Grambovská rodina v Štiavnických vrchoch II. - Pád

V prvom dieli blogu o GBÚ sme sa pozreli na vznik a dlhý rozvoj podnikania rodiny Gerambovcov, združených 150 rokov do Gerambovskej Banskej Únie. 

Gerambovci sa postupne vypracovali na najväčšie , najvplyvnejšie a najbohatšie súkromné ťažiarstvo v Uhorsku.

Erb GBÚ z Gerambovského kostolíka v Jalšovej doline, v Hodruši. Foto K.Ivan

Predpokladám, že bystrí Gerambovci, rovnako ako čitatelia týchto riadkov, si uvedomovali, že nič také ako nekonečný rozvoj či rast neexistuje. 

Všeobecne platné zákony prírody nám hovoria, že žiadny strom nerastie až do neba. 

Po období rozvoja zákonite musí prísť stagnácia a úpadok, ktorý zase po nejakom čase vystrieda rast. 

Platí to pre všetkých a všetko v tomto vesmíre, aj keď všetci politici stále budú sľubovať nekonečný rast (financii, HDP, spotreby, rozvoja štátu... možete si doplniť čo len chcete).

 Lenže ľudkovia radi ignorujú, že takéto sľuby sú plané bláboly , kecané kvôli tomu, aby si politici sami pre seba zabezpečili ešte na ďalšie volebné obdobie svoj vlastný rast majetkov a rozvoj svojej dôležitosti.

 Nekonečný rast je hlúposť najmä v spojení s ložiskami nerastných surovín.

 Tak ako od okamihu narodenia či vyliahnutia sa každý tvor už len v podstate blíži k smrti, tak aj začiatok dobývania ložiska nerastov sa od jeho objavenia uberá už iba k jeho vyťaženiu.

 Dôležité je len to čo sa deje medzi týmito dvomi hraničnými bodmi.

Dosť bolo filozofovania, pozrime sa teraz na to ako to s Gerambovskou úniou začalo ísť dole z kopca, aj keď sa úporne snažili zatiahnuť pomyselné brzdy, prípadne otočiť voz a vydať sa spät k rastu.

V polovičke 18 storočia sa v Horných Uhrách mohlo zdať, že všetko je v najlepšom poriadku, veda a pokusy cez nové vynálezy nevídane zlepšovali technológie. 

V baníctve rapídne rástla kapacita čerpania vôd, rozvíjalo sa vŕtanie, vetranie, stavali sa mocné ťažné stroje ktoré umožňovali dobývať a spracovať rudy z dovtedy neslýchaných hĺbok. 

Spolu s tým sa zlepšovala doprava a pracovne podmínky v baniach, čo vyústilo do enormných množstiev dobývania kovov, včítane tých drahých.

V Slovenskej banskej literatúre často nájdeme zmienky naznačujúce že baníctvo v štiavnických vrchoch bolo najlepšie na svete. 

Neinformovaný čitateľ môže z takýchto zmienok roztrúsených po internete vyvodiť záver, že tunajšie baníctvo bolo nejakou extra výnimkou čo do množstva ťažby, alebo dokonca svetovým lídrom. 

To bohužiaľ nie je žiadna pravda. 

Takéto tvrdenia sú len výsledkom ignorovania faktov a prekrúcania skutočnosti, prípadne dôsledok prítomnosti lokálnych klapiek na očiach. 

Stredoslovenské baníctvo bolo rozvinuté, na dobrej úrovni, ale nebolo žiadnym „pupkom“ svetového baníctva, ako o tom často čítavame.

 

Je fakt, že tunajšie baníctvo viedlo zhruba sto rokov v technickom rozvoji banských strojov  vďaka vynálezcom z Hellovskej rodiny a to vďaka múdrej politike podpory miestneho technického rozvoja zo strany panovníkov a vysokých štátnych banských úradníkov.

 Je fakt , že v Štiavnici a okolí bol zavedený odstrel hornín pušným prachom ako priemyselná metóda. V štiavnici však odstrely  dokázateľne nevymysleli. 

Viac tu  http://karstenivan.blogspot.com/2015/01/banicke-myty-historicka-realita-prvy.html

Nie sú pravdou naznačované domnienky , že v Štiavnici a okolí bol vymyslený systém jarkov a banských tajchov, ani to že tento systém je unikátny. 

Stovky rokov pred 18. storočím boli budované podobné komplikované systémy tajchov s jarkami v mnohých iných banských revíroch (Jáchymov, Harz a mnohé iné staré banské revíry v Rakúsku, Nemecku, Španielsku). 

Gréci a Rimania budovali vodné nádrže s prívodnými kanálmi v komplikovanom teréne ešte v dobe, keď naši prapredkovia trieskali kyjakmi pratury (a seba navzájom) po hlavách a pižlikali sa medenými, bronzovými aj železnými nožíkmi .

 Štiavnica nevynikala ani v ťažbe striebra nad inými veľkými banskými revírmi v Rakúsko-Uhorsku (Jihlava, Příbram, Kutná Hora, Jáchymov, Stříbro a mnohé iné), 

Korutánske,Sedmohradské a ďalšie ložiská dávali v rôznych storočiach rovnaké aj väčšie ročné ťažby drahých kovov než Štiavnický revír, (a to nehovoríme o Španielskych, Francúzskych, Britských a Talianskych ložiskách) 

Raz o tom dokončím jeden blog zo série „Banícke mýty a skutočnosť“.

Treba si tiež uvedomiť jednu zásadnú vec: V priestore Rakúsko-uhorského cisárskeho-kráľovstva boli ťažené  stovky  relatívne drobných ložísk zlata a striebra. 

Niektoré boli dobývané len pár desiatok až stoviek rokov.

 Lenže dve desiatky malých lokálnych ložísk sú schopné v porovnateľnom časovom období dať úhrnom rovnakú alebo väčšiu ťažbu zlata, striebra či medi , ako jedno veľké ložisko! 

Na to by sme nemali zabúdať! 

Baníci nespali ani za „Veľkou mlákou“.

 Od objavenia „Nového sveta“ v ňom koloniálne mocnosti aj nové štáty intenzívne rozvíjali banskú ťažbu.

Čísla jednoducho nepustia. 

Od roku 1500 do roku 1800 pochádzalo 85% celosvetovej ťažby (spočiatku aj lúpenia) striebra z Bolívie , Peru a Mexika.

Import záplavy zlata a striebra z Stredoamerického a juhoamerického priestoru spôsobil v celej Európe devalváciu menových systémov, a výnimkou nebolo ani Rakúsko-Uhorsko. 

Prepad hodnoty dobrých strieborných mincí spôsobil v druhej polovici 16 storočia drahotu, ktorá  vyústila do sedliackych a stavovských povstaní, kombinovanú s náboženskými – katolícko-evanjelickými vojnami.

V Čechách skomplikoval celkovú situáciu vpád Švédov počas tridsaťročnej vojny, v Horných Uhrách zase začali v prvej štvrtine 16. storočia Turecké vojny.  

Rakúsko-Uhorsko prostredníctvom Turkov prišlo o bohaté ložiská zlata a striebra v Sedmohradsku. 

To bol prvý strieborný otras – menová a celková kríza spoločnosti.

Po ukončení tureckých vojen koncom 18. Storočia už Štiavnica zažívala svoju tretiu „zlatú“ éru vďaka technológiám a novým strojným zariadeniam  (Prvá zlaté éra  bola od roku cca. 1000 do 1241. Druhé výslnie bolo od cca. 1250 do cca 1510  )

V 19 storočí – od jeho druhej polovice, nastupujú na pomyselnú banícku scénu Severoamerické ložiská drahých kovov. 

Vďaka rozšíreniu baníctva v nedotknutých severoamerických ložiskách na „Divokom Západe“ sa severoamerická ťažba striebra od roku 1875 do roku 1900 oproti obdobiu 1800 – 1875 zoštvornásobila na nejakých 1500-2000 ton Ag ročne! 

Prudký rozvoj celosvetovej produkcie striebra pokračoval. V období 1900 – 1920 sa americká ťažba dosiahnutá v roku 1900 ešte ďalej zdvojnásobila na 3 960 ton striebra ročne.

Porovnajme  si vyššie uvedené čísla s rekordnými ťažbami GBÚ:

V rokoch 1880-1907 bolo vyrobené na Schopfer žile v Hodruši v Gerambovskej bani 104, 908 tony zlatnatého striebra (pomer Ag: Au bol približne 100:1) , teda priemerne okolo 6 ton striebra ročne. Pred koncom 19. Storočia GBÚ produkovala zo všetkých svojich baní (nielen v Štiavnických vrchoch) okolo 5-6 ton striebra ročne. 

Lenže v tom istom čase sa už v USA ťažilo celkom okolo 3000 ton striebra ročne.  

To znamená že pomer GBÚ k  ročnej ťažbe striebra (len v USA) bol  0,06 %. 

Stovky ton striebra ročne vďaka pokroku úpravárenských technológii produkovali aj stredoamerické a juhoamerické ložiská z čoraz chudobnejších rúd.

Z pohľadu lokálneho je ťažba 5 ton striebra ročne veľa.

 V tom čase sa však už striebro obchodovalo globálne. 

Problém je v tom, že z pohľadu globálneho je  Gerambovský (a aj celý Rakúsko-Uhorský erárny ) podiel na svetovej ťažbe od 19. storočia jednoducho...NULA CELÁ NIČ!

Významný podiel na prudkom vzostupe ťažby striebra v Amerike mal istý pán Comstock ktorý na hranici Utahu a Nevady vykšeftoval okolo roku 1850 banské miery na bohatej zlatostriebornej žile, ktorá dodnes nesie jeho meno. 

Podiely sa u neho dlho neohriali, za relatívne malé peniaze ich čoskoro predal banským podnikom, aby utŕžené peniaze rýchlo rozhajdákal.

 Ďalších 20 rokov strávil hľadaním ďalšej podobnej žily, po neúspechu si nakoniec v roku 1870 prehnal guľku zo svojho  revolveru vlastnou hlavou. Príbeh baníctva na Comstockovej žile by vydal na samostatný blog.

Vrcholnú ťažbu na Comstockovej žile v Amerike dosiahli banské spoločnosti v roku 1877 , kedy bol ročný zisk za zlato v prepočte na dnešné peniaze okolo 300 miliónov Euro a ročný zisk za predané striebro bol okolo 400 miliónov Euro len z týchto baní na Comstockovej žile.

Masívna produkcia striebra , ktoré sa dostávalo na svetový trh zo zámoria, nemohli Uhorské strieborné súkromné a niektoré erárne bane ustáť. *O ťažbe stovák ton striebra ročne na Comstockovej žile GBÚ vedela, preto že v roku 1892 ju vo svojej ročnej správe uvádza. Tiež uvádza, že v tom roku sa na Londýnskej burze predáva kilo striebra za 60 uhorských zlatých, a na to, aby GBÚ mala zisk, potrebuje cenu aspoň 80 zlatých. Vyjadrili nádej, že sa cena striebra zdvihne. Ako ukázal vývoj hneď v nasledovnom roku, stal sa presný opak*

*Ustáť záplavu lacného striebra na svetových trhoch nebolo ani v silách GBÚ, nech už bola akokoľvek bohatá a mocná, preto že jej bohatstvo bolo len lokálne. *

Prebytok striebra spôsobil v roku po lokálnej americkej burzovej panike v roku 1893 celosvetový finančný otras, striebro prudko zlacnelo o stovky percent, ľudia a investori si chceli naraz vybrať svoje úspory z bánk v zlate, čo spustilo reťazovú nezastaviteľnú reakciu pádov bánk a akciových spoločností, prudký vzostup nezamestnanosti na celom svete.

Zjednodušene povedané: Všetci bankári sveta sa v tomto roku (1893) rozhodli prejsť z bimetalického krytia meny na monometalickú. Teda z krytia meny ZLATOM A STRIEBROM na krytie LEN ZLATOM.

Pre Gerambovskú úniu to znamenalo, že v roku 1893 Rakusko-Uhorský štát prestal od nich odoberať zhruba 5 ton striebra ročne na výrobu mincí. 

Lenže výroba striebra bol hlavný „biznis“ GBÚ, preto že výdatnejšie ložiská zlata už vyťažili do roku 1850 . Prameň bohatstva zrazu vyschol, preto že zlata produkovala GBÚ po vyrúbaní Magurských baní len relatívne málo - okolo 300 - 400 kilo ročne. To nestačilo na krytie ich výdavkov, pôžičiek a úverov.

Čo by ste urobili ako spoluvlastník GBÚ v takejto katastrofickej situácii? 
Oni sa rozhodli finalizovať svoju produkciu, teda nepredávať samotné kovy, ale vyrábať z nich výrobky s vyššou pridanou hodnotou. K tomu sa ešte dostaneme.

Vráťme sa teraz ešte pár rokov dozadu pred zlomový rok 1893.

Už som spomenul, že GBÚ bola pre svoje úspechy v období 19. storočia zrejme v tlejúcej „bojovej pohotovosti“ či ozbrojenom prímerí  s Kráľovským banským erárom a teda Komorskými grófmi.  Vyzerá to tak, že sa navzájom predbiehali v tom, čo sa komu podarí.

Rozhodovanie v GBÚ bolo pravdepodobne flexibilnejšie, zasadlo „predstavenstvo“ únie a plány investícii do baníctva a spracovania rúd po prerokovaní schválila alebo odmietla. Cisársko-Kráľovská Banská komora si všetky plány musela nechať najprv schváliť Dvorskou komorou vo Viedni.

V predchádzajúcom dieli „dvoj-pojednania“ som vymenoval väčšiu časť civilných investícii GBÚ. Spomenul som aj investície GBÚ do olovených Michal a Mohr šachtovných baní v Štiavnici, zlato strieborných Magurských baní, a strieborno zlatnatých baní na Schopfer žile a ostatných Jalšovských žilách v Hodruši.

Pri súčasnej úrovni vedomostí autora o GBÚ, nie je jasné, prečo v Hodruši aj vo Vyhniach GBÚ pomerne dlho váhala so stavbou centrálneho spracovateľského závodu na rudu– dnes by sme povedali :úpravne. * Menšie stupy mali roztrúsené po hlavných dolinách revíru.*

Treba si uvedomiť jednu ďalšiu zásadnú vec – koncom 19. storočia sa už značne vylepšovali aj úpravnícke stroje a technológie, a 800 rokov používaná koncepcia  kaskády desiatok stúp a šľamovní v každej doline bola zastaralá. 

Staré stupy spôsobovali nemožnosťou ich jemného a presného nastavenia neohrabaných technologických postupov značné úniky rúd do odpadného rmutu.

Odborná literatúra hovorí, že do zavedenia centrálnych úpravní boli úniky kovonosných zložiek do jalového odpadu až 50%. 

To je strašne veľa! 

Darmo ste v bani a na povrchu dôkladne triedili rudy od jaloviny, keď ste si nakoniec polovičku strieborných minerálov vo forme jemného piesočku pustili do potoka pod stupou...

Banský erár už okolo roku 1880 pre rudy z baní Finsterort , Jozef a Všechsvätých generálne  pod závodom Starovšechsvätých prestaval starú stupu pri Hodrušskom pivovare na modernú stupu na parný pohon. 

Využil pri tom aj tri staršie vodné náhonné jarky z Horného a Dolného Hodrušského tajchu spolu s jarkom z Pivovarskej doliny.

 Využívaním pary sa odpojili od závislosti na pohonnej vode, ovplyvňovanej nespoľahlivým počasím.  

Parný stroj erárneho Horného Hodrušského banského závodu hnal od roku 1887 aj dvojicu dynám, ktorých prúd rozsvecoval žiarovky na osvetlenie stupy.
Neskôr, keď si banský erár uvedomil, že dynamá odoberajú parným strojom významnú časť výkonu, dynamá premiestnili nižšie k šľamovni , a napojili ich na dvojicu Peltonových turbín ktorým dodávala energiu tlaková voda privádzaná od Dolného a Horného hodrušského tajchu jarkami cez dolinu Bärenleuten.

Okrem toho Erár v roku 1880 zdemontoval veľké reverzné vodné koleso na hodrušskej šachte Lill a na jej dno osadil na tú dobu veľmi moderný vodostĺpcový ťažný stroj Kachelmann, ktorým sa dnes hrdí Slovenské banské Múzeum

GBÚ na technický pokrok úpravy rúd v Hodrušskej doline zo strany Eráru  odpovedala svojou prestavbou staršej stupy pri bani Schőpfer na vodný pohon, ktorú získala kúpou zvyškov podielov ťažiarstva štolní Ján ešte v roku 1879. 

Túto stupu hnala pôvodne trojica vodných kolies priemeru 4 metre, náhon od Hodrušského potoka ktorý k nej privádzal vodu, slúžil až do roku 2014, ale to už „len“ privádzal vodu do technológie. 

GBÚ túto stupu prestavala na parný pohon v roku 1884. V súvislosti s tým boli však napríklad nútení vybudovať aj vodovod na prívod čistej vody pre parný stroj z doliny Medené. Táto menšia parná stupa stála na mieste, kde stojí dnešná flotačná úpravňa Slovenskej banskej, spol. s r.o. * Od roku 1887 boli v tejto stupe na zdvojené parné stroje pripojené tiež dve dynamá, každé s kapacitou po 40 žiaroviek. O pár rokov neskôr doplnili ešte jedno rezervné dynamo s kapacitou 80 žiaroviek.
Načo potrebovali žiarovky? No predsa na to, aby stupa so šľamovňou mohla pracovať nepretržite, aj v noci *

Rez stupou pri Schopfer štôlni v čase keď bola ešte poháňaná vodou. Archív autora

Plán  pôdorysov budov Dolného Hodrušského banského závodu v pôvodnej zostave z 18 storočia Stupa Schopfer štôlne je v ľavej polovici stredu , aj s vyznačeným prívodným jarkom. Archív autora 

Ťažba striebornej rudy na Schopfer štolni sa násobne zvyšovala, bolo potrebné vyriešiť aj dopravu rudy z bane na povrch a dopravu materiálu do bane na II. obzore Schopferky. 

GBÚ sa rozhodla v roku 1880 pre unikátne riešenie, a po prvý (a jediný!) krát v histórii Hornouhorského baníctva využili zakúpenú parnú lokomotívu rakúskej firmy Krauss na dopravu materiálu v podzemí. *To však v praxi znamenalo urobiť rozsiahle úpravy aj v bani, povyrovnávať kľukatú chodbu 2 obzoru, urobiť nové výstuže, miestami aj zmeniť sklon trate* 

Grafika A Morelliho : parná lokomotíva Krauss v podzemí Schopfer štôlne

Tu je fotka lokomotívy Krauss v podzemí

Modernizovaná stupa pri Schőpfer štôlni svojou kapacitou GBÚ rýchlo prestala stačiť  na spracovanie množstva rudy, ktoré neustále rástlo . * V roku 1892 v Hodrušskej bani Schopfer vyťažili 13 tisíc ton stupnej rudy. 

*GBÚ síce vlastnila ešte jednu staršiu vodnú stupu na dolnom konci obce Dolné Hámre v lokalite "Na Troskách" kde zrejme predtým stála pravdepodobne železná huta, tiež mali prenajatú IV. Kohútovskú parnú stupu od ťažiarstva Moder, po tom ako toto ťažiarstvo začalo maťproblémy s kvalitou rudy.
Možno sa hodrušania opýtajú, ktorá to bola.
Odpoveď nájdeme v ich ročnej správe z roku 1892.
F. Hain píše, že Moderštôlnianska IV. parná stupa je od bane Schöpfer vzdialená 1500 metrov. V tej vzdialenosti bola len jedna stupa - na tom mieste, ktoré je dnes známe ako Píla. Na mieste dnešnej Píly stála pôvodne vodná stupa, ktorá bola niekedy v polovici 19. storočia prebudovaná na parný pohon ťažiarstvom Moder. Keď ju GBÚ prestala od ťažiarstva Moder po roku 1893 prenajímať, prestavali ju na parnú pílu "Mira". Píla je tam vlastne dodnes, ale už elektrická, nie parná. Nový majiteľ v nej píli rezivo.  

Tieto  vyššie menované tri stupy svojimi kapacitami však už okolo roku 1890 pre GBÚ nestačili.V poslednom desaťročí 19. storočia totiž GBÚ plánovala ťažiť ročne až 25 tisíc ton rúd.*

Preto sa GBÚ rozhodla postaviť v Hodrušskej doline ešte jednu modernú parno-turbínovú úpravňu.

*Baňu Schöpfer a GBÚ vtedy viedol Franz Hain. V podstate vo funkcii výkonného riaditeľa-zamestnanca.*  

Okolo roku 1889-1890 si GBÚ vyhliadla ako vhodné miesto na novú úpravňu pod veľkou masou zosuvu Muráňa v Dolných Hámroch, zvané Plac.

 Ako sa už počas nasledujúcich rokov ukázalo, miesto to nebolo najšťastnejšie, prinášalo mnoho komplikácii. Jednak bolo príliš vzdialené od bane Schöpfer – 3 kilometre, jednak nemalo vhodný zdroj čistej vody. Okrem toho, masa zosuvu nie je najlepšie miesto na stavby.  

Hneď vedľa Placu síce pretekal Hodrušský potok, ale parný stroj vody Hodrušského potoka na napúšťanie kotlov nemohol použiť. 

Bola totiž večne zakalená odpadom zo stúp prúdiacim z vyššie položených častí doliny.

 Nakoniec Franz Hain vo výročnej správe GBÚ radostne oznamuje, že našli a zachytili výdatný prameň čistej vody pre parný stroj v časti Žliebková, čo je miestna časť Dolných Hámrov za dnešným kostolom. *Na záchyt prameňa tiež do skaly vysekali niekoľko desiatok dlhú štôlňu  

Z dolinky Žliabková potiahli na Plac asi 1 km dlhý vodovod. Keďže poddolovaním Jalšovej doliny sa v tejto časti Hodruše tiež strácala voda v bani, vodovod z Medeného dali podľa výročnej správy z roku 1892 k dispozícii aj obyvateľom, aby nemuseli piť závadné vody z miestnych studničiek*

V rokoch 1889 – 1890 GBÚ na Placi vyrovnali terén plochou podobný s futbalovým ihriskom, postavili jeden veľký nákladný most ponad Hodrušský potok, ktorým mohli prechádzať konské povozy, a tiež vybudovali krásny subtílny kamenný klenutý most ponad potok pre peších z priľahlej časti dediny. 

Oba mosty stoja dodnes. V roku 1893 začali murovať základy pod ležaté parné kotly firmy Kachelmann, a základy budovy drviarne so stupovňou, kam osadili moderné Kalifornské celoželezné stupy

Mosty ponad Hodrušský potok na Placi, postavené GBÚ. V popredí most pre peších, v pozadí most pre nákladné vozy. Foto: K.Ivan

Gerambovská Banská Únia vedela plánovať  komplexne, a tak okrem stupy samotnej stavala aj byty pre jej pracovníkov zvané Kvartiele, ktoré stoja dodnes, a na opačnom brehu potoka vybudovali rozmernú poschodovú budovu správy stupy, ktorá sa tiež dodnes zachovala.

Časť stupy na Placi na fotografii okolo roku 1900. V popredí sú baraky technikov , v pravom strede súbor budov so zubatou strechou sú šľamovne úpravne, v pozadí je správna budova úpravne  - riaditeľstvo. Foto poskytol O.Straka

ešte jeden záber komplexu stupy na Placi, teraz z opačného uhla. Vľavo dole je jej riaditeľstvo, v pravom strede haly šĺamovní nad nimi smerom k svahu kotolňa a strojovna parného stroja , vyššie nad ním drviareň s výklopníkom. a dolný koniec Štreky

Morelliho grafika celkového pohľadu na úpravňu Na Pľaci v Dolných Hámroch. V dolnej polovici technológia: vľavo Kalifornské celoželezné stupy, vpravo čeľusťový drvič s remeňovým pohonom.

Ďalším problémom, ktorý GBÚ pri investícii do stavby stupy Na Placi musela vyriešiť, bola doprava rudy z bane Schopfer.

Paralelne so stavbou novej veľkokapacitnej stupy v Dolných Hámroch sa GBÚ pustila do stavby dopravnej trate, ktorú v Hodruši-Hámroch nikto nenazve inak ako ŠTREKA. 

Dones po podstatnej časti Štreky v časti Kyslá a Muráň premávajú autá a prechádzajú sa ľudia.

Trať sa na začiatku od mundlochu Schopfer bane najprv trochu kľukatila, potom poniže dnešného Sandriku - v miestach kde dnes stojí prázdna budova "Výpočtového strediska" prešla na ľavú stranu doliny a tou pokračovala až ku Muráňu . 

Trať bola od bane Schopfer vedená po násypoch z banskej jaloviny, sčasti v zárezoch svahu nad dnom hlavnej doliny. Na násypy sa minula časť jalovinových háld ktoré musela taká veľká baňa vyprodukovať Pod dnešným štadiónom smerom k Muráňu je štreka znovu vedená po násypoch, preto že tu prevažovali močaristé lúky, na jar zaplavované rozvodneným potokom. *Materiál na tieto násypy sa nevozil z haldy pri Schöpferke, zdrojom kameniva bol Muráň *

Tu - pri Muráni- sa však vyskytol problém, ktorý ako problém pri plánovaní nevyzeral.

Schéma vedenia povrchovej trate - Štreky pri bani Schopfer. Vyústenie  podzemnej časti trate je vpravo medzi budovami. Smer k stupe na Pľaci je vľavo

Trasovanie štreky v dnešnej satelitnej snímke Červenou farbou je vyznačená pôvodná trať. Snimka zobrazuje jej hornú časť od bane Schopfer - vpravo , po Sandrik - vľavo. Grafika K.Ivan

Trasovanie Štreky - stredná časť. Schopferka je mimo obraz vpravo, smer do Dolných hámrov je vľavo

Dolná časť trasovania Štreky v dnešnom teréne. Štreka končí vo svahu nad miestom kde stávala úpravňa na Pľaci (vľavo)

 V ceste Štreke stál hrebeň Muráňa.

Problematikou geologického pôvodu Muráňa sa zaoberali viacerí vtedajší geológovia svetového mena, ktorí si všimli, že Muráň je tak trochu čudná štruktúra, ktorá zrazu kolmo prehradzuje Hodrušskú dolinu.  

Na základe hornín v mieste, kde sa hodrušský potok prerezal cez masív priehrady Muráňa, poprední geológovia usúdili, že sa jedná o lávový prúd z „krátera“ Zápolenka. 

Samozrejme, že o tom napísali aj pár vedeckých pojednaní do  súdobých odborných kníh a časopisov.

Už čoskoro GBÚ dostala, na svoje veľké prekvapenie, možnosť preukázať, že aj tí najlepší geológovia sa možu fatálne mýliť. 

O problematike Muráňa som písal v blogu „Hodrušské krátery“

Tí z čitateľov, ktorí toto pojednanie čítali, už vedia, že Muráň nie je stuhnutý lávový prúd, ale masívny zosuv, ktorý kedysi prehradil otvorenú Hodrušskú dolinu.

 GBÚ to nemala odkiaľ vedieť, preto že verila súdobým geologickým posudkom, *kde sa poprední geológovia (bez vrtov či prieskumných rýh) zhodli že tam je pevný kameň, a chystala sa domnelý lávový prúd preraziť štôlňou – tunelom , dlhým 240 metrov. Čo by bola bývala práca pre baníkov zhruba na 2 roky, protičelbami možno na jeden rok. *

*Franz Hain vo výročnej správe v roku 1892 optimisticky uvádza, že práce na zarazení tunela pod Muráň sa začali, a že majú vyrazených 60 metrov.*

Ovšem od „zarazenia“ ústia tunela baníci nie a nie natrafiť na pevnú horninu, bola tam samá  hlina a balvanitý skalný materiál. 

V takom horninovom prostredí raziť tunel je veľmi zdĺhavé, pracné a nákladné, omnoho náročnejšie na vystužovanie, aj na pracovné sily.  GBÚ sa snažila „raziť“  v balvanitom blate. * Keď hovoríme o tuneli, tak nemám na mysli štôlňu, Naplánovaná bola totiž razba skutočného tunela profilu 3,5 x 3,5 metra, s traťou a aj vodným prívodným jarkom vedeným týmto tunelom. *

Nakoniec si v GBÚ niekedy v roku 1893 uvedomili, že namiesto tunela budú musieť Muráň prekopať svahovým zárezom, hlbokým okolo 15 metrov, a dlhým* 240 metrov, čo aj učinili. Samozrejme, nevyhli sa budovaniu operných a svahových múrov*

Za zárezom cez Muráň postavili dvojkoľajku na „šibovanie“ plných a prázdnych huntíkov, a pravdepodobne aj gravitačný výklopník. V úpravni na Placi  mala byť okrem zdvojených parných strojov systému Compoud od firmy Karol Kachelmann ako alternatívny pohon aj vodná turbína na obdobia, keď bolo v potoku dosť vody. GBÚ vo výročnej správe píše o plánovanej novej úpravni ako o "parno-turbínovej" K Hodrušským turbínam sa raz vrátim v samostatnom blogu*   

Štreka na dopravu rudy z bane Schopfer po budovu koncovej remízy nad Placom nakoniec dosiahla dĺžku necelých 3 kilometrov, presnejšie 2990 metrov,  V bani štreka pokračovala ešte dvomi kilometrami podzemnej parnej železnice.  Povrchová časť dopravnej trate Štreky mala klesanie od Schopfer štolne zhruba 45 výškových metrov, trať budovali s klesaním 6 promile smerom k Muráňu, teda 6 mm na jeden meter koľajiska. Rozchod koľaje bol s najväčšou pravdepodobnosťou tradičný Hodrušský – 55 centimetrov

Možno ste si položili rovnakú otázku ako ja: ako  sa dopravovali vlaky s rudou smerom k úpravni Na Placi dole kopcom, a po vysypaní zase vláčiky prázdnych vozov nahor? 

Nejakou lokomotívou? 

Ručne?

*Vo výročnej správe GBÚ z pera Franza Haina sa píše, že rudu bude dopravovať lokomotíva. Tomu by zodpovedal aj profil plánovaného tunela popod Muráň*

Zatiaľ som nenaďabil na nejaký popis alebo plán štreky, a na tých pár fotkách, na ktorých je Štreka zachovaná ešte ako funkčná, nie je odfotený žiadny „vláčik“.

Stupa pri Schopfer štôlni okolo roku 1900 . V pravom dolnom rohu je vidno časť koľajníc štreky

Pohľad na trasu Štreky smerom nahor dolinou. V popredí je štátna cesta. V pozadí na druhej strane doliny prebieha trasa železničky- Štreky. Celá táto časť dna doliny medzi Štrekou a cestou je dnes zastavaná domami.  Foto poskytol O.Straka

 Dopravu huntíkov behačmi – teda odrastenými chlapcami, môžeme myslím vylúčiť. 

Behači sa využívali pri tlačení huntíkov len na krátke vzdialenosti, nie na trojkilometrovú trať.  

Najpravdepodobnejším aj keď nie najlacnejším systémom dopravy vláčikov boli pravdepodobne súpravy 6-8 huntíkov ťahané koníkmi, smerom nadol zrejme s pripnutým brzdiacim vozíkom „štelom“ aby sa súprava príliš nerozbiehala dole kopcom vlastnou váhou. Nahor išli miernym stúpaním naľahko s odbrzdeným štelom.* V bani dopravovali koníky po tri hunty - ako píše Franz Hain* Keďže v roku 1894 sa GBÚ stratou odbytu striebra a pádom jeho nákupných cien  dostala do naozaj vážnych finančných problémov, pokladám za pravdepodobné, že GBÚ od plánov na nejaký nákup ďalšej lokomotívy odstúpila* 

Položme si ešte otázku kde boli stajne pre koníkov obsluhúcich Štreku? 

* Odpoveď dáva F.Hain vo výročnej správe z roku 1892. Píše, že na tieto účely kúpili dom od súkromného majiteľa nad štôlňou Schopfer. Zrejme sa jednalo o objekt, ktorý je dnes obytným domom oproti obchodu a pohostinstva "U Brámera"*

Pokladám za možné, že nejaké stajne mohli byť aj v dolnej úvrati Štreky, nad Placom. *Treba si uvedomiť že začiatkom 90tich rokov 19. storočia lokomotíva Krauss denne vyvážala okolo 120 - 140 huntov hornín, z ktorých len menšia časť bola jalovina na haldu. Do stupy sa teda malo dopravovať okolo 80-100 vozíkov rudy denne. To je vcelku hustá železničková preprava* 

Veľmi podobná, aj keď kratšia dopravná trať bola zhruba v podobnej dobe vybudovaná aj v susednej Vyhnianskej doline od Antoništolnianskeho závodu k stupám číslo 4.

 Táto železnica vo Vyhniach sa miestne nazývala „Horný Láf“, ale nezachovala sa do dnešných čias v teréne jasne čitateľnom stave, okrem pár krátkych úsekov v teréne pred tabuľou začiatku obce od Vindišlajtni.* 

Štreka prebiehajúca popred plot novovybudovaného závodu Sandrik. Foto z roku okolo 1904 poskytol O.Straka

Centrálna stupa „Na Placi“ bola spustená okolo roku 1894, teda v dobe, keď už blízka Žarnovická Huta kráľovského eráru nefungovala – bola odstavená pre technologickú zastaralosť , a tiež preto, že začala fungovať prestavaná Centrálna tzv. „Dolná“ huta v Banskej Štiavnici vybavená na tú dobu modernými technológiami na tavbu a čistenie olova, zlata a striebra. 

V prvom dieli spisu som už spomenul, že GBÚ v koncepcii budovania banských závodov o jeden a pol storočia predbehla Baťovcov. 

Nebudovali totiž len banský či kovo-spracovateľský závod samotný. 

Budovali celú infraštruktúru, včítane ubytovní technikov, vodovodov, správy závodu , kultúrneho strediska (kasína), školy, obchodu, až po miestne kostoly, aby boli zamestnanci v rámci možností spokojní a neprechádzali ku konkurencii – teda do erárnych baní.

Hámorský kostol sv. Alžbety vdovy na mieste staršieho rovnomenného dreveného kostola dokončila GBÚ v roku 1894 

Ako som už v texte spomenul, pre GBÚ bol prelomovým rokom a bodom katastrofálneho zlomu cien a odbytu rok 1893 .

 Vtedy c.k. mocnárstvo rozhodlo o prechode na monometalickú menu – teda krytú len zlatom. Neštudoval som detaily, ale predpokladám, že GBÚ malo so štátom ročné zmluvy na odbery drahých kovov, a tak odbyt striebra pre štát skončil asi  niekedy začiatkom roku 1894.

Prezidentom GBÚ bol vtedajší posledný "doživotný" riaditeľ - Rytier Róbert von Berks, synovec predposledného prezidenta únie Lothara von Berks. 

5 ton striebra ročne ,z ktorého významnú časť vyrábala pre štát GBÚ, zrazu nebolo kam predať. 

Striebro bolo také lacné, že ho nikto nechcel kupovať ako investíciu. 

Šľachtici mali striebra dostatok.

GBÚ prostredníctvom Roberta von Berks v snahe zabezpečiť si tok hotovosti vsadila na finalizáciu polotovarov – teda na výrobu hotových výrobkov zo striebra a olova, ktoré produkovali ich bane.

Keďže zrejme mali nahromadený dostatočný kapitál vo svojom finančnom ústave – Štiavnickej Sporiteľni, GBÚ začala masívne investovať.

• Na dnešné pomery bleskovo vybudovala hutu a továreň na olovené armatúry a rúry pod Banskou Belou na pozemku Bediš v roku 1894. *Dovtedy však prevádzkovali svoju vlastnú hutu na olovo a striebro, dokonca v nej aj sciedzali medené rudy s obsahom striebra.Nie som si tým na sto percent istý, ale zrejme sa jednalo o takzvanú "Hornú alebo starú hutu" v Štefultove - pri Komorovských tajchoch*

• Do predĺženia železničnej trate od Kozároviec po Hronskú Dúbravu investovala GBÚv roku 1894 10 tisíc zlatých (prvý vlak ňou prešiel v roku 1896)

• V tom istom roku 1894 osadila  a spustila GBÚ (6 marca) elektrický ťažný stroj nad Hlavnú zvážnu – úklonnú šachtu v bani Schőpfer po tom, ako vybudovala  miestnu parnú elektráreň zvanú Centrála pri Schőpferke (o tejto a podobných elektrárňach pojednám v samostatnom blogu)     

• V rokoch 1895 -96 vybudovala GBÚ továreň na strieborný riad Sandrik v Dolných Hámroch poniže bane Schopfer

• Zároveň ešte niekedy okolo roku 1885 dobudovala únia v Banskej Hodruši  Jalšovej doline pri Schöpfer štôlni vysunuté sídlo reprezentanta GBÚ – baróna Roberta von Berks-a a prebudovala aj starší kostolík v areáli Jalšovského sídla

Účelom všetkých týchto investícii bolo vybŕdnuť z odbytovej krízy.

Dochované budovy Gerambovskej Olovenej Továrne pod Banskou Belou v súčasnosti. Foto K.Ivan 

 Pôvodný plán dôvodu budovania Sandrik-u bola výroba strieborného riadu a príborov pre vzmáhajúcu sa strednú vrstvu meštiactva, ktoré sa chcelo výbavou svojich domov vyrovnať šľachte. 

Ukázalo sa však, že meštiaci striebornú výbavu nekupujú tak, ako sa očakávalo, a po krátkom čase prešli na výrobu lacnejších náhrad stlovej výbavy z alpaky. Ing. Priesol vo svojich publikáciách o Sandriku hovorí, že strieborný riad bol pre meštiakov predsa len pridrahý. *Lacnejšiu postriebrenú alpaku od striebra nikto z obyčajných ľudí nerozoznal, a tak sa chudobnejší malomeštiaci mohli pred susedmi a návštevami natriasať, že majú doma "rodinné striebro".* 

Zisky Sandriku napriek úspechom ich strieborných a alpakových výrobkov na svetových výstavách nestúpali podľa očakávaní predstavenstva, a pritom zároveň klesala ťažba v bani Schopfer, čo je vražedná kombinácia okolností. 

V roku 1903 sa ešte GBÚ vrhla na rekonštrukciu svojej elektrárne Centrála , a vybavila ju v tej dobe najmodernejšími technológiami, o čom pojednám  neskôr v samostatnom blogu.

Kríza však trvala pridlho, a GBÚ sa pomaly ale isto blížila k insolventnosti a bankrotu.

Deň B, ako „Bankrot“ pre Gerambovskú Banskú Úniu nastal 30. Apríla 1906.

Baní, úpravní, huty  a továrne v Belej sa zmocnil Kráľovský Banský Erár, 

Sandrik prevzal jej veriteľ a akcionár Uhorská Sporiteľňa, nepotrebné stavby išli do dražby. Niektoré budovy v Štiavnici prevzalo mesto., niektoré sa dražili

 Tak sa napríklad za 100 korún vydražil aj Hámorský kostol správcom žarnovickej farnosti, a odvtedy je jej filiálkou.

To bol definitívny koniec výrobnej činnosti GBÚ v revíri.

Štreka a centrálna stupa na Placi fungovala ešte do roku 1908, potom trať a úpravňu rozobrali. Očakávania GBÚ ohľadom ďalšieho zvyšovania ťažieb po otvorení hĺbkového pokračovania bohatej takzvanej "Berksovej bane" v hĺbke pod IV obzorom Schopferky sa nenaplnili, a ani snahy eráru v tomto smere neboli korunované úspechom. Stupa na Placi sa stala zbytočnou, a príliš nákladnou, preto že bola "od ruky"*
 Časť technologických celkov (parné stroje, drviareň) z Hámorskej stupy bola zrejme použitá pri ďalšom prebudovaní a rozšírení parnej stupy pri ústí druhého obzoru bane Schöpfer, preto že už postačovalo prevádzkovať len jednu úpravňu kvôli nižším objemom ťažby, a táto úpravňa bola viac „po ruke“ – hneď pri bani.

Takto neslávne dopadlo podnikanie jedného z najväčších súkromných ťažiarstiev v Rakúsko –Uhorsku.

Dnes už môžeme len teoretizovať, čo by sa ešte bolo dalo robiť pre jej záchranu.

Môj názor však je, že GBÚ urobila všetko, čo sa dalo v tej dobe a na úrovni vtedajších vedomostí urobiť .  

Čo po GBÚ zostalo v Hodruši-Hámroch? Správna budova stupy, Kvartiele, osobný a nákladný most + kostol v Dolných Hámroch, Jadro starého Sandriku spolu s budovami Kasína , Školy a Konzumu na druhej strane cesty, časť budov bane Schöpfer, Kostolík v Jalšovej, mnoho baní v Jalšovej na rôznych žilách medzi ktorými vynikajú dva horné obzory Schőpferky, a samozrejme Štreka. Tri Gerambovské vodovody v Hodruši sa už dnes nepoužívajú, ale ešte stoja.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Text Copyright Karsten Ivan, June-August 2016

Text je výhradným autorským dielom. Možno ho citovať a používať pri ďalšom výskume. Nemožno ho kopírovať a vydávať za vlastné dielo. V tlačenej forme je možné publikovať tento článok výhradne po predchádzajúcom  súhlase autora

Autorstvo fotografii a náčrtov, pokiaľ je známe, je uvedené priamo v grafických dielach alebo popisoch fotografii

* Poznámka autora PS: Prepočítal som ročné ťažby striebra GBÚ, na základe ich podkladov. Neboli také, aké som uvádzal z prebratých údajov literatúry. Určite nie 50 ton ročne, reálne sú 5-6 ton. Tak isto v staršej variante tohto textu nebol správne uvedený rok spustenia stupy na Pľaci (1891) ktorý som pôvodne prebral s literárnych podkladov. V skutočnosti nebola spojazdnená pred rokom 1893. Preto som text prepracoval, a údaje som uviedol na správnu mieru. Upravené časti textov sú označené hviezdičkami* 

Použitá literatúra a pramene informácii:

Ing. Vít Priesol: Najstaršie dejiny obce Hodruša-Hámre , vyd. 2005, tlač Aprint s.r.o. Žiar nad Hronom, ISBN 80-968914-5-6 str. 121 (informácie o Sandriku, investíciách a bankrote GBÚ. )

Ing. Magdaléna Sombathyová: Z úpravníctva v B.Hodruš na začiatku 20 storočia in Spravodaj BV Prievidza  č. 2-3 2000, 40 ročník, str. 90 (údaje o výrobe kovov GBÚ v bani Schöpfer v závere 18. storočia

Zoltán Jakab : Z dejín banských závodov v Banskej Hodruši od polovice 19. Stor. do roku 1918 in Spravodaj BV Prievidza  č. 2-3 2000, 40 ročník, str. 112 (údaje o kúpe podielov štôlní Ján bane Schopfer)  

Ing. Milan Hock, CSc. : Technický rozvoj Hodrušského baníctva v minulosti in Spravodaj BV Prievidza  č. 2-3 2000, 40 ročník, str. 128 (údaje o prebudovanie stupy štôlní Ján v roku 1880)

Ing. Eugen Kladivík, CSc. : Hodrušské baníctvo od roku 1919 do roku 1944 in Spravodaj BV 3-5/97 (údaje o parnej elektrocentrále pri bani Schopfer)

Bakoš, Chovan a kol: Zlato na Slovensku, vydal Slovenský Skauting 2004, ISBN 80-89136-21-4 (údaje o banských aktivitách GBÚ na Magurke)

Hain Franz a kol: Johannes -Josef Gerambische Bergbaunion Jahresbericht 1892  - rukopis v archíve autora (údaje ťažbe, zariadeniach, plánoch a kapacitách zariadení v jej vlastníctve)



 

údaje o ťažbe striebra v histórii vo svete 

www.silverinstitute.org

 údaje o ťažbe zlata na Comstockovej žile 

https://en.wikipedia.org/wiki/Comstock_Lode

https://en.wikipedia.org/wiki/Silver_mining_in_Nevada

www.opensourcemap.com

Gerambovská rodina v Štiavnických vrchoch I. - Vzostup

V tomto blogu sa zamerám na jeden príklad vzostupu, strmého rastu a vrcholu jedného súkromného ťažiarstva, ktoré dlho žiarilo ako kométa na nebi banského podnikania v Hornouhorských banských revíroch. Tak ako to už vlasatice zvyknú robiť, postupne strácala na výslní svoju hmotu , až sa nakoniec na prelome storočí nečakane rozpadla kvôli tak trochu neuváženému investovaniu svojej „hmoty“ na nesprávnych miestach v nesprávnom čase.

 Nie som si však istý, či by niekto na ich mieste postupoval múdrejšie, preto že, ako sa hovorí: „po vojne je každý generálom“

V tomto dieli budem hovoriť o slávnej Gerambovskej Banskej Únii a jej stúpaní  a v ďalšom dieli aj o  neslávnej „jazde“ dole Hodrušsko-Hámorskou štrekou v ústrety zániku, zasadenej do kontextu doby a vývoja baníctva vo svete.

Erb Gerambovskej Banskej Únie zo Schopferštôlne s vročením jej založenia 1752. Foto K.Ivan

História sa zvykne opakovať, ale na to ľudia radi zabúdajú.

Gerambovská rodina si snáď myslela, že svetový vývoj ich podnikanie nemôže ovplyvniť, a možno žili vo svojej vlastnej bubline chápania investovania. Lenže bubliny zvyčajne po dotyku s drsným povrchom sveta prasknú. 

Treba tiež priznať, že si Gerambovci v závere uvedomili že GBÚ namiesto rastu už strmo padá, a pokúsili sa s tým niečo urobiť.  Možno aj táto moja amatérska analýza pomerov bude niekomu na niečo dobrá. 

A trochu poučí.

Zo známych knižiek skvelého Hodrušsko-Hámorsko-Kopanického amatérskeho historika Ing. Priesola by sa nezainteresovanému čitateľovi mohlo zazdať, že rodina von Geramb docestovala začiatkom 18 storočia odkiaľsi z Flámska, usadila sa v Banskej Štiavnici a hneď sa jej začalo dariť. 

Nebohý Ing. Priesol vo svojom diele najmä vo vzťahu k bani Schopfer a továrni na strieborný riad Sandrik naznačuje, že začiatky GBÚ neboli jednoduché, ale keďže Sandrik vznikol ako „záchranná brzda“ GBÚ nebol dôvod podrobne sa zaoberať históriou rozmachu Gerambovského banského podnikania. 

Napriek tomu Ing. Priesol pomerne výstižne vo svojej prvej knihe :“Najstaršie dejiny obce Hodruša-Hámre“ v skratke popisuje históriu hlavných členov Gerambovskej rodiny až do doby, kým sa začali venovať banskému podnikaniu.  

Staršie názory pána Priesola na počiatky pôsobenia rodiny von Geeramb v Uhorsku sa od mladšej práce p. Frederika Federmayera, ktorý popísal dejiny Gerambovského rodu a ich život v Bratislavskom podhradí, odlišujú len v niekoľkých detailoch.

Musím sa  vyznať, že moj obdiv k šľachtickej rodine s predikátom von Geramb sa pri štúdiu podkladov k tomuto blogu prehĺbil.

Ukázalo sa totiž, že GBÚ podnikala v relatívne nepriateľskom prostredí s presilou Kráľovsko-cisárskeho banského eráru  viac ako dvesto rokov v baníctve, úpravníctve a hutníctve veľmi dobre, bola nositeľom sociálneho a priemyselného pokroku v rámci vtedajších možností, vizionársky zavádzala vo svojich podnikoch technické novinky tak rýchlo, že Rakúsko-Uhorský Banský erár ledva za GBÚ stihol držať stopu.

Konečné „víťazstvo“ štátneho vlastníctva Banského Eráru v tejto „súťaži“ bolo len výsledkom neporovnateľne väčšej majetkovej a úverovej sily c.k. štátnej firmy, ktorá mohla takto podstatne ľahšie čeliť v poradí už tretej veľkej (menovej) kríze striebra v histórii ľudstva.

Z toho, čo už bolo o GBÚ doteraz v mnohých podkladoch popísané, by sa nezainteresovaným čitateľom mohlo zdať , že rod. Gerambovcov „prikvitol“ do Horných Uhier začiatkom 17. storočia a hneď sa vrhol do banského podnikania kúpou bane Schőpfer v Hodruši a baní ťažiarstva Michal v Štiavnici, na ktorých zbohatol.

Takéto názory nájdeme aj v polobulvárnej tlači, kam sa skreslené informácie dostali dokonca od renomovaných (tu nemenovaných) historikov.

 To považujem za poľutovaniahodné, históriu nemožno zjednodušovať a generalizovať, a už vôbec by také niečo nemali iniciovať školení historici. 

Na druhej strane, bulvárom možete dať sebekvalitnejšie informácie, a aj tak si z nich vyzobú len to čo chcú.

Žiadny „americký sen“ o prudkom zbohatnutí sa v prípade Gerambovcov totiž nekonal.

Skôr sa dá povedať že svoj podnik trpezlivo budovali, a peniaze múdro investovali, teda až na zúfalé investície koncom 19. storočia, v snahe odvrátiť krach, ku ktorému GBÚ nasmeroval- paradoxne- jeden splneno-nesplnený „americký sen“ pána Comstocka, ale k tomu sa dostaneme postupne, až v druhom pokračovaní tohoto príbehu.

V každom prípade sa zdá, že prví príslušníci Geerambovského rodu prišli do Rakúsko –Uhorského kráľovstva niekedy v 16 storočí.

 Pred tureckou inváziou a nepokojnými časmi sedliackych vzbúr a prvých katolícko – evanjelických nábženských roztržiek sa stiahli do bezpečnejšieho Hornorakúskeho kupeckého mesta Freistadt. 

Za nejaké bližšie neurčené zásluhy najstarší známy Geramb – Jacob Geramb v roku 1610 dostal od cisára Rudolfa II. šľachtický – barónsky- titul a erb, ktorý obdržal už  ako mešťanosta Freistadtu. Deti Jacoba von Geeramb sa vrátili do Prešporku a pôsobili tu ako obchodníci, právnici a lekári.

Erb Ernesta Geramba  z roku 1808

 Ešte jedno upresnenie: Geeramb a Geramb jedno jest. Uvádzajú sa obe varianty „priezviska“ – predikátu.

 Časom  Gerambovci vlastnili v podhradí Bratislavskej Vydrice a Zuckermandlu niekoľko domov a kúrii, boli sobášmi spriaznení s niekoľkými rodinami strednej šľachty (Brämer a iné). Je vcelku pochopiteľné, že už po 17. storočí v Hornom Uhorsku pôsobilo niekoľko desiatok nositeľov priezviska von Geramb, preto že aj šľachtické rodiny bývali mnohodetné, a sobáše boli realizované po chladnom plánovaní a strategickom uvažovaní. 

Za zakladateľa štiavnickej-baníckej vetvy rodu je považovaný Franz Gottlieb von Geeramb, narodený roku 1668, ktorý urobil slušnú kariéru ako úradník Kráľovskej banskej komory.

 Je možné a pravdepodobné , že už mal nejaké banícke vzdelanie.  

Ako bývalo vtedy zvykom, popri erárnej službe v Banskej Komore nakúpil podiely (kuksy – teda akcie) niekoľkých sľubných súkromných baní, a to isté zrejme doporučil svojim rodinným príslušníkom. 

Kedysi jednoducho v súbehu štátnej služby a súkromného podnikania nebol nijaký konflikt záujmov.

 Niektorí synovia Franza Gottlieba sa stali tiež banskými podnikateľmi a úradníkmi . Geerambovská rodina bola pôvodne podľa všetkého evanjelického vyznania a tak im zrejme pôsobenie v revíroch Horného Uhorska obmedzovali rekatolizačné aktivity - zrejme najmä zo strany jezuitskej rehole počiatkom 18 storočia. Dovtedy v banských oblastiach slovenska všeobecne prevádalo reformačné - evanjelické vierovyznanie, evanjelici vlastnili väčšinu kostolov, rímsi katolíci boli v menšine.

Jezuiti z poverenia katolíckych Habsburgovcov tlačili na pílu pri obnovovaní majetkov rímsko-katolíckej cirkvi.

Tu sa napätá situácia medzi katolíkmi a evanjelikmi uvoľnila až po vydaní Tolerančného patentu cisára Jozefa II v roku 1781.

Kostolík GBÚ v Jalšovej doline, kde sídlil riaditeľ správy závodu Sandrik a centrálnej Stupy na Placi. Foto K.Ivan 

Keďže neskôr GBÚ spolufinancovala stavbu a obnovu mnohých katolíckych svätostánkov, je zrejmé, že v 18 storočí v rodine prevládlo rímsko-katolícke vyznanie. Nemožno však vylúčiť, že pôvodne boli Gerambovci evanjelického vyznania, preto že v čase počiatkov ich rozmachu pôsobili v nemeckom prostredí, kde bol katolicizmus veľmi výrazne potlačený do úzadia. 

Je tiež možné, že niektoré časti Gerambovskej rodiny boli evanjelikmi, niektoré katolíkmi   Z pohľadu stratégie a taktiky by to bol určite dobrý ťah, takto by mohli ovplyvňovať obe hlavné kresťanské cirkevné a teda aj mocenské struktury v banských oblastiach.

Či bol Ján-Jozef Geramb  synom alebo vnukom Franza Gottlieba von Geeramb, to nie je zo súčasných podkladov jednoznačne jasné.

V každom prípade ešte ako vysokopostavený banský úradník Ján-Jozef von Geramb z Kráľovskej banskej Komory  v roku 1748  zakúpil erárom neprevádzkovanú, ale perspektívnu Dolnú štolňu Schőpfer a táto strieborná baňa sa stala spolu so zlatými baňami na Magurke zakúpenými ešte v roku 1743 zdrojom veľkého bohatstva Únie.

 Kto presne Schopfer štolňu v Jalšovej doline začal raziť, to z dostupnej literatúry (zatiaľ) nie je jasné.V čase, kedy ju kúpili Gerambovci, už bola štôlňa vyrazená až po žilu a bola z nej zahĺbená šachtica, ktorá je tam dodnes.

GBÚ založil Ján-Jozef Geramb vlastne až svojím závetom z roku 1752, a v roku 1754 začala GBÚ svoje oficiálne účinkovanie. 

Dovtedy však už samozrejme podnikali v baníctve, úpravníctve a hutníctve. 

Napríklad v roku 1751 prevádzkovali Gerambovci Dolnú hutu v Hodruši – v tom čase tretiu najväčšiu hutu v celom revíri. 

  

O tridsať rokov neskôr už GBÚ vlastnila podiely v bohatých vyhnianskych strieborných a pyritových  baniach a tiež v olovených baniach štiavnickej Michal šachty a Mohr šachty, a ďalej prikupovali podiely v mnohých banských vzdialenejších revíroch a baniach (Zlatá Idka, bane spod (Z)Latiborskou hoľou, podnikali aj v Banskej Bystrici a na mnohých iných miestach a lokalitách).

Hĺbka Glanzenberských olovených baní pod úrovňou dedičnej štolne Glanzenberg bola do ich odkúpenia GBÚ už dlhšiu dobu (cca. 100 rokov) opustená. Gerambovci si určite uvedomovali benefity, ktoré prinesie razenie Hodrušskej aj Voznickej dedičnej štolne z opačnej strany Štiavnických vrchov ,nič nenechali na náhodu, a včas  s dostatočným predstihom pred prepojením s dedičnými štôlňami obnovili prevádzku tamojších olovených baní.

 Olovo totiž po tisíc rokov nemohlo chýbať pri hutníckych skúškach bohatosti rúd ale aj výrobe striebra z sulfidických rúd ( mám na mysli „próby“ a „zolovňovanie“ rudy ako aj čistenie striebra technológiou „zháňania“).

Popri Glanzenbergských baniach a Schopfer štôlni prikupovali Gerambovci aj Vyhnianske strieborné a železné bane.

Nákup železorudných baní v štiavnicko-hodrušsko-vyhnianskom revíri bol tiež strategický a premyslený ťah. 

Tavba drahých kovov v Štiavnických, Hodrušských a Žarnovických hutách sa bez pridávania železnej rudy nedala realizovať.  

 Medzi kuksármi a principálmi Vyhnianskych baní nájdeme  Ignáca Viktora Edlena von Geramb (1780) Jána Adalberta Edlena von Geramb (1788) V devätnástom storočí už Gerambovci vlastnili rozsiahle banské polia v Kyzovej, Ján Benedikti, žilu Anna, Olovenú, Geherűber, Franz de Paula, Helena, Ján.  K baniam samozrejme vybudovali na spodku dolín stupové úpravne.

Nie všetci príslušníci rodu Gerambovcov boli baníci, úpravári alebo hutníci. Niektorí príslušníci rodu sa venovali civilným povolaniam, vojenskej kariére, alebo pôsobeniu v duchovnej sfére. Napríklad Leopold von Geramb (1775 – 1845) pochádzajúci zo štiavnickej vetvy rodu bol generálom Rakúskej kavalérie.

Dnes je už prakticky zabudnutý príbeh životných ciest Ferdinanda Maria Jozefa von Geramb, ktorý bol bratom vyššie spomenutého Leopolda. 

V dobách klasicizmu jeho životný príbeh dojímal milostivé dámy a bol inšpiráciou pre pánov z vyššej spoločnosti, preto že bol silne romantický, a pevný vo viere v Božiu moc.

 Ferdinand sa narodil rodičom pochádzajúcim zo Štiavnice, zhodou okolností uzrel svetlo sveta vo Francúzskom Lyone, pracoval vo Viedenskej cisárskej komore ako vysokopostavený úradník. V roku 1796 sa oženil so svojou druhostupňovou sesternicou Theresiou de Adda, z manželstva s ktorou prežilo 5 detí.  Po začiatku Rakúsko-Prusko- Francúzskej vojny sa postavil do radov Dobrovoľných protinapoleonských vojsk a burcoval proti Napoleónovi Bonapartemu.

Bojoval aj v slávnej bitke troch cisárov pri Vyškove (Austerlitz), v roku 1809 ako plukovník viedol regiment v bitke pri Wagrame, potom bojoval proti Francúzom aj v španielskom Cádize, kde organizoval partizánske vojská. Následne horlil proti Napoleónovi aj z Anglicka, kam odišiel na pozvanie lorda Rawling –Hastingsa.  Nakoniec kvôli finančným problémom opustil Britániu, a pri pristaní lode v dánskom Husume ho  v roku 1812 chytili francúzski agenti a uväznili ako politického väzňa na zámku Vincennes, spolu Etiennom Boulogne , biskupom z Troyés.

Toto stretnutie malo na Ferdinanda osudový význam. Za pár rokov ho síce francúzi prepustili, ale po dlhých rozhovoroch s biskupom už celkom zmeneného.
 

Prudko zmenil názory na svet a obrátil sa k viere. Svoje deti dal v roku 1817 do poručníctva svojmu bratovi generálovi Leopoldovi, od rakúskeho cisára a ruského cára (oboch osobne poznal, v tom čase už bol generálporučík)  si vyžiadal súhlas na opustenie štátnej služby a odišiel do kláštora trapistov (prísnejšej odnože dominikánov) kde vstúpil po nejakom čase do rádu ako brat  Maria Jozef. Vykonal púť do Svätej zeme aj do Ríma. Do svojho konca života v roku 1848 horlivo písal náboženskú literatúru. 

Silný príbeh, čo poviete?

Vráťme sa k banskému podnikaniu Gerambovcov.

            

Časom sa GBÚ mnohých z tých baní ,ktoré Banský Erár zanedbával pre domnelú neperspektívnosť, celkom majetkovo zmocnila, a Gerambovská rodina  kupovala aj budovala mnohé nehnuteľnosti okrem Štiavnice a Hodruše aj v okolitých banských mestách ako je Bystrica či Kremnica.

Len tak na okraj : Keby som ja bol v tej dobe jeho milosťou Komorským grófom v Štiavnici, určite by ma škrelo, že Gerambovci dokázali vydolovať zisk aj z baní, ktoré Komora neráčila považovať za perspektívne. Ako napríklad Glanzenberské a Schöpfer štôlnianske bane.  

Vzrastajúca moc a bohatstvo GBÚ sa samozrejme prestala časom Kráľovskej Banskej komore páčiť,  dochádzalo k stretom záujmov komory a GBÚ, ale aj otvoreným ostrým sporom o pozemky, vodné práva a kompetencie. V archívoch je zaznamenaných viacero sporov GBÚ s komorskými grófmi, ale na druhej strane Gerambovci a Banská komora sa museli vždy nakoniec nejako dohodnúť, preto že podnikali v rovnakom odbore a využívali spoločné prírodné zdroje ako vodu, drevo, a samozrejme rudu.  Koniec koncov, všetko získané zlato a striebro , či už zo súkromných alebo erárnych baní, aj tak nakoniec končilo v kráľovskej či štátnej kase.

Napriek úsiliu Komory obmedzovať súkromné banské podnikanie, ku ktorému mala komora odjakživa sklony, sa za necelých 100 rokov od začiatku podnikania na bani Schőpfer GBÚ vypracovala na najväčšie, najvplyvnejšie a najbohatšie súkromné ťažiarstvo v Hornom Uhorsku, vlastniace mnoho stúp, hút, mlynov a baní, zamestnávajúce priamo aj nepriamo tisícky ľudí.   

Ako baníkovi a amatérskemu priaznivcovi banskej histórie je mi trochu divné, že GBÚ vydržala na Schőpfer žile relatívne veľmi dlho  koexistovať s iným súkromným ťažiarstvom štôlní Ján (Nepomuk a Krstiteľ) na žile Schopfer, ktoré vlastnilo práva na prvých 500 metrov žily od dna doliny, celkovo vedľa seba posobili GBÚ a  ťažiarstvo Ján štolní viac ako 130 rokov.

 Od začiatku baníkovania GBÚ na Schőpfer žile existovala dohoda s ťažiarstvom Ján štôlní o spoločnom využívaní štôlne Ján Krstiteľ. 

Určite sa vždy nejako dohodli aj preto, že GBÚ v ťažiarstve Ján vlastnila od začiatku významný podiel kuksov. Tak či onak, spolupôsobenie dvoch ťažiarstiev na jednej žilnej štruktúre musela byť určitá komplikácia, ktorú „rozťali“ až v roku 1879 žiadosťou GBÚ o odkúpenie zvyšných väčšinových podielov a tak sa  GBÚ dostali k celej bani žíl Schőpfer. 

Viac menej sa dá povedať, že GBÚ využila kúpou ťažiarstva Ján v Schőpferke to, že ťažiarstvo Ján bolo kvôli vlastníctvu kratšej časti žily nútené ísť viac do hĺbky a tak vlastne pripravilo základnú rozfáravku hlbiny, zatiaľ čo GBÚ sa venovalo prieskumu žily Schopfer síce nie veľmi hlboko, ale v značnej smernej dĺžke.
 Po roku 1880 už stačilo investovať do razenia v hĺbke, na známych rudných stĺpoch v smere od baní Ján na sever.

Prvé vážnejšie problémy GBÚ sa ukázali v roku 1850 kedy sa pre vyčerpanosť najbohatších zásob zlata začal úpadok baní na Magurke. 

Dovtedy však GBÚ na tomto Nízkotatranskom ložisku spolu so súkromným ťažiarstvom Kapustisko-Močidlo  stihla vyťažiť za 100 rokov niečo vyše tony zlata a do 4 ton striebra s väčším množstvom (rozumej tisícky ton) antimónu. To boli komodity, ktoré sa dobre predávali.  Mimochodom, zlato a striebro sa dobývalo na stovkách miest  starej Európy, ale napríklad antimónové bane boli „odjakživa“ prevádzkované v celej Európe až na pár výnimiek (Sedmohradsko, Nemecko, Francúzsko) prakticky hlavne v oblasti Nízkych Tatier a Veľkej Fatry– teda v priestore Horných Uhier.

Zároveň sa už v Amerike v rovnakej dobe (1850)  rodila oveľa väčšia komplikácia, ktorá nakoniec nepriamo GBÚ podkopla rozkývaný pomyselný stolček a zlomila jej väzy.  

Stratu  z úpadku Magurského podnikania v druhej polovici 19. storočia si GBÚ vykompenzovala zvýšením dobývania striebra na bani Schőpfer.

Po kúpe ťažiarstva Ján v roku 1880 dosiahla GBÚ absolútne najvyššiu ročnú produkciu striebra a zlata práve v tejto bani.  

V tomto roku vyhorel farský (nemecký) kostol Dominikánskeho kláštora v Štiavnici, v dávnejšej dobe zasvätený sv. Mikulášovi. Bohatá GBÚ masívne prispela k financovaniu jeho prestavby do dnešnej podoby, v kostole sú dodnes lavice na chóre ozdobené ich erbom, podobne aj biskupská lavica v tomto chráme.

Mužský erb Gerambovskej Banskej Únie z kostolnej lavice Gerambovskom banskom kostolíku v Jalšovej . Hodruši . Okolo roku 1880. Foto: K.Ivan

Podobne však  Gerambovské erby a erby GBÚ nájdeme aj v kostole sv. Jozefa a priľahlom kláštore na Piargu ktorý vyhorel 10.6.1824 po údere blesku, ale aj v Gerambovskom kostolíku v Jalšovej doline v Banskej Hodruši.

 Kostol sv. Alžbety Uhorskej na mieste staršieho dreveného kostola v Dolných Hámroch celý postavila GBÚ.  

Kostol sv. Alžbety Uhorskej  v Dolných Hámroch, postavený GBÚ. Foto: K.Ivan

Do kostolov venovali Gerambovci aj obrazy, omšové výbavy a podobne. Hlavný oltár vo Vyhnianskom kostole sv. Michala dala tiež postaviť GBÚ okolo roku 1779, koniec koncov celý tento kostol bol postavený z Gerambovskej základiny.

Gerambovský erb s rokom 1778 v tympanóne nad hlavným vchodom do tzv Starej nemocnice v Štiavnici. Foto K.Ivan

Stará Nemocnica v Štiavnici Dnes nevyzerá o nič lepšie ako na tomto zábere z konca 50 tich rokov minulého storočia

(Na vysvetlenie čo to základina je: dnes by sme to nazvali „fond“. Majiteľ bane súhlasil, aby sa z určitého množstva pravidelne odoberala lopatka vyčistenej suroviny, a táto čiastka rudy sa predávala do huty osobitne, peniaze išli na „sporiaci“ účet.)

Gerambovský erb nájdeme aj na Kaplnke sv. Michala v súbore Štiavnickej Kalvárie, ktorú dal postaviť tento rod. 

Vidíme, že GBÚ masívne investovala aj do „neziskových“ rekonštrukcii a výstavby kostolov či nemocníc. Treba si však uvedomiť, že takéto investície mali v tej dobe výrazný sociálny rozmer a prispievali k akceptovaniu a podpore aktivít GBÚ v revíri. 

Gerambovská banícka nemocnica v Štiavnici pod Kalváriou. Tiež má v tympanóne Gerambovský erb, podobne ako je tomu na Kostolíku v Jalšovej doline v Hodruši. Gerambovci osádzali svoje erby do tympanónov mnohých svojich stavieb

Gerambovci sa prejavili ako filantropi aj pri stavbách banských nemocníc – napríklad tej pod Kalváriou v Štiavnici, zrejme iniciovali aj výstavbu banskej nemocnice v Hodruši na Kyslej, stavali alebo prispievali aj na stavby školských budov – doložená je napríklad škola pri Sandriku.

Jednoducho povedané, Gerambovský rod hospodáril dobre, premyslene, strategicky, mysliac aj na sociálne aspekty podnikania, veriacich a chorých. Svoje banské a úpravnícke závody budovali komplexne, aj so sociálno - klerikálnou infraštruktúrou.
Dovolím si tvrdiť, že v tomto ohľade o stovku rokov predbehli napríklad Baťu, ktorý takto tiež postupoval pri výstavbe svojich podnikov.
   

Nie len to.

O GBÚ sa dá tiež povedať, že držala prst na tepe doby a ako si ukážeme v druhej časti rozpravy o GBÚ , jednoznačne v Hornom Uhorsku viedla pri zavádzaní technických noviniek, technológii a vynálezov. 

Pohonnou hmotou rozmachu rodu Gerambovcov bolo najprv Magurčianske zlato a antimón, aj Hodrušské zlatnaté striebro, Štiavnické olovo, a Vyhnianske striebro a železo.

Gerambovci po tom, ako nazhromaždili ohromný kapitál, začali pomýšľať aj na svoj vlastný finančný ústav. Podľa stránky Národnej banky Slovenska v roku 1847 GBÚ na základe vzoru založenia Bratislavskej sporiteľne 2. septembra založili Schemnitzer Sparkasse – teda Štiavnickú sporiteľňu so základným účastinným kapitálom 5 tisíc zlatých.

 Predsedom sporiteľne bol Franz Geramb.

Z iniciatívy a financovania Gerambovskej sporiteľne vznikla známa štvrť viliek profesorov banskej a lesníckej Akadémie pri niekdajšej Belianskej bráne, ale financovali aj prestavbu Vyhnianskeho pivovaru vo Vyhniach a dokonca aj stavby domov v Pešti.

 Štiavnická sporiteľňa nikdy nezaložila filiálky, hoci bola vyhľadávaným finančným ústavom v rámci celého Uhorska. 
1. svetová vojna jej však uštedrila ťažké rany a nakoniec sa v roku 1921 spojila s Ľudovou Bankou  obe v tom istom roku fúzovali do Hospodárskej banky.

O technickom progrese a finančnom úpadku GBÚ si pohovoríme až v druhej časti príbehu Gerambovskej rodiny, o dobe, keď to už s nimi začalo ísť z kopca, dole Hodrušsko-Hámorskou štrekou.  

Text je autorským dielom K.Ivana z Júna 2016.  

Použité podklady a pramene informácii: 

Ing. Vít Priesol: Najstaršie dejiny obce Hodruša-Hámre , vyd. Aprint žiar nad Hronom 2005 , ISBN 80-968914-5-6 str. 31-32 údaje o dejinách rodiny Geramb

Frederik Federmayer: Prämerovská kúria a jej majitelia – Príspevok k dejinám bratislavského Zuckermandla II in Genealogický Hlas 1-2, časopis SGHS Martin 2010, údaje o rodine Geramb v Prešporku

Ing. Magdaléna Sombathyová: Z úpravníctva v B.Hodruši na začiatku 20 storočia in Spravodaj BV Prievidza  č. 2-3 2000, 40 ročník, str. 90

Zoltán Jakab : Z dejín banských závodov v Banskej Hodruši od polovice 19. Stor. do roku 1918 in Spravodaj BV Prievidza  č. 2-3 2000, 40 ročník, str. 112

Ing. Milan Hock, CSc. : Technický rozvoj Hodrušského baníctva v minulosti in Spravodaj BV Prievidza  č. 2-3 2000, 40 ročník, str. 128

Ing. Eugen Kladivík CSc. Hodrušské baníctvo od roku 1919 do roku 1944 in Spravodaj BV 3-5 /9

Bakoš, Chovan a kol: Zlato na Slovensku, vyd. Slovenský skauting 2004, ISBN 80-89136-21-4 údaje o Magurskom baníctve

Internet : Wikipedia: heslo Ferdinand von Geramb, Biographia Cisterciensis : Baron Ferdinand Marie-Joseph Geramb ,

Catholic Encyclopedia: Baron Ferdinand de Geramb časti o Ferdinandovi Geramb 

http://hu.wikibooks.org/  heslo: Címerhatározó/Geramb címer  (www.arcana.hu) - erb Gerambovcov 

PHDr. Jozef Surovec : Zainteresovanosť ťažiarov vo Vyhniach do konca 18. Storočia, Zborník prednášok Vyhne-minulosť a súčasnosť, vyd. Slovenské banské múzeum 2006, ISBN 80-85579-32-4 údaje o podieloch Gerambovcov vo Vyhnianskych ťažiarstvach

Internetová stránka NBS :

http://www.nbs.sk/sk/publikacie/archiv-nbs/archivne-fondy/banskostiavnicka-sporitelna informácie o gerambovskom finančnom ústave