Banské nápisy I. - odfotené

Možno poznáte príslovie: „Tieto slová treba vytesať do kameňa“

  Mylím, že čitateľovi je známe, čo je tým myslené – významné veci sa vytesanými zápismi zvečnia v kameni, ktorý je v porovnaní s drevom alebo papierom omnoho trvácnejší, a teda aj nápis v kameni vydrží veľmi dlho.
Samozrejme , urobiť zápis do kameňa ani zďaleka nie je také jednoduché, ako niečo načmárať na zdrap papiera.
Povedzme, že chcete napísať šesťslovný zápis : BOL SOM TU- ALFRÉD PAPRČKA 2016
 
Toto načiarať Vám bude trvať ceruzou na papier asi tak 5 sekúnd.

 Ak to chcete zapísať dlátom do dosky, bude to trvať asi tak pol hodinu až hodinu. Závisí od toho ako precízne chcete písmo vysochať.

Pokiaľ to isté chcete napísať do kameňa niekde v prírode, alebo do kamennej platne a nie ste náhodou vlastníkom CNC diamantovej frézy budete  musieť urobiť nasledovné kroky: 

·         Nájsť si nejaký kameň s dostatočne veľkou plochou niekde kde je dobre viditeľný – trebárs pri cestičke, preto že nápisy sa píšu preto, aby ich niekto čítal. Malý nápis niekde v zašitom kúte konca sveta je o ničom. Na druhej strane ľudkovia, ktorí vyrývajú a striekajú svoje  nápisy a vyhlásenia podobného „historického“ významu ako je náš modelový nápis napríklad do fasád domov alebo pamiatok ktoré niekto iný pracne opravil , podávajú svedectvo o svojom mdlom intelekte. Češi na to majú výstižné príslovie: „Jména hloupých – na všech sloupích“ 

·         Na vybranom vhodnom kameni si musíte vytesať rovnú plochu, do ktorej budete vpisovať svoje posolstvo nasledujúcim generáciám. Ak je kameň dostatočne opracovateľný, to vám bude trvať asi tak jeden deň.

·         Samotný nápis budete tesať aspoň dva dni, ak len nie ste profesionálny výrobca pomníkov.

Na druhej strane treba povedať, že pre baníkov je kameň prirodzeným prostredím  a materiálom , s ktorým a v ktorom denne pracujú, najmä v minulosti mali baníci dobré kamenárske a kamenotesárske schopnosti.
 Pracovali so želiezkom a kladivom denno denne a vedeli zvoliť správne uhly nasadenia želiezka ku kameňu aj zvoliť správnu silu úderov mlátkom.

Momentálne je  medzi montanistami najslávnejším nápisom v bani Všetkých Svätých vyobrazenie mlátka a želiezka v „životnej“ veľkosti, kvartálnym vinklom a vročením 1510. Podrobnejšie som svoju interpretáciu ostatných písmen tohto nápisu rozviedol
TU 

http://karstenivan.blogspot.com/2015/05/rocna-banska-znacka-v-prostrednej.html

Uviedol som tiež, ako nápis interpretuje kolega Milan Augustín vo svojej knihe Templári z roku 2013.
Pre úplnosť informácii treba dodať že kolegovia  M. Přibyl a K. Šmehil vo svojej výbornej publikácii Katalógu k expozícii Baníctva Národního Technického Muzea v Prahe tento nápis prečítali ako CY 1510 P .
Všetko je možné, ale považujem za potrebné uviesť zmienku o tom, že latinčina ani staronemčina ako jazyky vačšiny písomných prejavov v tej dobe používané na našom území, ešte nepoužívali Ypsilon. 

Nateraz najstarším doloženým nápisom –vročením v kameni vytesanom z územia Štiavnických vrchov je kamenné lavábo ktoré znovu objavil Ing. Milan Augustín.
 Vročenie uvádza letopočet 1255, M. Augustín ho pripisuje oblasti Vyhieň podĺa nálezových okolností,  kameň z ktorého je vytesaný, pochádza  pravdepodobne z oblasti lomov Sklených Teplíc.

Ignác Born vo svojej cestopisnej sérii listov profesorovi Ferberovi z roku 1770 píše v dvadsiatom dopise:
  "V južnej doline(Hodruše) je Stará štôlňa Všetkých svätých, kráľovská baňa, ktorá kedysi dobývala veľmi bohaté rudy, ktorých zvyšky sa ešte stále dobývajú. (Dobývanie ) spojení niektorých veľkých žíl vyprodukovalo veľké dutiny, ktoré sú vystužené piliermi postavenými z jalovej horniny.
Tu som objavil v jednej jame letopočet 777 vysekaný v skale. 
Myslíte, že by som z toho mohol vyvodiť záver o veľmi vysokom veku tejto bane? "   pýta sa Ferbera. Čo na to Ferber, to nevieme.

Vo výtlačku knihy je číslo 777 uvedené arabskými číslicami.
 Born neuvádza, akými číslicami bol nápis vysekaný.
Pokiaľ by bol skutočne originálny, musel by nevyhnutne byť v rímskych čísliciach, teda: DCCLXXVII., preto že arabské číslice sa v Európe používajú len od konca 13 storočia.

Lokalizácia nápisu, akú uvádza Born:" v jednej jame",  nám dnes už nepomôže. Hľadať ju je beznádejné, lebo v bani sa pracovalo do konca 50tich rokov 20. storočia, a stovky "jám" v takej starej bani sa bežne zasýpali jalovinou, aby neužitočný kameň nemuseli vynášať na povrch.
K nápisom v bani Starovšechsvätých sa ešte vrátime.

Teraz si povedzme niečo o klasifikácii nápisov v baniach: - ako modelové územie vo všetkých prípadoch použijeme kataster Hodruše-Hámrov.
V Štiavnici je to s nápismi v baniach poslabšie, zato oslavných nápisov na každého potentátika, čo má v zadku dierku, jedna štiavnická dedičná štôlňa priam prekypuje. Lenže tie sú až na dva, všetky staré 15 rokov od doby, keď sa tam rozpútalo tabuľkové šialenstvo.

Späť ku skutočným nápisom v baniach

Podľa materiálu podkladu nápisov:

·         Najbežnejšie sú nápisy a dátumy vytesané v stenách banských diel, teda v miestnej hornine. Väčšinou sú to vročenia – teda vlastne rok, pokiaľ sa banské dielo dostalo pri razení čelby v danom roku. Na rozdiel od saských baní býva pri takýchto vročeniach málokedy vytesaný tzv „kvartálny vinkel“ – taký prípad máme s Hodrušsko hámorských baní zatiaľ len jeden – pri nápise 1510 vo Všechsvätých

·         Dosť bežné sú nápisy v keramických kartušiach – do keramickej hliny bol vyrezaný nápis ostrým nástrojom, následne bola tabuľka vypálená v peci a sekundárne umiestnená na vopred určené miesto. Tento druh nápisov sa najčastejšie vyskytoval v bani Schőpfer. Príprava takýchto nápisov si vyžadovala menej námahy a času než sekanie nápisov do skaly.

·         Nápisy vysekané v murovanej výstuži banských diel – označujú dátum vybudovania výstuže, prípadne polohu čelby v danom roku – to však vo väčšine prípadov znamená, že vročenie bolo vo výmurovke vysekané dodatočne.

·         Nápisy (vročenia) vysekané – vyrazené v kove. V staršej dobe 18-19 storočí bolo týmto kovom väčšinou železo. Takéto železné „ročné štufy“ mávali formu tabuľky rozmerov cca. 15 x 10 cm, hrúbky cca 1 cm, na jednej strane (väčšinou vpravo) bývajú opatrené dlhším klinovým výstupkom, aby sa dali zatĺcť do podkladu. 

      Podľa miest nálezov takýchto železných ročných tabuliek boli tieto štufy nahrubo vykované v železných hámroch v miestnych dolinách, a  umiestnené v miestach, kde sa musela chodba vystužiť v súvislom úseku drevom. 

      Novodobým kovovým materiálom na nápisy v baniach je väčšinou hliník – tabuľka z mäkkého hliníka bola opatrená nápisom oceľovými písmenkovými razidlami a železnými nitmi upevnená do výmurovky alebo steny banského diela. Takýto príklad máme z Hodrušskej Dedičnej štôlne. Nápisy v hliníkových tabuľkách pochádzajú z povojnovej doby. 

·         Nápisy na banskom dreve. Sú väčšinou napísané na vopred naplocho pritesanom kuse drevenej stojky alebo stropnice, nápisy sú zapísané atramentovou tužkou (tintovým klajbasom) Príklady takýchto nápisov máme najmä z prvej polovice 20 storočia v bani Starovšechsvätých . Tu sa dobre zachovali, preto že baňa je 500 rokov suchá a výstuž hnije či plesnivie oveľa pomalšie, ako v iných baniach.

·         Nápisy vyškrabávané do plošiek vopred „vyčadených“ plameňom olejového kahanca, sviečky alebo karbidovej lampy. Keďže takýto nápis sa dá ľahko vyrobiť v podzemí behom niekoľkých minút, zanechávali ich v minulosti najmä návštevníci starých baní od 19.do druhej polovice 20 storočia. Množstvo takýchto nápisov nájdeme najmä v bani Všetkých Svätých, a iných starých baniach.

·         Nápisy oslavujúce návštevy panovníkov v podzemí - bývali dlhšie, v latinčine, bývali vysekané v na to pripravenej tabuli z ušĺachtilého kameňa, ktorý sa sekundárne osadil do steny banského diela na spôsob pomníku. Takéto nápisy sú z Hodruše známe dva – z návštevy cisára Františka Lotrinského a z návštevy jeho synov Jozefa (neskoršieho cisára Jozefa II) a princa Alberta. Minimálne jeden z nich je vystavený v expozícii SBM v Banskej Štiavnici.

·         Kombinácie vyššie uvedených techník

Podľa povahy -obsahu nápisov:

·         Banské nápisy sú väčšinou výročného charakteru, teda vznikli z potreby zvečniť rok postupu razenia chodby, prípadne rekonštrukcie portálu bane či chodby. Tieto nápisy sú väčšinou tesané, sú technicko-meračského charakteru. Sem zaraďujeme aj oslavné nápisy osadené pri príležitostiach návštev baní panovníkmi. Tie sú však sekundárne premiestnené do múzeí.

·         Ťažko čitateľné resp. nevylúštiteľné nápisy, väčšinou interpretované ako značky hraníc banských polí v podzemí. Mávali veľký význam pri častých sporoch jednotlivých ťažiarstiev o vlastníctvo dobývaných rúd. Jedná sa vlastne tiež o nápisy technicko-meračského charakteru.

  

·         Tretím najbežnejším druhom nápisov sú vyškrabávané nápisy typu „bol som tu v roku XYZ.“  Často ich vyrábali návštevníci. 90% z nich je bezcenných.

·          Nápisy označujúce tragické nehody – sú väčšinou označené dátumom kedy došlo k nešťastnej udalosti, väčšinou aj iniciálami alebo menami obetí banských nehôd.

·         Pamätné nápisy – označujúce významnejšie dejinné udalosti . V Hodruši-Hámroch máme viacero príkladov nápisov od ľudí skrývajúcich sa v podzemí počas SNP alebo prechodu frontu.

·         Meračské značky – väčšinou sú zo stredoveku, a tvoria meračský bod pre zameriavanie banských chodieb. Používajú sa dodnes, ale sú nahradené vyvŕtaným meračským bodom so zatlčeným kolíkom z tvrdého dreva so zatlčeným meračským klincom – zenklom.

·         Výstražné nápisy – upozorňujúce baníkov na nebezpečie. Príkladom je nápis nad plynmi (CO₂) zamorenými častami Dolnej bane Všechsvätých vyškrabaný na veľkej začadenej ploche hlásajúci „ Ak ti zhasne svetlo, dalej nechoj!“  

V ďalšom si uvedieme príklady a kombinácie banských nápisov podľa vyššie uvedenej klasifikácie.
Najprv panovnícke návštevy

Tabuľa s vročením 1764 z príležitosti návštevy baní synmi Márie Terézie: budúceho kráľa Jozefa II, arcivojvodu Leopolda a saského vojvodu Alberta. Dnes sekundárne umiestnené v štôlni Glanzenberg, pri cisárskych schodoch. Foto. K.Ivan.

Pamätná tabuľa z príležitosti návštevy vojvodu Maximiliána Rakúskeho v roku 1777 , štôlňa Glanzenberg. Foto: K.Ivan. Nápis je zaujímavý aj prepisovaním časti nápisu TEUTONICUS.

Príklad nápisu na mieste nešťastia:

Jano Zdoba 1751. nápis  vysekaný na hladkej ploche skaly sa nachádza v Hodrušskej Dedičnej štôlni, poblíž odbočky ku Leuthaus šachtičke. V tom čase patrili banské diela erárnemu ťažiarstvu Finsterort. Ústredným motívom je stolový či oltárny kríž, okolo neho je latiskou kapitálkou vysekaný nápis 1751  DEN 7 DECEM IANO SDOBA   Pravdepodobne označuje miesto smrteľného úrazu Jána Zdobu, o ktorom nevieme nič bližšie.  I miesto J je napísané správne, latinčina to takto používala.   Foto: R. Kaňa

1882 Výročný nápis v stene banského diela , baňa na žile Jozef. Pre lepšiu viditeľnosť je dnes začiernený plameňom karbidky a čísla sú zdôraznené vyškrabaním sadzí

1933 Vročenie nad  portálom Kaiser štôlne, dnes zakrytej prístavbou a adaptovanou na vodný zdroj . Nápis je zaujímavý netradičným fontom

CV 1510 R nápis včitane kvartálneho vinkla vľavo a vyobrazenia mlátka a želiezka pod nápisom . Bana Starovšechsvätých, hlavný obzor Prostrednej štôlne, nápis je vysekaný v bočnom ramene odbočky kresanice ktorá stúpa v strmej vývrtke smerom k baniam Hornej štôlne Všechsvätých. Pravdepodobne kvartálne vročenie.  V tomto roku končilo druhé zlaté obdobie dobývania drahých kovov počas obdobia pokoja v európe, nastupovala prvá globálna finančná kríza straty hodnoty meny, začínali sa náboženské , stavovské povstania a turecké vojny, ktoré trvali 250 rokov

1894 Marec. Dátumové vročenie na kartuši z vypálenej keramiky. Baňa Schöpfer, Banská Hodruša. V tom čase baňu vlastnila Gerambovská Banská Únia . Tabuľka je od Hlavnej (druhej alebo zadnej) Zvážne , teda Centrálnej dopravnej šachty na úrovni 2. obzoru. Dátum označuje deň spustenia elektrického brzdného ťažného stroja Kachelmann do riadnej prevádzky. Nápis je v maďarčine,  písmo má prekvapivo opačný sklon, ako keby ho písal ľavák-  GBÚ do krachu zostávalo ešte 12 rokov, ale v celej európe sa už začínala druhá kríza baníctva a priemyslu po devalvácii ceny striebra vplyvom vysokých ťažieb v oboch Amerikách.

  
Karol Šugár, Nápis banského tesára Karola Šugára tintovým klajbasom na stropnici z 5.11. 1931 a 2.11. 1937 v bani Všetkých svätých. Karol Šugár bol aktívny tesár a pisateľ. Jeho nápisy na dreve nájdeme po tejto bani kdekade.

1893 Vročenie na horúcej murovanici v Moder dedičnej štôlni - hlbokej. Asi 500 metrov od vchodu. V tom období sa Moder štolňu erár pokúšal preraziť až pod Banište. To sa síce podarilo, ale rudy tam neboli. Prečo píšem že Moder Hlbokej dedičnej ? Preto že táto dedičná štôlňa je relatívne mladá. Oveľa staršia dedičná Moder štôlňa nie je vyrazená z doliny Kohútovo, ale z doliny Návoristé (Návorištia)

Znaky v hlbinách bezmennej bane pod Trenčom. Nie je jasné, čo to je, možno iniciály V a S s hraničnou čiarou. Nápis je v bani starej najmenej 500 rokov, je možné že sa jedná o značku hraníc dobývacích polí jednotlivých baní. Iná interpretácia hovorí , že sa môže jednať o tzv. Mužíka alias Strašidlo (Gešpenster) Mužíci sa tesávali na miesta kde bolo potrebné niekoho alebo niečo odstrašiť. Čo bolo treba odstrašiť? Georgius Agricola s plnou vážnosťou píše o banských démonoch na pohľad hrozných. A baníci vedia svoje. Raz o tom napíšem blog v sekcii Banícke príbehy.

Plazatka . Nápis či skôr podpis na skale v prekope k šachte Lill na jej 2. obzore. Placatkovci sa vyskytovali v Hodruši aj vo vyhnianskej doline. Je z cca 19. Storočia. Nápis je zaujímavý tým že je napísaný v nemeckej transkripcii mena , a to písaným písmom.

1892 – ďalšia ročná štufa z bane Schőpfer na vypálenej keramike. Gerambovská doba.

Varovný nápis na ochrannej hrádzi prievalu bahna z Lég šachty – nešťastia v Hodrušskej dedičnej štôlni-  pri ktorom zahynul predák a pomocník ktorí sem chodili za robotou z Vyhní. Nápis je vyrazený na hliníkovej tabuľke západnej hrádze. Východná hrádza nie je označená.

Nejasný nápis – značky-  na križovatke stredovekých kresaníc v Prostrednej bani Všechsvätých (2. obzor). Napravo od týchto značiek je nápis z roku 1510, naľavo od tohto nápisu je baňa Troch mužov, momentálne neprístupná. Tento nápis je pravdepodobne z konca 15. storočia.

Podpis namaľovaný plamienkom karbidky alebo kahanca na tehlovej omietnutej výstuže 1920 Huba

Železná kovaná ročná štufa rok 1891 

Nápis vyškrabaný  v polohe tzv. klenáku - záverového klinového kameňa klenby kamennej výstuže. Zrejme dátum dokončenia diela 4.Októbra 1930

V ďalšom dieli miniseriálu pojednám o nápisoch síce z minulosti známych, ale zato neodfotených, preto že sú nateraz neprístupné.

K.Ivan OZ Kerling 1.7.2016

Vyššie uvedený text je autorským dielom K. Ivana z Júla 2016, je možné použiť ho ako podklad pre ďalšie bádanie, citovať ho. Autorstvo fotografii je uvedené pri jednotlivých snímkach. Nie je možné vydávať písomné časti ani fotografie druhými osobami za svoje vlastné dielo, ani vydať ho v tlačených médiách bez predchádzajúceho súhlasu autora.  

        

Použité pramene a literatúra

Barón Ignác Born : Travels through Banath of Temesvar, Transylvania and Hungary described.... in theYear 1770....Printed by Miller, Old Bailey , Fleet Street ,1777., sken z internetu

Martin Přibyl & Karol Šmehil: Katalog expozice Hornictví /Rudný a uhelný důl Národního  technického muzea, vyd NTM Praha 2015, ISBN 978-80-7037-238-8 strana 103


Milan Augustín : Templári , vyd. Forum Sapientiae o.z. 2013, ISBN 978-80-970610-5-0

Georgius Agricola - obrana Baníctva a Hutníctva v jeho diele

INTRO K.Ivan

V súčasnosti je čudnou módou byť proti baníctvu a baníkom.

Väčšina laikov, ktorým v skutočnosti nie je jasný rozdiel ani len medzi pojmami „baňa“ , „štôlňa“ a „šachta“ sa cíti byť povolaná a dokonca aj oprávnená vyjadrovať sa negatívne voči baníctvu, baníkom, vrtárom, geológom a hutníkom.

S pokrivenou logikou a s odsunutím zdravého myslenia do úzadia je dnes braný laický názor mizerne informovaného nebaníka na rovnakú váhu, ako názor banského odborníka , ktorý geovedné odbory dlho študoval, má z nich štátne skúšky, maturitu a väčšinou má za sebou aj dosť dlhú prax. 

Položte si otázku napríklad takto: keď Vás bolí zub, alebo sa Vám zapáli slepé črevo zveríte sa do rúk lekárovi s príslušnou špecializáciou, alebo idete za miestnym kováčom či mäsiarom, nech Vás vylieči?

Veď ten prvý má tiež kliešte a ten druhý vie rezať telá, nie? Napriek tomu  zrejme idete za odborníkmi, aby Váš problém vyriešili. 
Vo veciach ťažby rudy alebo iných minerálnych surovín sa však kľudne spoliehate na pseudonázory nejakého 25 ročného čerstvého absolventa filozofie povolaním profesionálneho aktivistu, ktorý všade bol, všetko videl a všetko vie ?  
To sa teda vo veciach otázok bezpečnosti leteckej prepravy obrátim na svojho synovca, preto že ten doma lepí modely aeroplánov ?!
   

Mnohí ľudia ale aj médiá  zámerne rozvirujú dezinformácie o akejkoľvek téme , len aby bolo čím viac hystérie, aby takpovediac rozmútili vodu, v ktorej sa nič netušiace rybky najlepšie lovia, a mohli sa stať šarlatánskymi vedúcimi, známymi medzi miestnou komunitou, aby ich prípadne popularita mohla vystreliť do kalných vod politiky, kde sa bašuje ešte lepšie.

Skvelý príklad fungovania senzácie-chtivých médii máme teraz, čerstvo po Brexite: domáce plátky rozdúchavali kampaň ZA vystúpenie Británie z EÚ, a teraz keď vyšlo najavo že účelovo klamali, podvádzali a zavádzali obyčajných ľudí, čo to nevedeli posúdiť, zrazu bulvár otočil, a nenútene tlačia titulky o tom, že lídri kampane za vystúpenie klamali, že Británia je v problémoch až po uši, a že oni nič, oni muzikanti...  

Špeciálne na Slovensku by si ľudia, ktorí sú hrdí na to,  čo naši predkovia vybudovali v dávnych vekoch a na čo sme pyšní – naše mestá, hrady, zámky- mali uvedomiť jeden základný fakt.

To, že tieto naše „žitnosti“ boli vybudované  prevažne na základe prostriedkov z ťažby a spracovania nerastných surovín. Keby Slovensko nemalo mnoho nerastných ložísk, z ktorých profitovala stovka generácii  baníkov a lokálnych aj celoštátnych pánov, boli by sme niečo ako súčasné Albánsko. Síce s peknou prírodou, ale nič poriadne v nej, bez zázemia. Darmo máte krásnu prírodu, keď sa v nej krásychtivý turista nemá kde ubytovať, najesť, kúpiť nejaké suveníry.

Naše banské oblasti sa rozvíjali v pomerne divokých horách, obďaleč väčších miest. Keby nebolo nerastných surovín, kto vie ako by bol štátny útvar, dnes nazývaný Slovenskom dopadol. Je pravdepodobné, že by sme všetci hovorili inou rečou, nie slovenčinou.

Kovy sa v oblasti Slovenského Rudohoria , Kremnických a Štiavnických vrchov, Nízkych a Vysokých Tatier dokázateľne ťažia takmer nepretržite najmenej 3000 rokov.

 Spomeňme len oblasť Starých Hôr, Španej Doliny, Ľubietovej, kde sú dokázané ťažby medi a neskôr aj drahých kovov už z neskorej doby železnej .

 V Štiavnických vrchoch sa kovy ťažia a spracúvajú okolo 2000 rokov, prakticky nepretržite.

Praveká ťažba však bola roztrúsená aj v Slovenskom rudohorí. Teória o Slovenských takzvaných „pustých hvozdoch“- teda o tom že na Slovensku do roku 500 n.l. nebolo žiadneho osídlenia, , je už dávno prekonaná. 

S východoslovenskými obsidiánmi a stredoslovenskými kremennými hmotami sa preukázateľne obchodovalo ešte v neskorej dobe kamennej , a to na vzdialenosti stovák kilometrov. Samozrejme aj tieto hmoty sa primitívne ťažili, najprv zbieraním na povrchu, potom kopaním spod zeme. 

 V tejto súvislosti by som rád hlavne pre neprajníkov baníctva na tomto mieste odcitoval viacero pasáží z knihy Georgia Agricolu, starej 460 rokov. Jeho dielo Dvanásť kníh o baníctve a hutníctve je v mnohých ohľadoch ešte stále veľmi aktuálne.Preto že aj ľudská hlúposť je stále aktuálna! 

Ako ZDROJ použijem Slovenské vydanie 12 kníh o baníctve, vydané v roku 2006 vydavateľstvaomMontanex a.s. Ostrava, preklad do slovenčiny RNDr. Karel Petr a Mgr. Mária Petrová. Prekladatelia mi dúfam láskavo prepáčia, že niektoré vety mierne skrátim do zrozumiteľnejšieho tvaru, aby sa starý spôsob písomného prejavu dnešným čitateľovi ľahšie čítal, ale aby sa nestrácal ich význam. Slovo kov-kovy som miestami nahradil slovami nerast-nerasty

  

Úvod- Predslov Georgia Agricolu ku knihe De Re Metallica Libri XII

„Každý z týchto našich kníh spozná, ako (baníctvo) ďaleko a široko dosahuje a koľkých a ako dôležitých schopností znalosť je potrebná baníkom k jeho prevádzke.

Práve preto že je baníctvo tak staré a pokoleniu ľudskému obzvlášť potrebné i neobyčajne výnosné, nezdalo sa nám, že by mohlo byť nami zanedbané.

 Aj keď sa zdá byť roľníctvo zo všetkých vied najstaršie, je predsa len je baníctvo a hutníctvo starobylejšie alebo aspoň toho istého veku, veď nikto nikdy zo smrteľníkov neobrábal pole bez nástrojov. Tie nástroje ako aj nástroje iných umení , ktoré boli potrebné na ich tvorenie, sú buď vyrobené z kovov, alebo by bez kovov nemohli byť zhotovené. A pre toto je baníctvo a hutníctvo tak potrebné pre ľudstvo.

  

Kniha Prvá

 

Mnohí si myslia, že baníctvo je niečo náhodné , že je to špinavá robota a vlastne zamestnanie takého druhu , ktoré si vyžaduje viacej telesnej námahy než umenia. Mne sa ale zdá, ak uvažujem dobre nad časťami baníctva, že vec sa má úplne inak.

Veď baník musí byť dokonale znalý svojho umenia , aby ihneď vedel, ktorý vrch , ktorý kopec alebo ktorá údolná či rovinná poloha by mohla byť dobývaná čo najvýhodnejšie, alebo sa má vzdať kopania. Potom musí vedieť niečo o žilách, žilkách a vrstvách skál.

Ďalej musí dôkladne poznať veľa druhov zemín, roztokov, drahokamov, kameňov, mramorov, hornín, kovov a zlúčenín.

Potom musí rozumieť každému spôsobu podzemných prác .

Napokon by mal poznať umenie , ako rôzne látky skúmať a pripravovať k taveniu, ktoré je samo o sebe veľmi rôznorodé. Lebo iné vedomosti si vyžaduje zlato a striebro, iné meď , ortuť, iné železo , iné olovo.

Baník by mal ovládať mnohé umenia a vedy : predovšetkým Filozofiu, (dnes by sme povedali Fyziku, Chémiu, Geológiu  – poznámka K.Ivan) aby poznal vznik , príčiny a vlastnosti podzemných vecí  lebo potom ľahšie nájde vhodné žily a z vyrúbaných viacej vyťaží.

Po druhé by mal rozumieť Medicíne (dnes by sme povedali Ochrane zdravia- poznámka K.Ivan )aby sa mohol starať o haviarov a iných robotníkov, aby ich netrápili choroby.

Po tretie Astronómiu, aby poznal svetové strany a podľa nich posudzoval smer žíl (Tu sa čitateľ možno pousmial , dnes každý pozná svetové strany, lenže v stredoveku boli kompasy veľmi vzácne. A ruku na srdce – kto z Vás- čitateľov by vedel kompasom dnes odmerať smer a sklon žily?!?  Pozn. K.Ivan)

Po štvrté musí poznať Meračstvo  aby mohol aj merať ako hlboko je treba hĺbiť šachtu aby došla k štôlni, ktorá je k nej hnatá, a aj aby vedel presne vymerať hranice a medze každej bane, obzvlášť v hĺbke.

Ďalej musí poznať Počtárstvo aby mohol zrátať náklady na stroje a práce.

Potom Staviteľstvo (dns by sme povedali Strojárstvo- pozn. K.Ivan) aby mohol stroje a rôzne konštrukcie vytvárať, alebo aby druhým mohol vysvetliť ako ich zostrojiť.

A nakoniec nech je znalý Práva, najmä banského, aby nielenže druhého o nič neobral, ale aby sám sa do niečoho nepriaznivého nedostal, a aby bol schopný aj iným v právnych otázkach poradiť.

Keďže medzi ľuďmi vždy boli nezhody v názoroch na baníctvo a hutníctvo, keďže niektorí ich velebili, iní zas hrubo osočovali, uznal som za vhodné vec samotnú dôkladne rozobrať, aby vyšla najavo pravda.

Začnem s otázkou o užitočnosti , ktorá je dvojaká – môžeme sa opýtať, či je banícke umenie užitočné pre tých, ktorí sa ním zaoberajú, alebo či je užitočné ostatným ľuďom , či dokonca neužitočné.

Niekedy pôda, keď do nej zaseješ , nedáva plody, ale keď ju budeš kopať, oveľa viacej ľudí uživí,  ako keby dávala plody. Nech teda majú roľníci svoje žírne polia a nech si obrábajú svoje úrodné pahorky pre plody. Ale baníkom nech nechajú temné údolia a hory neplodné, aby z nich vykopávali drahokamy a rudy, cenu to nielen plodov, ale aj všetkých vecí, ktoré sa predávajú.

Neprajníci ďalej hovoria, že je nebezpečné zapodievať sa baníctvom, preto že baníci sú hubení jednak otráveným vzduchom , ktorý vdychujú, jednak suchotami chradnú, vdychujúc prach, ktorý zraňuje pľúca , jednak že vraj mrú závalom skál, ktoré ich rozdrvia.

A ďalej že z rebríkov keď do šachty padnú . ruky, nohy, väzy si zlomia. 

A že teda nie je možné žiadny plod úžitku ceniť si tak vysoko , aby pre jeho veľkosť boli zdravie a ľudský život vystavené najväčšiemu nebezpečenstvu a boli dané v poslednú stávku.

Ale preto že sa takéto prípady stávajú zriedka, a to najčastejšie iba neopatrným baníkom, neodradí to haviarov od kopania, rovnako ako neodstraší tesárov či murárov od zamestnania niektorý z nich, ktorý ducha vypustil, keď spadol z nedbanlivosti z vysokej budovy.

Teraz prichádzam k tým, ktorí tvrdia, že baníctvo nie je ostatným ľuďom užitočné, preto že vraj druhy vecí zo zeme dobývaných sú pre nich neprospešné. 

Okrem toho zdôrazňujú tieto dôkazy: že polia sú spustošené kutaním na nerasty, aby nikto kvôli nerastom nekopal zem, oné žírne polia, vinice a háje nepoškodzoval. 

A tak kovy samotné sú zahŕňané hanbou.

Najprv totiž (odporci) smelo zlorečia zlatu a striebru, nazývajú ich zhubnými  a zločinným morom pokolenia ľudského. 

A potom veľmi zlorečia aj ostatným kovom, najmä teda železu, lebo ničím iným nemohlo byť zapríčinené väčšie zhubné nebezpečenstvo pre ľudský život.

 Vyrábajú sa totiž  z neho meče, kopije, oštepy a šípy, s ktorými bývajú ľudia zraňovaní  a ktorými sa páchajú vraždy, lúpeže a vojny.

Ale keďže pušky , ktoré možno držať v ruke , dneska sa zriedka zhotovujú zo železa, a veľké (delá) už vôbec nie, ale z nejakej zmesi medi a cínu (delového bronzu pozn. K.Ivan), preto zahŕňajú neprajníci nadávkami viacej meď a cín , ako železo. 

A aby vzbudili väčši nenávisť k týmto kovom, nič nezamlčujú o olovených guliach a brokoch malých pušiek z neho zhotovených a na ne zvaľujú príčiny poranení a smrti ľudí.

A tak, keď vraj príroda do hlbín zeme kovy ukryla, nie sú vraj potrebné k živobytiu, a každý poriadny človek nimi pohŕda, zavrhuje ich , a nemajú byť vykopávané, preto že vykopané sú príčinou mnohého a veľkého zla. Z toho je zrejmé, že tiež samotné umenie banícke a hutnícke pre ľudstvo nie je užitočné, ale škodlivé a vedúce k záhube.

Tak potom takýmito  slávnostnými rečami premnoho poctivých ľudí býva tak zastrašených, že zaujmú najtrpkejšiu nenávisť ku kovom , a želajú si, aby kovy vôbec neboli vznikli, alebo keď už vznikli, aby nikým na svete neboli vykopané.

Ale mne, čím viacej vychvaľujem jedinečnú bezúhonnosť , nevinnosť a poctivosť týchto mužov (baníkov ; pozn. K.Ivan) , tým viac bude ležať na srdci , aby bol odstránený všetok omyl z duší odporcov baníctva, a z koreňa vyrvaný tak, aby pravdivý názor , preužitočný ľudskému pokoleniu, bol odhalený.

Predovšetkým tí, ktorí obviňujú kovy, a ich užívanie zavrhujú, nevidia, , že na samotného Boha žalujú, a zo zločinov ho vinia, keď tvrdia, že že on stvoril niektoré veci zbytočne, bezúčelne. 

A keď sa domnievajú , že je pôvodcom zlých skutkov , nuž tento názor istotne nie je hodný skúsených ľudí. (neveriaci si miesto slova Boh možu doplniť slovíčko Príroda – pozn. K.ivan)

Agricola ďalej v dlhom traktáte vysvetľuje že poľnohospodárstvo,ovocinárstvo, staviteľstvo, odevníctvo, chov zvierat, lov, rybolov, tkáčstvo, pláteníctvo , kožušníctvo, hrnčiarstvo aj mäsiarstvo sa nezaobíde bez kovových nástrojov a náradia.

Nuž načo je treba ešte ďalších slov? 

Keď budú kovy odstránené zo života ľudského, bude odstránená všetka opatera o ochranu a udržanie tela, o zdravie , aj snaha po zušľachtení sposobov života. 

Veď keby nebolo kovov, ľudia by žili najošklivejší a najbiednejší život medzi živočíchmi, vrátili by sa k žaluďom , plodom lesným a ovociu, živili by sa bylinami a vyhrabanými korienkami, nechtami by museli hrabať brlohy , v ktorých by cez noc spávali a popri tom by vo dne blúdili po lesoch a poliach ako zver.

Preto že toto všetko je ľudského rozumu - vynikajúceho  a najlepšieho to vena prírody - celkom nedôstojné, vari by bol niekto tak pochabý a zaťatý , aby neuznal, že kovy sú pre výživu a ošatenie nevyhnutné , a že slúžia k zachovaniu živobytia?

A tiež aj to, že baníci , keďže kopú spravidla hory neplodné, a údolia obklopené temnotami, spôsobujú škodu nepatrnú alebo vôbec žiadnu. 

A nakoniec tam, kde sa lesy a háje vyrúbu, a po odstránení koreňov, kríkov a stromov zasejú obilie, a tieto nové polia onedlho dávajú plody tak hojné, že nahradia škody, ktoré vzniknú obyvateľom tým, že drahšie kupujú drevo. 

Tak za kovy, ktoré sa z rúd vytavia, možu si inde veľa vtákov, jedlej zveri a rýb zadovážiť , a na miesta baníckych prác dopraviť. 

Z toho je teda vidno, že nie kovy sú na vine. 

Ale vinníkom sú naše neresti ako nenávisť, krutosť, nesvornosť, túžba po veľkej moci, lakomosť a chlípnosť.

Na tomto mieste sa vynára otázka, či máme zaradiť nerasty medzi veci dobré, alebo špatné.

Peripatetikovia síce pokladali všetko bohatstvo za veci dobré, a nazývajú ich práve iba vonkajšími hodnotami, preto že nie sú ani v duši, ani v tele, ale mimo oboch sú. 

Ale potom povedali aj to, že môžu byť dobré ako mnohé iné veci , preto že závisí od našej vôle, či ich budeme používať dobre alebo špatne.

 Lebo poriadni ľudia ich používajú dobre, a potom sú pre nich užitočné, a špatní špatne, a pre tých sú neužitočné.

Platí výrok Sokratov, že víno sa mení podľa sudov, a bohatstvo podľa mravov tých, ktorí ho majú. 

Ja nevidím príčinu, prečo by bohatstvo, od prírody a samo o sebe dobré , nemalo mať trocha miesta medzi dobrými vecami. Nerasty tvorí príroda a ľudskému pokoleniu poskytujú mnohonásobný a nevyhnutný úžitok.

Nie je preto spravodlivé, aby boli zhadzované zo svojho stavu a stupňa ktorý im patrí medzi dobrými vecami. 

Veru, ak ich niekto zneužil, nemajú byť preto prehlásené za špatné. 

Veď ktoré dobré veci  nemôžeme použiť práve tak dobre ako špatne?

Kto si vymýšľa, klame , chytá iných ľudí za slovo, klame ľsťou a zradou, zneužíva svoju bystrosť. Ak teda niekto veľa pracuje, opierajúc sa o svoju silu, aby svojich milých a seba chvályhodne živil, používa ju dobre: ale keď niekto žije  z vrážd a lúpeží, špatne využíva svoju silu.

A ten, kto silu, krásu, nadanie pre ich možné zneužívanie ich nechce priradiť medzi veci dobré, prehrešuje sa voči zvrchovanému tvorcovi, proti Bohu.

Práve tak hreší i ten, kto vyraďuje nerasty zo spoločnosti dobrých vecí.

Teraz si pohovorme o užitočnosti baníctva a hutníctva.

Predovšetkým je užitočné  lekárom. 

Dáva totiž množstvo liekov , ktorými rany a vredy sa liečia, tiež mor, takže keby aj nebolo inej príčiny prečo prehľadávame zem, predsa by sme ju mali prehľadávať už kvôli medicíne.

Ďalej je užitočné maliarom. Dáva totiž rôzne druhy farieb , a keď sú nimi maľované omietky, vonkajšia vlhkosť im menej škodí.

Potom je užitočné staviteľom.

 Lebo zaisťuje kamene, vhodné k spevneniu veľkých budov a mramory k zdobenej kráse. 

Okrem toho je užitočné pre tých, ktorých duša túži po nesmrteľnej sláve. Dobýva totiž kovy, z ktorých peniaze, sochy a iné veci sa tvoria.

Taktiež pre obchodníkov je užitočné, preto že peniaze vyrobené z kovov sú pre obchodníkov súcejšie, ako obchod výmenný.

A nakoniec pre koho nie je užitočné? 

Chcem ponechať bokom diela krásne, aj vycibrené, aj vypracované , aj užitočné, ktoré z kovov vyrábajú v rozličných formách zlatníci, medirytci, lejári olova a cínu a kováči. 

Veď ktorý remeselník  môže urobiť dajaké vkusné a osožné diela bez kovov? 

Keby sa nepoužívali nástroje železné alebo z iných kovov , ani diela drevené, ani kamenné by bez nich nedokázali vytvoriť.

Z toho všetkého je zrejmé, aký osoh a výhody plynú z kovov.

 Tie diela by sme však nemali, keby baníctvo a hutníctvo nebolo objavené a keby nám neslúžilo. 

Kto by teda nepochopil, že je neobyčajne doležité, ba skor nevyhnutné pre ľudstvo?

Ďalej sa pýtam či je baníctvo pre riadneho občana čestné alebo nedôstojné?

My ich rátame medzi čestné zamestnania. To umenie môžeme totiž pokladať za čestné, ktorého zisk nie je bezbožný, nie je nenávideniahodný, nie je nečistý. 

A ďalej , ani plat baníkov nie je nečistý. 

Hanebný a veru nedôstojný je zisk obchodníka, keď predáva falšovaný tovar a ľuďom nastavuje pascu, alebo keď za veci lacno kúpené veľkú cenu si stanoví.

Veru tí, čo tu potupne hovoria o baníctve, aby ho zľahčili, tvrdia aj to, že v minulosti boli ľudia usvedčení zo zločinov odsúdení do baní , alebo že ako otroci dobývali rudy. 

A teraz, že sú baníci nádenníkmi, a že ako ostatní remeselníci sa zapodievajú nečistým umením.

 Potom nebude ani roľníctvo dosť čestné povolanie, preto že nevoľníci a otroci obrábali polia, ani staviteľstvo, keďže v ňom by sa našli niektorí otroci, ani mnohé iné zo slobodných povolaní keďže ich voľakedy vykonávali zajatci.

A tiež – ani prostí baníci nie sú ľud opovrhnutia hodný.

Veď vo dne v noci sú utužovaní robotou, majú neobyčajnú telesnú zdatnosť , a keď si to vyžadujú pomery, veľmi ľahko vydržia námahu a povinnosti. 

Lebo si zvykli bdieť dlho do noci, zaobchádzať so železnými nástrojmi, kopať priekopy, raziť štolne, zhotovovať konštrukcie a nosiť bremená.

EPILÓG  K.Ivan:

Georgius Agricola na obranu cti a poctivosti baníctva napísal v úvode De Metallica Libri XII  celkom 66 strán textu. 

Vyššie uvedené riadky sú len skráteným koncentrátom jeho myšlienok.

Napísal ich 460 rokov pred dnešnými časmi.

Odporcovia baníctva dodnes stále s pocitom samozrejmosti užívajú kovy, plasty, prvky vyťažené baníkmi, vrtármi, plynármi a naftármi,spracované hutníkmi a chemikmi. 

To im nebráni v tom, aby sa do baníkov a hutníkov neustále obúvali.

Toto  ja považujem a vždy budem považovať za ľudskú schízu, zabednenosť, obmedzenosť , krátkozrakosť, tuposť a hlúposť.

 Je hlúpe dať sa zhlúpnuť…

 Technológie a techniky dobývania nerastov za štyri a pol storočia výrazne postúpili.

 V dobe Agricolovej sa ešte nedobývali fosílne palivá, na ktorých vyrástla Európa a Amerika a s pomocou ktorých sa prudko vyvinuli stroje a strojárstvo.

Tie sa následne uplatnili aj v baniach, při tej najťažšej drine.  

V druhej polovici 20 storočia si banskí a hutnícki odborníci uvedomili, že ich činnosť, tým že je už všade rozšírená, poškodzuje životné prostredie a preto sa začali venovať obrovské peniaze na čisté technológie, ktoré sa dnes už bežne používajú.

Kto má viac ako 40 rokov môže veľmi jasne porovnávať aké bolo životné prostredie v 70 tich a 80 tich rokoch v našej krajine, s tým, aké je prostredie  teraz. 

Poskočili sme o veľký kus.

 V riekach sú už zase ryby, vzduch ktorý dýchame, už zase nevidíme, v okolí veľkých závodov už väčšinou nie je zničený porast do kilometrových vzdialeností .

Naši entuziastickí a často naivní aktivisti by chceli meniť svet. 

Samozrejme najprv si to nacvičujú doma.

 Lenže väčšinou to tu celé doma aj skončí. 

Uvedomia si, že na to aby zastavili ničenie prírody, vody a ovzdušia v krajinách kde skutočne dochádza k ich masívnemu poškodzovaniu jednoducho nemajú.

 Nemajú  na to ani čas, ani peniaze, ani gule.

 Nejako nevidím akcie našich Európskych  aktivistov, ktoré by boli zamerané  na zastavenie baníctva všetkých prvkov a palív v Číne, Rusku, či Južnej Amerike. 

Asi pre to, že tam kde sa skutočné znečisťovanie naozaj deje, je protestovanie  oveľa riskantnejšie.

 A riskovať nechceme, všakže?

 Radšej sa pokúsime zadupať do zeme nejakú našu baničku, prípadne zabránime prieskumnému vŕtaniu a budeme veľkí čávovia. 

Užijeme si svojich 5 minút mediálnej slávy.

Pokiaľ sa však sused pokúsi zabrániť vŕtaniu mojej studne, tak to bude z neho hneď prašivec a hlupák!  

Je také akosi ovela jednoduchšie hulákať a robiť štabarc u nás doma. 

Lenže u nás doma ľudstvo neotravujeme splodinami baníctva a hutníctva.

 Na to sme jednak príliš malí, a druhak máme už technológie, ktoré znečistenia výrazne obmedzujú. 

Nenávisť obyčajných ľudí voči železu popisovaná Agricolom, už pominula. 

Zo železa sa dnes vyrába podstatne viac užitočných vecí, než zbraní na zabíjanie, ktoré tvoria malý podiel z celkovej produkcie, a to si už ľudia uvedomujú. 

Dnes je módne byť proti uhliu a uhoľnému baníctvu. 

Vraj je už prežité a nepotrebné… 

Prosím vás a uvedomujú si aktívni pseudoenvironmentálni aktivisti, že železo sa v celom objeme recyklovať nedá, preto že nám z neho neustále odhrýza hrdza, a nové železo sa bez uhlia vo vysokej peci  a elektriny z uhlia v martinských peciach jednoducho  NEDÁ vyrábať??

 Ani recyklovaný šrot bez uhlia NEPRETAVÍTE!

Zlato je aj po stáročiach predmetom nenávisti, hoci takmer všetci nosia prstene, retiazky náušnice, ktorými ukazujú „že na to mám“. 

Schizofréniou doby je to, že sa bez zlata v našich tabletoch, počítačoch, mobiloch, televízoroch a elektronike všeobecne nezaobídeme. 

Zlato je v malých množstvách úplne všade okolo nás, je aj v palubnom počítači vášho auta, vo vašom MP3 prehrávači. 

Vaše značkové slúchadlá majú pozlátený cinch šteker. A tí istí užívatelia sa nerozpakujú vykrikovať že baníctvo zlata je fúúúúj… Tomu hovorím schíza!

 Miesto železa si dnes aktivisti našli iné ciele nenávisti – napríklad urán.  

Kuchynský nôž môžeme použiť kreatívne pri varení, alebo s ním môžeme zaklať a  rozsekať manžela keď bude vyrývať v kuchyni.  

Rovnako môžeme z uránu vyrobiť jadrovú bombu, alebo ho môžeme použiť  na kúrenie v jadrovej elektrárni, z ktorej neide prakticky žiadne znečistenie.

Všetko záleží od toho, ako tie veci, ktoré vyrobíme, v praxi použijeme.

Nepoznám žiadne iné povolanie na svete, než je baníctvo a hutníctvo, ktoré by malo so sebou spojené také množstvo tradícii, ceremónii, folklóru, sprievodov a uniforiem zároveň. 

Pritom tie tradície sa odlišujú v jednom regióne, aj  v susedných obciach, preto že sa vyvíjali osobitne.

Nikto iný než baníci a hutníci nemá také tradície – s tým som si istý. 

Baníci a hutníci majú výsostné právo byť na svoje povolania hrdí.

Dobrý baník je trochu elektrikárom, trochu murárom , trochu strojárom, musí rozumieť vode, vzduchu, musí byť trochu geomechanikom a geológom, musí trochu rozumieť meračstvu, a hlavne musí vedieť robiť a pri tej robote aj myslieť a plánovať. 

To sa nedá povedať o mnohých povolaniach!

Nie je to práca pre každého, väčšina tých , ktorí poburujú voči baníkom, by v bani nevydržala robiť ani týždeň.

Preto že je niečo iné, keď čivava zúrivo brechá spoza plôtika, a niečo iné je, keď svorka silných malamutov kilometre ťahá naložené sane v mraze zimnou pustatinou.

 Tí väčšinou nemajú čas hafkať. 

Ale keby na to prišlo, zúrivú atrapu psieho rodu  by mali na jeden hlt. 

Nuž nehaňte teda baníctvo, preto že baníkom a hutníkom, aj ich spriazneným odborom vrtárom a geológom,  - či už sa Vám to páči, alebo nie – práve im všetkým vďačíte za väčšinu vecí ktoré okolo seba máte, a tiež tomu,  že sa máte tak dobre.

Zdar Boh!  

       

Použitá literatúra a pramene:

Georgius Agricola : De Re metallica Libri XII z roku 2006 vydavateľstva Montanex a.s. Ostrava, preklad do slovenčiny RNDr. Karel Petr a Mgr. Mária Petrová. 

Grambovská rodina v Štiavnických vrchoch II. - Pád

V prvom dieli blogu o GBÚ sme sa pozreli na vznik a dlhý rozvoj podnikania rodiny Gerambovcov, združených 150 rokov do Gerambovskej Banskej Únie. 

Gerambovci sa postupne vypracovali na najväčšie , najvplyvnejšie a najbohatšie súkromné ťažiarstvo v Uhorsku.

Erb GBÚ z Gerambovského kostolíka v Jalšovej doline, v Hodruši. Foto K.Ivan

Predpokladám, že bystrí Gerambovci, rovnako ako čitatelia týchto riadkov, si uvedomovali, že nič také ako nekonečný rozvoj či rast neexistuje. 

Všeobecne platné zákony prírody nám hovoria, že žiadny strom nerastie až do neba. 

Po období rozvoja zákonite musí prísť stagnácia a úpadok, ktorý zase po nejakom čase vystrieda rast. 

Platí to pre všetkých a všetko v tomto vesmíre, aj keď všetci politici stále budú sľubovať nekonečný rast (financii, HDP, spotreby, rozvoja štátu... možete si doplniť čo len chcete).

 Lenže ľudkovia radi ignorujú, že takéto sľuby sú plané bláboly , kecané kvôli tomu, aby si politici sami pre seba zabezpečili ešte na ďalšie volebné obdobie svoj vlastný rast majetkov a rozvoj svojej dôležitosti.

 Nekonečný rast je hlúposť najmä v spojení s ložiskami nerastných surovín.

 Tak ako od okamihu narodenia či vyliahnutia sa každý tvor už len v podstate blíži k smrti, tak aj začiatok dobývania ložiska nerastov sa od jeho objavenia uberá už iba k jeho vyťaženiu.

 Dôležité je len to čo sa deje medzi týmito dvomi hraničnými bodmi.

Dosť bolo filozofovania, pozrime sa teraz na to ako to s Gerambovskou úniou začalo ísť dole z kopca, aj keď sa úporne snažili zatiahnuť pomyselné brzdy, prípadne otočiť voz a vydať sa spät k rastu.

V polovičke 18 storočia sa v Horných Uhrách mohlo zdať, že všetko je v najlepšom poriadku, veda a pokusy cez nové vynálezy nevídane zlepšovali technológie. 

V baníctve rapídne rástla kapacita čerpania vôd, rozvíjalo sa vŕtanie, vetranie, stavali sa mocné ťažné stroje ktoré umožňovali dobývať a spracovať rudy z dovtedy neslýchaných hĺbok. 

Spolu s tým sa zlepšovala doprava a pracovne podmínky v baniach, čo vyústilo do enormných množstiev dobývania kovov, včítane tých drahých.

V Slovenskej banskej literatúre často nájdeme zmienky naznačujúce že baníctvo v štiavnických vrchoch bolo najlepšie na svete. 

Neinformovaný čitateľ môže z takýchto zmienok roztrúsených po internete vyvodiť záver, že tunajšie baníctvo bolo nejakou extra výnimkou čo do množstva ťažby, alebo dokonca svetovým lídrom. 

To bohužiaľ nie je žiadna pravda. 

Takéto tvrdenia sú len výsledkom ignorovania faktov a prekrúcania skutočnosti, prípadne dôsledok prítomnosti lokálnych klapiek na očiach. 

Stredoslovenské baníctvo bolo rozvinuté, na dobrej úrovni, ale nebolo žiadnym „pupkom“ svetového baníctva, ako o tom často čítavame.

 

Je fakt, že tunajšie baníctvo viedlo zhruba sto rokov v technickom rozvoji banských strojov  vďaka vynálezcom z Hellovskej rodiny a to vďaka múdrej politike podpory miestneho technického rozvoja zo strany panovníkov a vysokých štátnych banských úradníkov.

 Je fakt , že v Štiavnici a okolí bol zavedený odstrel hornín pušným prachom ako priemyselná metóda. V štiavnici však odstrely  dokázateľne nevymysleli. 

Viac tu  http://karstenivan.blogspot.com/2015/01/banicke-myty-historicka-realita-prvy.html

Nie sú pravdou naznačované domnienky , že v Štiavnici a okolí bol vymyslený systém jarkov a banských tajchov, ani to že tento systém je unikátny. 

Stovky rokov pred 18. storočím boli budované podobné komplikované systémy tajchov s jarkami v mnohých iných banských revíroch (Jáchymov, Harz a mnohé iné staré banské revíry v Rakúsku, Nemecku, Španielsku). 

Gréci a Rimania budovali vodné nádrže s prívodnými kanálmi v komplikovanom teréne ešte v dobe, keď naši prapredkovia trieskali kyjakmi pratury (a seba navzájom) po hlavách a pižlikali sa medenými, bronzovými aj železnými nožíkmi .

 Štiavnica nevynikala ani v ťažbe striebra nad inými veľkými banskými revírmi v Rakúsko-Uhorsku (Jihlava, Příbram, Kutná Hora, Jáchymov, Stříbro a mnohé iné), 

Korutánske,Sedmohradské a ďalšie ložiská dávali v rôznych storočiach rovnaké aj väčšie ročné ťažby drahých kovov než Štiavnický revír, (a to nehovoríme o Španielskych, Francúzskych, Britských a Talianskych ložiskách) 

Raz o tom dokončím jeden blog zo série „Banícke mýty a skutočnosť“.

Treba si tiež uvedomiť jednu zásadnú vec: V priestore Rakúsko-uhorského cisárskeho-kráľovstva boli ťažené  stovky  relatívne drobných ložísk zlata a striebra. 

Niektoré boli dobývané len pár desiatok až stoviek rokov.

 Lenže dve desiatky malých lokálnych ložísk sú schopné v porovnateľnom časovom období dať úhrnom rovnakú alebo väčšiu ťažbu zlata, striebra či medi , ako jedno veľké ložisko! 

Na to by sme nemali zabúdať! 

Baníci nespali ani za „Veľkou mlákou“.

 Od objavenia „Nového sveta“ v ňom koloniálne mocnosti aj nové štáty intenzívne rozvíjali banskú ťažbu.

Čísla jednoducho nepustia. 

Od roku 1500 do roku 1800 pochádzalo 85% celosvetovej ťažby (spočiatku aj lúpenia) striebra z Bolívie , Peru a Mexika.

Import záplavy zlata a striebra z Stredoamerického a juhoamerického priestoru spôsobil v celej Európe devalváciu menových systémov, a výnimkou nebolo ani Rakúsko-Uhorsko. 

Prepad hodnoty dobrých strieborných mincí spôsobil v druhej polovici 16 storočia drahotu, ktorá  vyústila do sedliackych a stavovských povstaní, kombinovanú s náboženskými – katolícko-evanjelickými vojnami.

V Čechách skomplikoval celkovú situáciu vpád Švédov počas tridsaťročnej vojny, v Horných Uhrách zase začali v prvej štvrtine 16. storočia Turecké vojny.  

Rakúsko-Uhorsko prostredníctvom Turkov prišlo o bohaté ložiská zlata a striebra v Sedmohradsku. 

To bol prvý strieborný otras – menová a celková kríza spoločnosti.

Po ukončení tureckých vojen koncom 18. Storočia už Štiavnica zažívala svoju tretiu „zlatú“ éru vďaka technológiám a novým strojným zariadeniam  (Prvá zlaté éra  bola od roku cca. 1000 do 1241. Druhé výslnie bolo od cca. 1250 do cca 1510  )

V 19 storočí – od jeho druhej polovice, nastupujú na pomyselnú banícku scénu Severoamerické ložiská drahých kovov. 

Vďaka rozšíreniu baníctva v nedotknutých severoamerických ložiskách na „Divokom Západe“ sa severoamerická ťažba striebra od roku 1875 do roku 1900 oproti obdobiu 1800 – 1875 zoštvornásobila na nejakých 1500-2000 ton Ag ročne! 

Prudký rozvoj celosvetovej produkcie striebra pokračoval. V období 1900 – 1920 sa americká ťažba dosiahnutá v roku 1900 ešte ďalej zdvojnásobila na 3 960 ton striebra ročne.

Porovnajme  si vyššie uvedené čísla s rekordnými ťažbami GBÚ:

V rokoch 1880-1907 bolo vyrobené na Schopfer žile v Hodruši v Gerambovskej bani 104, 908 tony zlatnatého striebra (pomer Ag: Au bol približne 100:1) , teda priemerne okolo 6 ton striebra ročne. Pred koncom 19. Storočia GBÚ produkovala zo všetkých svojich baní (nielen v Štiavnických vrchoch) okolo 5-6 ton striebra ročne. 

Lenže v tom istom čase sa už v USA ťažilo celkom okolo 3000 ton striebra ročne.  

To znamená že pomer GBÚ k  ročnej ťažbe striebra (len v USA) bol  0,06 %. 

Stovky ton striebra ročne vďaka pokroku úpravárenských technológii produkovali aj stredoamerické a juhoamerické ložiská z čoraz chudobnejších rúd.

Z pohľadu lokálneho je ťažba 5 ton striebra ročne veľa.

 V tom čase sa však už striebro obchodovalo globálne. 

Problém je v tom, že z pohľadu globálneho je  Gerambovský (a aj celý Rakúsko-Uhorský erárny ) podiel na svetovej ťažbe od 19. storočia jednoducho...NULA CELÁ NIČ!

Významný podiel na prudkom vzostupe ťažby striebra v Amerike mal istý pán Comstock ktorý na hranici Utahu a Nevady vykšeftoval okolo roku 1850 banské miery na bohatej zlatostriebornej žile, ktorá dodnes nesie jeho meno. 

Podiely sa u neho dlho neohriali, za relatívne malé peniaze ich čoskoro predal banským podnikom, aby utŕžené peniaze rýchlo rozhajdákal.

 Ďalších 20 rokov strávil hľadaním ďalšej podobnej žily, po neúspechu si nakoniec v roku 1870 prehnal guľku zo svojho  revolveru vlastnou hlavou. Príbeh baníctva na Comstockovej žile by vydal na samostatný blog.

Vrcholnú ťažbu na Comstockovej žile v Amerike dosiahli banské spoločnosti v roku 1877 , kedy bol ročný zisk za zlato v prepočte na dnešné peniaze okolo 300 miliónov Euro a ročný zisk za predané striebro bol okolo 400 miliónov Euro len z týchto baní na Comstockovej žile.

Masívna produkcia striebra , ktoré sa dostávalo na svetový trh zo zámoria, nemohli Uhorské strieborné súkromné a niektoré erárne bane ustáť. *O ťažbe stovák ton striebra ročne na Comstockovej žile GBÚ vedela, preto že v roku 1892 ju vo svojej ročnej správe uvádza. Tiež uvádza, že v tom roku sa na Londýnskej burze predáva kilo striebra za 60 uhorských zlatých, a na to, aby GBÚ mala zisk, potrebuje cenu aspoň 80 zlatých. Vyjadrili nádej, že sa cena striebra zdvihne. Ako ukázal vývoj hneď v nasledovnom roku, stal sa presný opak*

*Ustáť záplavu lacného striebra na svetových trhoch nebolo ani v silách GBÚ, nech už bola akokoľvek bohatá a mocná, preto že jej bohatstvo bolo len lokálne. *

Prebytok striebra spôsobil v roku po lokálnej americkej burzovej panike v roku 1893 celosvetový finančný otras, striebro prudko zlacnelo o stovky percent, ľudia a investori si chceli naraz vybrať svoje úspory z bánk v zlate, čo spustilo reťazovú nezastaviteľnú reakciu pádov bánk a akciových spoločností, prudký vzostup nezamestnanosti na celom svete.

Zjednodušene povedané: Všetci bankári sveta sa v tomto roku (1893) rozhodli prejsť z bimetalického krytia meny na monometalickú. Teda z krytia meny ZLATOM A STRIEBROM na krytie LEN ZLATOM.

Pre Gerambovskú úniu to znamenalo, že v roku 1893 Rakusko-Uhorský štát prestal od nich odoberať zhruba 5 ton striebra ročne na výrobu mincí. 

Lenže výroba striebra bol hlavný „biznis“ GBÚ, preto že výdatnejšie ložiská zlata už vyťažili do roku 1850 . Prameň bohatstva zrazu vyschol, preto že zlata produkovala GBÚ po vyrúbaní Magurských baní len relatívne málo - okolo 300 - 400 kilo ročne. To nestačilo na krytie ich výdavkov, pôžičiek a úverov.

Čo by ste urobili ako spoluvlastník GBÚ v takejto katastrofickej situácii? 
Oni sa rozhodli finalizovať svoju produkciu, teda nepredávať samotné kovy, ale vyrábať z nich výrobky s vyššou pridanou hodnotou. K tomu sa ešte dostaneme.

Vráťme sa teraz ešte pár rokov dozadu pred zlomový rok 1893.

Už som spomenul, že GBÚ bola pre svoje úspechy v období 19. storočia zrejme v tlejúcej „bojovej pohotovosti“ či ozbrojenom prímerí  s Kráľovským banským erárom a teda Komorskými grófmi.  Vyzerá to tak, že sa navzájom predbiehali v tom, čo sa komu podarí.

Rozhodovanie v GBÚ bolo pravdepodobne flexibilnejšie, zasadlo „predstavenstvo“ únie a plány investícii do baníctva a spracovania rúd po prerokovaní schválila alebo odmietla. Cisársko-Kráľovská Banská komora si všetky plány musela nechať najprv schváliť Dvorskou komorou vo Viedni.

V predchádzajúcom dieli „dvoj-pojednania“ som vymenoval väčšiu časť civilných investícii GBÚ. Spomenul som aj investície GBÚ do olovených Michal a Mohr šachtovných baní v Štiavnici, zlato strieborných Magurských baní, a strieborno zlatnatých baní na Schopfer žile a ostatných Jalšovských žilách v Hodruši.

Pri súčasnej úrovni vedomostí autora o GBÚ, nie je jasné, prečo v Hodruši aj vo Vyhniach GBÚ pomerne dlho váhala so stavbou centrálneho spracovateľského závodu na rudu– dnes by sme povedali :úpravne. * Menšie stupy mali roztrúsené po hlavných dolinách revíru.*

Treba si uvedomiť jednu ďalšiu zásadnú vec – koncom 19. storočia sa už značne vylepšovali aj úpravnícke stroje a technológie, a 800 rokov používaná koncepcia  kaskády desiatok stúp a šľamovní v každej doline bola zastaralá. 

Staré stupy spôsobovali nemožnosťou ich jemného a presného nastavenia neohrabaných technologických postupov značné úniky rúd do odpadného rmutu.

Odborná literatúra hovorí, že do zavedenia centrálnych úpravní boli úniky kovonosných zložiek do jalového odpadu až 50%. 

To je strašne veľa! 

Darmo ste v bani a na povrchu dôkladne triedili rudy od jaloviny, keď ste si nakoniec polovičku strieborných minerálov vo forme jemného piesočku pustili do potoka pod stupou...

Banský erár už okolo roku 1880 pre rudy z baní Finsterort , Jozef a Všechsvätých generálne  pod závodom Starovšechsvätých prestaval starú stupu pri Hodrušskom pivovare na modernú stupu na parný pohon. 

Využil pri tom aj tri staršie vodné náhonné jarky z Horného a Dolného Hodrušského tajchu spolu s jarkom z Pivovarskej doliny.

 Využívaním pary sa odpojili od závislosti na pohonnej vode, ovplyvňovanej nespoľahlivým počasím.  

Parný stroj erárneho Horného Hodrušského banského závodu hnal od roku 1887 aj dvojicu dynám, ktorých prúd rozsvecoval žiarovky na osvetlenie stupy.
Neskôr, keď si banský erár uvedomil, že dynamá odoberajú parným strojom významnú časť výkonu, dynamá premiestnili nižšie k šľamovni , a napojili ich na dvojicu Peltonových turbín ktorým dodávala energiu tlaková voda privádzaná od Dolného a Horného hodrušského tajchu jarkami cez dolinu Bärenleuten.

Okrem toho Erár v roku 1880 zdemontoval veľké reverzné vodné koleso na hodrušskej šachte Lill a na jej dno osadil na tú dobu veľmi moderný vodostĺpcový ťažný stroj Kachelmann, ktorým sa dnes hrdí Slovenské banské Múzeum

GBÚ na technický pokrok úpravy rúd v Hodrušskej doline zo strany Eráru  odpovedala svojou prestavbou staršej stupy pri bani Schőpfer na vodný pohon, ktorú získala kúpou zvyškov podielov ťažiarstva štolní Ján ešte v roku 1879. 

Túto stupu hnala pôvodne trojica vodných kolies priemeru 4 metre, náhon od Hodrušského potoka ktorý k nej privádzal vodu, slúžil až do roku 2014, ale to už „len“ privádzal vodu do technológie. 

GBÚ túto stupu prestavala na parný pohon v roku 1884. V súvislosti s tým boli však napríklad nútení vybudovať aj vodovod na prívod čistej vody pre parný stroj z doliny Medené. Táto menšia parná stupa stála na mieste, kde stojí dnešná flotačná úpravňa Slovenskej banskej, spol. s r.o. * Od roku 1887 boli v tejto stupe na zdvojené parné stroje pripojené tiež dve dynamá, každé s kapacitou po 40 žiaroviek. O pár rokov neskôr doplnili ešte jedno rezervné dynamo s kapacitou 80 žiaroviek.
Načo potrebovali žiarovky? No predsa na to, aby stupa so šľamovňou mohla pracovať nepretržite, aj v noci *

Rez stupou pri Schopfer štôlni v čase keď bola ešte poháňaná vodou. Archív autora

Plán  pôdorysov budov Dolného Hodrušského banského závodu v pôvodnej zostave z 18 storočia Stupa Schopfer štôlne je v ľavej polovici stredu , aj s vyznačeným prívodným jarkom. Archív autora 

Ťažba striebornej rudy na Schopfer štolni sa násobne zvyšovala, bolo potrebné vyriešiť aj dopravu rudy z bane na povrch a dopravu materiálu do bane na II. obzore Schopferky. 

GBÚ sa rozhodla v roku 1880 pre unikátne riešenie, a po prvý (a jediný!) krát v histórii Hornouhorského baníctva využili zakúpenú parnú lokomotívu rakúskej firmy Krauss na dopravu materiálu v podzemí. *To však v praxi znamenalo urobiť rozsiahle úpravy aj v bani, povyrovnávať kľukatú chodbu 2 obzoru, urobiť nové výstuže, miestami aj zmeniť sklon trate* 

Grafika A Morelliho : parná lokomotíva Krauss v podzemí Schopfer štôlne

Tu je fotka lokomotívy Krauss v podzemí

Modernizovaná stupa pri Schőpfer štôlni svojou kapacitou GBÚ rýchlo prestala stačiť  na spracovanie množstva rudy, ktoré neustále rástlo . * V roku 1892 v Hodrušskej bani Schopfer vyťažili 13 tisíc ton stupnej rudy. 

*GBÚ síce vlastnila ešte jednu staršiu vodnú stupu na dolnom konci obce Dolné Hámre v lokalite "Na Troskách" kde zrejme predtým stála pravdepodobne železná huta, tiež mali prenajatú IV. Kohútovskú parnú stupu od ťažiarstva Moder, po tom ako toto ťažiarstvo začalo maťproblémy s kvalitou rudy.
Možno sa hodrušania opýtajú, ktorá to bola.
Odpoveď nájdeme v ich ročnej správe z roku 1892.
F. Hain píše, že Moderštôlnianska IV. parná stupa je od bane Schöpfer vzdialená 1500 metrov. V tej vzdialenosti bola len jedna stupa - na tom mieste, ktoré je dnes známe ako Píla. Na mieste dnešnej Píly stála pôvodne vodná stupa, ktorá bola niekedy v polovici 19. storočia prebudovaná na parný pohon ťažiarstvom Moder. Keď ju GBÚ prestala od ťažiarstva Moder po roku 1893 prenajímať, prestavali ju na parnú pílu "Mira". Píla je tam vlastne dodnes, ale už elektrická, nie parná. Nový majiteľ v nej píli rezivo.  

Tieto  vyššie menované tri stupy svojimi kapacitami však už okolo roku 1890 pre GBÚ nestačili.V poslednom desaťročí 19. storočia totiž GBÚ plánovala ťažiť ročne až 25 tisíc ton rúd.*

Preto sa GBÚ rozhodla postaviť v Hodrušskej doline ešte jednu modernú parno-turbínovú úpravňu.

*Baňu Schöpfer a GBÚ vtedy viedol Franz Hain. V podstate vo funkcii výkonného riaditeľa-zamestnanca.*  

Okolo roku 1889-1890 si GBÚ vyhliadla ako vhodné miesto na novú úpravňu pod veľkou masou zosuvu Muráňa v Dolných Hámroch, zvané Plac.

 Ako sa už počas nasledujúcich rokov ukázalo, miesto to nebolo najšťastnejšie, prinášalo mnoho komplikácii. Jednak bolo príliš vzdialené od bane Schöpfer – 3 kilometre, jednak nemalo vhodný zdroj čistej vody. Okrem toho, masa zosuvu nie je najlepšie miesto na stavby.  

Hneď vedľa Placu síce pretekal Hodrušský potok, ale parný stroj vody Hodrušského potoka na napúšťanie kotlov nemohol použiť. 

Bola totiž večne zakalená odpadom zo stúp prúdiacim z vyššie položených častí doliny.

 Nakoniec Franz Hain vo výročnej správe GBÚ radostne oznamuje, že našli a zachytili výdatný prameň čistej vody pre parný stroj v časti Žliebková, čo je miestna časť Dolných Hámrov za dnešným kostolom. *Na záchyt prameňa tiež do skaly vysekali niekoľko desiatok dlhú štôlňu  

Z dolinky Žliabková potiahli na Plac asi 1 km dlhý vodovod. Keďže poddolovaním Jalšovej doliny sa v tejto časti Hodruše tiež strácala voda v bani, vodovod z Medeného dali podľa výročnej správy z roku 1892 k dispozícii aj obyvateľom, aby nemuseli piť závadné vody z miestnych studničiek*

V rokoch 1889 – 1890 GBÚ na Placi vyrovnali terén plochou podobný s futbalovým ihriskom, postavili jeden veľký nákladný most ponad Hodrušský potok, ktorým mohli prechádzať konské povozy, a tiež vybudovali krásny subtílny kamenný klenutý most ponad potok pre peších z priľahlej časti dediny. 

Oba mosty stoja dodnes. V roku 1893 začali murovať základy pod ležaté parné kotly firmy Kachelmann, a základy budovy drviarne so stupovňou, kam osadili moderné Kalifornské celoželezné stupy

Mosty ponad Hodrušský potok na Placi, postavené GBÚ. V popredí most pre peších, v pozadí most pre nákladné vozy. Foto: K.Ivan

Gerambovská Banská Únia vedela plánovať  komplexne, a tak okrem stupy samotnej stavala aj byty pre jej pracovníkov zvané Kvartiele, ktoré stoja dodnes, a na opačnom brehu potoka vybudovali rozmernú poschodovú budovu správy stupy, ktorá sa tiež dodnes zachovala.

Časť stupy na Placi na fotografii okolo roku 1900. V popredí sú baraky technikov , v pravom strede súbor budov so zubatou strechou sú šľamovne úpravne, v pozadí je správna budova úpravne  - riaditeľstvo. Foto poskytol O.Straka

ešte jeden záber komplexu stupy na Placi, teraz z opačného uhla. Vľavo dole je jej riaditeľstvo, v pravom strede haly šĺamovní nad nimi smerom k svahu kotolňa a strojovna parného stroja , vyššie nad ním drviareň s výklopníkom. a dolný koniec Štreky

Morelliho grafika celkového pohľadu na úpravňu Na Pľaci v Dolných Hámroch. V dolnej polovici technológia: vľavo Kalifornské celoželezné stupy, vpravo čeľusťový drvič s remeňovým pohonom.

Ďalším problémom, ktorý GBÚ pri investícii do stavby stupy Na Placi musela vyriešiť, bola doprava rudy z bane Schopfer.

Paralelne so stavbou novej veľkokapacitnej stupy v Dolných Hámroch sa GBÚ pustila do stavby dopravnej trate, ktorú v Hodruši-Hámroch nikto nenazve inak ako ŠTREKA. 

Dones po podstatnej časti Štreky v časti Kyslá a Muráň premávajú autá a prechádzajú sa ľudia.

Trať sa na začiatku od mundlochu Schopfer bane najprv trochu kľukatila, potom poniže dnešného Sandriku - v miestach kde dnes stojí prázdna budova "Výpočtového strediska" prešla na ľavú stranu doliny a tou pokračovala až ku Muráňu . 

Trať bola od bane Schopfer vedená po násypoch z banskej jaloviny, sčasti v zárezoch svahu nad dnom hlavnej doliny. Na násypy sa minula časť jalovinových háld ktoré musela taká veľká baňa vyprodukovať Pod dnešným štadiónom smerom k Muráňu je štreka znovu vedená po násypoch, preto že tu prevažovali močaristé lúky, na jar zaplavované rozvodneným potokom. *Materiál na tieto násypy sa nevozil z haldy pri Schöpferke, zdrojom kameniva bol Muráň *

Tu - pri Muráni- sa však vyskytol problém, ktorý ako problém pri plánovaní nevyzeral.

Schéma vedenia povrchovej trate - Štreky pri bani Schopfer. Vyústenie  podzemnej časti trate je vpravo medzi budovami. Smer k stupe na Pľaci je vľavo

Trasovanie štreky v dnešnej satelitnej snímke Červenou farbou je vyznačená pôvodná trať. Snimka zobrazuje jej hornú časť od bane Schopfer - vpravo , po Sandrik - vľavo. Grafika K.Ivan

Trasovanie Štreky - stredná časť. Schopferka je mimo obraz vpravo, smer do Dolných hámrov je vľavo

Dolná časť trasovania Štreky v dnešnom teréne. Štreka končí vo svahu nad miestom kde stávala úpravňa na Pľaci (vľavo)

 V ceste Štreke stál hrebeň Muráňa.

Problematikou geologického pôvodu Muráňa sa zaoberali viacerí vtedajší geológovia svetového mena, ktorí si všimli, že Muráň je tak trochu čudná štruktúra, ktorá zrazu kolmo prehradzuje Hodrušskú dolinu.  

Na základe hornín v mieste, kde sa hodrušský potok prerezal cez masív priehrady Muráňa, poprední geológovia usúdili, že sa jedná o lávový prúd z „krátera“ Zápolenka. 

Samozrejme, že o tom napísali aj pár vedeckých pojednaní do  súdobých odborných kníh a časopisov.

Už čoskoro GBÚ dostala, na svoje veľké prekvapenie, možnosť preukázať, že aj tí najlepší geológovia sa možu fatálne mýliť. 

O problematike Muráňa som písal v blogu „Hodrušské krátery“

Tí z čitateľov, ktorí toto pojednanie čítali, už vedia, že Muráň nie je stuhnutý lávový prúd, ale masívny zosuv, ktorý kedysi prehradil otvorenú Hodrušskú dolinu.

 GBÚ to nemala odkiaľ vedieť, preto že verila súdobým geologickým posudkom, *kde sa poprední geológovia (bez vrtov či prieskumných rýh) zhodli že tam je pevný kameň, a chystala sa domnelý lávový prúd preraziť štôlňou – tunelom , dlhým 240 metrov. Čo by bola bývala práca pre baníkov zhruba na 2 roky, protičelbami možno na jeden rok. *

*Franz Hain vo výročnej správe v roku 1892 optimisticky uvádza, že práce na zarazení tunela pod Muráň sa začali, a že majú vyrazených 60 metrov.*

Ovšem od „zarazenia“ ústia tunela baníci nie a nie natrafiť na pevnú horninu, bola tam samá  hlina a balvanitý skalný materiál. 

V takom horninovom prostredí raziť tunel je veľmi zdĺhavé, pracné a nákladné, omnoho náročnejšie na vystužovanie, aj na pracovné sily.  GBÚ sa snažila „raziť“  v balvanitom blate. * Keď hovoríme o tuneli, tak nemám na mysli štôlňu, Naplánovaná bola totiž razba skutočného tunela profilu 3,5 x 3,5 metra, s traťou a aj vodným prívodným jarkom vedeným týmto tunelom. *

Nakoniec si v GBÚ niekedy v roku 1893 uvedomili, že namiesto tunela budú musieť Muráň prekopať svahovým zárezom, hlbokým okolo 15 metrov, a dlhým* 240 metrov, čo aj učinili. Samozrejme, nevyhli sa budovaniu operných a svahových múrov*

Za zárezom cez Muráň postavili dvojkoľajku na „šibovanie“ plných a prázdnych huntíkov, a pravdepodobne aj gravitačný výklopník. V úpravni na Placi  mala byť okrem zdvojených parných strojov systému Compoud od firmy Karol Kachelmann ako alternatívny pohon aj vodná turbína na obdobia, keď bolo v potoku dosť vody. GBÚ vo výročnej správe píše o plánovanej novej úpravni ako o "parno-turbínovej" K Hodrušským turbínam sa raz vrátim v samostatnom blogu*   

Štreka na dopravu rudy z bane Schopfer po budovu koncovej remízy nad Placom nakoniec dosiahla dĺžku necelých 3 kilometrov, presnejšie 2990 metrov,  V bani štreka pokračovala ešte dvomi kilometrami podzemnej parnej železnice.  Povrchová časť dopravnej trate Štreky mala klesanie od Schopfer štolne zhruba 45 výškových metrov, trať budovali s klesaním 6 promile smerom k Muráňu, teda 6 mm na jeden meter koľajiska. Rozchod koľaje bol s najväčšou pravdepodobnosťou tradičný Hodrušský – 55 centimetrov

Možno ste si položili rovnakú otázku ako ja: ako  sa dopravovali vlaky s rudou smerom k úpravni Na Placi dole kopcom, a po vysypaní zase vláčiky prázdnych vozov nahor? 

Nejakou lokomotívou? 

Ručne?

*Vo výročnej správe GBÚ z pera Franza Haina sa píše, že rudu bude dopravovať lokomotíva. Tomu by zodpovedal aj profil plánovaného tunela popod Muráň*

Zatiaľ som nenaďabil na nejaký popis alebo plán štreky, a na tých pár fotkách, na ktorých je Štreka zachovaná ešte ako funkčná, nie je odfotený žiadny „vláčik“.

Stupa pri Schopfer štôlni okolo roku 1900 . V pravom dolnom rohu je vidno časť koľajníc štreky

Pohľad na trasu Štreky smerom nahor dolinou. V popredí je štátna cesta. V pozadí na druhej strane doliny prebieha trasa železničky- Štreky. Celá táto časť dna doliny medzi Štrekou a cestou je dnes zastavaná domami.  Foto poskytol O.Straka

 Dopravu huntíkov behačmi – teda odrastenými chlapcami, môžeme myslím vylúčiť. 

Behači sa využívali pri tlačení huntíkov len na krátke vzdialenosti, nie na trojkilometrovú trať.  

Najpravdepodobnejším aj keď nie najlacnejším systémom dopravy vláčikov boli pravdepodobne súpravy 6-8 huntíkov ťahané koníkmi, smerom nadol zrejme s pripnutým brzdiacim vozíkom „štelom“ aby sa súprava príliš nerozbiehala dole kopcom vlastnou váhou. Nahor išli miernym stúpaním naľahko s odbrzdeným štelom.* V bani dopravovali koníky po tri hunty - ako píše Franz Hain* Keďže v roku 1894 sa GBÚ stratou odbytu striebra a pádom jeho nákupných cien  dostala do naozaj vážnych finančných problémov, pokladám za pravdepodobné, že GBÚ od plánov na nejaký nákup ďalšej lokomotívy odstúpila* 

Položme si ešte otázku kde boli stajne pre koníkov obsluhúcich Štreku? 

* Odpoveď dáva F.Hain vo výročnej správe z roku 1892. Píše, že na tieto účely kúpili dom od súkromného majiteľa nad štôlňou Schopfer. Zrejme sa jednalo o objekt, ktorý je dnes obytným domom oproti obchodu a pohostinstva "U Brámera"*

Pokladám za možné, že nejaké stajne mohli byť aj v dolnej úvrati Štreky, nad Placom. *Treba si uvedomiť že začiatkom 90tich rokov 19. storočia lokomotíva Krauss denne vyvážala okolo 120 - 140 huntov hornín, z ktorých len menšia časť bola jalovina na haldu. Do stupy sa teda malo dopravovať okolo 80-100 vozíkov rudy denne. To je vcelku hustá železničková preprava* 

Veľmi podobná, aj keď kratšia dopravná trať bola zhruba v podobnej dobe vybudovaná aj v susednej Vyhnianskej doline od Antoništolnianskeho závodu k stupám číslo 4.

 Táto železnica vo Vyhniach sa miestne nazývala „Horný Láf“, ale nezachovala sa do dnešných čias v teréne jasne čitateľnom stave, okrem pár krátkych úsekov v teréne pred tabuľou začiatku obce od Vindišlajtni.* 

Štreka prebiehajúca popred plot novovybudovaného závodu Sandrik. Foto z roku okolo 1904 poskytol O.Straka

Centrálna stupa „Na Placi“ bola spustená okolo roku 1894, teda v dobe, keď už blízka Žarnovická Huta kráľovského eráru nefungovala – bola odstavená pre technologickú zastaralosť , a tiež preto, že začala fungovať prestavaná Centrálna tzv. „Dolná“ huta v Banskej Štiavnici vybavená na tú dobu modernými technológiami na tavbu a čistenie olova, zlata a striebra. 

V prvom dieli spisu som už spomenul, že GBÚ v koncepcii budovania banských závodov o jeden a pol storočia predbehla Baťovcov. 

Nebudovali totiž len banský či kovo-spracovateľský závod samotný. 

Budovali celú infraštruktúru, včítane ubytovní technikov, vodovodov, správy závodu , kultúrneho strediska (kasína), školy, obchodu, až po miestne kostoly, aby boli zamestnanci v rámci možností spokojní a neprechádzali ku konkurencii – teda do erárnych baní.

Hámorský kostol sv. Alžbety vdovy na mieste staršieho rovnomenného dreveného kostola dokončila GBÚ v roku 1894 

Ako som už v texte spomenul, pre GBÚ bol prelomovým rokom a bodom katastrofálneho zlomu cien a odbytu rok 1893 .

 Vtedy c.k. mocnárstvo rozhodlo o prechode na monometalickú menu – teda krytú len zlatom. Neštudoval som detaily, ale predpokladám, že GBÚ malo so štátom ročné zmluvy na odbery drahých kovov, a tak odbyt striebra pre štát skončil asi  niekedy začiatkom roku 1894.

Prezidentom GBÚ bol vtedajší posledný "doživotný" riaditeľ - Rytier Róbert von Berks, synovec predposledného prezidenta únie Lothara von Berks. 

5 ton striebra ročne ,z ktorého významnú časť vyrábala pre štát GBÚ, zrazu nebolo kam predať. 

Striebro bolo také lacné, že ho nikto nechcel kupovať ako investíciu. 

Šľachtici mali striebra dostatok.

GBÚ prostredníctvom Roberta von Berks v snahe zabezpečiť si tok hotovosti vsadila na finalizáciu polotovarov – teda na výrobu hotových výrobkov zo striebra a olova, ktoré produkovali ich bane.

Keďže zrejme mali nahromadený dostatočný kapitál vo svojom finančnom ústave – Štiavnickej Sporiteľni, GBÚ začala masívne investovať.

• Na dnešné pomery bleskovo vybudovala hutu a továreň na olovené armatúry a rúry pod Banskou Belou na pozemku Bediš v roku 1894. *Dovtedy však prevádzkovali svoju vlastnú hutu na olovo a striebro, dokonca v nej aj sciedzali medené rudy s obsahom striebra.Nie som si tým na sto percent istý, ale zrejme sa jednalo o takzvanú "Hornú alebo starú hutu" v Štefultove - pri Komorovských tajchoch*

• Do predĺženia železničnej trate od Kozároviec po Hronskú Dúbravu investovala GBÚv roku 1894 10 tisíc zlatých (prvý vlak ňou prešiel v roku 1896)

• V tom istom roku 1894 osadila  a spustila GBÚ (6 marca) elektrický ťažný stroj nad Hlavnú zvážnu – úklonnú šachtu v bani Schőpfer po tom, ako vybudovala  miestnu parnú elektráreň zvanú Centrála pri Schőpferke (o tejto a podobných elektrárňach pojednám v samostatnom blogu)     

• V rokoch 1895 -96 vybudovala GBÚ továreň na strieborný riad Sandrik v Dolných Hámroch poniže bane Schopfer

• Zároveň ešte niekedy okolo roku 1885 dobudovala únia v Banskej Hodruši  Jalšovej doline pri Schöpfer štôlni vysunuté sídlo reprezentanta GBÚ – baróna Roberta von Berks-a a prebudovala aj starší kostolík v areáli Jalšovského sídla

Účelom všetkých týchto investícii bolo vybŕdnuť z odbytovej krízy.

Dochované budovy Gerambovskej Olovenej Továrne pod Banskou Belou v súčasnosti. Foto K.Ivan 

 Pôvodný plán dôvodu budovania Sandrik-u bola výroba strieborného riadu a príborov pre vzmáhajúcu sa strednú vrstvu meštiactva, ktoré sa chcelo výbavou svojich domov vyrovnať šľachte. 

Ukázalo sa však, že meštiaci striebornú výbavu nekupujú tak, ako sa očakávalo, a po krátkom čase prešli na výrobu lacnejších náhrad stlovej výbavy z alpaky. Ing. Priesol vo svojich publikáciách o Sandriku hovorí, že strieborný riad bol pre meštiakov predsa len pridrahý. *Lacnejšiu postriebrenú alpaku od striebra nikto z obyčajných ľudí nerozoznal, a tak sa chudobnejší malomeštiaci mohli pred susedmi a návštevami natriasať, že majú doma "rodinné striebro".* 

Zisky Sandriku napriek úspechom ich strieborných a alpakových výrobkov na svetových výstavách nestúpali podľa očakávaní predstavenstva, a pritom zároveň klesala ťažba v bani Schopfer, čo je vražedná kombinácia okolností. 

V roku 1903 sa ešte GBÚ vrhla na rekonštrukciu svojej elektrárne Centrála , a vybavila ju v tej dobe najmodernejšími technológiami, o čom pojednám  neskôr v samostatnom blogu.

Kríza však trvala pridlho, a GBÚ sa pomaly ale isto blížila k insolventnosti a bankrotu.

Deň B, ako „Bankrot“ pre Gerambovskú Banskú Úniu nastal 30. Apríla 1906.

Baní, úpravní, huty  a továrne v Belej sa zmocnil Kráľovský Banský Erár, 

Sandrik prevzal jej veriteľ a akcionár Uhorská Sporiteľňa, nepotrebné stavby išli do dražby. Niektoré budovy v Štiavnici prevzalo mesto., niektoré sa dražili

 Tak sa napríklad za 100 korún vydražil aj Hámorský kostol správcom žarnovickej farnosti, a odvtedy je jej filiálkou.

To bol definitívny koniec výrobnej činnosti GBÚ v revíri.

Štreka a centrálna stupa na Placi fungovala ešte do roku 1908, potom trať a úpravňu rozobrali. Očakávania GBÚ ohľadom ďalšieho zvyšovania ťažieb po otvorení hĺbkového pokračovania bohatej takzvanej "Berksovej bane" v hĺbke pod IV obzorom Schopferky sa nenaplnili, a ani snahy eráru v tomto smere neboli korunované úspechom. Stupa na Placi sa stala zbytočnou, a príliš nákladnou, preto že bola "od ruky"*
 Časť technologických celkov (parné stroje, drviareň) z Hámorskej stupy bola zrejme použitá pri ďalšom prebudovaní a rozšírení parnej stupy pri ústí druhého obzoru bane Schöpfer, preto že už postačovalo prevádzkovať len jednu úpravňu kvôli nižším objemom ťažby, a táto úpravňa bola viac „po ruke“ – hneď pri bani.

Takto neslávne dopadlo podnikanie jedného z najväčších súkromných ťažiarstiev v Rakúsko –Uhorsku.

Dnes už môžeme len teoretizovať, čo by sa ešte bolo dalo robiť pre jej záchranu.

Môj názor však je, že GBÚ urobila všetko, čo sa dalo v tej dobe a na úrovni vtedajších vedomostí urobiť .  

Čo po GBÚ zostalo v Hodruši-Hámroch? Správna budova stupy, Kvartiele, osobný a nákladný most + kostol v Dolných Hámroch, Jadro starého Sandriku spolu s budovami Kasína , Školy a Konzumu na druhej strane cesty, časť budov bane Schöpfer, Kostolík v Jalšovej, mnoho baní v Jalšovej na rôznych žilách medzi ktorými vynikajú dva horné obzory Schőpferky, a samozrejme Štreka. Tri Gerambovské vodovody v Hodruši sa už dnes nepoužívajú, ale ešte stoja.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Text Copyright Karsten Ivan, June-August 2016

Text je výhradným autorským dielom. Možno ho citovať a používať pri ďalšom výskume. Nemožno ho kopírovať a vydávať za vlastné dielo. V tlačenej forme je možné publikovať tento článok výhradne po predchádzajúcom  súhlase autora

Autorstvo fotografii a náčrtov, pokiaľ je známe, je uvedené priamo v grafických dielach alebo popisoch fotografii

* Poznámka autora PS: Prepočítal som ročné ťažby striebra GBÚ, na základe ich podkladov. Neboli také, aké som uvádzal z prebratých údajov literatúry. Určite nie 50 ton ročne, reálne sú 5-6 ton. Tak isto v staršej variante tohto textu nebol správne uvedený rok spustenia stupy na Pľaci (1891) ktorý som pôvodne prebral s literárnych podkladov. V skutočnosti nebola spojazdnená pred rokom 1893. Preto som text prepracoval, a údaje som uviedol na správnu mieru. Upravené časti textov sú označené hviezdičkami* 

Použitá literatúra a pramene informácii:

Ing. Vít Priesol: Najstaršie dejiny obce Hodruša-Hámre , vyd. 2005, tlač Aprint s.r.o. Žiar nad Hronom, ISBN 80-968914-5-6 str. 121 (informácie o Sandriku, investíciách a bankrote GBÚ. )

Ing. Magdaléna Sombathyová: Z úpravníctva v B.Hodruš na začiatku 20 storočia in Spravodaj BV Prievidza  č. 2-3 2000, 40 ročník, str. 90 (údaje o výrobe kovov GBÚ v bani Schöpfer v závere 18. storočia

Zoltán Jakab : Z dejín banských závodov v Banskej Hodruši od polovice 19. Stor. do roku 1918 in Spravodaj BV Prievidza  č. 2-3 2000, 40 ročník, str. 112 (údaje o kúpe podielov štôlní Ján bane Schopfer)  

Ing. Milan Hock, CSc. : Technický rozvoj Hodrušského baníctva v minulosti in Spravodaj BV Prievidza  č. 2-3 2000, 40 ročník, str. 128 (údaje o prebudovanie stupy štôlní Ján v roku 1880)

Ing. Eugen Kladivík, CSc. : Hodrušské baníctvo od roku 1919 do roku 1944 in Spravodaj BV 3-5/97 (údaje o parnej elektrocentrále pri bani Schopfer)

Bakoš, Chovan a kol: Zlato na Slovensku, vydal Slovenský Skauting 2004, ISBN 80-89136-21-4 (údaje o banských aktivitách GBÚ na Magurke)

Hain Franz a kol: Johannes -Josef Gerambische Bergbaunion Jahresbericht 1892  - rukopis v archíve autora (údaje ťažbe, zariadeniach, plánoch a kapacitách zariadení v jej vlastníctve)



 

údaje o ťažbe striebra v histórii vo svete 

www.silverinstitute.org

 údaje o ťažbe zlata na Comstockovej žile 

https://en.wikipedia.org/wiki/Comstock_Lode

https://en.wikipedia.org/wiki/Silver_mining_in_Nevada

www.opensourcemap.com