Translate

úterý 7. dubna 2015

Ester Plicková: Klopačka

Klopačka

Príspevok k baníckym pracovným tradíciám

(preklad nemeckého textu E. Plickovej)


  Využívanie klopania na klopačke bolo na Slovensku od počiatkov rozšírené prakticky vo všetkých banských revíroch. 
Jednako však chceme náš výskum  obmedziť len na Banskú Štiavnicu a jej blízke okolie, kde malo klopanie svoj typický vývoj a kde sa jeho tradičná forma dochovala do dnešných čias.

(poznámka prekladateľa: pokiaľ je v preklade použité slovo klopačka s malým písmom, jedná sa o dosku s dreveným kladivkom, teda klopacie zariadenie. Ak je v preklade použité slovo Klopačka s veľkým začiatočným písmenom, jedná sa o  vežovitú stavbu , na ktorej vrchole bola zavesená samotná klopačka, teda Klopačka-budova.) 

   Banské mesto Štiavnica leží v plochom kotli, ponorenom do čerstvej zelene lesov , lúk a záhradiek. Pre banské mestečká tak charakteristický súzvuk prírodného terénu a mestského osídlenia tu výrazne vystupuje v charakteristickom prejave. 
Štiavnica vyrástla bez toho, aby sa riadila základnými pravidlami výstavby stredovekého mesta. 
Na podoryse úzkej kotliny sa vytvorilo nepravidelné námestie podobné širokej ulici a postupne vyrástli kostoly , Starý Zámok a veľkorysé domy vlastníkov baní, komorských grófov a waldbürgerov. 

Neskoršia zástavba čoraz viac vypĺňala úzke výbežky a vyústenia dolín. Drobné chalúpky baníkov sa uhniezdili vysoko na svahoch kopcov ku ktorým vedie spleť úzkych a strmých chodníkov.

   Všetko je stiesnené na pomerne malej ploche, len na okrajoch mesta stoja na voľných plochách renesančné stavby Nového zámku a barokový Kalvársky vrch. Blízke okolie a stred mesta samotného sú spolu previazané malebnou architektúrou umelecky zakomponovanou do prírodného rámu. Zo zelene stromov, ktorá zjemňuje strohosť múrov, sa vypína charakteristická stavba Klopačky, ku ktorej sa viaže miestny zvyk klopania (Tabuľka IX).

   Nad vchodom do budovy , ktorá dnes patrí štátnemu riaditeľstvu baní , sa nachádza vo forme kamenného reliéfu z roku 1681 mestský erb s motívom dvojice jašteričiek. 

Ku vzniku mesta sa viaže zakladacia legenda o pastierovi, ktorý  pri dnešných základoch mesta pásol svoje ovce a videl dve jašteričky pokryté zlaým a strieborným prachom,  tieto ho upozornili na náleziská drahých kovov. Motív jašteríc sa na mestskom znaku opakuje v mnohých variantách, ale nekonvenčné ľudovoumelecké stvárnenie neznámeho majstra na Klopačke sa vyhýba naskrz bežnej heraldickej schéme. Vo vežovitej budove bolo odjakživa využívané banícke väzenie , ako uvádza zmienka z mestského archívu z roku 1743 : „Ex metallifossoris carcere, quam vulgus klopacskam nominat“1) 
Je povšimnutiahodné, že tu sa už nachádza slovenský názov „Klopačka“ ako názov klopacej veže.

  Vrchol veže ukrýva klopačku samotnú: s kladivkom a jeden meter dlhú a 15 cm širokú dosku ktorá sa na koncoch trochu zužuje a na oboch koncoch je opatrená trojicou tonálnych kanálikov. 

Pre jej zhotovenie sa používalo drevo jaseňa, javora, hrabu obyčajného, jablone nikdy však nie agátové drevo, preto že agát sa, ako sa vraví, rozvlákňuje. Starí baníci boli tej mienky, že najlepší materiál je bazové drevo, ktoré dáva najlepší zvuk.
Štiavnický klopačkár Jozef Šedivý

 Z dobre urasteného bazového kmeňa sa vyštiepla doska,  do ktorej sa po celej jej dĺžke vypálili tri ozvučnicové kanáliky  s priemerom cca. 1 ½ cm . Hobľovaním ziskala doska svoju konečnú podobu a ešte raz sa riadne vysušila. Od začiatku 20 storočia bola zavedená zatiaľ jediná novinka, že kanáliky sú do klopacej dosky vyvŕtané, zväčša však len do jednej pätiny jej celkovej dĺžky. Druh dreva a sposob vŕtania majú podstatný vplyv na akustické posobenie klopania (obr. 1 a 2, strana 306)

  Klopačkár udiera dreveným kladivkom na oba konce klopacej dosky – jeden úder vľavo, jeden vpravo, tretí úder na stred dosky. Staré klopacie dosky sú na týchto miestach často značne opotrebované. 

Ozvučné kanáliky vydávajú dutý zvuk, ktorého intenzita sa ovládala silou úderov. Klopacia doska je kvoli nerušenému šíreniu zvuku klopania zavesená vysoko hore na veži, ale v prípade potreby može byť zvesená a prenesená na iné miesto. 

Je obdivuhodné, aký silný akustický účinok majú tieto, z merania veľmi krátke, údery. Človek ich može aj bez ozveny zaznamenať prakticky v celom meste. 
Keď sa pri slávnostných príležitostiach rozoznejú z veže tlmené rytmické údery, znie to ako keby sa rozozvučali priestory v celej kotline doliny, ale je menej smutné ako zvonenie.
Klopačkár  s klopačkou pred Štiavnickou Klopačkou Foto: Ľudové umenie na Slovensku
  Okrem klopačky na klopacej veži mal kedysi každý banský závod svoju vlastnú klopačku na oznamovanie začiatku a konca pracovnej smeny. Rovnako tak tomu bolo aj v blízkych dedinách Piargu, Hodruši, Štefultove.  

Zvyčajne bola zavesená pri cachovni závodu pod malou ochrannou strieškou, tak ako je tomu pri šachte František (v 50tich rokoch 20 storočia v Banskej Štiavnici;dnes táto klopačka neexistuje pozn. prekladateľa) Ale aj tu sa posledný krát klopalo v roku 1935 (Tabuľka X)

  Archívne a literárne pramene poskytujú informácie o zmysle a histórii tohto domáceho baníckeho zvyku. Najstaršiu zmienku nájdeme v listine z 15. Apríla 1526. Tu odsudzuje palatín Štefan Verbőczy baníkov ktorí sa zúčastnili na vzbure , a prikazuje Hodruši, aby sa podriadila príkazom meststkej rady Štiavnice a Klopačku bez jej povolenia zakazuje používať na zhromažďovanie ľudu. Pravdepodobne vodcovia baníckej vzbury zhromažďovali baníkov pomocou klopačky. 

Podľa nariadenia Banského súdu z 23. Mája 1609 museli všetci pracovníci banského závodu pri zvuku klopačky pred začiatkom pracovnej zmeny pri modlitbe pokľaknúť 3). Korabinsky uvádza klopaciu vežu k roku 1786,  vo svojom Lexikóne a označuje Klopačku ako „banícky zvon“, ktorá v noci klope už o 2 hodine, aby mohli muži sfárať do baní o 3 hodine 4) 
Cestopis E. Jancsika z roku 1861 hovorí o klopaní do práce o 3 hodine rannej 5) 
Korabinsky uvádza klopanie tiež v prípade vypuknutia požiaru 6)  
To potvrdzujú znovu mestské predpisy z roku 1899 7) V roku 1895 bolo v štiavnickom týždenníku uvedené, že pri pohrebe posledného komorského grófa ako najvyššieho banského radcu bolo zrejme klopané na klopačku 8).
Hodrušská Klopačka foto E. Plicková
   Zjavne malo klopanie pre potreby baníctva ako aj pre potreby celej obce funkciu veľmi podobnú ako zvonenie.

   Starí baníci zo Štiavnice láskavo poskytli podrobnosti o funkciách klopania. 
Prvé klopanie do práce (klopanie „na baňu“ pozn. prekladateľa)  bolo znamením pre maželky baníkov aby vstali a pomohli baníkom pri príprave do práce. 

Na začiatok zmeny samotnej o tretej, neskor o štvrtej hodine rannej- sa klopalo na banskom závode. V okolitých dedinkách sa klopanie obmedzovalo iba na jedno klopanie do fárania. Každý baník chcel do práce prísť presne , oneskorencom bolo pred niekoľkými storočiami väčšinou zakazované fáranie, alebo pokutované 50 grošmi, čo robilo takmer polovicu dennej mzdy. 

Pravidelné klopanie na Klopačke v Štiavnici skončilo v roku 1930, a postupne vymizlo aj na banských závodoch.

  Každé klopanie pozostávalo z troch „sád“ klopaní, z ktorých každé jedno trvalo 5-6 minút. Všetky tri klopania mali rovnakú rytmiku so zmenami akcentovaných a neakcentovaných úderov. Len rýchlosť klopania bola iná, so stúpajúcim trendom, takže tretia sada klopania bola najrýchlejšia. Baníci sa ponáhľali podĺa rytmusu klopania na banský závod až do behu. 

Starí baníci hovorili, že zrýchľujúci zvuk klopania ich tak poháňal, že bolo nemožné nebežať. Rytmika úderov nebola pevne stanovená, ale riadila sa individuálnymi odchýlkami. 
Každý klopačkár mal, obrazne povedané, svoj vlastný charakteristický rukopis. 

V Štiavnici sa klopalo inak ako v Hodruši , inak zase v Kremnici. 

Baníci v Štiavnici a Hodruši poznali presne mená klopačkárov a hovorili, že už o skorej tretej hodine bola radosť počúvať ich klopanie. 
Niektorí majstri klopačkári vykonávali svoj úrad dlhé roky, preto že porozumeli tomu, ako melódiu klopania pekne vyšperkovať a viesť. 
Bolo však potrebné mať školený sluch na to aby ste rozoznali melódiu akcentovaných a neakcentovaných úderov na klopačku. 
Hodrušský aušusník p. Azor v uniforme klope na prenosnej klopačke na Hornom Hodrušskom banskom závode. Foto: Ester Plicková
Spoločné pokusy so starými baníkmi napriek tomu potvrdili, že rytmické nuansy a druh zvlnenej melódie boli skutočne rozoznateľné. 
Umelecké prostriedky vyjadrenia spočívali v triolách namiesto obyčajných úderov alebo rýchlejších a nepravidelných zmenách medzi akcentovanými a neakcentovanými údermi ( ako pani Plicková v ďalšom texte vysvetlí, akcentovaný úder je úder na stred dosky s vyšším tónom – klik, neakcentovaný úder je na okraj dosky s nižším tónom – klok. pozn. prekladateľa)

  Radostná horlivosť pri ceste do práce , podľa starších správ, mala svoj povod pravdepodobne v tom, že rytmika a agogika boli v minulosti vnímané omnoho roznorodejšie.

  Úrad klopačkára nadobudol nepochybne veľký hospodársky význam. Dodnes (1958) sa považuje v Hodruši za veľkú česť pre mladého baníka, ak ho ako člena bratstva poveria touto funkciou.

  Klopalo sa tiež na iných baníckych lokalitách , napríklad v Kremnici, v Španej Doline, v Smolníku a na Soľnej Bani (Solivar pri Prešove) kde v niektorých prípadoch dodnes stojí budova Klopačky.

Všade žijú ešte ľudia, ktorí si na túto obyčaj spomínajú. Miestami majú Klopačky určité akustické podmienky, ktoré im umožňujú v uzavretých horských dolinách dobré šírenie zvuku klopania v odrazoch od hor sú dobre počuteľné v celej doline. 

Miestne sa používalo klopanie ešte pred prvou svetovou vojnou. 

Len v Štiavnici sa dodnes klope pri dvoch príležitostiach: pomalší, tichší rytmus tlmenejších úderov sprevádza baníka na jeho poslednom fáraní na posledný odpočinok. 
Keď smútočný pochod minie Klopačku, klopačkár zvesí klopaciu dosku s kladivkom, aby ho zavesil niekde na strom a zvyčajne pokračuje klopaním dovtedy, kým nie je človek odnesený na cintorín. Na dosiahnutie tlmenejších tónov bývajú pri tom ozvučné kanáliky zaslepené. 
To sa robí aj v okolitých osídleniach, kam v prípade potreby zapožičiavajú Štiavnickú klopačku.

  Ďalej sa klope na Deň Baníkov. Na túto príležitosť si oblečie v Hodruši klopačkár starú tradičnú uniformu Baníckeho bratstva . Jednu až dve hodiny sa rozlieha klopanie blízkymi bočnými dolinami pri slávnostnom pochode celou dedinou. Tento zvyk , tak úzko spätý s baníckymi životmi odzrkadľuje spevné a umelecké cítenie obyvateľov. 

S výrazným rytmom klopačky je spojené množstvo ľudových nápevov. Budovy Klopačiek inšpirovali mnohokrát ľudovú umeleckú tvorivosť. Ľudia ich tvorili  z roznych materiálov. Niekedy aj z kúskov minerálov opatrených vyrezávanými figúrkami z dreva (Tabuľka XI)

Motív Klopačiek nachádzame aj na väčších kompozíciách – takzvaných Handsteinoch

  V notovom písme možeme zapísať klopanie nasledovne:

Ranné klopanie v Štiavnici:
Zvukomalebný preklad: klikk – klok, klikk – klok, klikk – klok, klok – klok

Ranné klopanie v Kremnici:
Zvukomalebný preklad: klikk – klok, klikk – klok, klikk – klok, klikk –klok, klik-klok-klik-klok, klik-klok-klik-klok, klik-klok-klok-klik-klok-klok, klik-klok-klok-klik-klok-klok, klok-klok-klik-klok-klok-klik, klok-klok-klik-klok-klok-klik, Klokkk, Klokkk, Klokkk.

Klopanie pri pohrebe v Štiavnici:
Zvukomalebný preklad:klikk – klok – klok –klok, klikk – klok – klok –klok, klikk klokiklokk-klok-klok, klikk klokiklokk-klok-klok, klikk – klok – klok –klok, klikk – klok – klok –klok

Ako mi baníci klopanie objasňovali a reprodukovali, sprevádzali ho vždy (pri klopaní napríklad na stol a podobne) vždy zvukomalebnými slovami klik –klok, ktoré rozne akcentovali. 
Klik je akcentovaný úder, klok je úder bez akcentu. 

Tiež táto reprodukcia, ktorá je neobyčajne preukazná podáva melodický obraz.

Najjednoduchší príklad je schéma ranného klopania v Štiavnici:
Klik –klok                              Varianta: klik-klok
Klik – klok                                            klik-klok
Klik – klok                                            klik-klok-klok-klok

Táto schéma sa opakuje a zrýchľuje

V Hodruši:  klik – klok           Varianta: klik – klok
                    Klik – klok, klok                 klik – klok, klok, klok

Tradícia klopania vyplynula z nutnosti používania a odovzdávania signálov a znamení v baniach.

 Toto sa používalo v bani pri roznych príležitostiach. údermi na vetracie potrubie keď vozíky križovali chodbu , oznamovali sa tiež odstrely hornín. Pokiaľ to pomery v bani umožňovali, baníci si klopaním odovzdávali signály a oznamy. 
Podľa správy J. Fallera 9) boli, ako uvádzajú starí baníci, v bani oznamované začiatky a konce pracovných zmien klopaním šichtmajstra na vahadlá čerpadiel v šachte. Baníci si klopaním signály odovzdávali ďalej. 
Signalizovalo sa aj z obzoru na iný obzor bane klopaním na výstuž v chodbe, takzvanom "láfe". 
Baníci si oznamovali klopaním aj prípadné nálezy bohatého zrudnenia. 

Na základe týchto starých správ sa následne rozšírilo klopanie na závesnú signálnu dosku ako nástroj s vylepšenými akustickými vlastnosťami aj na signálne veže.

  Otázka, prečo nebol ako materiál na klopanie použitý kov,  može byť zodpovedaná odpoveďou starých baníkov tým, že drevo vydáva jasný ďaleko sa šíriaci zvuk  rozoznateľný v hlukoch bane, iné silné údery, pískanie by mohli zahnať dobrých banských duchov,  okrem toho signálne údery na drevo výstuže a výstroja baní boli známe všetkým baníkom.

  Staré banícke zvyky by však  nemali byť posudzované izolovane.

Klopacie dosky rozličných foriem slúžili vo vojnových časoch tiež ako signálne (pre vojsko a obyvateľstvo pozn. prekladateľa.) 
To potvrdzuje poznatok z roľníckych vojen v Nemecku v 16. storočí 10) 
Analogický materiál je známy tiež z Bulharska 11), kde boli drevené klopačky všeobecne rozšírené v časoch protitureckých vojen, a do dnešku, aj keď v pozmenenej forme, sa používajú v niektorých kláštoroch.

 Určite je tu prepletenie ich úloh ktorými prispeli v službách spoločností a ich prastaré používanie v oblasti baníctva ktoré prežilo takú dlhú dobu.


Technický výkres na zhotovenie klopacej dosky zo stredoslovenskej banskej oblasti. Dlhšie klopačky majú lepšie rozlíšenie zvukov stredu a kraja. Variantne môžu byť aj s tromi aj so štyrmi ozvučnými otvormi na každej strane. Výkres Ing. Gurského 
Ešte výkres klopacieho dreveného kladivka. "Cifruvanie" si môžete uroviť na točke vlastné.

Použitá literatúra a pramene (E. Plicková)

1) Meststký protokol z roku 1743, strana 42, Mestský archív B.Štiavnica

2) P. Ratkoš: Dokumenty k baníckemu povstaniu na Slovensku, Bratislava 1957, strana 162

3) Citované podĺa : Selméczbánya történetébol, Selmécbányai Hetilap 1896, 12. XI, č. 47
     Mestský protokol z roku 1741, str. 109 Mestský archív Banská Štiavnica
Grundbuch z roku 1752, č. 24, mestský archív v B. Štiavnici

4) J. Korabinsky : Geographisch-historisches und Produkten-Lexikon von Ungarn, Pressburg 1786 str. 665

5) E. Jancsik : Peströl a középponti Kárpátok felé és vissza, Budapesti Vásarnapi ujság VIII, 1861, č. 44, str. 518

6) Korabinsky tamtiež strana 665

7) Selmecz- bélabánya tüzrendészeti szabályrendelete 1899, par. 14. 15. 16 Mestský archív B. Štiavnica

8) Selmeczbányai Hetilap 1895, č. 9, strana 34-35

9) J. Faller: Néhány szó a lármafáról, Bányasati és kóhászati lapok 76 (Budapest 1943) č. 2, 15.1. strany 34-36

10) W.P.Fuchs: Akten zur geschichte des Bauernkrieges in Mitteldeutschland. II. 1942

11) I. Gošev: Pravilata na Studijskija manastir, Godišnik na Sofijska Universitet (Sofija 1939-40) s: 1-73     


Poznámka prekladateľa na záver: Copyright originálu diela je vlastníctvom dedičov Ester Plickovej.

Obrázky na ktoré odkazuje originál textu z roku 1958 , nie sú k dispozícii


Preklad z nemeckého originálu je dielom K. Ivana. 

sobota 4. dubna 2015

Menej známe tajchy Hodrušskej doliny: Býčí alebo Stier Tajch v Pivnej doline


V predchádzajúcom článku sme pohovorili o zaniknutom tajchu v Hölle (Peklisku) blízko Horného Hodrušského tajchu.

Avšak  o máloktorom tajchu v celých Štiavnických vrchoch je tak málo informácii , ako o Býčom tajchu   ( Stier /čítaj štír/ z nemčiny = Býk) v Pivnej doline.

 Písomné pramene z minulosti ho spomínajú len okrajovo, väčšinou je len uvedené že tajch existoval
(napríklad z 3.7.1882 pochádza zápisnica z terénnej pochôdzky predstaviteľov ťažiarstiev Gerambovskej banskej únie, Moder , Finsterort a Banského eráru) 

Chcete vedieť  ako to je ďalej?

Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov https://tajchyjarky.blogspot.com/




úterý 10. března 2015

Pamiatky UNESCO Hodruša-Hámre - Rudolf/Mayer šachta




Okrem toho, že Hodruša-Hámre  s Kopanicami aj s pridruženými osadami je pre vnímavé oko mimoriadne pekná a zaujímavá, oplýva okrem prírodných a historických pamiatok tiež mnohými technickými pamiatkami.


Okolo niektorých chodíme v tesnej blízkosti denne, a ani si neuvedomujeme, aká zaujímavý unikát vlastne v obci máme .
V tomto príspevku by som rád pojednal o Národnej Kultúrnej Pamiatke zapísanej do Zoznamu svetového prírodného a kultúrneho dedičstva UNESCO – Mayer šachte či skôr šachtách

Viem, hodrušanmi familiárne nazývané  „Mayerky“ v súčasnosti (rok 2015)  nevyzerajú ako pamiatky hodné takéhoto hrdého označenia.
Napriek tomu je viacero dôvodov, prečo sa týmto technickým dielam dostalo takejto pocty svetového formátu.

Okrem zápisu do zoznamu pamiatok UNESCO je Mayer šachta 1, alebo ak chceme stará Mayer šachta národnou technickou pamiatkou zapísanou v Ústrednom Zozname Pamiatkového Fondu SR pod číslom 101682/1, 101682/2 a 101682/2 . Za lomítkom označuje číslo 1 strojovňu, číslo 2 ťažnú vežu a číslo 3 šachtovnú budovu  .

Čo je na starom výkrese 1,2 a 3 je hádam jasné...
 Najprv zájdime do histórie, aby sa nám ujasnila skutočná cena takýchto pamiatok.

 Aj keď sa šachty väčšinou v ľudskom povedomí spájajú s ťažbou rudy alebo uhlia, šachta Mayer 1 bola povodne vyrazená na ťažbu jaloviny, čerpanie vody a vetranie Voznickej dedičnej štôlne . Bola  totiž jednou zo ôsmich vyhĺbených servisných zvislých šácht v Hodrušskej doline, ktoré slúžili na vetranie, dopravu a fáranie mužstva pri razení VDŠ, tiež nazývanej Dedičnej štôlne cisára Jozefa II.

VDŠ bola razená od roku 1782 od Hronu smerom na Štiavnicu . Pre urýchlenie prác bolo v kráľovskej banskej komore vo Viedni rozhodnuté raziť túto štôlňu systémom protičelieb, ktoré sa mali postupne pospájať do budúceho súvislého banského diela, akéhosi veľkého tunelo- kanála, ktorým mali vody z Hodrušských, Vyhnianskych Belianskych a Štiavnických baní samospádom odtekať do rieky Hron .


Dnešná podoba ústia VDŠ pri Voznici- Na tomto mieste bola slávnostne zarazená v roku 1782

Preto bolo po Hodrušskej doline zahĺbená séria nových šácht (Záhradky 1782, Štampfer 1782 Delius1786-1789, Leopold1790, )  a dve už predtým existujúce ťažobné šachty (Kyslá a Lill) mali byť prehĺbené na potrebnú hĺbkovú úroveň a spolu s neskorším prehĺbením existujúcej Jazernej(Zipser) šachty tiež použité pre účely razenia VDŠ.

 So starou Kyslou šachtou sa však  pred rokom 1782 vyskytli problémy, preto že bola už dlhšiu dobu mimo prevádzky a zavaľovala sa. Nakoniec sa banský erár rozhodol pri dnešnom Obecnom úrade v úseku medzi  šachtou Záhradky a Kyslou šachtou vyhĺbiť tretiu servisnú šachtu, nazvanou Štampfer (podľa jedného z komorských grófov)
  Týmito šachtami sa do protičelieb vháňal čerstvý vzduch, spúšťali ľudia a materiál, vyťahovala sa jalovina z razenia čelieb a voda presakujúca do razených diel sa čerpala na povrch. Na  účel sa čerpania mohutných prítokov (viac ako 1000 m3  teda milión litrov za 24 hodín) sa využívala sčasti prezmáhaná stará šachta Kyslá kde čerpalo vodu z podzemia na povrch veľké vodné koleso.

Najzachovalejšou servisnou šachtou na Voznickej dedičnej štôlni, ktorá sa zachovala spolu s povrchovými objektmi, je práve šachta Mayer 1.

Ako sa zdá, pôvodne ani nebola pre postup razeniaVDŠ naplánovaná, vyhĺbená bola len dodatočne medzi už  vtedy existujúcimi šachtami.
Je zrejmé, že počas razenia protičelieb medzi šachtami Hutná/Delius a nižšou dvojšachtou Kyslá/Štampfer si vtedajší banský erár organizujúci razenie VDŠ relatívne neskoro uvedomil, že pri vzdialenosti 1,98 km medzi šachtami Kyslá a Hutná nezvládnu ľudia a technika ani vetranie, ani čerpanie vody.  Veľké prítoky vody boli na nižšej šachte Kyslá aj na vyššej šachte Hutná/Delius.

Bolo to spôsobené tým, že na tomto úseku VDŠ  bola razená síce v pevnej hornine pod dnom hlavnej doliny, ale všetky pukliny a prasklinky v skalách boli bohato napájané vodou. Podzemným zásobníkom s miliónmi litrov vody bolo totiž štrkom a pieskom zanesené prírodné jazero ktoré sa kedysi rozprestieralo od Dolnohámorského cintorína až po výškové paneláky pod Sandrikami.

 Voda nahromadená v štrkoch a pieskoch jazera,  popod ktoré VDŠ prechádzala diagonálne , bola okrem toho neustále dopĺňaná Hodrušským potokom. Koľko vody  z tohto prírodného rezervoára vytieklo cez škáry do VDŠ, toľko jej bolo doplnené potokom. 
Pri projektovaní VDŠ ako keby nebolo vzaté do úvahy, že stará Kyslá šachta mala už po stáročia predtým veľké problémy s banskou vodou, ktoré dokonca riešila nasadením Potterovho parného stroja na čerpanie.

Jediným riešením nepriaznivej situácie bolo „vloženie“ ďalšej šachty do  takmer dva kilometre dlhého plánovaného úseku VDŠ .   

Mayer šachta I bola zahĺbená 9. Mája roku 1805, hĺbenie dosiahlo konečnú hĺbku 92 m okolo roku 1807 (4) V tom istom roku ako pomocná vetracia a dopravná šachta bola už vybavená vodným kolesovým čerpacím strojom, ktorý bol prerobený po roku 1827 na ťažný stroj s väčším vodným kolesom o ktorom píšeme nižšie.

Na úrovni VDŠ sa s nižšou dvojicou šácht Kyslá/Štampfer čelbami prepojila odvodňovacia štolňa dňa 1.12. 1827 , s vyššou Hutnou/Delius šachtou bola Mayer # prepojená 15.5. 1830. Potom už banská voda z tohto úseku odtekala samospádom do Hrona.   

Šachta Mayer I. samotná je zvislá,  obdĺžnikového prierezu 2 m x 4,3 m, vystužená kamennou murovanou výstužou, len malá časť výšky pod ohlbňou je vymurovaná pálenou tehlou.(2) Kameň na výstuž šachty a na stavbu budov okolo šachty sa  ťažil v neďalekých lomoch za rodinným domom Pischových a pri ústí Kupfergrundu na Sandrikoch.
Od ústia Voznickej dedičnej štolne pri Hrone je Mayer šachta vzdialená 5 515 metrov.

Nie vždy však táto šachta nosila meno Mayer, v starých mapách je jednoducho nazvaná ako šachta č. 5, preto že starú šachtu Kyslá z počtu šácht nižšie na VDŠ  nevylúčili . Na starších fotografiách vidno ešte na priečelí strojovne jej predchádzajúce meno RUDOLF, na mapách z CK monarchie je zakreslená v pomaďarčenom tvare Rezsö akna.
Meno Rudolf Vrbna dostala v roku 1828, kedy boli z číselného označenia šachty premenované po významných banských funkcionároch a vzdelancoch, z ktorých mnohí mali veľké zásluhy pri razení VDŠ a baníckych či hutníckych vedách.

Bokorys starej Rudolf šachty s vodným ťažným strojom . Pohľad od Sandrikov
 Rudolf šachta dostala svoje meno po grófovi Rudolfovi z Vrbna a Freudenthalu, cisárskom komorníkovi a vrchnom ríšskom radcovi pre veci hutníctva.
Gróf Vrbna bol okrem toho aj významným vedcom a podnikateľom v oblasti výroby a spracovania železných kovov a významne sa zaslúžil o rozvoj železiarskeho a liatinárskeho priemyselného odvetvia v celej Rakúsko-Uhorskej monarchii.  
Pokiaľ obdivujete napríklad krásne liatinové kríže na cintorínoch v okolí Štiavnice, Vyhní či Hodruše, vedzte, že bez výskumov a technických vynálezov grófa Rudolfa von Vrbna by sme asi nemali čo obdivovať.

Dobový portrét grófa Rudolfa von Vrbna & Freudenthal. Zdroj Internet
Vo svojich železiarňach na Bruntálsku gróf Vrbna ako prvý zaviedol vodné dúchadlá vysokých pecí, zaviedol liatie do pieskových foriem, ale napríklad aj ako prvý v českých zemiach zaviedol aj repné cukrovarníctvo. V tom čase dokonca zaviedol také precízne odlievanie jemnej liatiny, že z tohto druhu železa sa odlievali aj filigránske brošne , spony a iné drobné šperky. Dokonca boli vo svojej dobe módnou záležitosťou, preto že boli výnimočné, a nikto iný na svete nič takéto nevyrábal.

Rez vysokou pecou s dúchadlovým mechom hnaným vodným kolesom. Zdroj: Internet SNG
  V druhej polovici 30. rokov 20 storočia (obdobia 1.Československej republiky)však banskí úradníci  zrejme dospeli k názoru, že gróf Rudolf Vrbna nemal veľa do činenia s razením VDŠ, a tak bola šachta pri prestavbe v roku 1929 opäť premenovaná z Rudolf  šachty na Mayer šachtu.

Pôvod druhého mena šachty Mayer, ktorú uvádza Ing. A.Kurray vo svojom príspevku (6) podľa ktorého interpretácie dostala toto meno po riaditeľovi československých štátnych a hutných závodov Ing. Oskarovi Mayerovi. Otázka , na ktorú som nedokázal dohľadať odpoveď však znie, či vtedy ešte Mayer nežil, a či ju teda nepomenovali po žijúcej osobnosti.  

To ,že šachta nesie priezvisko buržoázneho riaditeľa by za socializmu, najmä v 50 a 60 tich rokoch bolo pre súdruhov kádrovčíkov ťažko stráviteľné sústo. Našťastie však zhodou okolností v doline a okolí po stáročia žilo viacero Majerovcov a niektorí z nich boli baníkmi aj štajgrami. 
Prísnym súdruhom po II. svetovej vojne stačilo zrejme pošepnúť, že šachta sa volá podľa „robotníckeho kádra“ a všetko bolo v poriadku. 
Šachta sa teda nemusela premenovať na trebárs " šachta Druhá Päťročnica" 

Pôvodná budova priamo nad Mayer šachtou bola drevená, ťažný stroj po prestavbe po roku 1830 poháňalo  obojsmerné vodné koleso s priemerom 7 metrov, na hlavnom hriadeli ktorého boli kónické bubny s ťažnými lanami. Také usporiadanie zrejme nestačilo výkonom, a tak vodné koleso koncom 19 .storočia opäť prestavali na priemer 8,5 metrov a vymenili aj lanové bubny kónické za valcové.    Kolesovňa , komora ťažného stroja a priľahlé miestnosti boli vybudované z lomového kameňa, rovnako ako miestnosti a sklady rudy pri šachte.

Podorys usporiadania budov Rudolf šachty s drevenou vežou a vodným kolesom ťažného stroja. Fond HKGU 10203 ŠÚBA  Kamenné budovy sú na pôdoryse vytiahnuté čiernym tušom.
Dnes je strojovňa Mayer I šachty rovnobežná s hlavnou budovou šachty. Pôvodná dispozícia budov pred generálnou prestavbou však bola úplne odlišná, budovy vodného ťažobného stroja a sklady boli do tvaru obráteného L v uhle ktorého bola drevená budova šachty samotnej.

 Strojovňa- kolesovňa  bola orientovaná  rovnobežne so svahom vedľa nej, a stála teda v dnešnej „uličke“ medzi šachtami Mayer I a Mayer II.
Kde stojí dnešná strojovňa šachty Mayer I, tam pôvodne stál sklad rudy, a tam kde je dnes hlavná budova šachty Mayer I. s vežou, stála drevená budova vlastnej šachty s drevenou vežou podstatne nižšou než je tá dnešná. Šachta mala dva výjazdy vozíkov – jeden smerom k úpravni na dopravu rudy, druhý na jalovinovú haldu.. Koleso ťažného stroja malo najprv priemer cca 6,5 metra, po prestavbe malo už priemer 8,5 metra, hlavný drevená hriadeľ kolesa a lanových bubnov mal priemer 1 meter. Šírka obojsmerného vodného kolesa bola 2 metre, a priemer lanových bubnov bol 3 metre.


Názorne rozmiestnenie budov starej šachty Mayer vidno na kreslenej rekonštrukcii , vypracovanej podľa pôdorysov budov .Pohľad od cesty - sponad nej
Rekonštrukcia: Marcel Mészáros  
Halda šachty je na obrázku umiestnená viac vľavo od budov.    

 Blízka baňa Schöpfer , neskôr nazývaná tiež Dolným Hodrušským banským závodom stále produkovala rudy, v 20 rokoch 20. storočia však jediná huta v revíri fungovala len v Banskej Štiavnici. Dopravovať rudné koncentráty z dvoch Hodrušských banských závodov vozmo cez hlavný hrebeň štiavnických vrchov bolo veľmi nákladné a v zimných mesiacoch problematické, až nemožné.

Preto padol návrh využívať najkratšiu priamu spojovaciu  cestu so Štiavnicou charakteristickou svojim minimálnym stúpaním – Voznickú dedičnú štôlňu, ktorá je prepojená aj s šachtou František umiestnenou povyše  bývalej Dolnej striebornej huty. Tento variant bol aj realizovaný, a tak bola  šachta v tejto súvislosti obnovená, prestavaná a tiež dodatočne neskôr premenovaná, ako sme už spomenuli vyššie z Rudolf (von Vrbna) šachty na Mayer (Karl Theobald von alebo Oskar ) šachtu.  

Je tiež zaujímavé, že pôvodne bola pred rokom 1914 budova  prerábanej šachty Mayer projektovaná ako dvojposchodová + prízemie, ťažný stroj mal byť v novej budove, kde predtým stálo vodné koleso. Bola by sa teda viac podobala na usporiadanie šachty František v B.Štiavnici alebo na Ludovika šachtu v Kremnici.
Takto by vyzerala Rudolf šachta keby bol realizovaný plán z c.k. monarchie. Pohľad od penziónu Zlatý stol teda od juhu
Toto je pohľad na projektovanú murovanú Rudolf šachtu od strany Sandrikov, teda od západu
 Nakoniec kvôli vojnovým udalostiam I. svetovej vojny zo stavby trojposchodovej Mayerky nebolo nič realizované, o 20 rokov neskôr  bola postavená jej súčasná jednopodlažná podoba.

 Pred generálnou prestavbou bol do strojovne šachty Mayer I už v roku 1921 osadený ťažný stroj zo šachty Ondrej , ktorý je najstarším pôvodným elektrickým ťažným strojom štiavnických vrchov zachovaným dodnes. Vyrobený bol v roku 1908 vo vedľajšej Vyhnianskej doline firmou Kachelmann.
Ťažný stroj v strojovni Mayer šachty. Foto K.Ivan
Šachta Rudolf/Mayer  bola nanovo prestavovaná v rokoch 1927- 1929. Veľmi zaujímavá je aj samotná ťažná veža šachty Mayer 1. Na zakázku ju vyrobila a zmontovala železiareň v Hronci v roku 1928, všetky spoje v jej konštrukcii sú nitované.
    
Mayer/Rudolf šachta v roku 1929 počas prestavby a výstavby dolného banského závodu. Veža šachty ešte nie je postavená a na strojovni je nápis Rudolf
Obnovenou šachtou sa vyťahovali rudy a jalovina z bočných prieskumných chodieb Voznickej dedičnej štôlne medzi Mayer šachtou a Lill šachtou, naopak vozy plné zlatostrieborného koncentrátu vyrobeného v Dolnom hodrušskom závode sa spúšťali na úroveň Voznickej dedičnej štôlne, tu sa zoradili do vlaku s 12 vozmi a elektro-benzínová lokomotíva Gebus ťahala tento vlak z Hodruše do Banskej Štiavnice pod šachtu František, kde boli opäť vytiahnuté na povrch a koncentrát sa spracoval na kovy v tamojšej blízkej hute. 

Teda Mayer šachta vlastne vyťahovala rudu získanú zo sledných chodieb po žilách na úrovni VDŠ aj od Lill šachty, spolu s jalovinou z rozširovania VDŠ na povrch. Po dokončení rozšírenia VDŠ tiež spúšťala do podzemia rudné koncentráty z úpravne určené pre Štiavnickú hutu.
Fáranie na Mayer I šachte 30te roky 20 storočia. Mimochodom,  šachtovná klietka v ktorej baníci stoja, sa zachovala dodnes

  Koncom 50. tich rokov 20. stor. sa však dobývanie strieborných rúd na Dolnom aj Hornom Hodrušskom handli skončilo a Mayer šachta opäť na nejakú dobu stíchla, preto že nebol dôvod používať ju.

Začiatkom 80 tich rokov minulého (20.) storočia nastal nebývalý rozvoj plánovania baníctva. Socialistická vláda sa rozhodla investovať do razenia nových šácht a budovania nových banských závodov v Hodruši-Hámroch aj Banskej Štiavnici. Hlboké šachty však bolo potrebné odvodňovať, a Voznická dedičná štôlňa na tento účel už nepostačovala – bola dosť zaplnená vodami pozbieranými z tisícok kilometrov banských chodieb štyroch banských revírov. Tiež sa pomaly zapĺňala okrom, ktorý sa z banskej vody neustále po troche zráža.
Hodrušskí banskí záchranári počas pravidelného ročného čistenia VDŠ od okru. 80te roky, foto E. Kamody

Preto bolo rozhodnuté o vyrazení – či skôr vyvŕtaní Novej odvodňovacej štôlne (NOŠ) ktorá mala slúžiť na odvodňovanie projektovaných nových veľkobaní v Hodruši a Banskej Štiavnici. NOŠ je smerne popod hodrušskú dolinu až po Mayer šachtu prakticky rovnobežná s starou Voznickou dedičnou štôlňou, nové metódy presného banského merania však umožnili, že bola pri Mayer šachte umiestnená už o 15 m hlbšie ako VDŠ.
Od Mayer šachty mieri NOŠ popod hrebeň priamo pod Ondrej šachtu pod skanzenom pri Banskej Štiavnici.
Ústie NOŠ za Voznicou Foto K.Ivan
Keďže medzitým sa o Voznickú dedičnú štôlňu prakticky nikto nestaral, hoci do nej čerpali vodu aj bane v Banskej Štiavnici, bola už v havarijnom stave a bolo potrebné ju zrekonštruovať, aby sa  úplne nezapchala do vyrazenia NOŠ.  

Jedinou šachtou umožňujúcou jednoduchý prístup na hodrušskú časť VDŠ  z povrchu bola len Mayer šachta I.
 A tak bol  historický ťažný stroj s ťažnou vežou z roku 1929 opäť poreparovaný, pridali sa prístroje aby vyhovoval prísnym banským predpisom a v 80 rokoch 20. storočia sa začala rekonštrukcia Voznickej dedičnej štôlne. Bola to naozaj ťažká práca, v niektorých miestach hladina vody  siahala už len niekoľko desiatok centimetrov pod strop štôlne.

Pár fotiek z rekonštrukcie VDŠ
Za cenu značného úsilia bola nakoniec v úseku Mayer šachta – Nová šachta (B. Štiavnica) vo Voznickej dedičnej štôlni vybudovaná servisná stropná dráha, po ktorej dieselové závesné lokomotívy prepravovali potrebný materiál aj pracovníkov.

Po vyčistení VDŠ bola stará dedičná štôlňa ponechaná opäť sama na seba a Mayer 1 šachta sa používala ako záloha pre dopravu ľudí na NOŠ cez Mayer 2 šachtu. Posledná jazda na lane Mayer 1 šachty bola podľa zápisov v roku roku 1993. Bývalá továreň Sandrik mala na úrovni starej VDŠ namontované diaľkovo ovládané čerpadlo na technologickú vodu používanú hlavne v zimnom období, preto že teplota banských vôd pretekajúcich VDŠ neklesá nikdy pod +16 oC

Mayer šachta I bola definitívne proti vstupu nepovolaných osôb uzavretá v roku 2008, konkrétne  bol urobený štupeľ vybudovaním umelej povaly z oceľových priečnikov, zabetónovaním plošiny a zasypaním úvodných 10. metrov od povrchu jalovinou z bane Rozália .

Mayer šachty I a II. pred pár rokmi Foto K.Ivan
Pre potreby razenia NOŠ bola v rokoch 1978-1982 hneď vedľa starej Mayer šachty vyhĺbená šachta Mayer „nová“ , alebo tiež označovaná ako Mayer II.

Mayer II # slúžila na rovnaké účely ako pôvodne stará Mayerka I, lenže fungovala vo väčšom rozsahu - pre NOŠ. Šachta Mayer II je hlboká 115,5 metrov, v elipsovitom profile priemeru 5,8 x 7 metrov v betónovej výstuži a oceľovej výstroji (5). Okrem fáracieho a lezného oddelenia má šachta Mayer II aj špeciálne oddelenie na spúšťanie a vyťahovanie veľkorozmerných častí strojov a zariadení, a preto bola vyrazená v elipsovitom profile, hoci v tom čase sa už všetky nové šachty hĺbili v modernejšom kruhovom profile.   
Pod Mayer šachtou sa na odbočke NOŠ nachádza aj rozmerná servisná komora na prípadné opravy tunelovacieho stroja WIRTH

Servisná komora pod Mayer II šachtou na úrovni NOŠ. Foto Krtek
Mayer II. zároveň slúžila okrem vetrania aj na vyťahovanie jalovej horninovej drviny z vŕtania NOŠ pomocou tunelovacej súpravy Wirth TB II.  Horninovú drvinu potom odvážali nákladné autá na vzdialenejšie haldy.

Nová odvodňovacia štolna bola definitívne odovzdaná do používania v roku 1991 a potom sa už stará šachta Mayer prestala používať. Nová Mayer šachta bola odstavená z fungovania po roku 1995.

Obe šachty Mayer sú zaujímavé na porovnanie vývoja banskej techniky razenia a vybavenia šácht v rozpätí 200 rokov a tiež  sú dvojicou zvislých banských diel s extrémne blízkymi zvislými osami – obe sú od seba vzdialené len 27 metrov, čo je nielen Slovenský, ale pravdepodobne aj celoeurópsky unikát.


Obe Mayerky, v popredí Mayer II .Foto K.Ivan 
 Pri Mayer šachtách dlho stáli dva špeciálne samohybné dieselhydraulické vozidlá – trojkolky, vyvinuté osobitne len na čistenie NOŠ od usadenín. Podobne ako mnohé iné strojné unikáty z revíru, aj tieto  v 90-tich rokoch 20 storočia skončili v šrote bez toho, aby vôbec boli aspoň raz použité.  

Pri výstavbe NOŠ  a Mayer II bola v budove starej Mayer I. šachty postavená kompresorovňa, ktorá však žiaľ vibráciami poškodila obvodové murivo budovy šachty. Okrem toho bola za cestou postavená Banskými stavbami prízemná sociálna budova pre pracovníkov NOŠ a Mayer šácht – dnešná reštaurácia a penzión Zlatý stôl.

Z druhej strany bola k strojovni starej Mayer # pristavená tvárnicová parná kotolňa na vykurovanie novších budov. Teplá voda a para sa prevádzala ponad cestu „mostom“, ktorý je pri Mayer šachtách dodnes . Koncom 80 tich rokov došlo v tejto kotolni k nehode – výbuchu kotla a dobre si pamätám,  ako sme zhodou okolností v sobotu pár hodín po výbuchu autom  obchádzali škvarobetónové tvárnice budovy kotolne rozhádzané po celej ceste.

Pri Mayer šachte smerom na západ ešte donedávna stála rozsiahla halda jaloviny vyvážanej takmer 200 rokov z baní Schöpfer. Za dva roky bola celá odbágrovaná a prevezená do dolinky K Záhradkám na zaťaženie „päty“ odkaliska. Nejakú dobu poskytovala pekné nálezy hodrušských ametystov, kalcitov a iných nerastov z bane Schöpfer.  

Rudné bane š.p. začiatkom 21. storočia obnovili náter veže Mayer I šachty a opravili poškodenú striešku vrcholu veže s lanovnicovými kolesami. Zdá sa že Mayer šachte I svitá spolu so zakonzervovanou a tiež čerstvo natretou Mayer šachtou II. na lepšie časy.

NKP  Mayer # prejde do majetku obce Hodruša-Hámre, ktorá v peknej hale na poschodí a v menších miestnostiach na prízemí chce vybudovať spoločenské priestory, pričom zvonku aj zvnútra bude budova šachty aj strojovne obnovená.
Vizualizácia ako by Mayer I šachta mala vyzerať po rekonštrukcii fasád. Vizualizácia z FB profilu J.Urama 
Držme palce, nech sa všetko rýchlo podarí. 


Text copyright Karsten Ivan 26.10. 2009 – Marec 2015  

Použité skratky:

HDŠ – Hodrušská Dedičná Štôlňa alebo Dedičná štôlňa cisára Františka Lotrinského
VDŠ -  Voznická Dedičná Štôlňa alebo Dedičná štôlňa cisára Jozefa II.
NOŠ – Nová Odvodňovacia Štôlňa  (razená od Voznice po Ondrej šachtu v 80tich rokoch 20 storočia)

Použité podklady a literatúra:

(1) Zoznam Komorských grófov Štiavnice vystavený v expozícii SBM Kammerhof

(2) Hlavná banská kniha bane Rozália , rukopis, do roku 1970 A WEISS, nepublikované, archív autora.

( 3) Zborník prednášok Pamiatky UNESCO ( CD ROM nosič s PDF súbormi)

(4) Ing. Eugen Kladivík CSc. : Odvodňovanie Hodrušských baní do roku 1918, Spravodaj Banského Výskumu Prievidza č. 3-5/97

(5) Ing. M. Durbák a kolektív: Sprievodca po technických pamiatkach B. Štiavnice a okolia, Vyd. Štúdio Harmony B. Bystrica pre mesto Štiavnica ISBN 80 – 968547- 4-7

(6) Ing. A. Kurray: Zabezpečenie b. diel a objektov v oblasti Hodrušského a štiavnického rud. Rajónu v rámci útlmu rud. Baníctva, Spravodaj Banského Výskumu Prievidza č. 2-3/2000 vyd BEVEX.
 

Obrázky sú autorskými dielami s copyrightom autorov uvedených v popiskách

Obrázok pôdorysu budov starej Rudolf šachty je z fondu HKGÚ 10203, ŠÚBA Banská Štiavnica ,rys Fridricha Weisza z roku 1885.

Ostatné nákresy sú z elektronického archívu autora, prevažne bez datovania a autorstva nákresov.

Axonometrický náčrtok usporiadania  budov starej Rudolf šachty je dielom Marcela Mészárosa mmeszaros@gmail.com    

pondělí 2. března 2015

Vodohospodársky systém tajchu Klinger - Ondrej šachta

V prvej časti príspevku sme si ozrejmili časovú súslednosť  budovania vodného systému jarku a tajšíkov obtáčajúci Trojický vrch s odbočkou cez vodnú štolňu k tajšíku pri  šachte Maximilián.

Dúfam že som názorne vysvětlil,  prečo bol vybudovaný starý Klinger tajch, aj prečo ho neskôr z moci úradnej zrušili a nahradili dnešným väčším tajchom. Spomenuli sme, že systém bol vybudovaný pre šachtu Žigmund a šachtu Ondrej.

Šachte Ondrej som sa v prvej časti venoval len okrajovo, ale aj toto ....

Chcete vedieť  ako to je ďalej?
Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov https://tajchyjarky.blogspot.com/

neděle 15. února 2015

Železná minulosť Hodruše Hámrov - revidovaná doplnená verzia

V súvislosti s históriou obce Hodruša –Hámre sa už stáročia hovorí prakticky len v súvislosti s dobývaním a spracovaním rúd zlata a striebra.
V lesku (a biede) oboch drahých kovov sa v histórii akosi  stratili zmienky o spracovaní  železa a iných kovov v našej doline. Možno je to tým, že ostatných päťsto rokov písali dejiny zlato -strieborné bane a neskôr chýrna „Továreň na výrobu strieborného riadu“ – Sandrik

Paradoxne, v susednej Vyhnianskej doline sa  z povedomia ľudí a mnohokrát aj zmienok odbornej verejnosti nenápadne vytratili vedomosti o dobývaní a spracovaní zlatostrieborných rúd, a za posledných dvesto rokov sa hovorí o „železných“ Vyhniach. 
Je to tak zrejme kvôli starým názvom:  Isenpach =Eisenbach (Železný potok), aj dnešnému menu obce Vyhne – veď kto už kedy počul o tom, aby sa v kováčskej vyhni spracovávalo niečo iné ako železo ?!
O svoj kus  slávy a histórie Vyhieň železných sa zaslúžila chýrečná, viac ako dvestoročná činnosť Kachellmannovskej zlievárne a strojárne.

Novšia história zatláča tú staršiu postupne do pozadia, až sa nakoniec dávne fakty postupne stanú len legendou. Napriek tomu, ak sa podrobnejšie ponoríme do historických podkladov, mnohokrát zistíme, že nie všetko bolo a udialo sa tak, ako by to na prvý  a jednoduchý  pohľad vyzeralo .

 Vo Vyhniach sa stovky rokov ťažilo a spracovávalo okrem železa aj zlatostriebro, a naopak – v Hodruši-Hámroch sa okrem striebra a zlata stovky rokov ťažilo a tavilo aj železo.

Po krátkom prebehnutí do vedľajšej Vyhnianskej železnej doliny sa teraz vrátime do Hodrušskej doliny, a ukážeme si, že nie všetok  kov, ktorý sa tu ťažil a tavil, niesol chemickú značku Ag. a Au.

Na satelitnej snímke sú zachytené polohy ložiskových výskytov kvalitnej magnetit-hematitovej rudy v katastri obce Hodruša Hámre. Na všetkých týchto ložiskách prebehla niekoľkostoročná povrchová a j podzemná ťažba. Na niektorých ložiskách (Včelín, Straka, Trenč, Kerlíng) v značnom rozsahu

Prečo sa Hodruša volá Hodrušou, nikto nevie uspokojivo vysvetliť.
Ľudská pamäť jednotlicov je síce krátka, ale pamäť ľudstva ako celku pretrváva tisícročia.
Možno je koreň názvu Hodruše ešte predslovanského – germánskeho alebo keltského – pôvodu. V každom prípade je zaujímavé povšimnúť si, že všade, kde sa Hodruša , Hodruška ako názov vyskytuje, nájdeme bane na železnú rudu. Na druhej strane, nemôžeme vylúčiť že sa nám tu zaplietla príčina s následkom. Možno vysťahovalci z Hodruše zakladali ďalšie Hodruše a Hodrušky  po Uhorsku.

Prinajmenšom osada  Hodruša medzi Bocou a Malužinou bola založená vysťahovalcami - železnými baníkmi a hutníkmi z pôvodnej Hodruše zo Štiavnických vrchov.

Naproti uvedenému slovný koreň pôvodného názvu spodnej časti obce Hodruša – Hámre  - Dolné Hámre je jasný: Hammer, Hämmern z nemeckého názvu pre veľké kovacie kladivo, poháňané väčšinou vodným kolesom. (Á propos,  obyčajné  domáce kladivo sa v doline volá dodnes starým názvom : hámrik.)
Od 16 storočia sa veľmi zriedkavo slovo hámor používalo tiež pre drviarne rudy na vodný pohon – stupy, názov Dolné Hámre je však oveľa starší – prvá písomná zmienka o obci je ešte z roku 1351. Názov hámor v sebe už veľmi skoro začal zahŕňať celú hutnícko – kováčsku prevádzku V 18. a 19 storočí sa význam slova hámor  alebo hámre spája v názvoch obcí Slovenska takmer výlučne so železiarskou výrobou kovaného tovaru, s výnimkou  Medeného hámra v Banskej Bystrici.

Umiestnenie kovacích hámrov v priestore Dolných Hámrov je až prekvapujúco logické – zatiaľ čo ktorékoľvek iné hámre na Slovensku poháňané vodou museli byť po väčšinu zimy kvôli namŕzaniu vody na pohonné koleso počas mrazov odstavené, hámre v Dolných Hámroch zásobovalo relatívne teplou  4 oC a teda nemrznúcou vodou veľké prírodné jazero nad osadou.

Rozprestieralo sa od dnešného Muráňa – Hámorského cintorína -  až po  dnešný Sandrik, a zadržiavalo niekoľko miliónov m3 vôd Hodrušského potoka, bolo pomerne hlboké – pravdepodobne okolo 30 – 40 metrov. Ako je známe, sladká voda už v hĺbke 10 m nikdy nezamŕza, preto že sladká voda dosahuje minimálny možný objem práve pri teplote 4oC. Táto teplota zostáva konštantná od 10 m až do veľkých hĺbok  

A tak kým v tuhých zimách inde na Slovensku vodou poháňané vyhne a kladivá museli stáť, tunajšie veselo búchali.
  
V literatúre sa síce spomína, že v Dolných Hámroch existovali železné hámre, ale dnes už takmer zanikli zmienky o tom, kde  a ako sa železo v Hodrušsko – Hámorskej doline získavalo.
Na výrobu železa sú potrebné 2 hlavné suroviny : železná ruda  a palivo. V staroveku a stredoveku bolo palivom výlučne drevné uhlie, na ktoré poskytovali surovinu miestne rozsiahle bukovo dubové lesy . Neskôr, po zlepšení technologických postupov tavby železných rúd vo vysokých peciach sa k základným surovinám pridružila  aj tretia  surovina vápenec – ako troskotvorná prísada.

Najlepšou , a zároveň najvzácnejšou rudou železa je magnetit, ďalej hematit a potom je tu menej kvalitný limonit, ktorý je produktom zvetrávania oboch predchádzajúcich druhov rúd.
Na fakt, že práve magnetitovo – hematitové rudy spolu s limonitom sa pomerne hojne vyskytujú aj v Hodrušsko – Hámorskej doline, a tieto rudy boli predmetom intenzívnej ťažby a spracovania, sa dnes už aj v odbornej literatúre takmer úplne zabudlo.

 Keď sa však poriadne zahĺbime do archívnych podkladov, a tieto údaje porovnáme so skutočnosťami, zistenými v miestnom teréne, všetko zrazu začne do seba krásne zapadať.

Na starých banských mapách nájdeme 2 lokality označené ako „Stará železná baňa – Régi Vaskóbánya alebo Alt Eisenbergwerck“ 



Výrez z mapy Mathiasa Zipsera (Mikovínyho súčasník) z roku 1747 zachytávajúci Jalšovské (Erlengrundské) staré železné bane, dnes označované ako Čelín západ

Jednou z nich je sústava rozsiahlych povrchových dobývok  Včelín (tiež Čelín) západ a Včelín juh pri okraji katastra Dolné Hámre .

Druhou lokalitou je  Juhovýchodný výbežok Kerlinského hrebeňa – tzv. Trenč nad Banskou Hodrušou. Treťou , veľmi významnou lokalitou dobývania a zrejme aj spracovania železných rúd je celý priestor Malého a Veľkého Kerlingu ktorého súčasťou je  v stredoveku zaniknutá banícka osada Kerling (Karlík) medzi Jalšovou dolinou (Erleingrund) a historickým centrom Banskej Hodruše .
Iný výrez z tej istej mapy 1747 železné bane pod Kerlingom


Tu všade sa podľa autorových terénnych výskumov  nachádzali a ešte nachádzajú kvalitné, ľahkotaviteľné a pritom bohaté železné rudy  - napríklad magnetit  obsahuje vyše 50 % železa.
Ďalšou známou lokalitou ťažby železa je magnetitové ložiskoŽelezná hora neďaleko lokality Do Vápna juhozápadne od  Kopaníc . Časť Kopaníc dnes označovaná ako Dômky, sa v minulosti označovala ako Železiarske dômky  

Snímok z ortofotomapy Google Maps s označením lokalít Železná Hora a Do Vápna pri Kopaniciach- Dedine


Dobývanie  a spracovanie železa v okolí Hodrušskej doliny pritom neprebiehalo len v nejakom  obmedzenom rozsahu – dnes viditeľná vyrúbaná najvýraznejšia časť skarnového ložiska Včelín západ je tvorená „zárezom“ vo svahu rozmeru 150 x 40  m priemernej hĺbky 15 m. To predstavuje vyťaženie 300 000 ton horniny, ak uvažujeme mocnosť samotnej magnetitovo- hematitovej polohy 5 až 10 m, tak samotnej rudy mohlo byť len z tejto (malej)  časti ložiska teda vyťažené 30 000 ton rudy.

Pri  uvažovanej skromnej výťažnosti 10% čistého kovu je to 3 000 ton získaného železa len z tejto časti dobývky . V skutočnosti však výťažnosť určite prekračovala 10%, dosahovala možno až 30%

Rádovo môžeme v našej doline teda reálne počítať  s vydobytím a spracovaním desiatok tisícov ton čistého surového železa v priestore Hodruše a Hámrov.

Ako teda výroba surového železa prebiehala?

Technológiu výroby dreveného uhlia ponecháme bokom, je dostatočne známa a podrobne spracovaná. Je pravdepodobné, že uhliarstvo sa vyvíjalo najprv spoločne s hutníctvom, časom sa oddelilo na samostatnú profesiu, ktorá na Slovensku zamestnávala desaťtisíce ľudí

Po vyťažení sa ruda  rozbíjala a triedila, to bola práca žien, detí a starcov. Od neďalekého Hrona boli dovážané vhodné horninové okruhliaky a plochšie kamene vyberané z koryta. Tie slúžili ako prostriedky na rozbíjanie rudy. Plochšie kamene ako podložky – „nákovy“ okrúhlejšie kamene ako „kladivá“ ktorými sa udieralo na kusy rudy umiestnené na podložke kým kúsky neboli prijateľnej veľkosti. Čisté kúsky magnetit-hematitu sa z drviny vyberali, ostatné kúsky prerastené s jalovinou sa ešte ďalej rozbíjali a znovu triedili. Odpad jaloviny sa vysýpal v blízostí triediarní.
Napríklad v okolí niekdajšej starej železiarskej osady Karlík – Kerling sú v lesoch rozsiahle plochy drobných kamienkov – odpadu z triedenia železnej rudy.

Vytriedená najkvalitnejšia ruda sa zhromažďovala v košíkoch alebo kôpkach v blízkosti pecí, spolu s dreveným uhlím.

Piecky na výrobu železa sa robili v strmších hlinitých svahoch. Vykopala sa šachtica piecky  kolmo nadol, zo strany svahu sa prepojila tunelíkom , z ktorého sa na konci procesu po vylomení otvoru nakoniec vybrala železná „huba“ Železná piecka sa zvnútra vymazala mastným ílom a nechala sa vyschnúť, neskôr sa dosušila zapálením suchého raždia. Vopred sa z hliny  vymodelovali a vypálili nákončia fúkacích mechov, ktoré sa zapracovali do piecky 
Schéma tavby železných rúd v svahových pieckach od staroveku až do konca stredoveku. Zdroj: Internet

Potom  do piecky vhodili hutníci žeravé uhlie, doplnila sa až po vrch ďalším dreveným uhlím a začalo sa dúchanie vzduchu  mechom.  Keď sa celý obsah uhlia v piecke rozžeravil, začalo sa striedavé  dávkovanie drobnej železnej rudy a uhlia vo vrstvách. Za stáleho dúchania sa pokračovalo v dávkovaní rudy a uhlia do piecky počas niekoľkých hodín.



 Dvojica zemných svahových železných pecí pri pokusnej tavbe železnej rudy na Morave. Foto Igor Staník 
 
Po niekoľkých hodinách dúchania a dosýpania surovín sa nakoniec uzavretý  tunelovitý predok pece vylomil, a zvnútra pece sa vybrala poloroztavená železná huba, ktorá sa hneď zahorúca vykovala z časti trosky na železný polotovar – kusy tyčoviny, pásoviny,železné „hrivny“


Vylamovanie predku pece pri dokončení tavby vpravo sú hlinené výfučne-nákončia mechov Foto Igor Staník 


Vyňatie žeravej železnej huby z piecky Foto Igor Staník 

 
Celý proces prípravy piecok, sušenia,  tavby  sa robil sériovo, čiže niekoľko železiarov malo na starosti práce na celej batérii železných piecok, a produkovali železnú hubu dennodenne.
Zároveň sa piecky po tavbe čistili, opravovali, chystali sa nové v nekončiacom cykle.

V priebehu stáročí boli pece ešte vylepšené povrchovou „nadstavbou“ komínovitého sopúcha, ktoré zväčšili kapacity a výnosy pecí. Tieto typy pecí sa časom začali nazývať „slovanskými“, a  slovanské pece boli až do 18 storočia rozšírené na veľmi veľkej časti Rakúsko –Uhorskej ríše.


Prvé vykovanie trosky a dreveného uhlia po vyňatí z taviacej piecky Foto Igor Staník 

Nazhromaždené  kusy železa sa nakoniec zniesli dole do doliny do Hámrov, kde ich znova v pieckach a vyhniach rozžeravili a ťažkým vodným kladivom z nich pri opakovaných prekovávaniach vykovali všetku trosku, kým nezostalo čisté železo, ktoré sa už dalo použiť ako surovina na nástroje alebo ako tovar na predaj.


Po prvom vykovaní sa železná huba vplyvom straty pórovitosti a vypadaní trosky hodne zmenšila Foto Igor Staník 

Po druhom nahriatí a vykovaní huby je získaný už kus kompaktného kujného železa vhodného na ďalšie spracovanie Foto Igor Staník 

Železiarstvo sa v priestore Hodruše, Hámrov a Kopaníc úspešne rozvíjalo až do polovice 17. storočia, kedy boli železné bane príkazom kráľa z roku 1630 v Štiavnických horách zastavené v záujme rozvoja drahokovového baníctva. Ukončenie železiarstva v štiavnických vrchoch určite neprebehlo bleskovo, „ako keď utne“. Ťažiari z Banskej Štiavnice mali veľa významných kuksov aj v Hodrušských železných baniach a hámroch, a tak útlm dobývania a výroby železa určite prebiehal niekoľko rokov až desiatok rokov.

Lokality železorudných piecok- hút dnes v okolí ložísk v Hodruši nie sú známe, učite by ich však špecializované montánne výskumy odhalili niekde na svahoch Včelína a nad „Starou“ Banskou Hodrušou, aj pri Železnej hore pri Kopaniciach.

Časti železorudných baníkov a železiarskych hámorníkov sa útlm výroby železa zrejme nepáčil, a ako slobodní ľudia mimo poddanstva  jednoducho odišli hľadať železiarske šťastie do iných regiónov , napríklad aj na už spomenutý Liptov.

Rozsiahle dobývky baníctva železnej rudy v Hodruši , Hámroch a Kopaniciach podľa môjho názoru svedčia o tom, že celková výroba železa v Hodrušskej doline v 12-13 storočí zrejme dlhú dobu prevyšovala produkciu železa v susedných „železných“ Vyhniach, kde napríklad známe ložisko Klokoč v skutočnosti nebolo „vážnejšie“ nikdy ťažené - rozumej: v priemyselnom meradle.

Vyhnianske železné bane najmä v doline Hodruška a na Klokoči sa podľa všetkého začali výraznejšie rozvíjať až v 15. -16.storočí, kedy už železné bane v Jalšovej, Kerlingu či Trenči boli za svojim zenitom.
Ťažba železa vo Vyhniach aj Hodruši a na Kopaniciach pokračovala zároveň s ťažbou zlatostriebra prakticky až do konca 19. storočia. To sa už síce železo pre bane dávno dovážalo z Hronca a okolia Podbrezovej, lenže tamojšie železiarne spracúvali najmä limonitové železné rudy.

Vyhnianske a Hodrušské železné bane však ťažili kvalitný magnetit, ktorý bol nutnou prísadou do tavieb drahých a ušľachtilých rúd. Preto sa v ťažbe železných rúd v malom meradle pokračovalo až do spustenia centrálnej (Dolnej)  huty pod Banskou Štiavnicou    

Pramene k vyhnianskej Kachelmannovskej zlievárni neobjasňujú, či v zlievarni používali železo miestne alebo dovážané. Skôr to druhé, lebo vysoká pec vo Vyhniach nikdy nebola . Neviem však o tom, že by tu niekedy od 18. storočia vôbec pokračovala prvovýroba železa z rudy. Tá fungovala len za čias hámru Vavrinca Rössela a jeho nasledovníkov od 14.- 15. storočia do 18 storočia.
  
Bol by som rád, keby sa železnému baníctvu v Hodruši raz mohol venovať podrobnejší montánny výskum. Možno by nám doniesol zaujímavé prekvapenia.   
        
        

Text copyright K.Ivan 2009 , revidované február 2015 

Podklady a pramene:
 
Mapa Mathias Zipser 1747 z archívu autora, prameň www.staremapy.cz 

Zábery z tavby železnej rudy - fotografie Igora Staníka z tavby v máji 2014 v Starej Huti v Adamove pri Brne 

Google Maps