Translate

pondělí 3. srpna 2015

Štiavnické divy prapodyvnye


Štyavnyckye dyvy

Vzdelaní Štiavničania samozrejme z latinských prekladov kníh antických autorov po stáročia vedeli, že vo svete boli a sú divy antického sveta.
 I zatúžili slovutní mešťania byť výnimočnými v rakúsko-uhorskom mocnárstve svojimi divmi vlastnými, mestskými a dotknúť sa tak nesmrteľnej slávy hviezd aj pamäti ľudskej. Nuž vyslali učených ľudkov do mesta aby vedomosti zhromaždili o divoch štiavnických – neopakovateľných, na ktoré by turistov lákali a obrat mestský a dukátiky z daní v pokladnici mestskej takto navyšovali.

Či sa to podarilo, preberieme v tomto uhorkovo-sezónnom pojednaní.

Nuž, pravdu povediac, niečo sa podarilo, niečo nie, a sú aj divy, ku ktorým sa , ktovie prečo, len veľmi málo Štiavničanov hlási.

Keď som začal začiatkom 80tich rokov navštevovať SPŠ Banícku, boli  #štiavnické divy jednou z prvých pikantérii, ktoré sme sa my – cezpoľní, dozvedeli o meste od domácich študentov. 

V tej dobe ešte väčšina z dolu popísaných divov existovala.

Ich zoznam sa odovzdával ústne, v neskorších dobách ho ktosi napísal písacím strojom na preklepovom papieri.

Lavínovite sa začali zoznamy #štiavnických divov šíriť až koncom 90tich rokov so rozšírením internetu a vydávaním brožúrok o meste.  

Po necelých tridsiatich rokoch od mojich štúdii veľa z pôvodných štiavnických divov zaniklo.
Časť z objektívnych dôvodov – zániky banských závodov a jarkového systému tajchov, iné pričinením človeka , vzťahu nových majiteľov budov na ktorých boli divy vybudované, k budovám samotným .
Priebežne však vznikali aj novšie divy, hodné povšimnutia a zaznamenania.

 Možno predpokladať, že to, čo je dnes považované za základný súbor štiavnických divov zozbierali už všímaví študenti baníckej a lesníckej akadémie v Štiavnici. Ako je známe, mladým študentom nie je nič sväté!

Je pravdepodobné že spopularizovali viacero podivuhodností, ktoré domácim prichodili normálnymi a ničím zvláštnymi, začali sa k nim hlásiť až dodatočne. Zdá sa , že v tradícii zbierky štiavnických divov pokračovali  najmä študenti stredných škol v medzivojnovom a povojnovom období až do 90-tich rokov. Najnovšie divy už v súčasnosti ochotne popularizuje bulvárna tlač. 

Poďme však po divoch pekne po poriadku, od histórie.

 Najstaršie divy

 Pri štúdiu historických materiálov o štiavnických vrchoch som narazil na zatiaľ najstaršiu zmienku o štiavnických divoch v knihe Františka Peřinku: Veselé putovanie po Slovensku.
V roku 1934 menuje nasledovné štiavnické divotvornosti:

V domoch o breh pristavených z druhého, z tretieho poschodia  vystúpi sa na územie a naopak. Z predku vidíme poschodia, zo zadku možeme kročiť nielen do obloka, ale i na hrebeň strechy
Jeden z klasických divov , ktorý je dnes prezentovaný ako dom, ktorý má spredu od námestia vchod normálne na prízemie, ale zo zadu má druhý vchod na poschodie, respektívne na podkrovie. Takto je usporiadaný dom zahĺbený v strmom teréne, ktorý nájdeme napríklad na ľavej strane Námestia svätej trojice. „Výškový vchod“ do Obereignerovského-Roxnerovského domu je zo Starozámockej ulice. Je zrejmé, že v príkrych svahoch postavené obydlia najmä v okolí Starého mesta, Hornej Resly, Kutnohorskej ulice mali takto usporiadané vchody v minulosti úplne bežne. Pokiaľ máte možnosť byť napríklad v slávnom Kammerhofe - v jeho západnom krídle - teda tom pod Novým zámkom, rýchlo zistíte, že pokračovanie Striebornej uličky -chodník siaha dnes svojou úrovňou do polovičky výšky okien na prvom poschodí. Ešte 100 rokov, a bude treba vybúrať nové dvere od striebornej uličky, ktoré budú vchádzať z chodníka rovno na DRUHÉ poschodie Kammerhofu  Domy s „mimoúrovňovými“ vchodmi ale nájdeme aj na iných miestach strmín štiavnických vrchov, napríklad v Hodruši, Bankách, Vyhniach. Kopaniciach.       

Živé hodiny: Na Novom zámku vartáš poťahuje kladivo a to bije na zvon. (na www.banskastiavnica.sk je uvedená varianta že vartáš musel každú štvrťhodinu trúbiť ako signál že nedrieme)
Peřinka naráža na to, že vartáš dával  hodinové signály lankom s kladivkom udierajúcim na zvon od 16. stor. umiestnený v makovici veže Nového zámku, keďže na Novom zámku nie je nainštalovaný hodinový stroj, ktorý by odbíjal hodiny sám.
 Trúbenie je pravdepodobne historický pozostatok funkcie mestskej protipožiarnej stráže z čias keď väčšina striech bola šindľová alebo slamená, a mnoho stavieb drevených.
Požiarni hlásnici bývali v banských oblastiach často na hliadke na miestnych klopačkách, v Štiavnici má na tento účel výhodnejšiu polohu Nový zámok, kvôli podstatne väčšiemu - kruhovému rozhľadu.
Zvon bol podľa I. Opluštila osadený do makovice veže 6. marca 1569.
V roku 1806, 23. mája tento zvon praskol po tom, ako bolo naň intenzívne zvonené pri požiari dolnej časti Štiavnice.
Trubač na veži Nového Zámku. Foto Sergej Protopopov okolo 1930
Tento div sa uvádza v oficiálnych zoznamoch divov , štvrťhodinové trúbenie dnes zabezpečuje elektronika a reproduktor.
V internetových diskusiách sa na pravidelné trúbenie z Nového zámku niektorí Štiavničania sťažujú ako na rušivé...Predpokladám, že najmä tí, ktorí v Štiavnici žijú len pár rokov        

Ďalšie - kostolno-cirkevné divy
  •   Dve umierania Krista pána: jedno v Slovenskom a jedno v Nemeckom kostole
  •   Štvorité zmŕtvychvstanie Krista: v slovenskom a nemeckom kostole , Na Frauenbergu a na Kalvárii
  •   Mgr. D. Kubínsky vo svojom zozname divov dodáva, že v súsoší pod oltárom na banskoštiavnickej kalvárii je Diabol namiesto obvyklej čiernej farby zobrazený ako biely
 Tieto „divy“ viazané k súsošiam, reliéfom a obrazom v kostoloch v meste sa dnes už v „oficiálnom zozname“ neuvádzajú.

Divy vyššie menované nie sú v dnešku dostatočne atraktívne, majú ich totiž rovnaké aj vo viacerých ďalších mestách, kde je veľa kostolov. Spomeňme napríklad Trnavu, Bratislavu, Bystricu a mnohé iné. 
Nedá mi nepripomenúť že bývalá veľká Štiavnica si nárokovala na takmer desiatku okolitých obcí ako svoje majetky, ale pri výpočte cirkevných divov sa akosi schizofrenicky obmedzuje len na kostoly vo vnútri bývalých hradieb. Inak by tých umieraní a zmŕtvychvstaní Krista v Štiavnici muselo byť oveľa viacej.
Diabol na kalvárii je biely zrejme preto, aby ho bolo vidno v prítmí interiéru. Keby bol satanáš tradične čierny, nevynikal by.

  •   Umývanie mesta- jeho kamennej dlažby, čo veľmi pohodlne sa stávalo otvorením žlebov rybníka na Červenej studni
Peřinka má na mysli otváranie stavidiel na Veľkom Vodárenskom tajchu a tajchu Červená studňa nad ním. Nie je mi známe, či sa naozaj menšia povodňová vlna vzniknutá krátkodobým otvorením výpustov spomenutých tajchov reálne niekedy využila magistrátom na generálu očistu hlavnej ulice. Je to zrejme veľmi starý div –možno je to pripomienka katastrofálnych prietrží hrádze tajchu Veľká Vodárenská v rokoch 1633 a 1725, keď voda tajchu vtrhla do nočného mesta s ničivou silou a vyžiadala si obete na životoch v zrútených domoch ktorých múry podmyla.
Naposledy bola Štiavnica ku generálnemu zmývaniu hlavnej ulice mesta vodami tajchu veľmi blízko vo februári 1977, keď bola časť mesta evakuovaná kvôli prelievaniu vody cez hrádzu po prudkom topení snehu.
Tento div sa už v novších zoznamoch Štiavnických divov neuvádza.  

Klasické divy        

  •      Na Petra a Pavla v Štiavnici padá sneh
Obávam sa , že tento div bol do klasického zoznamu zaradený dodatočne, s využitím miestnych reálii, a žiaľ, nepatrí ani medzi staré mestské divy.
Tento starší vtip je totiž na Slovensku všeobecne rozšírený.
 Peřinka ho uvádza aj z iných miest kde majú kostoly Sv. Petra a Pavla, alebo súsošia týchto patrónov a zakladateľov cirkvi. Takých miest je naozaj veľa.
 Je to vlastne slovná hračka z čias , kedy sviatok Petra a Pavla označoval začiatok leta (29. Júna), a bol teda kalendárnym údajom. Každý vedel, že na Petra a Pavla už býva horúco, a sneh na rozhraní júna/júla ťažko môže padať.
Sochy sv. Petra a Pavla stoja "učupené medzi najvyššou a menšími vežičkami. Foto K.Ivan
Tento div je však dnešným ľuďom prakticky ni čnehovoriaci, zahraničným turistom je potrebné slovnú hračku pracne vysvetľovať, ukazovať im sochy Petra a Pavla na priečelí Nemeckého kostola , ktorý postavili miestni Slováci ako baziliku sv. Mikuláša... Riadna motanica, ale v zozname oficiálnych štiavnických divov sa stále vyskytuje. Vznik tohto divu vieme aj pomerne presne datovať. Dominikánsky farský nemecký románsky kostol sv. Mikuláša vyhorel v roku 1880. Vzápätí ho prestavali do dnešnej podoby aj s fasádou, na ktorú dali sochy.

  • Zamenená funkcia veľkej a malej ručičky na vežových hodinách štiavnickej radnice
Populárny div , miestna atraktivita, všeobecne známa. Veľká ručička na týchto hodinách ukazuje hodiny, malá minúty. Odôvodnení prečo to tak je , je viacero, nádete ich v odkazoch dole.
Foto K.Ivan


Vežové hodiny radnice v popredí, v pozadí vežové hodiny veže Starého zámku. Či aj ručičky na veži starého zámku ukazujú hodiny veľkou ručičkou, to už viem. V živote som ich ale  nikdy nevidel fungovať. Foto K.Ivan 
Staré vežové  hodinové stroje si často vystačili dokonca len s jednou ručičkou. Baníkom stačilo vedieť koľko je hodín, nepotrebovali vedieť koľko je minút – napríklad na Klopačke v Banskej Hodruši, ale aj v iných nebaníckych oblastiach Slovenska.
Pán Peter Fridrich , ktorý sa stará o hodinový stroj v Hodrušskej Klopačke ma informoval, že na štiavnickej Radnici vo veži už nie je pôvodný hodinový stroj.
 Vo veži Starého zámku  síce pôvodný hodinový stroj je , ale je už najmenej pol storočia nepoužívaný.
Mimochodom, aj tieto vežové hodiny by v prípade funkčnosti ukazovali čas veľkou hodinovou a malou minútovou ručičkou, ako ma informoval pán Fridrich. Dnes sa táto "zámena " hodinových ručičiek uvádza ako niečo mimoriadne, ale v skutočnosti to bol v mestách, kde mali vežové hodiny, ešte v 19. storočí bežný jav. Napríklad aj v Antole alebo Banskej Bystrici.

  •   Štiavnická radnica na rozdiel od všetkých mestských radníc v starých sídlach nemá vchod od predu - od námestia, ale odzadu, z uličky
Tento div , síce existujúci už takmer 300 rokov, sa v oficiálnych zoznamoch štiavnických divov veľmi často nevyskytuje. Ako keby sa za neho v Štiavnici hanbili. Je to výsledok viacerých prestavieb tejto v stredoveku prízemnej budovy postupne dostavovanej v 14, 15, 17 a 18 storočí (1)
Súčasný "zadný" vchod do radnice. Pri stĺpe vpravo s modrobielou vlajkou vidno kúsok gotického portálu ponechaného vo fasáde. Foto: K.Ivan
  •  Voda tečie po moste a cesta ide popod most (tiež varianta že v Štiavnici sa pod most pred dažďom schovať nedá, lebo prší aj priamo z mosta)

Klasický štiavnický div , uvádzaný vo všetkých zoznamoch, odkazujúci na technickú pamiatku zoznamu UNESCO : Akvadukt v Kysihýbli. Je síce mimo mesta, turistom sa zvyčajne neukazuje, naviac voda už po ňom dlho netečie, ale ešte existuje.
Stará Anča prechádzajúca popod akvadukt, Foto z Internetu

Akvadukt v Kysihýbli v súčasnosti . Foto z Internetu
Keď sa v rokoch 1871-1873 stavala stará úzkokoľajná Anča, bolo potrebné prekopať násyp po ktorom viedol Kolpašský vodný jarok prevádzajúci vodu z Pohronia na Poiplie k starým stupám a šachte František. Vedenie vody ponad železničnú trať bolo vyriešené akvaduktom. Tok vody Kolpašským jarkom bol zrušený v 80tich rokoch 20 storočia, trať starej Anče zrušili ešte koncom 40tich rokov , ale akvadukt stále stojí. Pred pár rokmi bol zrekonštruovaný Banskoštiavnicko-hodrušským baníckym spolkom, aj preto, že je uvedený aj v zozname technických pamiatok UNESCO.

  • Slnečné hodiny ukazujúce na minútu presne, dvojice mechanických a slnečných hodín v bezprostrednej blízkosti

Mgr. Kubínsky uvádza: Slnečné hodiny s jednou ručičkou umiestnené na budove banského riaditeľstva počas 10 denných hodín ukazujú čas s minútovou presnosťou.

To, ako presné budú slnečné hodiny, je otázka presnej orientácie gnómónu (ručičky) slnečných hodín.

Tento div sa obvykle v zoznamoch divov pre turistov zvyčajne neuvádza.

Dvojicu slnečných aj mechanických hodín nájdeme napríklad na veži Starého zámku, ale aj na baníckej klopačke na Piargu sú mechanické hodiny a na budove starého baníckeho učilišťa naproti sú slnečné hodiny. Mechanické hodiny na rozdiel od tých slnečných pri uvedených dvojiciach väčšinou žiaľ nefungujú.
Vežové mechanické aj slnečné hodiny na Starom Zámku. Foto K.Ivan
  •  Dvadsať metrov štvorcových rovienky pred Starým zámkom, postavených na to aby aj rovina v štiavnici bola
Patrí k starým divom, kedysi uvádzaným v oficiálnom zozname.

Pravda je taká, že plochého terénu je v Štiavnických vrchoch dostatok. Škoda len , že väčšinou je ten plochý terén naklonený pod uhlom 30 a viac stupňov.
T.G. Masaryka očakáva výborník na slávnej Starozámockej rovienke. Foto z Internetu, 30te roky
Výnimočnosť tohto divu, na ktorý sa kedysi vraj chodili pozerať celé zástupy, bola zrušená vybudovaním prvého regulérneho škvárového ihriska pod Plavárňou  na mieste, kde je dnes parkovisko a obchody. Štiavničanom sa kvôli ich staršiemu ihrisku totiž smiali, že brankár na jednej strane ihriska nevidí kvôli kopcu v strede,  brankára súpera na druhej strane ihriska...

Divy zaniknuté

Napriek tomu, že nasledujúce štiavnické divy už neexistujú , stále sa vyskytujú v „oficiálnych“ zoznamoch. Na miestach týchto divov sa dá turistom len ukazovať: Tuto to bolo....

  •    Voda tečie hore kopcom
Odkaz na bývalý tok vody v Kolpašskom vodnom jarku, ktorý od roku 1730 až do polovičky  80tich rokov 20 storočia tiekol popri ceste z  Banského Studenca do Drieňovej, potom štôlňou popod miestny hrebienok a cez zrušené stupy k šachte Franz a k tajchu Rybník. Profil cesty na niektorých miestach mierne stúpal, voda v zahĺbenom jarku popri ňom tiekla po spádnici, čo vyvolávalo dojem že voda je schopná tiecť do kopca. Podmáčanie cesty a kvôli tomu, že po ceste časom jazdilo čoraz viac ťažkých vozidiel, malo to celé za následok posadanie cesty. Voda pre flotáciu František šachty po jej uzavretí v 70tich rokoch 20 storočia už nebola potrebná  a tak v polovici 80tich rokov 20 storočia prítok vody do jarku odstavili, cestu zrekonštruovali a rozšírili na úkor jarku. Dnes sú už, žiaľ, z niekoľko kilometrového jarku len torzá. Podobný efekt zdanlivého tečenia vody do kopca by sme videli na mnohých dlhých zberných jarkoch v štiavnických vrchoch.  Tento div priamo súvisí s vyššie popísaným akvaduktom v Kysihýbli - je jeho pokračovaním 

  •  komín na chodníku a 
  • Studňa na balkóne
Napriek tomu, že tento dvojdiv už neexistuje viac ako 30 rokov, stále straší v oficiálnych zoznamoch. Okrem lokality bývalého divu poniže Hellovského domu(Starej pošty)  oproti Nemeckému kostolu tam však nie je ani komín, ani studňa.  Počas mojich štúdii v B.Š to bol ešte živý div. Komín aj studňu zrušil majiteľ nehnuteľnosti. Nie je tu nič konkrétne na ukazovanie.  

Miesto výskytu komína na chodníku (bol pristavený pri krámiku pod "balkónom"  a studne na balkóne. Dom je v súčasnosti na predaj. Realitka si podľa plagátu evidentne mýli strechu s balkónom či skôr terasou. Foto K.Ivan
  • Koza uviazaná o komín
Div patriaci medzi nelokalizovateľné, preto že kozu uviazať o komín nebol kumšt kdekoľvek v baníckej zástavbe štiavnice aj okolitých dedinách kedysi patriacich mestu. Dnes už nikto kozy ku komínom neuväzuje, ale tento div je z nejakého čudesného dôvodu pevne "uviazaný" vo všetkých zoznamoch divov. Väčšina dnešnej mládeže si nevie predstaviť ani rozdiely medzi ovcou a kozou, nieto ešte jej chov doma.

Divy Novodobé:

  • Panelák nad Križovatkou na Májovej ulici otočený naopak
 Paneláky na výbežku Trojického vrchu nad Križovatkou sa stavali v 70tich rokoch 20 storočia. Štyri z nich majú hlavné vchody a balkóny otočené do doliny, do mesta, ako býva zvykom, ale krajný je evidentne otočený o 180 stupňov -  vchod a balkóny hľadia do svahu a na obchvatovú cestu.
Opačne otočený dom je v ľavom strede. Mal by byť otočený ako domy v pravej časti fotky. Foto: Google street

Pohľad na sídlisko s otočeným domom sponad Križovatky. Foto Google Streetview
 Povráva sa že stavbári si pri betónovaní základov nesprávne otočili plány, alebo sa pomýlil zememerač pri vytyčovaní stavby, a keď prišli na svoj omyl, už sa nedalo nič robiť.  
Hoci bol tento div v neoficiálnych zoznamoch počas môjho pobytu v Štiavnici zdrojom všeobecného veselia, v súčasných zdrojoch sa neobjavuje, hoci je čo ukazovať.
 Ako keby sa domáci hanbili.
      
  • Bujak v komíne
Bujak sa popásal a z nepozornosti spadol do  komína. Nebol to obyčajný komín, ale banský vetrací komín. Bujaka z komína vytiahli a on sa po noci strávenej v komíne schuti začal pásť... 

Až do 90tich rokov 20storočia sa tento div v zoznamoch štiavnických divov neobjavoval.
Dnes je súčasťou štiavnického folklóru.
Domáci tvrdia že sa isto- iste stal, ale keď sa starších baníkov spýtate, kde v Štiavnici sa to stalo, zrazu zneistejú.
Vysvetlenie je jednoduché: Keď v Štiavnici zakapali mnohé z vyššie popísaných divov, ochotne siahli po udalostiach, ktoré sa nestali v meste ,ani jeho chotári, dokonca ani v jeho okrese.
Príhoda sa totiž stala koncom 80tich rokov v Banskej Hodruši, presnejšie na Kerlingu a nebol to bujak ale jalovička.

V sedle Krížik pod Kerlingom boli letné maštale na chov jalovíc.
Denne ich vyháňali na lúčnatý Kerling na pašu. Jedna jalovička sa v blízkosti napájadla pri štôlni Printzen načahovala za šťavnatými listami a spadla do asi 5-7 metrov hlbokého vetracieho komína starej železnej bane na žile Printzen. Pastieri ju podľa bučania našli, na druhý deň drevorubači ku komínu prierezu zhruba 1.5 x 1,5 metra pristavili lesný traktor LKT 80, pretiahli popod ňu oceľové lano a navijákom ju vytiahli na svetlo. Nič sa jej nestalo, utrpela len nejaké oderky.  O udalosti písali v celoslovenskej tlači denníka Smena ako o zaujímavosti.

Takže tak. Bujak by sa do vetracieho komína ani len nezmestil.
  
  • Hrob neznámeho sovietskeho vojaka na Kalvárii
Divy štiavnické zanikajú ale niekdy aj vznikajú. Omylmi, občas prehnanou agilnosťou jednotlivcov, ktorí sú akční bez potrebných znalostí.
Tento div je v Štiavnici najnovší, z prelomu rokov 2014 -2015.

Niekoľko obyvateľov mesta došlo na nejakej schôdzi k záveru , že v Štiavnici chýba hrob neznámeho sovietskeho vojaka osloboditeľa, aby bolo kde robiť stretnutia spojené s vencokladmi a rukotrasmi.
 Po krátkom pátraní (á la „ jedna pani povedala a stará mať spomínali že....“) sa rozhodli, že vhodný  na tento účel bude starší hrob vojaka na Kalvárii pri Strednom kostole.
Hrobové miesto obnovili, nápisom osadili a s pietnymi ceremóniami za účasti veľvyslanca Ruskej federácie označili za hrob neznámeho sovietskeho vojaka. V podstate ho teda „vysvätili“.   
To je obnovený hrob českého "červenoarmejca" Broža ktorý oslobodzoval Štiavnicu od maďarských komunistov v roku 1918, na Kalvárii. Foto Lukáš Rohárik
Po krátkom čase od „vysviacky“ sa pátraním vo vojenských archívoch ukázalo, že ide o miesto posledného odpočinku ťažko zraneného českého vojaka Broža bojujúceho v mladej Československej armáde proti maďarským ultraľavičiarom počas krátkeho obsadenia Štiavnice vojskami Republiky  Rád pod vedením Bélu Kúna v roku 1918. Vtedy promaďarsky naladení domáci činovníci Broža, ktorý skonal po zranení pri bojoch s Kúnovcami ,nedovolili pochovať na niektorom zo štiavnických cintorínov, a tak dostal odpočinutie večné v posvätenej zemi Kalvárie. Dnes už obyvatelia Štiavnice nie sú pro-maďarsky orientovaní, hoci turisti z Maďarska sú v meste vítaní.

Obávam sa že tento div dlho v Štiavnici nevydrží, a v tichosti bude ignorovaný v duchu hesla: zíde z očí, zíde z mysle... Myslím, že to celkom nevyjde. Už je na webe, a ten je večný! Najnovšie správy z roku 2016 hovoria, že Kalvársky fond napraví chybičku "která se soudruhum vloudila" a hrob vojaka Broža označia správne.
Je to krásny dôkaz ako rýchlo môže vzniknúť nový div.

Takže Štiavnických divov sme nakoniec narátali 19.

Nepochybujem o tom, že sa ešte nejaké ďalšie nájdu.

K.Ivan, Júl –August 2015

Použité podklady a literatúra:

Kolektív spoluautorov: Banská Štiavnica 7x7, vyd. Spoločnosť Hermann Armin s.r.o, 2010, ISBN 978-80-970421-9-6 (strany 53-56)  

M.Durbák a kol.: Sprievodca po technických pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia, Vyd. Štúdio Harmony s.r.o. B.Bystrica ISBN 80-968547-4-7

František Václav Peřinka: Veselé putovanie po Slovensku: Kniha ľudového humoru , vydalo Nakladatelstvo Orbis v Prahe 1934

Ing. M.Bakaljarová, Ing K.Cígerová: Bezpečnosť vodných diel banskoštiavnického vodohospodárskeho systému,  in Zborník sympózia v Štiavnických Banich,  Bevex Spravodaj 2-4/2003

Ručne písaná Kronika Ignáca Opluštila do roku 1850, vydané v zborníku Matice Slovenskej 1905

Internetové zdroje a odkazy


 
http://www.obnova.sk/clanok/stiavnicke-divy



(1) Pôvodne prízemný gotický dom zo 14.storočia, v ktorom zasadala mestská rada, bol v roku 1488 prestavaný na poschodovú budovu. Začiatkom 16.storočia bola k budove pristavaná kaplnka sv. Anny, ktorá bola v 18.storočí zbúraná a na jej mieste bolo postavené stĺpovité  súsošie Panny Márie. Dnešnú podobu dostala radnica v rokoch 1787 – 1788 po prestavbe staviteľom Pircknerom . Zdá sa však, že už gotický lomený  vchodový portál do radnice bol postavený „odzadu“ v pravo vedĺa dnešného schodiska. 

Hore uvedený text je autorským dielom K. Ivana.  Možno ho citovať, použiť pre ďalšie spracovanie, nemožno ho však kopírovať a vydávať za vlastnú autorskú tvorbu.

Použité fotografie sú autorskými dielami , ich autorstvo, pokiaľ je známe , je uvedené v popiske fotografie





úterý 21. července 2015

Klopačky baníckych oblastí Slovenska



V minulosti boli v banských revíroch Slovenska klopačky všeobecne rozšírené. Malé závodné klopačky slúžili len na signalizáciu časových a poplachových signálov v rámci banského závodu. Väčšie centrálne obecné klopačky často slúžili aj ako protipožiarne strážne miesta, na vyvolanie poplachu v krízových stavoch, prípadne mali priradené ďalšie funkcie. 

Štiavnica
Budova štiavnickej Klopačky pochádza z roku 1681,  je teda renesančno-baroková. 
Mala združenú funkciu – slúžila ako  veža na signalizáciu časových údajov pre fáranie, poplašných signálov, ďalej ako služobná miestnosť na uloženie Bratskej pokladnice – bruderlády. 
V ľavej pristavanej prízemnej časti  bol pravdepodobne povodne byt klopačkára, vpravo v zahĺbenom prízemí bolo väzenie pre baníkov. Táto klopačka zrejme nikdy neslúžila ako stanovisko protipožiarnych hliadok, na tento účel sa využívali vrcholy veží Starého a Nového zámku.  Strecha vrcholí vežičkou s makovicovou laternou, v ktorej bola uložená -zavesená klopacia doska. 


Banskoštiavnická Klopačka od Starého zámku
 Vážnica a klopačka bývalej železnej Maše v Liptovskom hrádku sú Národnou Kultúrnou pamiatkou. Z prevádzky huty (maše) sa zachovali len tieto dva objekty. 
Železiarne na hornom Považí produkovali v minulosti veľmi kvalitné železo, často používanom v tamojšom „zbrojárskom priemysle“ – puškárskych manufaktúrach.  

Vo vážnici sa vážila železná ruda privezená z okolitých baní roztrúsených vo vrchoch, aby bolo možné spravodlivo vyplatiť majiteľov baní. Klopačka je barokového slohu z 18 storočia, s vybraním na  ciferníky, ktoré v súčasnosti na budove nie sú osadené, strecha je šindľová s cibuľou.
Veža Klopačky v Liptovskom Hrádku
Samotné klepadlo banskej klopačky vo veži sa typovo svojim ľadvinovitým tvarom aj atypickým závesom odlišuje od ozvučných dosiek na strednom slovensku, zdá sa že sa jedná o výsledok amatérskeho pokusu o vytvorenie „nejakej“ klepacej dosky  bez znalosti problematiky . 
Atypická klepacia doska v klopačke Liptovský Hrádok. Foto: internet
 Múzeum baníctva a hutníctva Maša Liptovský Hrádok sídli v klopačke a vážnici ako vysunutá expozícia Liptovského múzea Ružomberok.

Špania dolina
 Pri námestí obce Špania dolina je budova správy závodu šachty  z 15 storočia s excentricky umiestnenou drevenou strešnou nadstavbou vežičky klopačky, klopadla, 
1996 bola budova rekonštruovaná na penzión. Budova samozrejme nie je totožná s tou , ktorá bola postavená v 15 storočí, bola viackrát prestavovaná, rozširovaná a upravená, naposledy po požiari v 80 tich rokoch 20 stroročia kedy krov aj s klopačkou zhorel do tla.

Špaňodolinská klopačka je svojim umiestnením na dne doliny výnimkou z obvyklého využitia klopačiek aj ako pozorovacích veží pre prípad požiaru, preto že na tento účel sa hodia skôr stavby umiestnené vysoko na svahu s dobrým rozhľadom . Pri tejto klopačke sa jedná typovo skôr o tzv. závodný typ klopačky, aj keď signály z veže sa v úzkej doline s baníckou zástavbou na strmých svahoch mohli dostatočne šíriť. Z tohto dôvodu je zrejme klopacia vežička excentricky odsadená od  hlavných línii strechy - aby sa zvuk šíril ponad hrebeň strechy aj severným smerom. Umiestnenie klopacej vežičky evokuje dojem, že do hmoty strechy budovy bola zapracovaná dodatočne.
Určite však kvôli polohe nemohla tunajšia klopačka slúžiť ako protipožiarna vartovka. 
Budova správy závodu v Španej Doline. Vlastná klopačka je vežovitý tmavý útvar vyrastajúci zo strechy vpravo

Hodruša:  renesančná klopačka z roku 1521,
Kamenná hranolová 4 podlažná stavba bola vybudovaná ako strážna a signalizačná veža na signalizáciu časov fárania pre bane Finsterort, Althandel, Staro a Novošechsvätých, na stráženie proti požiarom a tureckému nebezpečenstvu.  
Vývojovo súvisí s neďalekým Wachhausom, ktorý mal strážnu funkciu s lepším výhľadom do okolia a časti hlavnej Hodrušskej doliny, ale nemal signalizačné zariadenie.
Hodrušská klopačka s klopačkárovým domom . Najstaršia dochovaná klopačka na slovensku. Foto K.Ivan

K veži klopačky prilieha dom klopačkára, ktorý vykonával strážnu protipožiarnu službu a dával časové signály. Je možné, že z klopačky boli dávané do doliny aj časové signály nočného strážnika, ktorého popisuje cestopis anglických bicyklistov z konca 19 storočia.    

Na vrchole kamenných múrov je osadená ochodza  s výhľadom na všetky strany, v strešnej šindľovej makovici je osadený zvon bez srdca zo 16 storočia, ktorý pôvodne visel na zvoničke pristavanej k budove správy závodu Katarína Thiergarten.
Dnes je zvon lankom prepojený s hodinovým strojom zo  17. storočia, ktorý na ňom odbíja časové signály. 
Údaje o  hodinovom stroji, ktoré nájdeme v literatúre, nie sú korektné, sú zastaralé. Hodinový stroj zhotovil  okolo roku 1611 zrejme Martin Roxner z Nemeckej Lupče , ciferníky vymenili pravdepodobne evanjelici za čias štvrťmajstra (miestneho starostu) Imricha Tlačila v 18. storočí.  

Na ochodzi veže je aj klopacia doska, ktorá je v letnej sezóne využívaná na príležitostné klepanie návštevníkmi, ktorí si to chcú vyskúšať.
Axonometrický odkrytý polorez klopačkou v Hodruši- Autor kresby Marcel Mészáros
Hodrušská Klopačka je NKP v majetku obce, bola renovovaná v 90tich rokoch 20 storočia s prispením obce a miestnej súkromnej banskej spoločnosti.


 
Hnilčík- Ráztoky 

Klopačka pochádza z 18 – 19 storočia, stavba je podobného typu ako bola Kremnicko-piargska klopačka. Je to správna budova bansko-hutnej prevádzky, s vežičkovou nadstavbou podkrovia – zvoničkou/klopačkou. 
Možno povedať že sa jedná o skôr o menší- závodný typ klopačky/zvoničky, umiestnenej na dne doliny, slúžiaci len na časovú , prípadne poplachovú signalizáciu.  V blízkosti boli obydlia rodín baníkov, bane a medená huta. 
Je v súkromnom vlastníctve, po rekonštrukcii na penzión.

Piarg –Štiavnické Bane

Murovaná jednopodlažná vežovitá stavba klopačky je umiestnená na výšinnom výbežku v blízkosti budovy prvej banskej školy, pravdepodobne pochádza z obdobia 18-19 storočia .  Je postavená v podstate nad Ferdinand šachtou – jednou z posledných činných baní v tejto časti revíru. Umiestnenie stavby klopačky je volené tak, aby sa zvuk klopania rozliehal do všetkých častí obce s baníckym osídlením: Horného Fuchslochu, Piargu , Siglisbergu a Windšachty. 
Panoráma Štiavnických Baní - Piargu, poloha klopačky je označená šípkou
V súčasnosti je vo veži osadený hodinový stroj. Možno predpokladať, že v suchých ročných obdobiach bola tiež používaná ako strážne miesto protipožiarnej hliadky, preto že má dobrý výhľad do zastavaných častí obce, aj keď dnes je výhľad zčasti zakrytý stromami.
Piargska klopačka . Foto K.Ivan

  

 Drevená veža s cibuľovou šindľovou strechou stojí nad areálom Soľného závodu v Prešove-Solivare. 
Bola postavená na vrchole haldy šachty Jozef po roku 1776. 
Solivarská Turňa. Foto: Jurík, www. pamiatky.custodea.com
Je trojpodlažná , v prvých dvoch podlažiach bol ubytovaný nočný strážnik-vartáš, na najvyššom poschodí sú sekundárne umiestnené dva zvony z rokov 1898 a 1924, tiež je tu rapkáč nahrádzajúci zvonenie počas Veĺkonočných sviatkov. 
Klopačkár zvonár - vartáš ohlasoval klopaním na dosku doležité časové a iné oznamy: - začiatok a koniec pracovnej smeny, čas výplaty,mesačný prídel obilia, štvrťročný prídel soli. Tiež požiare, živelné pohromy, požiare, úmrtia zamestnancov a obyvateľov Soľnej bane.

 Pri vyhlasovaní ostatných uvedených oznamov najprv klopaním na klopačku na seba upozornil, a potom vyhlasoval oznamy na všetky štyri svetové strany. V tejto variante signálov vlastne klopanie na klopačku nahrádzalo inde rozšírené bubnovanie obecného bubeníka.
  
Zlatá Idka –Zvonica
Táto pamiatka sa nachádza v miestnej časti Zlatej Idky , nazývanej Rieka. Miestni historici sú tej mienky, že ako klopačka je označená nesprávne, za skutočnú  klopačku považujú typ drobnej stavby závodných klopačiek.  
Zvonicu vybudovali v roku 1823, čo koreluje s obdobím výstavby huty na výrobu striebra. Na základe toho sa predpokladá, že objekt s najväčšou pravdepodobnosťou slúžil na oznamovanie signálov, najmä v krízových situáciach – na to je však vhodnejšie klopanie na klopaciu dosku, než zvonenie, nakoľko pri použití zvonenia sa nedá rozlišovať o aký typ poplašného signálu ide . Klopať sa dá podľa dohodnutých kódov
Po stavebnej  stránke ide o trojposchodovú stavbu z lomového kameňa so štvorcovým pôdorysom a ihlicovou strechou ukončenou banským znakom.
Zvonica v Zlatej Idke
 V roku 1979 bola renovovaná a na jednotlivých podlažiach sa pristavali ochodze.V roku 2008 boli vykonané niektoré udržiavacie stavebné práce./vymenené podhľady , položená nová dlažba a izolácie/
V Ústrednom zozname pamiatok Slovenska figuruje pod evidenčným číslom 4387. Zvonica je vo vlastníctve obce a toho času je v nej múzeum lokálneho významu.

Závodné klopačky: 

K problematike závodných klopačiek Ester Plicková uvádza:

„Okrem klopačky na klopacej veži mal kedysi každý banský závod svoju vlastnú klopačku na oznamovanie začiatku a konca pracovnej smeny. Rovnako tak tomu bolo aj v blízkych dedinách Piargu, Hodruši, Štefultove.  Zvyčajne bola zavesená pri cachovni závodu pod malou ochrannou strieškou, tak ako je tomu pri šachte František (v 50tich rokoch 20 storočia v Banskej Štiavnici;dnes táto klopačka neexistuje) Ale aj tu sa posledný krát klopalo v roku 1935“

Podrobnejšie článok p. Plickovej tu:

Dodnes sa nám zachovali len fotografie niektorých závodných klopačiek : klopačka Štôlne Birnbaum v Banskej Hodruši, klopačka štôlne Dolná Schopfer v Jalšovej Doline v Dolných Hámroch. 
Závodná klopačka štôlne Birnbaum, Banská Hodruša, 50te roky 20 storočia

Závodná klopačka bane Dolná Schopfer v Hodruši-Hámroch
Prekop k šachte Trojkráľová Závodu Anton Paduánsky , Vyhne so závodnou klopačkou rok 1913 
V 21 storočí boli obnovené štylizované závodné klopačky na Hornom Hodrušskom banskom závode, a na závode Starej Štolne Antona Paduánskeho vo Vyhniach, kde sa príležitostne klope pri vhodných príležitostiach.
obnovená Klopačka Vyhnianskeho banského závodu Anton Paduánsky. Foto K.Ivan
Upravená novodobá replika Kremnickej piargskej klopačky je na zrubovej budove Haviarskej v súbore povrchových objektov Banského Múzea v prírode v banskej Štiavnici, kremnickému originálu však zodpovedá len strešná časť budovy, zvyšok je doplnený v duchu historizujúceho štýlu.  

Klopačky stratené: 

O klopačke v Banskej Belej som v dostupnej literatúre nenašiel doteraz žiadnu zmienku, ale pokladám za veľmi pravdepodobné, že v oblasti pri Šachte Žofia , pri žilách Baumbartner a Goldfahrtner prípadne pri bohatom ťažiarstve Mária nejaká forma klopačky v minulosti zrejme existovala.

Zo správy priaznivca banskej histórie som sa dozvedel, že kamenné základy starej dedinskej klopačky  sú v krovinách naľavo od hrádze Bančianskeho tajchu v obci Banky, ktoré sú súčasťou B.Štiavnice vo Vyhnianskej doline, kde bolo pomerne rozsiahle dobývanie drahých kovov.
 Tiež stála na mieste vyvýšenom akusticky priaznivom mieste, kde sa zvuk klopania mohol rozliehať po celom osídlení aj baniach, ktoré boli súčasťou intravilánu obce. Nie je jasné, či bola murovaná, alebo drevená na podmurovke. Snáď časom zistíme viacej.

Najsmutnejším prípadom s posledných 40 rokov je zánik pamiatkovo chránenej klopačky v Kremnických baniach- Piargu. 
Takto vyzerala kremnická klopačka, kým ju majiteľ nenechal zhniť a rozpadnúť sa. Foto Krajský Pamiatkový úrad
Pamätám si ju zo 70tich rokov  keď sme popri nej chodievali na výlety z detskej ozdravovne Slniečko  do mesta. Nič nepomohla pamiatková ochrana objektu, majiteľ sa o objekt nestaral a drevená klopačková nadstavba strešnej konštrukcie totálne zhnila a rozpadla sa. Zostali len kamenné obvodové múry.  


Zaujímavá fotka malej závodnej klopačky pri Štôlni Václav v Kremnici z roku 1928. Ak sa nemýlim, v pozadí je tá vyššie zmienená riadna klopačka- budova na Kremnickom Piargu

Klopačky sa samozrejme nachádzali aj v iných kráľovských banských mestách a obciach. Podľa informácie od Ing. Fritscha napríklad v Smolníku boli až dve klopačky: jedna pri šachte Klement a druhá na námesti. Dnes ich už ale niet.

V publikácii História Pukanca sa uvádza, že banícka klopačka v Pukanci sa nachádzala na hornom konci námestia, v mieste nazývanom dodnes Pri Klopačke. Bola však zbúraná ešte v 19. storočí 

Nepochybujem, že centrálnych Klopačiek v banských mestách a dedinách Slovenska bolo oveľa viac, privítam ďalšie informácie od čitateľov trebárs do komentárov tohto blogu

Kto chce získať výkres klopacej dosky a kladivka, musí nazrieť sem:
http://karstenivan.blogspot.com/2015/04/ester-plickova-klopacka.html

Text copyright K.Ivan, OZ Kerling Hodruša-Hámre, Január- Júl 2015

Text je výhradným autorským dielom vyššie uvedeného autora a podlieha copyrightu . Jeho prípadné vydanie v tlačenej forme je potrebné s autorom vopred dohodnúť a odsúhlasiť. Text nie je dovolené kopírovať na svoje stránky bez uvedenia autorstva, prípadne ho vydávať za svoje vlastné dielo.

Použitá literatúra a pramene:
Ester Plicková  Klopačka: Príspevok k baníckym pracovným tradíciám, Pressburg/ Bratislava 1958

 RNDr Dušan Peterec : Solivar História ťažby a spracovania soli.vyd MONTANA Košice spol s r.o. 2013, ISBN 978-80-971545-0-9


Hnilčík –Ráztoky  http://www.banskaklopacka.sk/ a
http://www.zbsc.eu/download/skanzem.pdf



M.Durbák a kol. Sprievodca po technických pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia , vyd. Štúdio Harmony s.r.o. B.Bystrica , ISBN 80-968547-4-7

pátek 17. července 2015

Mýty a historická realita: Objavenie žíl v Štiavnických vrchoch ryžovačmi zlata

Starší autori vo svojich dohadoch o tom ako došlo k objaveniu strieborno zlatnatých žíl veĺmi často uvádzajú objavenie žíl starými ryžovačmi od Ipľa. Bez toho aby uviedli nejaký podklad či zdroj informácii. Jednoducho vyslovujú svoj laický názor na vec, ktorej nerozumejú.
 
Z pohľadu ryžovača zlata, ktorý o ryžovaní a výskytoch zlata v potokoch okolia niečo vie,  je toto podľa všetkého účelové tvrdenie, ktoré malo pravdepodobne podporiť legálnosť „odvekých nárokov“  Uhrov na tento región.
Jeden – dva  Ipeĺské zlatonosné potoky versus 15 zlatonosných potokov v povodí stredného Pohronia. Trochu nerovný súboj, a väčšina starších autorov bez akéhokoľvek argumentovania tvrdí, že Štiavnica bola objavená prospektormi od Ipľa.
Ťažko , a aj to sotva.  

Prečo? Lenivý Ipeľ zasahuje svojím povodím do Štiavnických vrchov iba malou časťou, jedným – štiavnickým výbežkom.

Východ ,sever,západ a napokon aj podstatnú časť južnej časti štiavnických vrchov obtáča bystro tečúci Hron.
Práve do Stredného a Horného Hrona ústia desiatky zlatonosných potokov a bystrín, ktoré jeho nánosy po tisícročia plnili zlatom.

Starovekí aj novovekí ryžovači nemali a dodnes nemajú v obľube lenivé toky. Možno si poviete, že Dunaj je predsa lenivá rieka, a predsa na nej dlhodobo ryžovali ba dodnes občas ryžujú zlato. Dovoľte, aby som Vás upozornil, že to nie je pravda. 

Ak si všimnete tok Dunaja dôkladne, zistíte, že popri našej hranici tečie pomerne rýchlo, a vôbec nie je bahnitý. Pri jarných  a jesenných povodniach presúva milióny ton štrku a piesku, vytvára nové ostrovy a piesočno štrkové kosy. Keď sa štrkopiesok presúva a tok mení svoje koryto, je ideálnym miestom pre ryžovačov, preto že vymieľa tisícročné usadeniny a tým vytvára stále nové a nové miesta vhodné na ryžovanie. Ovšem dunajské zlato je drobné, v podstate jemný zlatý prach z rozdrobených zlatiniek po dlhom  transporte z Álp.

Zlato je okrem niektorých tvrdých drahokamov najlepším materiálom na ryžovanie z vodných tokov. Nemení sa na iné zlúčeniny, je stále a ľahko identifikovateľné farbou aj leskom. Striebro sa kvôli svojej reaktívnosti s ostatnými prvkami v zemi a vzduchu až na výnimky prakticky nedá z vodných tokov vyryžovať. Výnimku, ktorá toto pravidlo potvrdzuje, spomeniem v článku nižšie.

Ipeľ nemá taký charakter ako Dunaj. Okrem horného skalnatého úseku je pomalý a bahnitý, a to aj počas povodní. Nie je to veľmi vhodný tok na ryžovanie, preto že je v ňom málo štrku. Do Ipľa prináša zlato z vrchov len pár prítokov: staré ryžoviská na prítokoch sú známe z pásma Ozdín, Cinobaňa, Lovinobaňa. Z južných úbočí Štiavnických vrchov prináša zlato   Krupinica, možno potôčiky z okolia starej banskej obce Babín a nakoniec Štiavnička. Nič viacej.

Hron je ovšem iný prípad.
Postupne sa jeho tok ukľudní a začína byť pomalý až za Slovenskou bránou pri Tlmačoch a Hronskom sv. Beňadiku. Kým nebol spútaný regulačnými hrádzami, výdatne „vyčíňal“ pri povodniach, vymieľal staré štrkové terasy , vytváral nové ostrovy a často menil koryto. Ryžovačské eldorádo. Zlatonosných prítokov po oboch stranách stredného a horného povodia má desiatky. Vymenujme si teda aspoň tie, ktoré sú príslušné k strednému Pohroniu po Zvolen. 
Povodia Hronu a Ipľa v Štiavnických Vrchoch. Približná hranica rozvodia Hrona a 6Itavy s Nitrou je modrá čiara, rozvodie Hrona s Ipľom je červená čiara
 Pôjdeme proti Hronskému prúdu, podľa obrázku s vyznačenými rozvodiami Hrona a Ipľa:  Za Slovenskou bránou nám sprava do Hrona ústi Pukanský zlatonosný potok (8),  z tamojších rozsypov zlata boli objavené Pukanské žily

Za Slovenskou bránou: 

Kde sa človek povyše Slovenskej brány obzrie, tam do Hrona priteká zlato.

Ipeľ je popri Hrone len taký chudobný príbuzný.  
Zo Štiavnických Vrchov do Ipľa prichádzalo zlato od:
  • (15) Štiavnica alias Štiavnička, zberala zlato od Piargu, Štefultova a Štiavnice, sprava od starej Kolpašskej doliny nad Antolom (16)
  • (17) Krupinica od Krupiny, baníctvo sa od 16 storočia nerozvíjalo

V zakladajúcej listine benediktínskeho kláštora v Hronskom Beňadiku z roku 1071 sú spomínaní ryžovači zlata na Hrone.
Na Hrone, nie na Ipli....

Prečo je teda dodnes živená legenda o objavení bohatstva štiavnice z jedného jediného potoka? Som toho názoru, že pravdepodobne preto, že Štiavnička bola v tejto oblasti jedným z posledných tokov, na ktorom sa profesionálne ryžovalo zlato na prelome 19 až 20 storočia.

Okrem Antolských Keglevičovcov od 18 storočia po zistení, že v Štiavničke možno ryžovať zlato, mávali na Štiavničke  údely na ryžovanie viaceré banské spoločnosti. Najlepšie je však popísané ryžovanie rodiny roľníka Jána Turzu na potočných lúkach medzi Prenčovom a Hontianskymi Nemcami z rokov 1898 – 1903 (Vörös 1903 Bányaszati és Kóhászati Lapok) .
 
Foto ryžoviska Jána Turzu pod Prenčovom zachytená objektívom Andreja Kmeťa v roku 1895. Foto z archívu Slovenského Banského Múzea

Táto rodina však zväčša svojou zaujímavou technikou ryžovania zachytávala len úniky drobného zlatého prachu a striebornej rudy z gravitačných úpravní na dolnom konci Banskej Štiavnice a z Antola. Okrem čistého zlata predávali na ďalšie spracovanie aj zachytený strieborno-zlatý koncentrát „múčku“  uniknutú zo stúp v objeme niekoľkých centov ročne.

Treba si uvedomiť jednu vec: stupy a šľamovanie  mali účinnosť zachytávania rudných zložiek len cca 50-70%. To znamená že do potokov zo stupových úpravní unikalo v odpadnom kale zlato a zlato-strieborný koncentrát  v objeme 50% - 30%  jehopôvodného obsahu vo vydolovanej rude!  

Šľamiareň v stupe, stupní úradníci v šajtrogách dočisťujú zlatý koncentrát. Foto Múzeum mincí a medailí , NBS, Kremnica
Vörös sa v svojom článku do Baníckych a Hutníckych Listov pozastavuje nad pôvodom hrubšieho zlata v Turzových koncentrátoch, ktoré nieslo známky vodného transportu – čo znamená že väčšie zlatinky, ktoré sa v Turzových koncentrátoch vyskytli,  boli potočnými kamienkami roztepané.

Myslím, že vysvetlenie výskytu takýchto zlatiniek je jednoduché – koncom 19 storočia sa rozmáhala ťažba hlavne na spodnom konci Banskej Štiavnice, v oblasti Franc a Mária šachty, tiež sa stavala a rozširovala tzv. Dolná centrálna huta.  Pri zemných a stavebných prácach sa zrejme rozvoľňovali staršie potočné sedimenty, a tieto boli následne odnášané smerom k Antolu, Prenčovu a Hontianskym Nemciam. Staršie zlato z rozsypov na hornom a strednom toku Štiavničky mohlo byť zdrojom týchto hrubších zlatín. Jemné uniknuté zlato dodávala do Štiavničky cez svoj odpad neďaleká Centrálna stupa, po jej vyhorení v 1908 roku aj novo postavená stupa Šándorka.
Únikom zlata z upravovanej rudy urobila koniec až nová flotačná úpravňa pri Franc šachte postavená v 30 tich rokoch, ktorá nahradila už vtedy zastaralé stupy s gravitačnou úpravou rúd v žľaboch.    
 
Dolný tok Štiavničky od Hontianskych Nemiec po Ipeľ
Štiavnička prvých 20 km  od prameniska pod Červenou Studňou tečie viacmenej priamo dole na juh v Prenčovskom údolí, miestami hlbokom a úzkom – najmä v úseku pod Antolom.
Za Hontianskymi Nemcami sa tok Štiavničky ukľudňuje a riečka už  ďalších 25 km plynie juhozápadným smerom pomaly cez Domaníky, Hontianske Tesáre a lenivo meandruje. Tu sa už mohlo usádzať len drobné prachové zlato, ak sa vôbec nejaké dostávalo v poslednom tisícročí až tam.

O výskyte hrubšieho zlata transportovaného až ku sútoku Štiavničky s Ipľom pri obci Tupá pod Dudincami na takmer 50 kilometroch toku Štiavnice si dovolím silne pochybovať.
Koniec- koncov,  v histórii spomenutých obcí pri toku Štiavničky za Hontianskymi Nemcami sa nedochovali záznamy o ryžovaní zlata. Pravdepodobne preto, lebo sa tam nevyskytuje v množstve, ktoré by stálo za tú námahu.

 Tamojší obyvatelia sa venovali od počiatku písanej histórie najmä pestovaniu hrozna ako základu „zlatého moku“ , ktorý sa v Štiavnických a Kremnických vrchoch dal po viac ako tisícročie vymeniť za skutočné zlato vydobyté z hlbín, preto že baníci si odjakživa veľmi radi zvlažovali zaprášené hrdlá.    

Starí Keltskí zlatokopi s veľkou pravdepodobnosťou nerozvíjali ryžovanie prachového zlata v dolnom toku Štiavničky aj Ipľa . Neoplatilo sa to, kvôli vysokému objemu potrebných fyzických prác k nepatrnému a neistému výťažku. Kelti najskôr pátrali po hrubšich zlatinkách, aké Ipeľ alebo dolný tok Štiavničky sotva niekedy mohol poskytovať.

Hron však v  období začiatkov prvého storočia pravdepodobne oplýval hrubším zlatom, ktoré do neho znášali početné prítoky. (Pod hrubším zlatom si však treba predstavovať zlatinky do veľkosti špendlíkovej hlavičky. Žiadne klondajské nugety!)

Preto som toho názoru, že zlato a následne striebro v Štiavnických vrchoch bol s oveľa vyššou pravdepodobnosťou objavené činnosťou prospektorov z Hronskej strany, teda najmä od Brehov, Rudna, Hodruše, Vyhní alebo Kozelníckeho (Jasenica) potoka.

 Hĺbavejšie typy čitateľov tohto článočku sa celkom logicky spýtajú : A kde sú teda na strednom Pohroní pozostatky Keltského, Germánskeho alebo Slovanského ryžovania? Prečo sa doteraz nenašli na strednom Pohroní staré „sýpy“ – kopčeky z preryžovaného materiálu?

Odpoveď je jednoduchá – lebo jednoducho už zrejme nie sú , Hron a jeho prítoky si ich „vzali“ späť .

Na Hrone sa pravdepodobne aktívne ryžovalo na takzvaných „kosových“ rozsypoch – priamo na brehoch rieky a štrkopieskových ostrovčekoch. Všetky navŕšené  „sýpy“ vytvorené z preryžovaného štrku zrovnala nasledujúca väčšia povodeň. Podobne boli tokom Hrona a zmenami jeho koryta zarovnané aj ryžovačské kopčeky (za dve tisícročia sú to stovky až tisícka povodní !) pri aluviálnych kužeľoch vyústenia horeuvedených potokov, ktoré prinášali zlato do Hrona z dolín.
Bočné doliny prítokov do Hrona sú prevažne úzke a pomerne strmé.

Ak v nich boli ryžovačské kopčeky, zrovnali ich stáročiami sezónne rozvodnené potoky a neskôr aj činnosti roľníkov pri pestovaní plodín na políčkach  z úrodnej zeme.
Dr. Labuda uvádza v literatúre svoj montánny výskum terasy v bočnej doline vyhnianskej doliny Rudno, ktorú pokladá za opustený ryžovačský sýp z ryžovania náplavov.
 Pokladám, za možné, že sa v budúcnosti nájdu ďalšie sýpy, preto že montánny výskum v širšom okolí Štiavnických vrchov je ešte stále "v plienkach" napriek kusu práce odvedenej v bezprostrednom okolí Banskej Štiavnice.    

Zvážiac vyššie uvedené fakty  som toho názoru, že zlato a následne striebro v Štiavnických vrchoch bol s oveľa vyššou pravdepodobnosťou objavené činnosťou prospektorov z Hronskej strany, teda najmä od Brehov, Rudna, Hodruše, Vyhní alebo Kozelníckeho (Jasenica) potoka.

Teória objavenia rudných ložísk od Ipľa je preto veľmi pravdepodobne len dookola opakovaný nepodložený a „tradičný“ mýtus.     

K.Ivan, OZ Kerling Máj-Júl 2015

Vyššie uvedený text je autorským dielom, je možné použiť ho ako podklad pre ďalšie bádanie, citovať ho. Autorstvo fotografii je uvedené pri jednotlivých snímkach. Nie je možné vydávať písomné časti ani fotografie druhými osobami za svoje vlastné dielo.           
              

Použitá literatúra a pramene:

F. Bakoš, M.Chovan a kolektív:  Zlato na Slovensku, vyd. Slovenský Skauting 2004. ISBN 80-89136-21-4

Labuda J. Ryžovanie zlata a začiatky osídlenia banskoštiavnického regiónu,  Mineralia Slovaca č. 3-4/31 1999 , ISSN 0369 – 2086

Jakab Zoltán:Ryžovanie zlata v Prenčove v 18. a 19 storočí v súvislosti so spracúvaním Au rúd v Štiavnických baniach Mineralia Slovaca č. 3-4/31 1999 , ISSN 0369 – 2086

P. Hvožďara: Ryžoviská v západných Karpatoch Mineralia Slovaca č. 3-4/31 1999 , ISSN 0369 – 2086

M. Durbák a kolektív: Sprievodca po technických pamiatkach Banskej Štiavnice a okolia, vyd. Harmony s.r.o. , ISBN 80 – 968547-4-7


Mapa Open Source Map z internetu

pátek 26. června 2015

Málo známe tajchy Hodrušskej doliny - Horný Jalšovský tajšok


Ako som už  v týchto blogoch napísal, niekedy neočakávanému nálezu dávno  zabudnutého banského tajšíku v bočnej doline pomôže náhoda.

 Pri prekopávaní internetu sa mi dostal na obrazovku sken mapy Mateja Zipsera z roku 1747, teda obdobia, keď začínal veľký boom budovania tých najväčších tajchov v Štiavnických vrchoch.

 Takéto mapy si zvyknem podrobne preštudovať, lebo niekedy dávajú odpovede na otázky, ktoré ma zaujímajú.  Tak to bolo aj v tomto prípade. 

Chcete vedieť  ako to je ďalej?
Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov https://tajchyjarky.blogspot.com/

pátek 19. června 2015

Málo známe tajchy Hodrušskej doliny - Dolný tajšok v Jalšovej doline


Dolný tajch v Jalšovej doline

Pokladám za možné, že záujemcovia o málo známe tajchy si už prečítali môj starší článok o zaniknutých tajchoch v Jalšovej doline, na rozhraní katastrov Dolných Hámrov a Banskej Hodruše. Napísaný bol v roku 2009 a zverejnený niekedy v roku 2010.

Tak na tento článok radšej zabudnite.
Vychádza totiž z niektorých chybných a nie celkom podložených údajov. V tej dobe pred 6 rokmi som ešte nemal tie možnosti ako dnes, o presnej GPS stanici ktorá funguje aj v lese som mohol len snívať, a mapy ŠÚBA ešte neboli digitalizované. Prehŕňanie sa papierovými mapami by bolo znamenalo tisíce slepých uličiek bádania a spotrebu obrovského množstva času, ktorý som nemal.
Ani tento revidovaný spis si nerobí nárok na neomylnosť, je možné, že bude tiež  opäť revidovaný......

Chcete vedieť  ako to je ďalej?
Článok bol presunutý na tajchovú líniu blogov https://tajchyjarky.blogspot.com/