reaktion Books Ltd. London 2002,ISBN 1861891253 verzia Google books

Heinz Walter: Bergknappe číslo 30, Švajčiarska federácia, 4/1984, PDF súbor

Rafaello Vergani: The civil uses of gunpowder: demolishing, quarrying and mining (15th-18th centuries) A reappraisal. PDF súbor, November 2012

Litschauer Lajos: Selmécbánya, Hont Megye, stať Hont vármegye és Selmeczbánya sz.kir. város Tartalomjegyzék, odsek Weindl Gáspár robbantó kisérlete.  Kniha vydaná 1900´Budapest , stránka http://mek.oszk.hu/  preklad Ing. Jozef Fazekaš

Wikipedia.org ,vyhľadávania na heslá : gun powder, schiesspulver, Montecuccoli,

Štátny ústredný banský archív, fond Banský súd Banská Štiavnica, inv. č. 102 (Protokol banského súdu).

Wikipedia: History of Gunpowder

John Merton Patrick  „Artillery and warfare during the thirteenth and fourteenth century“ Michigan university 1961

Ďakujem tiež pani riaditeľke ŠÚBA Mgr. Lucii Krchnákovej za zaslanie kópie originálneho zápisu banského súdu

Vyššie uvedené dielo je autorským dielom K.Ivana. Je možné pracovať s ním, používať ho ako podklad, citovať ho. Nie je možné ani prijateľné kopírovať ho elektronicky a uvádzať ho ako vlastné dielo aj po prípadných zmenách a doplnkoch. Na publikovanie diela v tlačenej forme sa vzťahuje copyright a je potrebné konzultovať s autorom. Ďakujem za pochopenie